Dušan Velič (52) vyštudoval na Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej, získal doktorát z fyzikálnej chémie na Wayne State Univerzite v Detroite. Ako postdoktorand pracoval v tíme vedca Gerharda Ertla, ktorý získal Nobelovu cenu za chémiu. Je docentom na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského a spolupracuje s Medzinárodným laserovým centrom ako vedúci Laboratória hmotnostnej spektrometrie.

Zrejme občas rozmýšľate nad tým, či to bol dobrý nápad – vrátiť sa pred rokmi na Slovensko. Neoľutovali ste, že ste sa vtedy vrátili?

Máme rodinnú kamarátku, ktorá sa tiež vrátila z USA, kde vyštudovala. A ona sa už dvadsať rokov trápi, že sa vrátila, keď každodenne vidí, ako tu veci fungujú. Práve dnes ráno mi volala a tiež sa pýtala, či neľutujem. Povedal som jej, že neľutujem, že som tu doma a som šťastný. V Nemecku som bol dva roky, v Amerike šesť. Ak by som tam zostal, bol by som Slovákonemec alebo Slovákoameričan, síce s dobrým platom, ale v princípe bežný erudovaný vedec a učiteľ. Tu môžem mať aspoň nejaký výtlak, nejaký vplyv na školstvo a vedu.

A máte ten výtlak?

Nie, nie taký, aký som čakal pred dvadsiatimi rokmi.

Kde sa stala chyba?

Možno som vystrašil ľudí, ktorých som potreboval získať na svoju stranu. Robiť veci inak a priblížiť sa svetu znamená robiť viac a kvalitnejšie a to nie je vždy príjemné. A tak sa mnohí radšej rozhodli pre systém, aký už poznali. Pred dvadsiatimi rokmi som si nemyslel, že spoločenská zotrvačnosť bude taká veľká.

Je to zotrvačnosť? Ak by to bola zotrvačnosť, tak by to znamenalo, že to už len dobieha. Ale ono to vyzerá, že to má novú hybnosť, ktorá to tlačí nesprávnym smerom.

Ten systém dostával energiu nie posledných tridsať či sedemdesiat rokov, ale možno tisíc rokov. To len tak nedobehne.

Prečo tisíc rokov?

My sme žili dejiny, v ktorých sme vždy mali niekoho nad sebou. A naučili sme sa, že keď nevyskakujeme a poslúchame vicišpána, či už to bol Maďar, Čech, alebo Rus, tak je dobre. Ale my sme hrdý národ a tak sa to tam nekončilo. Vždy sme sa toho vicišpána snažili aj tak nejako ošmeknúť, ako istú kompenzáciu tej poroby. My sme teda životaschopný národ, nejako sme tu v kotline prežili a zostali sme svoji, to netreba podceňovať ani sa z toho smiať.

Ale tá životaschopnosť spočívala v tom,  že naoko poslúcham a prispôsobím sa, no zároveň sa to snažím trošku oklamať. Vrchol to dosiahlo vo farizejstve komunizmu, kde sa okrádanie bralo ako podpora vlastnej rodiny. Prvého mája mávame na námestí červenými zástavami, druhého murujeme z nakradnutého cementu. A toto nám zostalo. Začať meniť sa to dá len na školách.

Foto - Fero Múčka

Ako konkrétne?

Ak budeme decká od mala učiť, že nemajú odpisovať, podvádzať a klamať, tak na konci bude to, že nebudú obchádzať DPH-áčku. To už päťdesiatročných chlapov dnes nenaučíme. Preto treba začať na školách. Ak sa s tým začne, časom sa ukáže, že to mení celú spoločnosť. O dôvod viac, že vicišpánov už niet. Ak niekoho chceme ošmeknúť, tak už len seba.

Máme za sebou tri desaťročia od pádu komunizmu. Vidíme, čo sa za to obdobie zmenilo, ako sa to zmenilo a čo sa nezmenilo v školstve. Niektorí hovoria, že to je málo času. Ako to podľa vás bude vyzerať o ďalších dvadsať rokov?

Miešajú sa tu dve veci. Jedna je, že sme malá krajina, na úrovni jedného európskeho veľkomesta a to by malo hrať v prospech reforiem. No tiež platí, že ľudí, čo tu chcú niečo meniť, napríklad v školstve, je málo a hrajú oslabovku. Navyše, my sme trénovaní klamať iných a klamať aj seba.

Ale treba tiež vidieť, že svet sa posúva, a tak ten tlak v rámci európskej konkurencie nás azda donúti sa zlepšovať. Ale je pravda, že ja som chorobný optimista.

Keď hovoríte o školstve, hovoríte zrejme o vysokom školstve.

Nie, to je až na konci vzdelávacieho reťazca. Keď k nám tí mladí ľudia prídu, mnohí, našťastie nie všetci, sú už uvarení ako žaby, už sa s nimi nedá veľmi mentálne pracovať. Oni už majú dokonale zvládnutú technológiu „hlavne sa nič nepýtať“. Platí tu nepísaný zákon, že nepýtanie sa všetkým vyhovuje. Keď sa nepýtaš, ja mám pokoj, ty máš pokoj, vyrovnaný biznis.

To je ten náš tisícročný odkaz, že vicišpána sa nemáš čo pýtať, ale keď je preč, máš mu ukradnúť zemiaky, potom je to fér. Je to chytráctvo, ale nezávideniahodné, lebo nás vlastne oberá o ozajstné zdravé sebavedomie.

No ale o mladej generácii sa hovorí, že má sebavedomia dosť.

Určite nie, skutočné sebavedomie im chýba. To, čo mnohí majú, je lacná arogancia typu „ja všetko viem!“, lebo sebavedomie musí byť podložené reálnymi výsledkami. Ale to je len bublina komerčnej pseudokultúry. Je to prázdne, mladým chýba zdravé sebavedomie. Zdravo sebavedomý človek neodpisuje, no moji dospelí študenti sa bežne snažia odpisovať.

Myslím, že sme v dobe, keď rodičia na výchovu nemajú čas a školstvo už len vzdeláva a na výchovu rezignovalo. Ideme do samorastovej výchovy podopretej facebookom a instagramom, ale to nefunguje. A my na vysokej škole toto len s nimi tak nejako doklepeme, tak svojsky.

Ako to doklepávate?

Vidím, že keď tí mladí ľudia prídu k nám na školu, očakávajú, že keď má niekto tituly, keď je niekto intelektuálne vyspelý, že je aj morálna autorita. Asi je to taký ideál, čo v nás živili, taká zmes antických filozofov a neomylných komunistov, hoci by som to morálne tiež nepreceňoval. Ani u nás to neplatí. Na školách máte mnoho čudných existencií, ktoré si tu liečia komplexy a charakterovo sú „nič moc“. Keď to študenti vidia, stratia aj túto ilúziu a pomaly rezignujú. Ale ako som povedal, to je doklepávanie, problém sa začína už na základných školách.

Myslím, že sme v dobe, keď rodičia na výchovu nemajú čas a školstvo už len vzdeláva a na výchovu rezignovalo. Zdieľať

Hovorme otvorene, ak je školstvo o ľuďoch, znamená to, že sú tam zlí ľudia. Tak to myslíte?

Je to systém. Učitelia sú tí, čo vzdelávajú naše deti a starajú sa tým aj o našu budúcnosť. Čo sme to teda za hlúpu spoločnosť, že si ich nevážime a nedoprajeme im spoločenský status, ktorý si zaslúžia? Ak učiteľ zarobí ako pomocník v sklade, je niekde problém a je jasné, že to nemôže reálne fungovať. Je to štátne chrapúnstvo, ktoré uráža každého učiteľa. Štát sa tak len tvári, že ich platí, oni sa tvária, že učia, a deti sa tvária, že vedia. A tak to celé ide dole vodou.

Chvíľu to fungovalo z nadšenia učiteľov, ale cynizmus učiteľov narastá. Učiteľ by nemal byť v pozícii, že prepočítava, či si môže dovoliť raz za mesiac zobrať rodinu na pizzu za 30-eurové navýšenie platu. Nízky plat má veľa dôsledkov. Napríklad že dnes máme skoro najhorší podiel mužov na základných školách v EÚ. Ale tie platy nespomínam len tak, tie nie sú cieľom, sú prostriedkom.

A čo je cieľom?

Platy potrebujeme na to, aby sme mohli na učiteľov zatlačiť a vyžadovať od nich kvalitu a aby boli pre deti vzorom. Dnes na mnohých stredných školách, keď sú deti vo veku, že rozmýšľajú o živote, vládne medzi nimi nálada, že aj tak je všetko už predurčené, že nemá zmysel niečo riešiť.

Učitelia, ktorí majú byť pre deti motiváciou a aj vzorom, ako sa uplatniť v spoločnosti,  musia štrajkovať, aby dostali  30-eurové zvýšenie platu. Ako majú  učiť deti, že svojou pracovitosťou a ambicióznosťou prekonajú všetky úskalia  a budú v živote úspešné? A to sa bez  toho, aby učitelia mali normálny status, nezmení. Hoci poznám veľa skvelých učiteľov, vidím tam aj veľkú armádu zatrpknutých.

Ďalšia vec je, že vysoké školy nekomunikujú so strednými na odbornej úrovni, pritom títo učitelia sú hladní po nových veciach. Malo by byť v záujme vysokých škôl, aby oni boli čo najviac motivovaní a čo najlepšie pripravili deti na vysokú školu. Základné, stredné, vysoké školy aj spolu s biznis sektorom by sa mali stretávať v regióne a rozmýšľať, kam sa chcú posunúť. Ministerstvo školstva vnímame len ako úradnícky moloch, ktorý keby zajtra zavreli, tak si to, trúfam si tvrdiť, nik nevšimne. Najhoršie je, že učitelia už neveria žiadnym zmenám a keď počujú slovo reforma, tak im vlasy vstávajú dupkom, a to oprávnene.

Laboratórium femtosekundovej spektroskopie (vľavo) a laboratórium hmotnostnej spektroskopie sekundárnych iónov sú súčasťou slovenského Medzinárodného laserového centra. Foto - ilc.sk

To bolo o tom, že máme mať učiteľov s lepším prístupom či výkonom, v poriadku. Ale čo je tá chyba, ktorú naše základné školy robia? Čo vám tam nesedí? Ako by ste pomenovali najväčší nedostatok našich základných škôl?

Že nesprávne nastavujú deti. Uspávame ich zvedavosť, nepracujeme na  ich kreatívnych schopnostiach a tlmíme ich aktivitu.  Keď deti prídu do prvej triedy, sú zvedavé a hravé, piataci v bežnej škole už často pôsobia vyhasnuto a deviatakov už takmer nič nezaujíma. Navyše podvedome vštepujeme do detí, že na niečo nemajú, namiesto toho, aby sme hľadali, na čo majú. Takéto hlúposti by sa na základnej škole nemali živiť.

Pretože vlastne deťom hovoríme, že niečo nemusia vedieť, znižujeme im nároky a tým ich oberáme o sebavedomie. Možno je to aj výsledkom nedostatku mužov, ktorých najmä chalani v puberte potrebujú okolo seba vidieť.

Deti sú super materiál, vždy boli viac-menej rovnaké a ide o to, čo s nimi chceme robiť. A mne sa zdá, že tu na nich páchame intelektuálnu genocídu.

O tom, čo má byť cieľom vzdelávania, najmä na základných školách, sa veľa debatuje po celom svete. Či zabezpečiť nejaký stupeň gramotnosti pre všetkých, alebo sa najmä snažiť vychovať intelektuálnu špičku, alebo hlavne vychovávať. Čo má byť tým cieľom podľa vás?

Školské systémy sú rozličné. Napríklad ten americký sa sústreďuje na to, aby čo najviac tlačil tých najtalentovanejších dopredu. Tí dostávajú extra zadania, viac sa s nimi pracuje. O tých slabších sa starajú prirodzene menej a tí sa napokon zošmyknú niekde dole. Gaussova krivka sa rozšíri na jednom aj druhom konci.

A naše školstvo má aký efekt na gaussovské rozdelenie?

Naše socialistické školstvo vždy tlačilo všetkých do šedého priemeru. Dobrých tlačilo dole, slabších tlačilo hore. Zaľúbili sme sa do priemeru, priemer bol naším heslom, príliš aktívnych klepneme po hlave, aby nevytŕčali z radu, a neposlušných hajzlíkov potiahneme hore, veď aj oni sú naši, aby sme boli jeden pekný priemer. V tomto post-socialistickom duchu sa u nás Gaussova krivka zužuje. Problém je, že priemer vám nikdy nepotiahne inovácie. Sú to slušní ľudia, ktorí si odrobia svoje, ale tú špičku nedodajú. A to je naše školstvo – Jožko, neotravuj s otázkami, Janko, musíš sa viacej snažiť.

A o univerzitách a vysokých školách to neplatí?

Platí, je to náš obranný mechanizmus, ako prežiť pod vicišpánom. Keď niekto vyšiel z radu proti vicišpánovi, dostali po hlave všetci. Keď chcel niekto znova vyjsť z radu, tak už dostal po hube od vlastných. U nás sa zmena a najmä kvalita neodpúšťa, možno trocha preto, lebo asi nikto nemal prerásť vicišpána. Ale skôr si myslím, že najmä preto, lebo kvalita nás núti zvýšiť výkon a to je nepohodlné.

Keď napríklad na Kalifornskom technologickom inštitúte – Caltechu berú akademici nového kolegu, chcú Á-čko, prvú ligu, lebo potom môžu všetci ťahať za jeden koniec a tak sa dá fungovať. U nás, ak je niekto Á-čko, radšej zoberie C-éčko, C-éčko je istota, že sa nebude tlačiť na kvalitu a že sa nebude musieť nič meniť. Tak vznikajú akademické klany s vlastnou hierarchiou. Je to síce administratívne udržateľný model, ale kvalitu nedodá. Navyše zdegeneruje, lebo C-éčko jedného dňa zamestná É-čko.

Máme problém pomenovať kvalitu, a keď ju vieme pomenovať, tak sa jej zhrozíme, lebo to znamená nárast snahy. Toho, kto reprezentuje kvalitu, radšej preventívne zostrelíme, je to pohodlnejšie. A ešte si to aj zracionalizujeme a nahovárame si, že to je pre dobro väčšiny. Toto silne vidieť aj vo vysokoškolskom systéme.

Máme problém pomenovať kvalitu, a keď ju vieme pomenovať, tak sa jej zhrozíme, lebo to znamená nárast snahy. Zdieľať

O našich vysokých školách sa hovorí veľa negatívnych vecí. Napríklad že naši najlepší študenti chodia radšej študovať von, že máme priveľa škôl, že nám klesajú nároky na študentov, že absolventi sú horší a horší.

Problém je, že sa tu všetci hráme na to, že každý vie robiť všetko. Aby si vysoké školy udržali imidž univerzity, tak musia robiť – alebo minimálne sa tváriť, že robia – vedu. Výsledok je, že sa tu rozmohlo fejkovanie publikácií a citácií. Dobré školy tlačili na publikácie, citácie a ostatné scientometrické parametre, lebo si mysleli, že tým zabezpečia kvalitu a odfiltrujú horšie školy. No výsledok je, že tie horšie školy to obchádzajú a na papieri sa stiera rozdiel medzi dobrými a zlými. A výsledkom je zasa šeď, priemer, kde sa zmestí každý.

Myslím si, že napríklad technické vysoké školy spravili chybu, že sa nechali nalákať na štatút univerzity, kde boli tradične prírodné vedy, ktoré majú  veľkú vedeckú výkonnosť. Teraz sú  mnohé technické fakulty až nezmyselne tlačené do robenia vedy, a tak často samoúčelne len naháňajú semináre, konferencie, lebo za to dostanú body, ktoré predložia Akreditačnej komisii. Najdôležitejšia je diferenciácia vysokých škôl, treba si povedať, na čo majú slúžiť, a podľa toho ich rozdeliť, hodnotiť a financovať.

Za stieranie rozdielov medzi školami môže najmä Akreditačná komisia, tá rozhoduje o tom, kto môže a nemôže fungovať ako univerzita či vysoká škola. Ale dnes vyzerá ako nefunkčný systém z pohľadu stráženia hodnoty značky univerzita. Dnes je univerzita či vysoká škola v každom druhom okrese.

Akreditačná komisia je zložité prostredie, vždy tam bola politika a urputný boj medzi záujmami jednotlivých škôl. Ak však ide o zadefinovanie parametrov, myslím, že v Akreditačnej komisii vedia, ako má vyzerať kvalita. Ale už sme v bode, keď sa to nedá riešiť demokraticky či akademickou samosprávou. V rektorskej konferencii to vyzerá tak, že zástupcovia kvalitných škôl hrajú oslabovku voči zvyšku.

A čo sa s tým dá robiť?

Jednoducho treba stanoviť parametre kvality, rozdiferencovať vysoké školy a nepoddať sa tlaku. Ak niekto raz nevie spraviť poriadny PhD. program, tak načo ho robí? Rozumiem, že mnohí budú blokovať diferenciáciu, napríklad zo strachu, že prídu o prácu. Ale týmto ľuďom môže dobre navrhnutý proces diferenciácie garantovať, že ak nie je potrebná ich kapacita na vedu, ich kapacita bude plne využitá pri výučbe.

Vysoké školy majú problém, že nerozlišujeme kvalitu od nekvality. A to by sa celé dalo zrovnať relatívne rýchlo. Máme asi 33 škôl, 20 verejných, desať súkromných a tri štátne. Pomohlo by, keby sme sa nehrali na to, že všetci vedia robiť všetko a kvalitne. Ale keby sme kvalitu skoncentrovali. Napríklad keby vznikla poriadna bratislavská a košická univerzita a nech si konkurujú ako Oxford 
a Cambridge. Nech sa Univerzita Komenského spojí so Slovenskou technickou univerzitou a Univerzita P. J. Šafárika zasa s Technickou univerzitou Košice.

A nech vyrastú dve inštitúcie poriadnej kvality, tam nech sa robí veda a výskum. A nech sa od nich vyžaduje oveľa viac ako dnes a nech sa im zvýšia ušetrené financie a nech sa konečne začne ozajstná konkurencia Západ vs. Východ.

Foto - Fero Múčka

Ale to asi ani vám nepripadá ako veľmi reálna možnosť.

Hovoríme o tom, ako by sa dalo pohnúť naším školstvom. Nevravím, že v podmienkach nášho skorumpovaného mechanizmu sa to dá ľahko spraviť,  ale technicky to nie je fenomenologicky zložitý proces. Je to len o politickej odvahe. Ale rozhodne sa nedá povedať, že riešenie neexistuje. Zadefinujme si kvalitatívne parametre a začnime priťahovať skrutky.

A čo by sa stalo s tou dvadsiatkou ostatných škôl? Zostali by školami nižšej úrovne?

Ostatné verejné vysoké školy si plnia dôležitú úlohu vzdelávacích inštitúcií vo svojich mestách a to im ostane. Budú sa len špecializovať na vzdelávanie na úrovni bakalára a sústrediť sa na spoluprácu s priemyslom a spoločenskými organizáciami. A to sa dá pri technických aj pri spoločenských odboroch.

Nech sa kreatívne realizujú v prostredí, kde sú, nech pomáhajú hľadať riešenie tam, kde pôsobia, nech sú prepojené s krajinou, robia miestny aplikovaný výskum a zapájajú sa do spoločenského života. Ak túto úlohu budú plniť kvalitne, ich pozícia nebude vonkoncom menejcenná voči univerzitám, len bude inak zameraná. Aj v Caltechu máte viac PhD. študentov ako bakalárov, pretože na tých sa nesústredia. Kvalitných bakalárov im dodávajú ostatné vysoké školy a oni si z nich vyberajú najlepších.

V diferenciácii vysokých škôl ide o to, ako vymedziť kvalitu, aby sme ju mohli špičkovať ešte vyššie. Nemôžeme hovoriť, že chceme zvyšovať kvalitu, a šraubovať to naraz na dvadsiatich školách. Potrebujeme vlajkové lode, inak nám tí najlepší ujdú.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo