Niekoľko slov k výnimočnému príbehu Imricha Kružliaka

Keď pred pár týždňami zomrel Imrich Kružliak, na Slovensku o ňom vyšlo len zopár článkov, väčšinou ladených veľmi všeobecne. Často boli iba prevzaté od tlačových agentúr. Pritom to bola jedna z najvýznamnejších postáv slovenského 20. storočia.

Sledoval som, ako na jeho úmrtie zareagujú prezidentskí kandidáti. Samozrejme, beží predvolebná kampaň, volia sa ústavní sudcovia a treba reagovať na rôzne veci, no odchod významnej osobnosti by mal byť udalosťou, pri ktorej sa kandidát na prezidenta pristaví a vyriekne pre verejnosť aspoň pár slov úcty. Je to znak, že mu nejde iba o marketingové heslá, že si váži významné slovenské osobnosti a ich životné príbehy, je to obraz kultúry, akú si so sebou nesie do prezidentského úradu.

Kružliak bol jedným zo strojcov drvivého víťazstva Demokratickej strany nad slovenskými komunistami v roku 1946, bez neho by nevznikli ani Rádio Slobodná Európa, Svetový kongres Slovákov či exilový časopis Horizont. Celkovo bol jedným z najvýznamnejších slovenských hlasov v slobodnom svete za komunistickej vlády u nás.

No jediným z kandidátov, kto si na neho spomenul, bol František Mikloško, žiadny iný sa o ňom verejne ani len nezmienil (ani tí tzv. „hodnotoví“ či „demokratickí“). Mikloško bol o jeho živote aj rozprávať v Slovenskom rozhlase (audiozáznam si môžete vypočuť tu), kde vykreslil jeho význam a jeho živý záujem o Slovensko, napr. ako mu Kružliak z Nemecka pred rokmi poslal vyjadrenie sústrasti nad úmrtím Jána Langoša.

Prečítajte si:
Za Imrichom Kružliakom, velikánom slovenského exilu
Za Imrichom Kružliakom (1914 – 2019)

Od mladých progresívcov sa, naopak, ozvala námietka, že Kružliak bol predsa „potentátom Tisovho režimu“ a ako si niekto dovoľuje oslavovať ho. Áno, pravdou je, že Kružliak bol jeden rok za slovenského štátu šéfom tlačového oddelenia (mal vtedy 28 rokov). Z funkcie však pre rozpory s Vojtechom Tukom po roku odišiel. Neskôr v knihe Úteky z tiesne túto dobu hodnotil slovami: „Nacionálny radikalizmus viedol najmä mladé generácie k tomu, že sa stali obeťou medzinárodného nacionálneho opojenia, aké sa po prvej svetovej vojne presadilo v Taliansku (fašizmus), v Nemecku (nacizmus), ako aj v Španielsku, Portugalsku a Rakúsku.“

Tukovu politiku tvrdo kritizoval („Tuka sa stal vazalom Veľkonemeckej ríše a vykonávateľom Hitlerových príkazov.“) a píše, že zákroky proti židom boli „najneľudskejšie politické zásahy proti občanom štátu, aké sa odohrali niekedy na území Slovenska“.

Samozrejme, bol obhajcom slovenskej otázky v čase, keď existencia slovenského národa ešte vôbec nebola všeobecne prijatá, a teda bol aj kritikom idey čechoslovakizmu. Zapojil sa však aj do SNP (aj keď mal na Benešovu politiku veľmi kritický názor), vtedajší guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, ktorý SNP financoval, sa v pamätiach vyjadril: „Kružliakovi som dôveroval, bol protifašisticky a protinacisticky orientovaný.“

K jeho výnimočnému profilu sedí aj to, že v emigrácii ho pre zakladanie Rádia Slobodná Európa vyhľadal samotný Štefan Osuský, významný slovenský diplomat (evanjelik), ktorý pritom vznik Slovenského štátu neakceptoval (dlhé roky bol čechoslovakista a až v závere pôsobenia sa dostal aj pre slovenskú otázku do sporov s Benešom). Vďaka tomuto rádiu mohli ľudia na Slovensku aspoň trochu slobodne dýchať. Financovali ho západné mocnosti a jeho redaktori prechádzali dôsledným výberom. Imrich Kružliak tu pôsobil 30 rokov.

Keď si čítate Kružliakove knihy, udiví vás jeho integrálny zdravo kritický pohľad na slovenské dejiny. V roku 2011 pri 60. výročí vzniku Rádia Slobodná Európa s ním spravil veľký rozhovor Český rozhlas, vo zvukovej podobe si ho môžete vypočuť tu. Kružliak v ňom približne 30 minút rozpráva o vzniku Rádia Slobodná Európa, je to unikátne svedectvo.

Nech odpočíva v pokoji.