Ako sa mladý Michail cárom stal

Ako sa mladý Michail cárom stal

V Sovietskom zväze bola zmena v kresle generálneho tajomníka vždy spojená s tvrdým mocenským bojom.

 Boj o post najmocnejšieho muža svetového komunistického tábora nikdy nemal ďaleko k štátnemu prevratu a niekedy ním aj skutočne bol.

Keď Josif Vissarionovič Stalin už ako neobmedzený diktátor v roku 1935 navštívil svoju matku, ktorá stále žila v jeho rodnom Gruzínsku, tá sa ho spýtala, čím to vlastne teraz je. Stalin jej mal odpovedať: „Spomínaš si na cára? No, ja som teraz niečo ako cár.“ Na Keke Džugašvili to veľký dojem neurobilo a len si povzdychla: „Mal si sa radšej stať tým kňazom.“ Svedectvo o tomto rozhovore pochádza od lekára Stalinovej matky a ruskí historici sa dodnes nevedia úplne zhodnúť na tom, či je táto príhoda skutočná alebo či je to len ďalší zo stalinských mýtov.

Napriek tomu, že sovietsky režim sám seba nazýval republikou, usporiadanie jeho mocenských štruktúr skutočne pripomínalo viac monarchiu, hoci ani jeden zo Stalinových nasledovníkov na pomyselnom kremeľskom tróne už takú mieru neobmedzenej moci ako on, nedosiahol. Skutočnou previerkou stability každého štátneho zriadenia je proces odovzdávania moci. A práve toto bola Achillova päta najväčšieho štátu na svete. V Sovietskom zväze za sedemdesiat rokov jeho existencie kremeľskí vládcovia nedokázali vytvoriť funkčný a hladký mechanizmus odovzdávania moci napriek tomu, že pozícia akýchsi následníkov kremeľského trónu polooficiálne existovala a sovietológovia západných krajín trávili nemálo času analýzami ich osobností a prognózami očakávaných krokov. Z týchto kremeľských korunných princov sa ale až na jednu výnimku nikto generálnym tajomníkom nestal. Ostatní členovia politbyra sa vplyvu a moci týchto následníkov obávali a so zarážajúcou úspešnosťou ich odstraňovali z politického života. Dvoch z nich dokonca ich ambície stáli život. Tou jedinou výnimkou bol práve posledný vládca ZSSR Michail Sergejevič Gorbačov.

Stojaté vody Brežnevovej éry

Leonid Iljič Brežnev sa k moci dostal priam ukážkovým palácovým prevratom v októbri 1964. Aby sa mu nestalo to, čo príliš sebaistému Chruščovovi, urobil dve dôležité opatrenia. Napriek svojej nespochybniteľnej mocenskej dominancii zapojil do rozhodovania aj ostatných kolegov z politbyra a nikdy nepresadzoval svoju vôľu proti názoru väčšiny. Druhé opatrenie bolo typicky sovietske. Dal členom politbyra a ústredného výboru jasne najavo, že si nepraje, aby udržiavali vzájomné kontakty mimo svojich služobných povinností. Členovia politbyra vedeli, že KGB sa postará, aby Leonid Iljič vedel o ich každom hoci aj nevinnom posedení pri poháriku, a zariadili sa podľa toho.

V druhej polovici sedemdesiatych rokov sa Brežnevov zdravotný stav začal nezadržateľne zhoršovať. Sformovala sa tzv. „silná štvorka“ členov politbyra, ktorá v každodennom riadení štátu nahradila chorľavejúceho generálneho tajomníka. Štvorku tvorili vrchný stranícky ideológ Michail Suslov, minister obrany Fjodor Ustinov, minister zahraničia Andrej Gromyko a predseda KGB Jurij Andropov.

Brežnevovým mužom číslo dva bol dlhé roky práve dogmatický ideológ Michail Andrejevič Suslov. Brežnev mal v neho absolútnu dôveru. Ale bolo to práve preto, že Suslov nikdy nemal ani najmenšiu ambíciu stať sa generálnym tajomníkom. Asketický Suslov, prezývaný „šedý kardinál“, úprimne veril v komunizmus a veľkú časť svojho platu vracal späť do straníckej pokladne. Chodil v gumených galošiach a nosil stále jeden a ten istý dlhý tmavý kabát. Nový si dal obstarať až po tom, čo Brežnev na zasadnutí politbyra zo žartu vyzval ostatných členov, aby sa „Michailovi Andrejevičovi poskladali na nový....“. Suslovova dogmatická ideologická politika nepripúšťajúca ani najmenšiu odchýlku od schválenej straníckej línie ale v Sovietskom zväze fakticky zastavila všetok spoločenský pohyb. Obzvlášť devastujúce účinky na morálku mala tzv. politika stability kádrov. Stranícki funkcionári zotrvávali na svojich miestach bez ohľadu na schopnosti. Stačilo, aby sa neprevinili ideologicky. Ak sa aj riešil nejaký príliš okatý prípad korupcie, išlo skôr o formu mocenského boja než o skutočnú snahu o nápravu.

Suslov bol pevnou Brežnevovou oporou aj v časoch, keď ten už zo zdravotných dôvodov funkciu generálneho tajomníka prakticky nebol schopný vykonávať. Brežnev svojím spôsobom geniálne vytvoril mocenský systém, v ktorom aj najvplyvnejší členovia politbyra mali eminentný záujem na tom, aby on sám zotrvával na poste generálneho tajomníka, pokiaľ to len šlo. Hlavný kremeľský lekár akademik Jevgenij Čazov mal v podstate len jedinú, ale o to dôležitejšiu prioritu: udržať Leonida Iljiča pri živote.

Päťročnica honosných pohrebov

Leonid Iljič si politbyro vyskladal zo svojich vrstovníkov a za dlhé roky Brežnevovho vládnutia sa jeho zloženie menilo len minimálne. Lenže ako roky bežali, aj členovia politbyra nezadržateľne starli. Na začiatku osemdesiatych rokov smrť začala navštevovať aj kremeľský Olymp. Sovietsky ľud s dávkou irónie obdobie, ktoré nasledovalo po smrti predsedu vlády Alexeja Kosygina v decembri 1980, nazval „päťročnicou honosných pohrebov“. Jej hlavní aktéri postupne končili na malom exkluzívnom cintoríne pri kremeľskom múre alebo v prípade spopolnenia priamo v ňom.

Mužom trpezlivo čakajúcim na svoju príležitosť bol Jurij Vladimirovič Andropov, ktorý roky vládol vševidiacemu a vševediacemu Výboru štátnej bezpečnosti známemu pod skratkou KGB (Kamitet gasudarstvennoj bezopasnosti). Po smrti Suslova si Andropov doslova vynútil Gromykovu podporu, hoci ten sám potichu pomýšľal na najvyšší post. Skúsený diplomat sa rozhodol neriskovať následky možného stretu s primocným Andropovom a súhlasil podporiť ho v jeho úsilí zaujať Suslovovo miesto. Vyšlo to a Andropov sa čoskoro sťahoval do bývalej Suslovovej kancelárie v sídle ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) na Starom námestí v Moskve, čím nespochybniteľne zaujal pozíciu muža číslo dva

Jurij Andropov.

Generálny tajomník Brežnev bol v tom čase už ťažko chorý a bežnú agendu riadenia štátu prenechával „silnej štvorke“. Na kremeľské pravidlá moci ale nezabudol. K veľkej Andropovovej nevôli ho v kresle predsedu KGB nevystriedal jeho človek Čebrikov, ale Brežnev z Kijeva povolal svojho starého známeho, generála Vitalija Fedorčuka. Andropov pochopil a podriadil sa. Ostatne, podľa starého ruského porekadla „Daverjaj, no praverjaj!“ (Dôveruj, ale preveruj!), už keď Brežnev v roku 1967 dosadil Andropova za šéfa KGB, za námestníkov mu dal dvoch svojich starých kamarátov, generálov Cviguna a Ciňova. A Andropov dobre vedel, prečo mu ich tam Leonid Iljič poslal. Svojou inteligenciou ale prevyšoval oboch generálov o hlavu a vo výsledku vychádzal s každým z nich o poznanie lepšie ako oni dvaja medzi sebou. Ľudia, ktorí s Brežnevom v tých časoch pracovali, hovorili, že presne takto mu to vyhovovalo.

Po smrti Brežneva, ktorý skonal v spánku 10. novembra 1982, trištvrte roka po Suslovovi, sa generálnym tajomníkom stal práve Jurij Andropov. Jedným z jeho prvých krokov bolo nahradenie Fedorčuka spoľahlivým Viktorom Čebrikovom. Tým Andropov opäť získal kontrolu nad tajnou políciou. Fedorčuk pre zmenu poslúžil ako nástroj na zvrhnutie iného Brežnevovho starého priateľa – ministra vnútra generála Nikolaja Anisimoviča Ščolokova. S tým mal Andropov nevybavené účty ešte z minulosti. Nový minister vnútra Fedorčuk pochopil, čo sa po ňom chce, a v priebehu pár mesiacov starý minister vnútra čelil viacerým viac alebo menej vyfabrikovaným obvineniam. Výsledkom bola tragédia. Najprv obrovský tlak neuniesla Ščolokovova manželka a zastrelila sa generálovou osobnou pištoľou. O pár mesiacov neskôr obrátil proti sebe zbraň aj zdeptaný Ščolokov.

Na kremeľskom Olympe však Andropov pobudol len niečo vyše roka. Smrť si po neho prišla 9. februára 1984. Jurij Vladimirovič už do kresla generálneho tajomníka zasadol ako ťažko chorý človek, ktorý nezanedbateľnú časť dňa trávil na dialýze. Problémy s obličkami ho v priebehu pár mesiacov prinútili úradovať výhradne z nemocničnej postele. Pri zasadnutiach politbyra ho zastupoval na kremeľské pomery mladý tajomník ÚV pre poľnohospodárstvo Michail Sergejevič Gorbačov. To bol znak toho, že Gorbačov sa pomaly stáva mužom číslo dva v kremeľskej hierarchii.

Andropovova podpora bola kľúčová pre mocenský vzostup mladého straníckeho funkcionára zo Stavropoľu už predtým, ako bol povolaný do Moskvy. Andropov sa s mladým Gorbačovom zoznámil hlboko v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, ešte predtým, ako sa on sám stal takmer všemocným šéfom KGB.

Jurij Vladimirovič si chodil do kúpeľov Mineraľnyje vody liečiť svoje chronicky choré obličky. Kúpele administratívne spadali pod Stavropoľský kraj. Gorbačov bol vtedy prvým tajomníkom stavropoľského mestského výboru KSSZ. Andropovov kolega v politbyre Fjodor Kulakov, ktorý bol bývalým prvým tajomníkom stavropoľského krajského výboru, ho na mladého a perspektívneho Gorbačova upozornil. Netrvalo dlho a Andropov v mladom Gorbačovovi vypozoroval ambície aj schopnosti. Vtedajšiemu predsedovi KGB Jefimovi Semičastnému navrhol, aby Gorbačova vzal do KGB ako náčelníka krajskej správy v Stavropole. Takéto rošády boli vcelku obvyklé a robili sa preto, aby sa udržala stranícka kontrola nad aparátom tajnej polície a nemohlo sa zopakovať stalinské obdobie, keď NKVD (priamy predchodca KGB) zatýkala aj vysokých funkcionárov strany výhradne podľa priania jediného muža – Josifa Stalina.

Šeljepin nad Andropovovým odporučením nejasal. Bolo mu jasné, čí je Gorbačov človek, a vec zahral do autu. Dalo by sa čakať, že keď v máji 1967 Andropov vystriedal Šeljepina na poste predsedu KGB, vezme Gorbačova k sebe. Opak bol pravdou. Andropovovi ako šéfovi KGB bol Gorbačov v tejto chvíli už užitočnejší v straníckom aparáte. Vďaka podpore Kulakova a s Andropovovou pomocou sa v roku 1970 Gorbačov stal prvým tajomníkom stavropoľského kraja. A to už bola nejaká funkcia!

Prvý krajský tajomník bol fakticky vládcom zvereného územia. Jemu sa zodpovedali štátne aj stranícke orgány a keďže táto funkcia spadala pod takzvanú nomenklatúru, bez súhlasu generálneho tajomníka ho nemohla kontrolovať ani KGB, o milícii (sovietska polícia) ani nehovoriac. Nech už to bolo kdekoľvek v ZSSR, k protokolu neodmysliteľne patrilo, že miestny prvý krajský alebo oblastný tajomník vždy osobne vítal vysokopostaveného hosťa z Moskvy a staral sa mu o program a pohodlie. Do iných oblastí a krajov delegácie z ústredia zavítali len raz za čas, ale do kúpeľov Mineraľnyje vody sa chodili liečiť a rekreovať mnohí členovia ústredného výboru a sám Andropov pravidelne. Ostatne, sám z toho kraja pochádzal.

Gorbačov na scéne

Zlom v Gorbačovovom živote nastal v roku 1978. V Moskve po prudkej hádke so ženou zomrel na infarkt tajomník ÚV pre poľnohospodárstvo Fjodor Kulakov. Práve Kulakov bol Gorbačovovým protektorom v začiatkoch jeho kariéry a on ho „urobil“ prvým tajomníkom mestského výboru strany v Stavropole. Andropovovi sa podarilo na uvoľnený post tajomníka ÚV pretlačiť práve Gorbačova. Po rozpade ZSSR sa v tlači objavili „senzačné“ špekulácie, že Kulakovovi mali do hrobu pomôcť práve preto, aby uvoľnil cestu Gorbačovovi. Akademik Čazov takéto reči striktne odmietol s tým, že o liečbe členov politbyra vždy rozhodovalo široké lekárske konzílium, a nie on sám. A ešte britko dodal, že keby kremeľskí lekári mali mať prsty v každom úmrtí vysokých straníckych funkcionárov, ktoré sa im pripisuje, asi by nemali čas na nič iné, len na trávenie svojich prominentných pacientov.

Po Gorbačovovom menovaní by sa mohlo ale zdať, že ich vzťahy s Andropovom ochladli. Ale to bola len povinná kamufláž. Leonid Iljič Brežnev veľmi nerád videl, keď vysokí stranícki funkcionári nadväzovali priateľstvá. Andropov aj Gorbačov to vedeli a snažili sa inak žoviálneho Leonida Iljiča zbytočne nedráždiť.

Medzi povinnosti tajomníka ÚV patrili aj pravidelné stretnutia s funkcionármi komunistických strán satelitných východoeurópskych štátov. Tajomníkom ÚV Komunistickej strany Československa majúci na starosti poľnohospodárstvo bol v tom čase nevýrazný, ale k ZSSR vždy lojálny Miloš Jakeš. Keď sa Gorbačov stane sovietskym generálnym tajomníkom, Jakeš túto známosť využije a s podporou Gorbačova o necelé tri roky neskôr sám vystrieda na poste generálneho tajomníka ÚV KSČ chorľavejúceho Gustáva Husáka.

Konstantin Černenko.

Po Andropovovej smrti sa stará Brežnevova garda ešte naposledy zmohla k činu a na najvyšší post presadila bývalého Brežnevovho tajomníka Konstantina Černenka. Už na prvý pohľad ťažko chorý starec v kresle generálneho tajomníka vydržal len rok a jeden mesiac. Gorbačov paradoxne s Černenkom vychádzal dobre. Černenko dokonca Gorbačova znášal lepšie ako mnohých svojich súkmeňovcov z brežnevovského klanu. A tak, keď bol Černenko v nemocnici, a to bolo stále častejšie, vedenie zasadnutí politbyra sa opäť vrátilo do Gorbačovových rúk.

Mená ako Romanov alebo Grišin už dnes hovoria niečo len znalcom histórie ZSSR. Na konci roku 1984 to ale boli Gorbačovovi najvážnejší súperi v boji o najvyšší post. Za nimi stál ďalší zo starých Brežnevových priateľov, ukrajinský prvý tajomník Vladimir Ščerbickij. Existujú svedectvá, že krátko pred svojou smrťou práve jemu Brežnev sľuboval najvyšší post. Ščerbickij nepochybne mal ambíciu stať sa generálnym tajomníkom, ale na druhej strane bol realista a vedel, že kijevské stranícke vedenie a obzvlášť on sám sa medzi vyššími straníckymi funkcionármi neteší veľkej obľube. A bez podpory ústredného straníckeho aparátu nebolo možné sa na poste generálneho tajomníka udržať. Keď sa niektorý z jeho kijevských podriadených vrátil zo služobnej cesty do Moskvy, Ščerbickij sa položartom-polovážne pýtal: „No, ako moskovskí bojari?“

Neobľúbenosť „Ukrajincov“ pochádzala z rokov Brežnevovej éry, keď sa v straníckom aparáte masívne až bezohľadne presadzovali práve starí Brežnevovi kolegovia z čias, keď on ešte ako mladý tajomník rozbiehal svoju stranícku kariéru v ukrajinskom Dnepropetrovsku. Podpora síce nepopulárneho, ale stále mocného Ščerbického mohla byť v mocenskom zápase o post generálneho tajomníka rozhodujúca. Avšak Gorbačov, ako bývalý Andropovov človek, so Ščerbického podporou počítať nemohol.

Tri mesiace pred samotným Černenkom ešte k tomu umrel Gorbačovov najmocnejší spojenec maršal Dmitrij Ustinov. Na vojenskom cvičení Štít 84 sa pri tradičnom súdružskom objímaní a bozkávaní nakazil od československého ministra obrany generála Martina Dzúra. Infekcia prerástla do zápalu pľúc a to sa starému maršalovi a hlave sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu v jednej osobe stalo osudným. Ustinovova smrť Gorbačova síce pripravila o silného spojenca, ale súčasne z neho fakticky urobila hlavu andropovovskej kliky v politbyre. Gorbačov bol pritom vo svojich päťdesiatich štyroch rokoch s prehľadom najmladším členom politbyra. Na rozdiel od brežnevovských pohrobkov on a jeho skupina vedeli, že Sovietsky zväz a najmä jeho ekonomika akútne potrebujú reformy. Stará garda, naopak, chcela všetko zachovať pri starom a v reformách videla ideologickú úchylku.

Situácia vnútri politbyra bola veľmi napätá až nevraživá. Existovala obava, že pokiaľ uspeje stará brežnevovská klika, bude sa asi po dlhom čase opäť zatýkať. Obavy vládli najmä z leningradského prvého tajomníka Grigorija Romanova. Romanov, hoci tiež relatívne mladý, bol tvrdým dogmatikom. Navyše s dosť hrubými maniermi. Spôsob, akým vo „svojom“ Leningrade bojoval s domnelými alebo skutočnými prejavmi nezávislého myslenia označovaného pod eufemizmom „protisovietska činnosť“, bol aj na sovietske pomery veľmi brutálny. Leningrad platil za kultúrne hlavné mesto Sovietskeho zväzu, ale za Romanovovho vládnutia to bola len prázdna fráza. Represie postihli prakticky celú kultúrnu obec. A vôbec sa to neobmedzovalo len na tých pár jednotlivcov, ktorí stáli v skutočnej opozícii voči komunistickému zriadeniu. Mnohí umelci, pokiaľ vôbec chceli tvoriť, sa museli radšej odsťahovať do iných miest. Vrcholom absurdity bolo, keď do Moskvy pred Romanovom zutekal aj jeden z populárnych leningradských divadelných súborov.

Ale aj Romanov mal svoje slabé miesto. Keď vydával dcéru, svadobná hostina sa uskutočnila vo Veľkej sále Jekaterinského paláca a svadobné menu malo byť servírované na historickom cárskom porcelánovom servise. To sa stalo ešte za Brežneva a Andropovovo KGB sa, samozrejme, o svadbu Grišina mladšieho veľmi zaujímalo, ale oficiálne sa nič nevyšetrilo. Romanov mal prisilných ochrancov. Jeho pozíciu v politbyre ale aféra aj tak dosť poškodila.

Viktor Grišin bol zase šéfom vplyvnej moskovskej straníckej organizácie a z toho pramenili aj jeho ambície. V sovietskej ekonomike bolo ťažko zohnateľným deficitom okrem chleba prakticky všetko. Moskva, hlavné mesto sovietskeho impéria, ale fungovala ako akási výkladná skriňa režimu. Preto aj bola zásobovaná podstatne lepšie. Dodnes spomínanou legendárnou predajňou potravín z dovozu, ktoré sa nedali kúpiť nikde inde, bol „Jelisejevskij gastronom“. Pre straníckych funkcionárov, ktorí navštívili hlavné mesto, v ňom bolo dokonca urobené diskrétne oddelenie, kam sa obyčajní smrteľníci nedostali. Medzi pravidelných zákazníkov patrila aj Brežnevova dcéra Galina a jej manžel. Aj takto si Grišin mal kupovať vplyv a podporu.

Lenže príležitosť robí zlodeja a KGB nachytala riaditeľa gastronomu Sokolova pri rozsiahlom úplatkárstve a šmeline. V novembri 1984 bol Sokolov nakoniec za korupciu odsúdený na trest smrti a zastrelený. Kratšie alebo dlhšie obdobie si vo väzení pobudlo až 174 ľudí, medzi nimi aj niekoľko vyššie postavených pracovníkov moskovskej administrácie. Priame napojenie Grišina na trestnú činnosť sa preukázať nepodarilo, na podkopanie jeho pozície v politbyre to ale stačilo. Za všetko hovorí skutočnosť, že vyšetrovací spis kauzy „Jelisejevskij gastronom“ je dodnes utajený.

Kremeľské finále

Napriek tomu, že Černenko bol všetko, len nie zdravý, jeho smrť prišla náhle a neočakávane. A jej bezprostredná príčina bola až trápne triviálna. Nechtiac sa o ňu pričinil minister vnútra Fedorčuk. Černenko aj Fedorčuk sa rekreovali na brehu Čierneho mora. Ich „dače“ (chaty) boli neďaleko od seba, a tak, keď vášnivý rybár Fedorčuk ulovil a podľa ruskej tradície aj vlastnoručne zaúdil niekoľko pekných stavríd, podelil sa aj so svojím susedom. Stavrida od Fedorčuka vraj bola vynikajúca. Lenže pár hodín nato začalo byť Černenkovi zle. Jeho stav sa rapídne zhoršoval, a preto bol urgentne prevezený do Moskvy do opatery šéfa kremeľských lekárov akademika Jevgenija Čazova. Žiadna liečba ale nezaberala a nevoľnosť prerástla do masívnej infekcie. S tou sa organizmus starého muža trpiaceho okrem iného aj ťažkou astmou nedokázal vyrovnať. Čazov sa neskôr zamýšľal, že Černenko zrejme skonzumoval kus ryby, ktorý nebol úplne dôkladne preúdený, a to spustilo v oslabenom tráviacom trakte fatálnu infekciu. Faktom je, že okrem Černenka nikto iný z tých, kto rybu konzumoval, zdravotné problémy nemal.

Černenko zomrel práve v čase, keď Ščerbickij bol na zahraničnej ceste (paradoxne) v USA a Romanov trávil dovolenku v Pobaltí na odľahlej Viselskej kose. V kremeľských mocenských siločiarach už samotné oznámenie smrti malo politický význam. Išlo o to, komu Čazov oznámi ako prvému, že generálny tajomník Černenko je po smrti. Pritom Čazov mal takto oznamovať smrť prvého muža svetového socialistického tábora už tretíkrát v priebehu piatich rokov. V interview, ktoré dal po rozpade ZSSR, priznal, že vždy si dôkladne rozmyslel, komu túto chúlostivú správu zatelefonuje ako prvému. V predchádzajúcich prípadoch vždy volil správne. 10. marca 1985 o pol ôsmej večer Čazov po krátkej úvahe zavolal Gorbačovovi. Ten na túto láskavosť nezabudol a do roka od pamätnej noci bol z Čazova minister zdravotníctva.

Po telefonáte sa Gorbačov a jeho podporovatelia rozhodli okamžite konať. Nového generálneho tajomníka formálne volilo tzv. plénum ústredného výboru (cca tristočlenný zbor vyšších straníckych funkcionárov), ale v skutočnosti bol rozhodujúci názor politbyra (desiatka najvplyvnejších členov ÚV). Preto doslova v priebehu pár minút po Černenkovej smrti bolo zvolané zasadnutie politbyra. To sa zišlo za dve hodiny a, pochopiteľne, absentovali na ňom Ščerbickij a Romanov, ale aj ďalší zo starej brežnevovskej gardy, prvý tajomník Kazachstanu Dinmuchamed Kunajev. Kvórum uznášaniaschopnosti ale naplnené bolo.

Už týždne pred Černenkovou smrťou minister zahraničia Gromyko potichu vyslal za Gorbačovovou pravou rukou Alexandrom Jakovlevom svojho syna, aby mu ponúkol svoju podporu výmenou za post predsedu prezídia Najvyššieho sovietu. Išlo o post síce bez reálnej moci, ale o to prestížnejší. Predseda prezídia bol totiž formálne podľa ústavy hlavou štátu. Gromyko sa realisticky vzdal ambícií na post generálneho tajomníka a miesto toho chcel takto vznešene zavŕšiť svoju kariéru. Opatrný Gorbačov dlho nechával Gromykov návrh bez odpovede, ale okamžite po smrti Černenka Jakovlev vyhľadal Gromyka mladšieho a oznámil mu, že „Michail Sergejevič sa teší na spoluprácu s váženým Andrejom Andrejevičom“.

Ihneď po otvorení zasadnutia politbyra si Gromyko vzal slovo a presne v duchu kremeľskej etikety predniesol: „Je tu návrh zvoliť generálnym tajomníkom ÚV súdruha Gorbačova, Michaila Sergejeviča.“ Všetci pochopili a doyenovi politbyra sa nikto neodvážil nahlas odporovať. Podľa niektorých svedectiev Gromyko mal v reakcii na udivený Grišinov pohľad pomedzi zuby precediť: „Dosť už bolo pohrebov!“

Bolo rozhodnuté. V súlade s kremeľskými tradíciami, samozrejme, jednomyseľne. Plénum ústredného výboru, ktoré zasadlo na druhý deň, rozhodnutie politbyra už len formálne potvrdilo. Keď Ščerbickij a Romanov dorazili do Moskvy, mohli už len pogratulovať novozvolenému generálnemu tajomníkovi.

Namiesto šťastného konca

Keď bol Gorbačov so všetkou pompou uvedený na post generálneho tajomníka ÚV KSSZ, len málokto tušil, že Sovietskemu zväzu v tej chvíli zostávalo už len šesť rokov existencie. Gromyko bol po pár mesiacoch na vysnenom poste predsedu prezídia proti svojej vôli poslaný do dôchodku. Sklamaný starý muž, ktorý do histórie diplomacie vošiel ako nekompromisný Mr. Njet (pán Nie), si potom po zvyšok svojho dlhého života vyčítal, že k moci pomohol človeku, ktorý jeho milovaný Sovietsky zväz v priebehu pár rokov svojej vlády zničil.

Gromyko prežil väčšinu svojho života v akomsi kremeľskom skleníku a o skutočnom živote v ZSSR nevedel prakticky nič. Nebol schopný či ochotný pripustiť, že to, čo zničilo Sovietsky zväz, neboli Gorbačovove nevydarené reformy. Štát, pre ktorý on žil, mal deštrukciu zakódovanú hlboko v sebe. To len v priebehu osemdesiatych rokov sa deštrukcia zmenila na sebadeštrukciu. Poslednú ranu prvému komunistickému štátu sveta zasadil neúspešný puč v auguste 1991. Vo chvíli, keď odstredivé tendencie prevážili aj v Jeľcinovom Rusku, osud Zväzu sovietskych socialistických republík bol spečatený.

Foto: Archív TASR/ Wikimedia.org
 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo