Desať podstatných otázok o slovenskom štáte

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Desať podstatných otázok o slovenskom štáte

Dokážeme dnes, po ôsmich desaťročiach od vzniku prvého samostatného slovenského štátu, zaujať triezvy postoj k tejto etape slovenských dejín? Myslím si, že stále nie.

Pred vyše desaťročím som písal svoju prvú knihu a bola práve o slovenskom štáte. Zámerne som sa pustil do háklivej témy, sám som v nej nemal jasno.

Dnes, pri okrúhlom výročí vzniku samostatného slovenského štátu, kladiem otázky, ktoré sú dodnes citlivé a ľudia sa pri nich dokážu pohádať. Vybral som ich desať. Skúste si najskôr prečítať otázku a dať si sami na ňu odpoveď.

Až potom si prečítajte môj názor, s ktorým sa, samozrejme, nemusíte stotožniť. Ale skúste sa aspoň zamyslieť. Ja to takto robím viac ako desať rokov. Čítam, počúvam iných, oceňujem názory podložené faktami. Niekedy potom svoje názory upravujem.

Je to proces. Neraz mám pocit, že jednoznačných odpovedí sa nedočkám. Ale nie je to na škodu. Chápem viac, ozrejmuje sa mi spleť súvislostí. A o to presne ide. To je odmena za námahu.

1. Rozbili Hlinkovi ľudáci Československo?

Hlinkova slovenská ľudová strana, najsilnejšia na Slovensku, prišla na začiatku roka 1938 s heslom V novom roku do útoku. Zámerom bolo získať pri príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody pre Slovensko konečne autonómiu.

V tomto roku už bola v Československu pod vplyvom politiky Adolfa Hitlera veľmi aktívna nemecká menšina. Jej ambície boli podobné ako v prípade Hlinkových ľudákov – získať autonómiu. Jej snahy sa posilnili po zabratí Rakúska Nemeckom v marci 1938 a neskôr už otvorene chce pripojenie Sudet k Tretej ríši.

V auguste 1938, práve keď sa zintenzívňuje tlak Nemecka na československú vládu, ktorá sa zahnaná spojencami do kúta prikláňa k udeleniu osobitných práv nemeckej menšine, Hlinka umiera. Predsednícke nástupníctvo v strane nie je jasné, súperia Karol Sidor a Jozef Tiso. To poznačuje ďalšie udalosti.

Sidor je v požiadavkách na autonómiu radikálnejší, Tiso umiernenejší. Autonómiu získava Slovensko až po ponižujúcej Mníchovskej dohode. Republika stráca Sudety v prospech Nemecka a o mesiac nato juh Slovenska v prospech Maďarska.

Vyhlásenie autonómie neprichádza z pražského parlamentu, ale v októbri 1938 v Žiline z podnetu ľudákov, pričom ostatné slovenské strany až na sociálnych demokratov a komunistov sa pridávajú. Československý parlament schvaľuje autonómiu dodatočne.

Pražská i autonómna slovenská vláda vedú pronemeckú politiku. Sčasti z pudu sebazáchovy, lebo západné demokratické štáty prenechali strednú Európu napospas Hitlerovi. Po strate južných oblastí vidí bratislavská vláda, kde prevládajú ľudáci, ako hlavného protivníka Maďarsko. Ambície Budapešti zabrať celé Slovensko tlmí ústretovosťou voči Nemecku.

U časti ľudáckych politikov, napríklad Vojtecha Tuku a Ferdinanda Ďurčanského, zaznievajú otvorené výzvy na osamostatnenie Slovenska. Predseda autonómnej vlády Tiso ich tlmí, ale zároveň berie do úvahy.

Na začiatku marca 1939 vyhlasuje pražská vláda na území Slovenska stanné právo, vojsko obsadzuje dôležité budovy a polícia zatýka politikov. Zaužívaný je nepriliehavý výraz Homolov puč. Padá Tisova vláda a skutoční autonomisti strácajú pôdu pod nohami. Naopak, radikáli to vnímajú ako posledný podnet na vyhlásenie samostatnosti.

Nemci, ktorí dovtedy rozdúchavali rozbroje medzi Prahou a Bratislavou, presviedčajú nového predsedu autonómnej vlády Sidora, aby vyhlásil samostatnosť. Keď tento bývalý radikál odmieta, obracajú sa na Tisa, ktorý z poverenia ľudákov odchádza do Berlína.

Po návrate Tiso odporúča vyhlásiť slovenskú samostatnosť, čo 14. marca 1939 bratislavský snem obsadený hlavne ľudákmi aj robí. Čechy a Moravu vzápätí obsadzuje Nemecko.

Hypotetická, ale dôležitá otázka znie – ako by sa to celé vyvíjalo, keby žil Hlinka? Ostrieľaný politik by bol schopný svojou autoritou nastaviť jednoznačnejší kurz v ľudovej strane i v celej autonómnej vláde.

Hlinka mohol osedlať radikálov. Možno by dokonca zahamoval a v ťažkých časoch pre celý štát by takticky ustúpil od požiadavky slovenskej autonómie. Mohol zabrániť Homolovmu puču a osudovému vrazeniu klinu medzi Slovákov a Čechov. Dôležité je, akú politiku by ďalej viedol Hitler.

Nemecko sa v zmysle akceptovanej Hitlerovej vízie malo rozšíriť smerom na východ a prvou prekážkou bolo práve Československo. V tom čase musel Hitler vzhľadom na medzinárodnú situáciu voliť aspoň aké-také legitímne kroky. V prípade zotrvávania súdržnosti Slovákov a Čechov by mal problém.

Hlinka však už nebol medzi živými a jeho pevný nástupca sa nevyrysoval. Hitler v podstate využil frakčný boj vo vnútri ľudovej strany. A, pochopiteľne, neskúsenosť, prehnanú ambicióznosť až mocibažnosť jej politikov.

Z tohto pohľadu mala Hlinkova slovenská ľudová strana oslabená o svojho vodcu významný podiel na rozbití Československa. Alebo na vzniku samostatného Slovenska. Podľa toho, z ktorej strany sa na to pozrieme.

Samozrejme, výrazy rozbitie a osamostatnenie nie sú úplne na mieste. Za budúcim rozbitím môžeme vidieť už nerealistickú politiku prezidenta Edvarda Beneša, ktorý po Mníchovskej dohode z Československa ušiel. Slovenská samostatnosť bola silno oklieštená a závisela od Nemecka.

2. Hrozilo Slovensku rozkúskovanie medzi susedov?

Hitler hrozil v Berlíne Tisovi, že ak sa slovenská politická reprezentácia nepodvolí, udalostiam nechá voľný priebeh. Inými slovami, že už nebude brániť Maďarsku, aby ho obsadilo. Nemecko si vraj nerobí na tieto územia žiadne nároky.

Ani jedno z toho nebola pravda, čo Tiso a potom poslanci snemu Slovenskej krajiny mohli len tušiť. Mohli však vychádzať z okamžitej situácie. Maďarsko, po prvej svetovej vojne demilitarizované, nebolo ešte dostatočne vojensky silné, aby mohlo viesť vojnu aj s okypteným Československom.

Nemecko už ovládalo po Mníchovskej dohode slovenské územia. Nie veľké, ale strategicky významné. Išlo o pravobrežnú Petržalku a predpolie za Dunajom v oblasti Devína. Tam sa nemecký apetít nemal skončiť.

A Poľsko? To si po Mníchovskej dohode vymohlo malé územia na Orave a Spiši. Ambíciou poľskej vlády bolo uvoľniť si ruky na južnej hranici, najlepšie mať ju rovno s Maďarskom a realizovať svoje mocenské plány na Ukrajine.

Po vyhlásení samostatnosti Slovenska sa Nemci pohli cez Čechy a Moravu a skončili až na Považí, kde ostala napriek prináležitosti k Slovensku až do roku 1945 osobitná nemecká zóna. Pás Karpát po pravom brehu Váhu slúžil Nemecku ako vojenská bariéra. Berlín kontroloval zbrojovky na Považí, ktoré sem ešte v 30. rokoch presunula zo strachu pred nemeckým útokom pražská vláda.

Maďarsko, posmelené rozpadom Československa, obsadilo Karpatskú Ukrajinu (bývalú Podkarpatskú Rus) a zaútočilo na východ Slovenska. Po narazení na slovenský odpor a po verdikte Hitlera sa postup zastavil a výsledkom bolo obsadenie časti slovenského územia.

Stratég Hitler slovenských politikov vystrašil a tí mu sadli na lep. Útok na Čechy a Moravu, kde ho zaujímali hlavne výkonné zbrojovky a otrocká pracovná sila, by ťažko podnikol bez toho, aby predtým neodkrojil z ohryzenej republiky Slovensko. Alebo by tento útok aspoň oddialil.

Otázka je, akú dlhú životnosť malo Česko-Slovensko v hraniciach začiatku marca 1939. Z jeho susedov si nikto neprial jeho zachovanie, azda až na menej významné Rumunsko. Hitler by vyvolal druhú svetovú vojnu tak či tak. Strednú Európu obísť nemohol.

Obsadenie Slovenska či jeho rozkúskovanie teda v roku 1939 hrozilo. Ak by politici nepristúpili na samostatný štát, aj tak by sa udialo. Povojnové vzťahy s Čechmi a Moravanmi by boli lepšie. Otázka je, ako by sa vyvíjali Slováci za tých ďalších šesť rokov do konca druhej svetovej vojny.

3. Bol slovenský štát v totálnom područí Nemecka?

Po vyhlásení samostatnosti v sneme 14. marca 1939 bolo, samozrejme, prvým garantom nového Slovenského štátu – ako znel jeho oficiálny názov až do prijatia ústavy v júli 1939 a vytvorení republiky – Nemecko. O pár dní nato s ním Slovensko podpísalo ochrannú zmluvu.

Táto zmluva diktovala viesť slovenskú zahraničnú politiku v úzkej zhode s politikou nemeckej vlády. Slovenská armáda mala byť postavená na nemeckom vzore a konať v súčinnosti s wehrmachtom.

Podľa tejto zmluvy postupovalo Slovensko až do konca samostatnosti v roku 1945. Bolo Hitlerovým spojencom a viedlo vojny na strane Nemecka. Ak sa v lete 1944 jednotky slovenskej armády spreneverili nemeckému vzoru, porušili tým medzištátnu dohodu a boli odzbrojené.

Významnú podriadenosť vykazovala slovenská ekonomika. Dôležité firmy, hlavne zbrojárske, získali Nemci jednoducho tak, že ovládli pôvodných českých vlastníkov. Výroba mala byť zameraná prednostne na dodávky pre armádu. Slovenským národohospodárom sa podarilo presadiť, aby viac ako polovica výroby bola civilná, čo zabránilo citlivejšiemu nedostatku každodenných potrieb pre obyvateľov.

Slovenská mena ostala samostatná, hoci Nemci vyvíjali tlak na jej úplné zviazanie s ríšskou markou či dokonca jej zrušenie. Ostala jednou z najpevnejších mien v Európe. Bol to malý zázrak, lebo tlaky na jej znehodnocovanie rástli nevýhodným a vynúteným obchodovaním s Nemeckom cez klíringové účty.

Na Slovensku pôsobili nemeckí pridelenci, ale z hľadiska vnútornej politiky ostala v rukách vlády relatívne vysoká samostatnosť. To znamenalo nielen výhodu, ale zároveň vyššiu zodpovednosť za rozhodnutia prijímané vládou.

Slovensko bolo Nemecku silno podriadené, ale vďaka odvážnej a obratnej politike niektorých predstaviteľov snemu, vlády a centrálnej banky si dokázalo zachovať určitú zvrchovanosť.

Nemožno obísť fakt, že Hitler mal na Slovensko akúsi slabosť alebo, ako hovoria niektorí historici, snažil sa ho prezentovať ako vzor nemeckej veľkodušnosti. Priamo do vlády zasiahol len dva razy – v lete 1940 nanútil po koketovaní ministra zahraničných vecí Ďurčanského so Sovietskym zväzom rekonštrukciu vlády a po spustení povstania o štyri roky neskôr nariadil to isté.

Po porazení povstania a takmer úplnom obsadení Slovenska sa už o samostatnosti nedalo hovoriť. Prezident a vláda v Bratislave boli vydaní Hitlerovi na milosť a nemilosť. Nech už ich pohnútky boli akékoľvek, za svoje konanie niesli zodpovednosť. 

4. Žili si ľudia v samostatnom štáte dobre?

Po prekonaní začiatočných ťažkostí spojených s náhlym odtrhnutím od Prahy Slovensko rýchlo dospelo k plnej zamestnanosti. Bol to dovtedy nepoznaný jav. Príčin bolo viac.

Vojenská výroba sa rozbehla na plné otáčky. Objednávky z Nemecka boli prakticky bez limitov. Desaťtisíce ľudí odišli na práce do Nemecka, vrátane súčasného Rakúska. Mzdy im ponižujúco garantovala slovenská vláda.

Zvýšili sa investície – okrem vojenských aj civilné. Vláda ich podporovala cielenými opatreniami, hlavne zvýhodnenými investičnými odpismi. Limitom pre slovenskú ekonomiku sa stal nedostatok vstupných surovín.

Obyvatelia mali prístup k príjmom a ceny sa udržiavali na relatívne stabilnej úrovni. To zas bolo dôsledkom uvážlivej politiky vlády a centrálnej banky, ktorá udržiavala objem obeživa na primeranej úrovni. Inflácia bola na vojnové pomery nízka. To platilo až do príchodu vojny na územie Slovenska.

Prídelový systém sa začal na Slovensku uplatňovať až v roku 1942, čo bolo pre vojnovú Európu nezvyčajné. Aj potom bol tovaru na vnútornom trhu relatívny dostatok, len niektorý bol na prídel a jeho nákup sa zapisoval do osobných knižiek.

Práve vďaka umnej politike národohospodárov sa mohli povstalci v roku 1944 dostatočne zaopatriť zásobami a finančnou hotovosťou, ktorá bola krytá tovarom.

Životná úroveň obyvateľov Slovenska sa udržiavala na štandardnej úrovni. Všade v okolitých štátoch prudko klesala, preto mohli mať mnohí pocit, že neobvykle rástla.

5. Bol v slovenskom štáte fašistický režim?

Hneď po vojne sa ujal vo víťazných stranách pojem klérofašizmus. Mal symbolizovať dve veci – fašistické metódy riadenia spoločnosti a teokratické vedenie štátu. Spojenie týchto dvoch slov odrážalo skôr politické nálady jeho šíriteľov ako skutočnú podstatu.

Ak sa mierilo na fašizmus, skôr sa myslelo na nacizmus. Pojmy sa zamieňali, lebo aj v Sovietskom zväze nehovorili v stretoch s Nemcami o boji proti nacistom, ale fašistom. Slovensko prevzalo niektoré nacistické prvky, najviditeľnejšie boli v postojoch proti rasám.

Slovensko malo zákony namierené proti Židom a Rómom a podľa nich aj kruto postupovalo. Nositeľom týchto metód bola pronacistická frakcia v ľudovej strane, reprezentovaná hlavne Tukom a Alexandrom Machom. Podporoval ju Berlín. Ostatní vrátane prezidenta Tisa buď nedokázali ich ofenzíve vzdorovať, alebo ju brali v časoch ich vrcholnej moci ako fakt.

V štáte vládla jedna strana, ostatné až na povinnú nemeckú a maďarskú politickú reprezentáciu boli zakázané. Najviac trpeli ilegálni komunisti, ktorí húfne zapĺňali väznice. Odporcov stíhal režim aj bez súdnych rozhodnutí. Tresty smrti sa vynášali až po porazení povstania, ale nerealizovali sa.

Na čele štátu bol aktívne pôsobiaci katolícky kňaz. Boli povolené ďalšie cirkvi, no v civilnom živote boli ich členovia znevýhodňovaní. Evanjelici pôsobili vo verejných funkciách, ale bolo ich omnoho menej ako v časoch Československa.

Režim prvej Slovenskej republiky bol skôr totalitný. Už tým, že nepripúšťal pôsobenie viacerých strán a trestal vystupovanie proti nemu. Ako povedal jeden historik, bola to však deravá totalita. Tvrdé zákony neraz ostávali len na papieri a nedodržiavali sa.

Často rozhodovali skôr osobné vzťahy. Príklad. Keby ste na začiatku 40. rokov nahliadli do bratislavskej kaviarne Luxor, takmer denne by ste tu za jedným stolom videli sedieť ľudáckych poslancov snemu Pavla Čarnogurského a Konštantína Čulena, komunistického novinára Ladislava Novomeského, generála slovenskej armády Augustína Malára, spisovateľa Andrej Žarnova. A Novomeský chodieval za ministrom vnútra Alexandrom Machom, aby mu radil, čo má robiť.

6. Nanútili Slovensku prenasledovanie Židov v Nemecku?

Protižidovské zákony vychádzali v Česko-Slovensku už po Mníchovskej dohode. Po rozdelení štátu začali platiť v západnej časti ríšske predpisy, vo východnej samostatné zákony.

Spočiatku sa sústreďovalo postihovanie Židov na obmedzenie ich postavenia vo verejnom živote, pri štúdiu, v zamestnaní. Potom nasledovali postihy v majetkovej oblasti nazývané arizácia, keď boli židovskí majitelia prinútení predávať svoje firmy nežidovským.

Najtvrdšie opatrenia prišli po nástupe spomínaného radikálneho krídla ľudákov, čo sa dostalo v roku 1940 k moci na základe rekonštrukcie vlády nanútenej Berlínom. Tým nebolo treba prikazovať, aby tvrdo vystúpili proti slovenským Židom. Viedlo ich k tomu presvedčenie o správnosti konania, snaha zapáčiť sa Nemcom a túžba po úplnom uchopení moci.

Do tohto obdobia spadá prijatie Židovského kódexu, okrádanie Židov o súkromný majetok, zbavovanie občianstva a napokon masové vyvážanie do Generálneho guvernátu na území obsadeného Poľska. Vyvážanie, dodatočne legalizované snemom, sa v roku 1942 zastavilo až po siedmich mesiacoch, keď spoza hraníc prišli správy, že ľudia tam putujú na smrť.

Odhliadnuc od toho, že Nemci slovenskú vládu klamali o skutočnom cieli transportov a tá im za presun ožobráčených ľudí zbavených dôstojnosti a občianstva platila sťahovacie príspevky, neobstojí neskoršia obrana vykonávateľov týchto činov, že o tom nevedeli. Už tým, ako nakladali s týmito ľuďmi ešte na území Slovenska, sa museli spreneveriť svojmu kresťanskému presvedčeniu.

Rovnako nemožno prijať argument, že tlak Nemecka bol neodbytný. Našli sa príklady, keď podrobené štáty vzdorovali. Dialo sa tak v Bulharsku či Dánsku.

Po obsadení Slovenska Nemeckom v roku 1944 spustili ďalšiu vlnu vyvážania Židov do koncentračných táborov sami okupanti.

Hoci sa mnoho Židov na Slovensku zachránilo vďaka obetavosti a nebojácnosti miestnych obyvateľov, sami Slováci majú podiel na šoa. Na druhej strane, ak by Hitler na to nevytvoril podmienky, sám si cielene nevybral vykonávateľov a nedosadil ich na najvyššie miesta, niečoho podobného ako pogromov známych z východnej Európy by sme sa na Slovensku nedočkali.

7. Bolo by povstanie bez slovenského štátu?

Diskusia k tejto téme rozbúrila Slovensko pred pár rokmi. Ani nie diskusia, skôr už len otázka. Pritom otázka bola legitímna. Za akých podmienok môže vzniknúť situácia, že časť obyvateľov vezme do rúk zbrane a po nevyhnutnej príprave vystúpi v organizovanom útvare proti utláčateľom?

Začnem od konca. Kto bol utláčateľ, proti ktorému bolo treba vystúpiť? Nemecko. Ale ako proti nemu bojovať, keď sa nenachádza na území štátu, kde odpor vzniká? Len tak, že sa povstalec postaví na hranicu, vyčká na útok a začne sa brániť. Alebo prekročí hranicu štátu a ide proti nemu bojovať na iné územie, najlepšie priamo nepriateľské.

Slovenský prípad zjavne smeroval k prvému scenáru. Povstalci sa chceli spojiť s postupujúcou Červenou armádou, vpustiť ju na územie Slovenska a spoločne ho ovládnuť. Nemci sa budú snažiť zabrániť, aby sa východný front bez sovietskych strát nevklinil do strednej Európy. Jedinou cestou bude pre nich obsadenie Slovenska. Boje sa rozbehnú na hraniciach.

Realita bola napokon iná. Nemci sa poponáhľali a povstalci reagovali na pohyby ich armády až vo vnútrozemí Slovenska. Pozvanie Nemcov zo strany bratislavskej vlády bola len formalita, prišli by aj bez neho. Veď nedávno to urobili v Maďarsku.

Formalita to nebola pri povojnovom zúčtovaní. Tisov režim ostal verný ponižujúcej ochrannej zmluve a konal v prospech Nemecka, čo je vážna vec. Pritom minister obrany tejto vlády poslal mesiac predtým do Moskvy podobný návrh na vojenské vystúpenie ako povstalci. V oboch prípadoch sa rátalo s použitím legitímnej slovenskej armády.

Napokon sa do povstania zapojila len časť armády, druhá v neprehľadnej situácii zaváhala. No i tak armáda predstavovala rozhodujúcu zložku povstaleckých síl, partizáni ju iba viac či menej úspešne dopĺňali.

Ak by armáda išla do povstania pod velením ministra Ferdinanda Čatloša a našla účinnú formu koordinácie so Sovietmi, mala šancu vykonať to, čo sa stalo v Rumunsku. Tam kráľovská armáda prešla na stranu Sovietskeho zväzu a postupovala na fronte smerom na západ, mimochodom aj cez územie Slovenska.

Nič takéto sa nemohlo udiať v Protektoráte Čechy a Morava, lebo tam žiadna armáda nebola, hoci exilová československá vláda si to priala. Na Slovensku armáda bola a to je odpoveď na úvodnú otázku.

8. Oslobodila alebo obsadila Červená armáda Slovensko?

Táto otázka sa na Slovensku vyskytuje málo, hoci v okolitých štátoch strednej Európy je častá. Otvárajú ju dokonca aj v Česku, ktoré nezažilo frontové a pofrontové príkoria ako Slovensko a ktoré bolo v pochopiteľnom vzdore k Nemcom prosovietske až prokomunistické.

Vojnový režim na Slovensku mal podporovateľov i odporcov. Dôležitejšie je, že už pred príchodom frontu tvorila najpočetnejšiu skupinu masa ľahostajných alebo vystrašených ľudí. Išlo im iba o to, aby mali vojnu čím skôr za sebou a aby utrpeli čo najmenej. To bol postoj bežného človeka a bol pochopiteľný.

Front sa však nekonečne vlnil a prinášal skazu. Tak ako sa Slovensku darilo dlho držať bokom vojny, teraz sa to všetko spočítalo. S vojakom, osloboditeľom sa spájala nádej, že sa všetko skončí.

Nebolo to tak. Vojaci prinášali mier, ale nie pokoj. Prechod frontu sprevádzali násilnosti, rabovanie. Najhoršie pochodili tí, ktorých pochytali a odviezli do sovietskych gulagov. Mnohí zahynuli v krutých podmienkach už po ceste. Dodnes neexistujú presné čísla, odhady hovoria najčastejšie o vyše 10-tisícoch ľudí.

Bolo to pre týchto ľudí oslobodenie? Iste, medzi odvlečenými boli priaznivci Tisovho režimu, prisluhovači násilností z tých čias, no často išlo o úplne nevinných ľudí. Ich známi a príbuzní ostali zastrašení.

Jednou z hlavných príčin porážky komunistov vo voľbách v roku 1946 na Slovensku bolo ich spájanie so Sovietskym zväzom, jeho režimom. Ľudia drvivou väčšinou odmietali komunizmus. Ten prišiel v roku 1948 aj tak. Československo padlo do sovietskej sféry vplyvu a basta.

Priamy súvis medzi pobytom armády a nastolením komunistického režimu, ako to bolo v Poľsku či Maďarsku, nevidíme, lebo Červená armáda opustila Československo ešte v roku 1945. No bola pripravená zasiahnuť, ak by to vo februári 1948 nevyšlo.

9. Zaslúžil si Jozef Tiso popravu?

Tiso bol symbolom slovenskej samostatnosti, antidemokratizmu a antikomunizmu. O jeho osude sa rozhodlo ešte pred koncom vojny. Na rozhodnom potrestaní rozbíjačov Československa a prisluhovačov Hitlerovi trval vodca odboja na Západe, exprezident Edvard Beneš i komunisti v Moskve na čele s Klementom Gottwaldom.

Vtedy sa o vojnových zločinoch predstaviteľov prvej Slovenskej republiky veľa nevedelo, bola to vyslovene politická otázka vyrastajúca ešte z prelomu rokov 1938 a 1939. Po vojne sa potvrdili postihy voči vnútornej opozícii, kolaborovanie s Nemcami počas Slovenského národného povstania, vyvážanie Židov do koncentračných táborov.

Tiso sa pred súdom bránil, že o mnohých veciach nevedel. No i keby to bola absolútna pravda, bol hlavou štátu, ktorý takéto niečo robil. Niesol za to zodpovednosť. Nepomohlo ani to, že udeľoval výnimky Židom odsúdeným na vyvezenie či tlmil represálie Nemcov po okupácii Slovenska.

Tiso nazval povstanie židoboľševickou vzburou, takto to písal dokonca aj do Vatikánu. V kľúčovom momente sa postavil proti nemu, hoci mnohí povstalci boli ochotní bojovať proti Nemcom práve s jeho menom na perách. Dodržiaval zmluvy, ako neskôr hovoril, alebo sa neústupčivo postavil proti novej moci, ktorá prichádzala? Chcel sa stať mučeníkom?

Tiso si za mnohé kroky musel zodpovedať vo vlastnom svedomí. Jeho popularita nevznikla zo vzduchu a bola výsledkom usilovnosti a zanietenosti pre veci verejné. O to silnejšie boli jeho rozhodnutia, kde zlyhal, alebo situácie, kde mlčal. Musel rátať s dôsledkami.

Proces s Tisom mal zreteľný politický náboj. Komunisti neverejne žiadali jeho smrť, predstavitelia Demokratickej stany by najradšej videli jeho odsúdenie a zavretie do kláštora. Súd sa priklonil k prvej alternatíve.

Vedenie Slovenskej národnej rady, kde mali prevahu demokrati, malo na jar 1947 v rukách posúdenie Tisovej žiadosti o milosť. Práva sa zrieklo a posunulo ju do pražskej vlády. Tá ju zamietla a prezident Beneš to akceptoval.

Tiso ostal po poprave symbolom, možno tým, čo si prial. Na Slovensku je po ňom rozčesnutá spoločnosť. Dodnes.

10. Bolo by súčasnej republiky bez tej prvej?

O Slovákoch sa hovorí, že nemajú historickú pamäť. A nielen dnes. Už v 19. storočí niečo podobné naznačoval prvý slovenský etnológ Ján Čaplovič. Slováci podľa neho v pomeroch, kde prevažovala iná národnosť, ľahko zabúdali na pôvod, asimilovali sa.

Zmenilo sa to za dve storočia? Určite áno. Ešte na začiatku 20. storočia to tak nevyzeralo, no po vzniku Československa v roku 1918 prichádza zmena. Práve v novom útvare prevládli dostredivé sily nad odstredivými. Slováci dostali šancu slobodnejšie sa vyvíjať a stačila jedna generácia, aby si to vyskúšali v samostatnom štáte.

Veľmi sa oň nepričinili a tak to aj vyzeralo. Práve v tomto období si prvý raz vyskúšali, či vôbec dokážu sami fungovať. Porobili mnoho vecí, za ktoré sa načim hanbiť, no potvrdili si, že to ide.

Po obnovení Československa bol boj proti slovenskému separatizmu jednou z hlavných čŕt centrálnej politiky. Niesol rozličné názvy. Predstaviteľov Demokratickej strany obvinili z neoľudáctva, protikomunistických aktivistov z klérofašizmu, komunistických autonomistov z buržoázneho nacionalizmu. Tieto obvinenia neraz vznášali sami prospechárski slovenskí jedinci, aby sa zavďačili Prahe.

V 60. rokoch opäť zdvihli hlavy autonomisti – tentoraz skrz-naskrz komunistickí, lebo ostatní boli v emigrácii alebo vo väzniciach –, aby podobne ako ich predchodcovia v 30. rokoch našli čarovný liek na všetky choroby vo federalizovaní štátu. Ich hlavný predstaviteľ Gustáv Husák bol dieťaťom prvej Slovenskej republiky, vtedy ju hodlal premeniť na sovietske Slovensko.

Federácia ozaj prišla, ale nepomohla ničomu, lebo bola komunistická. Sám Husák opäť verný proletárskemu internacionalizmu sa stal novým vodcom Československa.

Nech to už bolo akokoľvek, 60. roky ukázali, že historická pamäť prestala byť pre Slovákov cudzí pojem. O ďalšiu generáciu neskôr sa to potvrdilo. Skutočnej federalizácie a potom novej samostatnosti Slovenska sa chytal kdekto. Ale s nádejou na úspech sa na to mohol podujať len preto, že v ľuďoch sa udomácnila historická pamäť. Možno slabučká, viackrát zdeformovaná, no predsa.

Autor o téme prvej Slovenskej republiky napísal knihu Nezrelá republika.

Foto: Archív TASR, Wikimedia.org

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo