Aj pani vedkyne zatnú zuby a nechajú sa niekoľko hodín fotiť

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Aj pani vedkyne zatnú zuby a nechajú sa niekoľko hodín fotiť

Rozhovor s bývalou redaktorkou ženských časopisov Silviou Gašparcovou o svete lifestylových médií.

V novembri minulého roka napísala blog na Denníku N, v ktorom sa priznala k svojej chybe – k rozhovoru na zadanie „zhora“ s vtedajšou primátorkou Humenného za stranu SMER Janou Vaľovou a následne podala výpoveď z časopisu Madam Eva, ktorý od leta vlastní finančná skupina Penta. 

„Prešiel asi mesiac od vstupu Penty do vydavateľstva a šéfredaktorka nám predostrela povinnú jazdu – rozhovor. Primátorka Humenného, Jana Vaľová. Všetci sme boli pobúrení, všetky redaktorky Madam EVY. Rozhovory s politikmi sme doteraz nerobili. Ono sa vám to možno nezdá, ale naše čitateľky nie sú hlúpe. Ako im asi takýto rozhovor vysvetlíme? Špinavú prácu som mala urobiť ja. Nesúhlasila som, oponovala som, ale asi chabo. Šéfka prikázala jasne, mala som ju urobiť ja. Bolo to presne v čase, keď v našej redakcii vládla stiesnená atmosféra,“ napísala Silvia Gašparcová vo svojom blogu, v ktorom zároveň opísala niektoré praktiky práce v ženských časopisoch.

Rozprávali sme o povinných jazdách lifestylových novinárov, o tom, či je naozaj potrebné vedkyňu nafotiť v desaťcentimetrových štekloch, hoci bežne chodí v balerínkach, či o povinnej retuši fotografií v ženských časopisoch

Napísali ste blog, v ktorom ste pomenovali niektoré praktiky v ženských časopisoch a priznali ste sa k rozhovoru s vtedajšou primátorkou Humenného Janou Vaľovou, ktorý vznikol na príkaz vedenia. Aké reakcie ste mali na tento blog?

Úprimne musím priznať, že keď som ten blog poslala, celý týždeň som sa bála pozrieť, aké budú reakcie. Asi  by to na mňa dosť negatívne vplývalo, keby som dostala sériu nenávistných komentárov. Tak som povedala mužovi, nech sa pozrie on, či náhodou netreba na niečo reagovať. Prekvapilo ma, keď mi povedal, že všetci reagujú veľmi pozitívne. Bola som teda príjemne šokovaná. Na druhej strane ma to privádzalo až do rozpakov, lebo nemám pocit, že by som si zaslúžila slová ako: „Klaniam sa pred vami!“ Dostala som aj reakcie ľudí, ktorí mi ďakovali za odvahu.

V novinárskom prostredí sa bežne nedeje sebareflexia do vlastných kruhov.  Nie je priznanie si vlastnej viny a následná vaša výpoveď  to, čo mnohých ľudí prekvapilo?

Nie sme na to zvyknutí v rôznych prostrediach, či už novinárskom, alebo politickom. Priznanie si vlastnej viny je veľmi ojedinelé, preto možno nie sme u nás na to zvyknutí.

Čo vás priviedlo k tomu, aby ste s tým vyšli takto otvorene na verejnosť?

V deň, keď som ten blog napísala, som ešte pre časopis Madam Eva robila tri rozhovory s hercami. Medzitým som rýchlo bežala do kaviarne, kde som napísala a odoslala blog do Denníka N, odtiaľ som bežala dať výpoveď. Pre istotu som ju dala len do podateľne, lebo som nechcela, aby som narazila na kolegyne, ktoré by ma asi odhovárali. V podstate som to celé napísala za hodinu, v hneve, možno aj preto to bolo také úderné.

Zareagovala som úplne opačne, pretože inak by som sa asi hanbila chodiť po ulici. Zdieľať

Ale je pravda, že text som nosila v hlave už niekoľko týždňov.

To, že som s tým rozhovorom s primátorkou Vaľovou urobila chybu, som vedela už od začiatku. Ale nebudem zo seba robiť statočnú. Keby médiá nepátrali po anonymnom autorovi toho PR rozhovoru a nevidela by som ten humbuk okolo, ten blog by som asi neodoslala.

Novinári sa už totiž ozývali do redakcie. Dostala som zhora odporučenie, aby som neodpovedala, prípadne aby som sa odvolala na šéfredaktorku, keď na mňa prídu. Zareagovala som úplne opačne, pretože inak by som sa asi hanbila chodiť po ulici. Zistila som si kontakt na novinára z Trendu, ktorý to riešil, a sama som mu zatelefonovala.

Blog ste teda následne napísali, lebo ste mali pocit, že rozhovor na zákazku niekoho zvonka nie je v poriadku?

Samozrejme.

Deje sa bežne v ženských časopisoch, že redakcie dostávajú od agentúr zadania, aby redaktori robili PR lifestyle články o politikoch?

Nedeje sa to bežne. Politika je v ženských časopisoch veľmi okrajová záležitosť. Ja som za celých desať rokov v ženských časopisoch robila rozhovor s dvomi, možno tromi politikmi.

Rozhovory na zákazku sa stávajú, ale nemyslím si, že sa to deje iba v ženských časopisoch. Počula som, že to tak bežne funguje aj v ostatných časopisoch a novinách.

Hoci by takýto rozhovor mal byť označený ako inzercia...

Mal by, ale nebýva. Na druhej strane musím povedať, že bežný redaktor mnohokrát ani nevie, že obchodné oddelenie dohodlo nejaký PR rozhovor. V Madam Eva to fungovalo tak, že deväťdesiat percent tém si vymýšľa samotný redaktor. Zároveň z času na čas dostanem prosbu alebo príkaz, aby som urobila ešte nejakú tému, ktorú navrhne vedenie redakcie. A ja ako redaktorka neviem, či  to zadanie ide z inzertného oddelenia alebo či ide o niečieho kamaráta, alebo čo to je tip šéfredaktorky.

A treba povedať, že takéto tipy sú občas aj vítané, lebo pri produkcii siedmich-ôsmich článkov mesačne už občas človeku dochádzajú témy. K tomu si treba prirátať tri články týždenne, ktoré sú určené len na web. Navyše, tie tipy od šéfredaktorky nie sú apriori zlé. Veľakrát sú to tipy na zaujímavé ženy, ktoré na naše stránky v podstate patria.

Rozhovory na zákazku sa stávajú, ale nemyslím si, že sa to deje iba v ženských časopisoch. Zdieľať

A to aj v prípade, keď ide o odborníčku konkrétnej firmy, ktorá si u nás zaplatila inzerciu. Často sú to dermatologičky, majiteľky rôznych kliník. Aj ony môžu podať informácie, ktoré sú pre čitateľky zaujímavé. Samozrejme, záleží aj na šikovnosti redaktorky, či z toho vznikne pochlebovačný článok ako z reklamného letáku alebo je tam aj pridaná hodnota.

Ale kritická otázka v takomto rozhovore asi nepadne...

Áno, to môže byť problém. No povedzme si pravdu, že v ženských časopisoch ani nejaké konfrontačné rozhovory nezaznievajú.

No aj váš vnútorný etický kódex Časopisu Madam Eva i celého vydavateľstva News and Media Holding, pod ktoré ste patrili, uvádza, že redaktori svojimi článkami nesmú robiť skrytú inzerciu...

Súhlasím, že celkom iste by mala byť snaha sa takýmto praktikám vyhýbať. Ja som to vo svojom prípade podcenila, ale naozaj záleží na novinároch, ako sa k týmto zadaniam „zhora“ postavia. Po zverejnení môjho prípadu dúfam, že mnohí naberú odvahu povedať v podobnej situácii rázne nie.

Ako reagovali vaše kolegyne, keď ste podali výpoveď?

Viaceré mi zavolali a vyjadrili mi podporu, prípadne mi napísali cez sociálne siete. Niektoré verejne, iné súkromne. Sú aj také, čo si myslia, že sa to celé mohlo zaobísť bez blogu a výpovede. Že som zo seba urobila obeť. A že som urobila magazínu Madam Eva negatívnu reklamu. Toto si ale vôbec nemyslím. Naopak, aj teraz vám pokojne poviem, že sa v Madam Eva zišla absolútna špička lifestylových redaktoriek. Bolo by mi ľúto, keby kvôli nejakej Vaľovej ľudia tento časopis zavrhli.

Ľutujete, že ste toto prostredie opustili, keď ste tam boli inak spokojná?

Bolo tam fajn, ale spokojná je príliš silné slovo. Hlavne čo sa týka posledných mesiacov. Navyše, bola som už z práce dosť unavená. Ono sa to možno nezdá, ale aj písanie pre ženské magazíny je náročné. Samozrejme, záleží na konkrétnom titule. Možno niekde stačí len okopírovať akýkoľvek triviálny text z internetu a trochu poprehadzovať vety, ale v Madam to tak nebolo. Aj preto ma uráža, keď stretnem kamaráta z denníka, ktorý iba mávne rukou a skonštatuje, že mne sa predsa žije, ja iba vypĺňam voľný priestor medzi inzerciou.

A ja ako redaktorka neviem, či  to zadanie ide z inzertného oddelenia alebo či ide o niečieho kamaráta. Zdieľať

Nie je to pravda. V našom časopise záležalo na obsahu. Každý mesiac som zažila niekoľko nocí, keď som vôbec nespala. Nad článkom rozmýšľame rovnako ako ostatní novinári, cez deň aj v noci, človek si nevie oddýchnuť, nosí si prácu domov. Článok zaberie v priemere tri-štyri časopisecké strany.

Niekedy netreba osloviť nikoho, inokedy treba osloviť aj tri osoby, ktoré potom citujem. Všetky citáty som nechávala autorizovať, takže je to neustála práca s ľuďmi. K tomu si treba prirátať prácu s fotkami, články na web, produkčnú prácu popri rozhovoroch. Je to práca pod neustálym tlakom, preto padne oddych celkom dobre.

Čo vás naučila táto skúsenosť?

Naučila ma hovoriť nie.

Vy ste v tom článku poodhalili dvere aj do sveta ženských časopisov. Je to naozaj tak, že ste sa vedkyne, s ktorou ste išli robiť rozhovor, museli pýtať na obvod pásu?

Keď ste mi zavolali a žiadali ste o rozhovor, tak sme si upresnili iba miesto a čas. Mňa ako bývalú redaktorku ženského magazínu znepokojilo, že nebudem mať k dispozícii vizážistku, ktorá ma nalíči. (Smiech.) My sme chodili na rozhovor vždy minimálne štyria – stylistka, vizážistka, ja ako novinárka, fotograf, niekedy aj kameraman. Teda ja som respondentovi musela vždy povedať, že samotný rozhovor bude trvať štandardne trištvrte hodinky, hodinku, ale treba sa pripraviť na to, že bude aj fotenie, ktoré trvá štyri až šesť hodín.

Prosím?

To vážne, s tým, že niekedy sa to pretiahlo aj na osem hodín. Zvyčajne sme totiž respondentku obliekli aj do troch stylingov. To znamená, že stylistka priniesla plnú tašku vecí, tri druhy oblečenia, ktoré museli ladiť, a tá pani sa trikrát prezliekala, aby mala fotky v rôznych outfitoch a v inom prostredí. Takto som si to zažila pred pár rokmi. Dnes je už doba trochu rýchlejšia a málokto by sa mohol uvoľniť z práce na celý deň kvôli foteniu. Čo znamená, že väčšinu ľudí nacvakáme a vyspovedáme za dve-tri hodiny.

Toto sa deje, aj keď je témou rozhovoru práca tej ženy a rozhovor nie je o móde?

Ja som nikdy nerobila rozhovory o móde, v móde sa ani nevyznám. Takže to boli vždy rozhovory o tých ľuďoch a ich práci.

Tým ženám to nevadilo?

Boli prekvapené, asi im to aj vadilo, ale nedávali to príliš najavo. Skôr sa čudovali, keď sme si pred rozhovorom pýtali ich miery i veľkosť topánok, aby sme vedeli vybrať oblečenie.

Okrem toho väčšinou majú redakcie ateliéry, kde sa respondentky fotia, a majú tam určité zázemie, kde sa môžu prezliecť. Redaktorky by najradšej robili všetky rozhovory v ateliéroch, pretože je to tak pohodlné. Šéfredaktorkám sa to až tak nepáči. Je to pochopiteľné, pretože chcú, aby boli fotky rôzne, v rôznych prostrediach. Čo znamená, že často treba obvolávať kaviarne alebo hotely.

Často sa fotí v exteriéri. Predstavte si perepúť piatich ľudí, ktorí sa predierajú lužnými lesmi v okolí karloveského ramena, pretože chcú cvaknúť vedkyňu pri Dunaji.

Pani architektka sa statočne prezliekala v kríčkoch a obula si štekle s 10-centimetrovými podpätkami. Zdieľať

Asi sme pôsobili, akoby sme išli natáčať porno. Pani architektka sa statočne prezliekala v kríčkoch a obula si štekle s 10-centimetrovými podpätkami, hoci nosí celý život tenisky a balerínky. Našťastie, brala to s nadhľadom.

Veľa žien to naozaj zoberie s humorom a celkom sa pri fotení baví. Ale sú aj také, čo naozaj trpia. Raz mi jedna respondentka spätne prezradila, že fotenie bolo pre ňu hrozné. Vraj mala pocit, akoby prišla o dušu. Ale zaťala zuby, pretože chcela, aby sa o výsledkoch jej práce informovalo.

Je to však naozaj potrebné? Musia ženské časopisy ešte stále redukovať ženskú krásu len na výzor? Bol by problém, keby tá vedkyňa zostala sama sebou?

Ženské médiá sú asi iný žáner a je potrebné sa na to aj tak pozerať. V porovnaní s inými médiami sa viac kladie dôraz na obraz, vizuálnu stránku. Ale v skutočnosti si myslím, že naozaj nie je potrebné robiť to takto. 

Ženské časopisy sú taký zvláštny medzipriestor, ktorý akoby vôbec nezasiahli spoločenské debaty okolo feminizmu. Neredukujú ženu len na výzor a povrchnosť?

Treba povedať, že ženské časopisy prinášajú aj rozhovory s mužmi. Tých tiež prezliekame, často aj prepúdrujeme. Ženské časopisy intenzívne informujú o feminizme a „Me too“ kampaniach. Na druhej strane to naozaj veľakrát nekoreluje s vizuálom. Ale nemyslím si, že vždy redukujeme ženu len na akýsi objekt.

Boli by ste prekvapení, ale mnohé z tých odborníčok si samy vyžiadajú retušovanie. Stalo sa mi, že som sa mala stretnúť so známou autorkou kníh. Mala som istú predstavu, ako vyzerá, lebo som ju poznala z obálok kníh a z časopisov, kde vyzerá ako tridsaťročná slečna. Keď sme sa stretli, predo mnou sedela zhruba 50-ročná pani. Nafotili sme ju, no pani si želala byť zretušovaná tak, že opäť by ju na ulici nikto nespoznal.

Takže ten tlak je vzájomný?

Áno. Asi by bolo nefér, keby sme vedkyne vnímali stereotypne, ako panie vo vyťahaných svetroch, ktorým nezáleží na vzhľade. Aj ony chcú na fotkách vyzerať dobre a povedia, že tuto mám príliš veľké bruško, nemôžete mi to zmenšiť? Nepripadá mi to až také výstredné. Myslím si, že väčšina z nás chce byť za krajších, ako v skutočnosti sme.

Boli by ste prekvapení, ale mnohé z tých odborníčok si samy vyžiadajú retušovanie. Zdieľať

Ani ja si na sociálnu sieť nezavesím fotku, kde sa sama sebe nepáčim. Nepríjemné je, že je tu druhá časť žien, ktoré s fotkami spokojné nie sú, pretože sa na nich nespoznávajú. A toto je podľa mňa dosť veľký problém.

Nemyslíte si, že by sa to malo zmeniť? Keď predsa ide o informovanie žien o nejakej odborníčke v jej oblasti, prečo ju prerobiť na inú osobu?

Opäť sa vrátim k tomu, že je to otázka žánru. Ak by sme mali ísť do dôsledkov, potom by sme mohli namietať aj proti samotnej kategórii „ženské časopisy“. Čo sme my iný živočíšny druh? Možno by sa dal robiť lifestyle úplne inak. Samozrejme, retuš by mala byť len decentná. Keď si porovnám fotky herečky, ktorú sme mali na titulke my a neskôr aj české ženské časopisy, mám pocit, že na Slovensku ešte stále panuje umelá, východoeurópska estetika.

Čo to znamená?

Že fotograf u nás jej viac upraví padnuté očné viečka, rozjasní pleť, vymaže vrásky a tá istá herečka tak u nás vyzerá ako mimozemšťan. Na obálke ELLE je tiež krásna, ale má priznané aj kruhy pod očami či vrásky, teda má unavenejší vzhľad, ale je typický pre ňu a stále je pritom krásna.

Čo sme my iný živočíšny druh? Možno by sa dal robiť lifestyle úplne inak. Zdieľať

Možno je za tým autocenzúra fotografov, neviem. Možno tlak zo strany šéfredaktorov. Možno vkus printových supervízorov, ktorí schvaľujú titulky a ktorí si myslia, že tvár s vráskami sa horšie predáva. Netuším.

Musíte sa architektky pýtať povedzme aj na jej obľúbený parfém?

Nemusíme. Ale je prirodzené, že žáner vás k tomu posúva. To neznamená, že klebetíme len o plytkých veciach. Pýtame sa legitímne, zaujímavé otázky, týkajúce sa práce, ale aj života. Architektky by som sa na obľúbený parfum asi nespýtala, ale herečky alebo speváčky pokojne áno. Čitateľky to zaujíma. Rovnako ako rubriky s módou a kozmetikou.

Aká je práca v čisto ženskom kolektíve?

Stretla som sa s reakciami, že tam určite vládnu intrigy, ale to je klišé. Ja mám dobrú skúsenosť so ženskými kolektívmi, dôležité však je, aká pracovná kultúra sa stanoví hneď na začiatku. Bola som aj v kolektíve, kde sa ohováralo za chrbtom, ale bola som aj v takom, kde každý nový kolega od začiatku vedel, že toto sa u nás nerobí. Nebudem zapierať, že častou témou je móda a kozmetika. Čiže keby tam prišiel chlap zo športového oddelenia, asi by sa cítil dosť nesvoj (smiech). Ale určite to nie je tak, že by sme boli ako sliepky, ktoré rozoberajú, čo sa stalo v poslednej Farme. V týchto časopisoch pracujú normálne, rozhľadené baby.

Máte medzi novinármi problém sa priznať k tomu, že pracujete v ženskom časopise?

Dlhé roky som si nevedela povedať, že som novinárka. Vždy som sa predstavovala ako redaktorka zo ženského magazínu, ako keby som sa chcela ospravedlniť. Ale odkedy som pracovala v Madam Eva, čo bolo veľmi profesionálne prostredie, uvedomila som si, že to, čo robím, je novinárska práca.

V týchto časopisoch pracujú normálne, rozhľadené baby. Zdieľať

Aj keď vy z denníkov sa na nás asi pozeráte so zdvihnutým obočím. Je to však skutočne tvrdá práca a treba to vedieť robiť. Okolo mňa sa vystriedalo v redakcii také množstvo báb, ktoré to vydržali robiť dva mesiace a ďalej to nevládali, lebo nechceli robiť pod takým tlakom alebo nevedeli písať.

Čo robíte teraz, keď ste dali výpoveď?

No, dosť som schudobnela (smiech). Na druhej strane, menej míňam na kozmetiku a oblečenie. Po náročných článkoch som sa totiž zvykla odmeňovať výletmi do shopping centier. Kúpila som si nejakú handru, z ktorej som sa potešila pár minút a vzápätí som ju hodila hlboko do skrine. Takýto bezútešný režim je u redaktoriek ženských magazínov celkom bežný. Mňa to nutkanie zázračne prešlo hneď potom, ako som podala výpoveď.

Konečne nie som pod tlakom, nie som nervózna, viac sa venujem rodine, dcére. Po rokoch ma začalo baviť varenie, takže muž je sýty a na chýbajúci príjem sa zatiaľ pozerá zhovievavo. Čo sa týka novinárčiny, dostala som zopár ponúk, ktoré ma potešili, no nechce sa mi hneď vrhnúť do nového uzávierkového blázinca.

Konečne nie som pod tlakom, nie som nervózna, viac sa venujem rodine. Zdieľať

A pracujem na niečom, čo som nosila v hlave tri roky, no nemala som čas. S istou umelkyňou, absolútnou špičkou vo svojom odbore, robíme na jej monografii. Jej meno nechcem ešte prezrádzať. Ale konečne robím menej spotrebnú prácu, ktorá ide viac do hĺbky.

Viete si predstaviť, že by ste sa niekedy do ženských časopisov ešte vrátili?

Prečo nie? Vôbec sa nevyhraňujem voči ženským časopisom. Naopak, mám tento svet rada. Aj s jeho zvláštnosťami.

Foto: Andrej Lojan

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo