Za Imrichom Kružliakom (1914 – 2019)

Vo veku 104 rokov zomrel v Unterhachingu Imrich Kružliak, konzervatívny a katolícky spisovateľ, publicista a esejista. Väčšinu požehnane dlhého života strávil v exile a v Bavorsku, kde v rokoch 1951 – 1980 pôsobil ako dlhoročný šéfredaktor kultúrneho vysielania Rádia Slobodná Európa. Predtým bol členom HSĽS, v rokoch 1942 – 43 pracoval ako vedúci úradu pre tlač a informácie, po roku 1945 bol novinár, podporoval Demokratickú stranu, v roku 1948 emigroval a v exile vystupoval ako presvedčený antikomunista. Po páde komunizmu a vzniku Slovenska pracoval aj pre prezidenta Kováča.

Mal som česť ho osobne stretnúť, krátko s ním hovoriť, pamätám sa okrem iného na zmysel pre humor.

Rád by som pripomenul tri roviny Imricha Kružliaka, z ktorých jedna odchádza spolu s ním na večnosť.

Prvým je jeho jasná a tvrdá kritika čechoslovakizmu:

„Príslušnosť k národu je nielen politickou, ale aj morálnou otázkou. A že otázku národa a národného záujmu nemožno beztrestne chápať z hľadiska osobného alebo stranícko-politického egoizmu. Takýto postoj je amorálnym činom voči národnému kolektívu. Tu sa aj veľké princípy demokracie, humanity a ľudských práv premieňajú na bezcenné mince, stávajú sa blasfémiou a strácajú cieľ. ,Čechoslovakizmus' – to nie je idea politického spolužitia s Čechmi, ale tendencia zbaviť národ jeho prirodzenej i historickej identity.“

Neviem o tom, že by to niekto vyjadril presnejšie a súčasne tvrdšie. Kružliak bol vášnivým kritikom čechoslovakistov v slovenskej politike, osobitne hlasistov a ešte osobitnejšie Vavra Šrobára, ktorému zazlieval aj kolaboráciu s komunistami po roku 1948.

Druhá vec, ktorá ho charakterizovala, bola jeho obrana Slovenského štátu, osobitne roly, ktorú zohral prezident Tiso. Kružliak nemal problém odsúdiť holokaust a zločin násilných deportácií Židov („občanov slovenského štátu“) z nášho územia, dokonca špekulovať o tom, akú rolu pri tomto kroku, ktorý „prekročil hranicu ľudskosti“, hral „fanatizmus domácich radikálov“ a akú tlak cudzích síl, tak či onak, považoval to za „zlyhanie slovenskej politiky“. Tisa z toho však osobne nevinil, patril k obhajcom jeho postupu a motívov.

Tretia vec, ktorá, myslím, s Kružliakom odchádza, minimálne ako názor medzi intelektuálne rešpektovanými osobnosťami, je jeho pohľad na Povstanie. Kružliak ho kritizoval ako akciu, ktorá bola „v intenciách Moskvy“ (robil rozdiel medzi SNP a Varšavským povstaním), čo pomohlo Benešovi v získaní kontroly nad slovenskou politikou.

Stojí za poznámku, že podobný názor by bol dnes mnohými označený za extrémny, pričom v Kružliakovom prípade nijako nebránil jeho postaveniu vo vedení čs. redakcie Slobodnej Európy a zásadnej role v slovenskom exile.

Čím možno jeho uvažovanie vysvetliť, ako ho pochopiť? Myslím, že svojou dušou a založením bol nacionalista, štúrovec 20. storočia, pre ktorého nie je natio nič pejoratívne, práve naopak, je to vysoká hodnota civilizovaného a slobodného sveta. „Ako Slováci stojíme pred svetom“, citoval Štúra, vždy kritický k sovietizmu a každej protinárodnej ideológii. V pohľade na slovenskú politiku ešte zdôrazňoval význam konfesných rozdielov, čo je dnes tiež už prežité. Na osude Slovenska mu záležalo až do konca, pestoval nacionalizmus úplne iného druhu: „Slovenská otázka sa v našom podaní musí stať otázkou ľudskou a svetovou. Tak budeme pánmi vo svojom domove, až sa sloboda opäť vráti aj do našej vlasti,“ napísal v roku 1988.

Česť jeho pamiatke!