Rodina 02. december 2018

Mala som konzumu plné zuby

Zuzana Hanusová
Zuzana Hanusová
Rozhovor s minimalistkou Andreou Richardsonovou.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Zuzana Hanusová

Mala som konzumu plné zuby
Rozhovor s minimalistkou Andreou Richardsonovou.

Žila v luxusných domoch, mala všetko, po čom nejedna žena túži, každé štyri roky žila so svojím anglickým manželom a dvoma deťmi v inej krajine. Materializmus, ktorý ju obklopoval, ju však priviedol do krízy, preto si povedala dosť. Dnes je vášnivou propagátorkou životného štýlu s názvom minimalizmus, je autorkou blogu minimalistka.sk, napísala knihu Minimalistický domov. 

Andrea Richardson dnes žije v bratislavskej Petržalke, vzdala sa akéhokoľvek prebytku, deťom na Vianoce dáva len jeden hlavný darček, vyhodila smartphone a tvrdí, že opäť by sme mali precítiť, čo je to hlad. 

Nastal vo vašom živote nejaký konkrétny zlom, keď ste si povedali, že prejdete na minimalizmus?

Prvým zlomom bol náš pobyt v materialistickom svete v Abu Zabí. Manžel mal dobrú prácu, bývali sme v luxusnom byte s rozlohou 400 metrov štvorcových, ako pani domáca som mala neobmedzené možnosti, ako si byt zariadiť, nakúpiť, po čom srdce piští. Vtedy sme mali len jedno malé dieťa, triapolročné, a ja som bola tehotná s druhým bábätkom. Žila som v ideálnej situácii, keď som sa mohla realizovať v domácnosti aj ako matka, aj ako žena a dokonca aj s výhľadom na more.

Postupne som cítila, že ma veľmi zaťažuje tento prebytok. Bez problémov by som mala mať čas na všetko, ja som sa však stále starala o domácnosť, čo ešte treba dokúpiť, deti sa topili v izbe plnej hračiek, ale nikdy sa s nimi poriadne nezahrali. Ťahali ma za sukňu, vyžadovali moju pozornosť, myslela som si, že problémom sú hračky, ktoré ich už nebavia a chcú iné. Keď sa nad tým zamyslím, cesta k minimalizmu sa najprv začala zo sebeckých dôvodov, ako riešiť vlastnú nespokojnosť, napriek tomu úžasnému životu, čo sme viedli.

Narazila som na blogy o minimalizme, kde sa písalo, prečo na nás minimalistické priestory lepšie pôsobia, a dozvedela som sa aj to, že deti, keď toho majú menej, sa naozaj lepšie zahrajú. Ale to boli len také prvé pokusy s minimalizmom.

Ako ste zistili, že toto je životný štýl, ktorému sa chcete naplno venovať?

Druhý zlom nastal, keď sme sa presťahovali do Nemecka. Návrat do Európy zo Stredného východu bol trochu šok. Hľadali sme dom na prenájom, nie však podľa toho, kde je blízko škola alebo kde nám to vyhovuje, ale podľa toho, aby sa nám doň zmestilo viac ako 250 škatúľ vecí, ktoré sme si v Abu Zabí nakúpili.

Práve vtedy prepukla migračná kríza a všade v správach som videla tie mamy s deťmi s malým batôžkom cez plece. Keď nám doručili kontajner plný nášho majetku a dva dni sme tie škatule len vynášali a rozbaľovali, mala som z toho veľmi čudný pocit. Vravela som si, toto nie je úplne v poriadku.

Zmenili ste to hneď?

Život išiel ďalej, zabývali sme sa, deti nastúpili do školy a škôlky a opäť som mala som dosť voľna na to, aby som sa realizovala aj kariérne, učila sa jazyk, spravila si kurz a podobne. Len čo som však odprevadila deti do školy, neriešila som nič iné než nás obrovský dom, ktorý na mňa padal a ktorého som sa stala otrokom.

Najali sme si upratovačku a po čase si vravím, nie je predsa normálne, aby mi odchádzala z domu upratovačka dvakrát týždenne s vyplazeným jazykom a o dva dni neskôr bola v domácnosť v podobnom stave. Šatníky nám praskali vo švíkoch, v garáži sa nedalo zaparkovať auto, deti za pár minút všetko vyhádzali zo šuplíkov a ja som sa pýtala, toto je ten úžasný život, za ktorým každý baží, o tomto je materstvo?

Prebytok sa preniesol aj do nášho vzťahu. Často som zvyšovala hlas, mala som pocity úzkosti, vyčítala som manželovi, že mi nepomáha, pritom toto vôbec nebol problém.  

Teda vaším problémom bol majetok?

Keď máte sedem izieb plných vecí, ktoré musíte stále upratovať, oprašovať, prekračovať, každá mama vie, aký neporiadok vedia deti spraviť už za desať minút, ak je z čoho. Teraz chápem to, aké boli prestimulované a prečo sa nedokázali v našom dome dobre cítiť.

Ja som navyše veľmi poriadkumilovná, nedokážem relaxovať, keď okolo mňa je čo robiť. Stále som mala pocit, že je čo robiť. Neporiadok okolo mňa vyjadroval presne stav mojej mysle. Sústavný vnútorný stres.

Týka sa prebytok len rodín a domácností, ktoré majú honosný byt či dom? Alebo tento pocit prebytku môže vzniknúť aj v sídliskovom byte normálne zarábajúcich ľudí?

Problém nie je v tom, koľko veci stoja, problém je v množstve a čím je životný priestor menší, tým by si mali ľudia dávať väčší pozor, čo si doň dajú.

Ľudia si často myslia, že potrebujú väčší a väčší priestor na bývanie, vždy sa zíde izba navyše. Samozrejme, teraz nehovorím o rodine, ktorá sa tlačí v malej garsónke. Pozrime sa však, čo do tej extra izby dávame, väčšinou sú tam prebytočné veci vo vstavaných skriniach. Z praxe vám potvrdím, že ak začnete s minimalizmom, zrazu tie skrine nebudete potrebovať, nemáte do nich čo dať.

Čo ste teda urobili?

Predali sme 80 percent nášho majetku, predávali sme aj skrine. Začala som hračkami, ktoré som povyhadzovala či dala na charitu. Nastal obrovský zlom, hneď sme zistili, o koľko lepšie sa cítim ja aj deti, ktoré sa zrazu viac hrali, boli milšie.

Musíte mať niečoho dosť, aby prišlo takéto radikálne rozhodnutie. Po hračkách som išla na každú jednu časť domácnosti, zistila som, že problém bol nielen v tom, že sme mali totálny prebytok, ale aj samotný dom bol veľmi veľký. Tri izby, do ktorých sme vôbec nikdy nechodili, záhrada, ktorá si vyžadovala veľmi veľa času. Presťahovali sme sa preto do oveľa menšieho domu, z 300 do 89 metrov štvorcových, deti prešli z dvoch izieb do jednej. Samozrejme, stále sme sa nezmestili, takže som masívne predávala ďalšie veci.

Musíte mať niečoho dosť, aby prišlo takéto radikálne rozhodnutie. Po hračkách som išla na každú jednu časť domácnosti, zistila som, že problém bol nielen v tom, že sme mali totálny prebytok, ale aj samotný dom bol veľmi veľký. Zdieľať

Najlepšie sa paradoxne predávali veci z IKEA, luxusné veci najťažšie, nadarmo som vysvetľovala, že luxusný stolík stál 500 eur, nakoniec som ho musela dať jednému človeku zadarmo a ešte som mu musela aj zaplatiť taxík. (Smiech.)

Až ma bolelo, koľko sme vrazili do týchto prebytočností peňazí, ktoré sme mohli na niečo oveľa zmysluplnejšie použiť. Všetko je dnes namodelované tak, že svadba, potom malý domček, potom väčší dom, stále máte kde rásť.

A vy ste išli proti logike tohto systému…

Na ľuďoch okolo nás, takzvaných expatoch, ktorí žili rovnaký život ako my, sme badali, že nedokázali pochopiť, prečo sa z luxusnej štvrte a krásneho domu sťahujeme do menej známej a odporúčanej štvrte.

Neskôr si však od nás pýtali niektorí radu, keďže sa dostali do finančných problémov pre svoj nákladný život. Manžel totiž robí v ropnom biznise, tam kvôli fluktuačnej cene ropy nemáte prílišnú stabilitu práce. 

Vízia pre mnohé matky na materskej, keď žijú s dieťaťom niekde stiesnene v byte, je mať svoju záhradu, aby deti mali výbeh, väčší životný priestor. Majú pocit, že to vyrieši ich deprimujúci pocit a budú šťastnejšie. Je to podľa vás omyl?

Z môjho pohľadu príliš veľa priestoru aj priveľká záhrada je skôr na ťarchu než na radosť, lebo to vyžaduje viac peňazí, väčšiu hypotéku, viac námahy.

Samozrejme, závisí to od človeka, ak je niekto záhradkár a realizuje sa tam, je to niečo iné, ale ísť do domu len preto, že je to môj sen a všetci známi takto bývajú, je mimo.

Kde bývate teraz?

V trojizbovom byte v Petržalke, v 9-ročnej novostavbe.

Aj to bola vedomá voľba?

To je náš investičný byt, kedysi dávno sme ho takto kúpili. Z finančného hladiska aj preto, aby sme sa logicky rozhodli ísť tam, kde niečo vlastníme, normálne to splácať, nejsť do prenájmu.

Nie je to môj ideálny domov, to, čo tu je, sme pred desiatimi rokmi kúpili nájomníkom, teda mohla by som nabehnúť do obchodu a začať to minimalisticky dekorovať, ale som už v tomto aj praktická. Pokiaľ sa na sedačke dá sedieť, nebudem ju meniť, už peniaze vnímam inak. Predtým som bola ako paničky, moje kamarátky, každá chcela mať štýl, dizajn, vymieňali dobré, funkčné veci, lebo sa im zunovali.

Máte pocit, že minimalizmus je pre slovenské ženy? Lebo tie vám môžu vyčítať, že ste zažili materiálny extrém a ony žijú často od výplaty k výplate. Je minimalizmus aj pre takéto rodiny?

Áno, poznám rodiny, ktoré majú veľmi málo peňazí, aj moja mama žije na vidieku, vychovala nás sama, v chudobných pomeroch, kde sa obracala každá koruna. Zažila som teda rôzne extrémy, luxus mi otvoril oči. Ľudia, ktorí nemajú dosť peňazí, stále o bohatstve snívajú. Priala by som však každému, kto má tieto problémy, aby zažil aspoň na chvíľu takýto luxus a cítil, aký je to obrovský tlak, očakávanie ľudí.

Keď už žijete na vyššej úrovni, stále musíte do svojho statusu pumpovať peniaze, v skutočnosti tam ale nie je pravé šťastie, lebo majetku sa človek rýchlo preje a zistí, že je to len také externé potešenie.

Ale poznám ľudí, ktorí sú na tom finančne zle, ale aj preto, že si kupujú zbytočnosti, a keby s tým prestali, boli by na tom poznateľne lepšie. Máte istý obnos peňazí a rozhodujete sa, čo kúpite, idete do Lidla, kde je to lacné, a hromadíte veľa lacných vecí. Moja mama tiež hovorievala, toto je škoda vyhodiť, nemám predsa toľko peňazí, aby som mohla veci len tak vyhadzovať.

Zažila som teda rôzne extrémy, luxus mi otvoril oči. Ľudia, ktorí nemajú dosť peňazí, stále o bohatstve snívajú. Priala by som však každému, kto má tieto problémy, aby zažil aspoň na chvíľu takýto luxus a cítil, aký je to obrovský tlak, očakávanie ľudí.Zdieľať

Minimalizmus je len nástroj, každý si z neho môže niečo vziať a urobiť po svojom, každého cesta k minimalizmu je však jedinečná. Samozrejme, moja cesta bola iná než u toho, kto naozaj obracia každý cent. Ja som bola privilegovaná v tom, že som mala z čoho redukovať. Zmenšiť si svoje potreby, keď si človek povie, že aj bez toho môže prežiť, poskytuje obrovskú slobodu.

Mám napríklad kamarátku, ktorá zarába dobré peniaze a týždeň pred výplatou si nemá z čoho kúpiť chlieb a mlieko, pretože potrebuje protivráskové krémy, ísť ku kozmetičke a podobne. Nedokáže poľaviť, ona nepotrebuje viac zarábať, len zmeniť svoje potreby.

Je minimalizmus reakciou na dnešnú dobu?

Myslím, že ľudia majú z konzumu a reklám plné zuby, už nám z toho doslova exploduje hlava. Väčšinu času venujeme smartfónom, a nie ľuďom, stále na niečo klikáme ako roboty, reklamné spoločnosti nám už tovar neservírujú len v podobe bilbordov, ale aj skrytej reklamy… Je proste všade!

Čítala som knihu Bdelosť od kňaza Tonyho Mella a je tam krásne napísané, že život je ako hostina, tragédiou však je, že všetci umierame od hladu. Hľadáme uspokojenie v externých veciach a zisťujeme, že čím viac externých stimulantov máme, tým menej sme šťastní a spokojní.

Úplne to sedí, pre mňa bol minimalizmus záchranou. Mala som zlý deň, išla som do obchodu, mala som pocit, že chcem byť lepšou a krajšou ženou, šla som si kúpiť kozmetiku alebo nové oblečenie.

Nie je však aj minimalizmus istou formou náboženstva, ktorou si kompenzujeme materializmus, aby sme mali pocit, že sa stávame lepšími ľuďmi?

Ja som si potrebovala nájsť cestu k sebe samej. Minimalizmus mi túto cestu otvoril, potrebovala som nájsť zmysel svojho života a cez ten prebytok som sa prekopala k svojej podstate ako archeológ, našla som svoju dušu.

Verím, že ma minimalizmus spravil lepším človekom, ale nikomu ho nenútim. Neexistujú žiadne pravidlá, ktoré je potrebné dodržiavať.

Ale je to náhrada náboženstva alebo len prostriedok?

Je to prostriedok k tomu, aby sa človek naučil chápať, že jeho spásou nie sú externé veci, že dobrý pocit si nekúpime, ale že vnútorné šťastie musí vychádzať z neho samého.

Pochopila som, ako som ignorovala prítomný okamih, stále som žila v minulosti a stále som sa bála, čo bude v budúcnosti. Bol to taký nevedomý život. Minimalizmus ma oslobodil od týchto závislostí. Každý deň, keď sa zobudím, som rada, že som tu, zdravá, je to možno klišé, ale je oveľa krajšie byť vďačný za maličkosti, lebo viem, čo už nepotrebujem.

A čo potrebujete?

Aby som mala okolo seba ľudí, ktorí sú mi oporou, rodinu, základné, jednoduché veci, robiť, čo ma baví, byť aj v tichosti so sebou. Predtým som si vravela, že by som nedokázala žiť bez auta, alebo že by som cestovala bez piatich kufrov, bez kondicionéru na vlasy, len s príručnou batožinou, nemysliteľné. 

Ide o zmenu myslenia, zrazu máte viac času, viac poriadku okolo seba aj v hlave, viac času rozmýšľať aj o sebe, predtým to bol život na autopilote.

Teraz sa minimalizmus prezentuje ako akýsi nový objav, ale nie je to niečo, čo žili naši predkova predtým ako samozrejmosť? V jednoduchom dome, na slamených dlážkach, boli aj siedmi v jednej izbe…

Samozrejme, nie je to nič nové. Ja sa často vo svojich blogoch k tomu vraciam, moja babka určite nestávala tri hodiny pred skriňou a nerozmýšľala, čo si obliecť, žilo sa funkčne a prakticky. My sme sa od toho odpojili, nasťahovali sme sa do výškových budov, medzi betónové steny a snažíme sa presvedčiť, že vieme žiť bez stromov, bez normálneho vzduchu, bez kvalitných potravín.

Páči sa mi jednoduchosť života v minulosti, ale aj výdobytky modernej doby, len treba nájsť tú mieru, kedy je dosť.

Veľmi sme sa v tom zamotali, technológie predstihli naše schopnosti, cestou je návrat späť. Tento minimalizmus je nástroj, cez ktorý sa vieme mnohí cez to preniesť.

Myslíte si, že to bude masová reakcia? Alebo to bude len výstrelok vyššej strednej triedy?

Na Zero Waste konferencii v Bratislave som počula, že tento problém konzumizmu musí začať riešiť tá vrstva, ktorá nemá existenčné problémy. Ľudia, ktorí riešia, z čoho si zaplatiť účty, nad tým nebudú rozmýšľať, preto s tým začali ľudia zo strednej a vyššej vrstvy…

Hovoríte o návrate späť, ale je správnou cestou vrátiť sa technologicky a vo vývoji späť? Vidím, že ste vymenili smartphone za tlačidlovú nokiu, lenže pokrok je predsa tiež súčasťou nášho bytia. Nie je lepšou cestou naučiť sa s ním vedieť žiť? Je správne ho zavrhnúť?

Pokrok je v poriadku, ale treba ho využívať vo svoj prospech. Problém je, že nové technológie sú také fantastické, až sme sa stali závislými. Ľudia už nevedia prestať používať telefóny, sú od nich takí závislí ako od nikotínu, alkoholu.

Možno to vyzerá prehnane, že to porovnávam s alkoholom a fajčením, ale tie procesy sú v mozgu podobné. Teda netvrdím, že to treba celkom zavrhnúť, len minimalizovať používanie, aby sme s tým vedeli narábať na svoj úžitok, nie na škodu.

Čo vám priniesla výmena mobilu?

Oveľa viac času. Mala som aplikáciu, podľa ktorej som videla, koľko času trávim pri mobile, ako blogerka som aj mala dôvod, trávila som pri ňom do štyroch hodín denne. To sa pritom zdalo, že sa idem len mrknúť na Instagram, facebook, celý deň som mala pocit, že nič nestíham, pritom problém bol v ďalšej závislosti.

Ľudia už nevedia prestať používať telefóny, sú od nich takí závislí ako od nikotínu, alkoholu.Zdieľať

Choďte sa pozrieť do mesta, ako ľudia čakajú na autobus, nájsť človeka, ktorý len tak sedí na lavičke, je už pomaly rarita. Pritom aj psychológovia tvrdia, že potrebujeme mať počas dňa fázy, keď nemyslíme, keď máme pauzy. Lenže tieto supertechnólogie spôsobujú, že chceme byť stále produktívni, aj počas státia na zástavke chceme odpovedať na maily.

Keď sme mobily nemali, len tak sme stáli, čakali, otvorili si knihu, teraz si cez Google maps hľadáme trasu. Áno, je to praktické, ale ja som dospela do bodu, že už som v meste nevedela nájsť ulicu, lebo som si stále, ako na autopilote, pomáhala cez mobil sa orientovať. Prestala som ho používať, viac si zapisujem, viac si pamätám.

Nie je to aj trochu egoistické? Vy ste vystúpili zo systému, ale ľudia okolo vás môžu byť nervózni, že nereagujete, neodpovedáte. Vyriešili ste si svoj problém, ale vytvorili ste problém iným, či nie?

Fungovala som tiež cez Whatsapp, všetkým som však pri výmene mobilu napísala, že odteraz si už nenosím smartphone, takže mi nepíšte, keď odo mňa niečo chcete. Napíšte mi mail a keď chcete niečo urgentné, zavolajte mi alebo pošlite sms. A funguje to.

Prvý týždeň mi síce ľudia nevolali, nikto nič nechcel, až som bola nervózna, ale potom si zvykli. Teraz sa aj porozprávame, aj to rýchlejšie vybavím. Väčšinou na Whatsappe ide len o také slovné pingpongy, 20 minút si píšete o tom, čo v priebehu normálnej konverzácie vybavíte za tri minúty.

Keby vaše deti raz chceli smarthpone, súhlasili by ste?

Určite nie.

Do akého veku?

Práve čítam odbornú knihu, že deti sú pripravené na smarthpone odvtedy, odkedy sú pripravené na pornografiu. Teda ak je rodič spokojný s tým, že jeho dieťa sa dostane k pornografii, nebude mať so smartphonom problém. Ja s tým problém budem mať, dokedy budem mať naň dosah.

My sme mali IPady, ja vidím, ako sa deti inak správajú, odkedy ich nemáme, bolo to ako droga. IPad som normálne vyhodila z druhého poschodia. (Smiech.) Deti už boli závislé, nechceli ho položiť, odvrávali, nepočúvali, hádali sa, hádzali sa o zem, ako matka som bola zúfalá.

Ja som mala tie tablety preto, že sme často chodili na osemhodinové cesty autom, tablety sme deťom strkali, aby sa mali ako zabaviť. Dnes nemáme nič z toho, tiež cestujeme a vieme sa tiež zabaviť, ale celkom inak, robili sme častejšie prestávky, prespali sme na polceste v penzióne. A ja vidím, ako sa deti zmenili k lepšiemu.

Ešte nemáte deti v puberte, no keď budú v tomto veku, všade navôkol budú spolužiaci na Instagrame, Whatsappe, nebojíte sa toho tlaku, že im napokon podľahnete?

Ja dúfam, že dovtedy už bude taký silný minimalistický trend, že deti to už nebudú vnímať ako izoláciu, ale budú hrdé, že nejdú s prúdom a davom, že v tomto budú iné.

A možno raz budeme väčšinou. Keď počúvam príbehy kamarátok, ktoré majú deti tínedžerov, čo s nimi robia smartphony, že pod vankúšom do tretej pozerajú do mobilu, potom ráno vyčerpané do školy, pýtam sa, prečo im nezoberieš mobil?

To nemôžem, majú ho všetci. Ja hovorím, tak buď prvá a zober ho. Prečo robiť, čo robia iní, keď vieme, že je to zlé a škodí to deťom aj nám?

Vy ste napísali blog, že jedny Vianoce ste si pod stromčekom nedali takmer nič, dcéra dostala jednu bábiku a koniec. Naozaj až takto radikálne?

Áno, bolo to, keď sme sa sťahovali z Nemecka, mali sme aj finančné problémy kvôli predošlému konzumu, povedali sme si, že ten rok budú Vianoce skromné, musíme platiť za chyby, čo sme predtým narobili.

Odkedy ste sa presťahovali do Bratislavy, slávite takéto Vianoce vždy?

Áno, zredukovali sme to, ako sa dalo. Už len veľmi vedome kupujeme hračky, chceme, aby ich bolo minimum, no bojujeme aj s rodinou. Píšem im preto zoznam vecí, ktoré deti majú dostať. Všetci si aj tak urobili podľa svojho, takže sme končili s hŕbou zbytočných vecí, ktoré sme potom posúvali ďalej alebo vyhadzovali.

Nemali by však vzťahy stáť nad myšlienkou minimalizmu? Poviem starej mame, ktorá má 70 rokov, kúp to a to, keď ona chce deti obdarovať po svojom? Nie je to neláskavé?

Môžem sa opýtať opačne: je láskavé od babičky, aby svojim deťom kúpila za posledné peniaze hromadu čínskeho plastu, ktorú potom musíme my rodičia upratovať a potkýnať sa o ňu?

Už len veľmi vedome kupujeme hračky, chceme, aby ich bolo minimum, no bojujeme aj s rodinou. Píšem im preto zoznam vecí, ktoré deti majú dostať. Zdieľať

Pokiaľ slušne vysvetlíme, čo sú naše životné hodnoty a človek to ignoruje, už tam nevidím láskavosť ani na druhej strane. Musí tu byť vzájomný rešpekt, teda ak dostaneme veci, ktoré sme si neželali, jednoducho to posuniem ďalej, dala som predsa jasný signál, že niečo také si neželáme. Ako mama viem najlepšie, s čím sa deti hrajú, nehrajú…

Na druhej strane deti učíme kultúre dávania, keď sa učíme obdarovávať, aj schopnosť dary prijímať, možno aj tie, čo nie sú podľa našich predstáv, ale ten druhý ich pre nás kúpil z lásky…

To je fajn, ale keď sa prehupne množstvo, každý rok chce niekto vyjadriť svoju lásku, lenže potom je to prebytok. Keď dieťa otvára pätnásty dar, už sa ani nevie tešiť, po piatom už nevníma ich hodnotu. Ja deťom hovorím, napíš Ježiškovi jednu vec, ktorú si naozaj želáš. A skúsenosť je, že keď ju rozbalí, naozaj sa teší. Pri deťoch je dôležité počúvať, čo a prečo si želajú, nemyslieť si, že my vymyslíme, čo ich poteší.

Nestačí dávať spoločenské hry, treba sa potom s deťmi vedieť aj hrať.

Teda vaše deti akceptujú jeden darček pod stromčekom?

Áno, aj im vysvetľujeme, koľko by sa Ježiško musel navláčiť s batohom, aby priniesol pre každé dieťa veľa darčekov. Dávame jeden hlavný dar a zopár menších, praktických ako je oblečenie alebo kniha.

A keď sa potom vaše deti konfrontujú s inými rovesníkmi, ktorí dostali viac?

Ešte to u nás nie je problém, syn chodí do škôlky, takže to ešte neriešime. Ale keď dieťa dostane ten svoj hlavný darček, ktorý si želalo, to ostatné je len bonus. Dieťa sa nesťažuje, že nedostalo viac, deti sú nastavené jednoducho, to len my im chceme dopriať viac. Moje deti nechodili za mnou, lebo chceli viac hračiek alebo iné hračky, ako som si pôvodne myslela, ony chceli mňa.

Pri minimalizme si nemôžeme ponechať ani veci, ktoré majú historickú hodnotu pre rodinu, lebo sú napríklad zdedené od starej mamy alebo prastarého otca? Tým niekedy predsa tiež vytvárame teplo domova…

So sentimentom sa dá bojovať tak, že sa na to človek pozrie aj z iného uhla pohľadu. Je moja babička, po ktorej mám vázu, ktorá sa napríklad dedila z generácie na generáciu, tou vázou? Váza je len vec, ktorá nám pripomína tú osobu, ale v skutočnosti ľudí, ktorých máme radi, nosíme vo svojom srdci na základe toho, čo sme s nimi zažili, v našich spomienkach.

Spomienky na ľudí nie sú vo veciach. To je len to naše ľudské vnímanie, že chceme spomienku na ľudí vtesnať do vecí. Možno keby sme sa opýtali toho zosnulého, či by bol radšej, aby sme hromadili veci po ňom alebo aby sme na neho spomínali.

Je zlé myslieť si, že keď vyhodím porcelán po babičke, tak ju nemám rada.

Moja babička má 82 rokov a predvčerom mi volala, že v noci nemohla spať a ráno mi hneď musela zavolať, aby mi povedala, aby sme už teraz začali nosiť veci von z jej domu, lebo má hrôzu z toho, že keď raz umrie, čo my s tým všetkým budeme robiť, ona sa bála, aby nás s tým nezaťažovala.

Takže staré veci nemajú v tomto životnom štýle šancu?

Ale áno, pokiaľ ich potrebujeme a používame. Dôležité je to, že všetko, čo mám doma, mi musí na niečo byť. Či je to praktická vec, ktorú používam, alebo či je to niečo, čo ma veľmi teší.

Nemám nič proti tomu nechať si doma aj niečo krásne, aj s historickou hodnotou, ale nemusí toho byť celé múzeum. Keď aj človek má nejakú sentimentálnu vec, nech má jednu, dve, tri, nech si ich dá na centrálne miesto, kde ich každý deň obdivuje. Problém je však v prebytku. Niektorí ľudia nedokážu nič vyhodiť a keď je všetko špeciálne, nič nie je špeciálne.

Ako vyzerajú reálne Vianoce minimalistu?

Plánujem živý stromček, ten mám veľmi rada. Rozmýšľali sme aj nad prenajatým stromčekom, ale sú dosť drahé a tým, že bývame v byte bez balkónu, nemám ho ako adaptovať. Komerčné ozdoby som už zlikvidovala, tak si buď s deťmi vyrobíme svoje, alebo bude len taký minimalistický, iba so svetielkami.

Napísali sme si zoznam, čo si kúpime, teda jeden hlavný dar a dva menšie. V širšej rodine sme sa dohodli, že nekupuje každý každému, ale losujeme, takže jeden človek dostane iba jeden dar.

Snažíme sa darovať si zážitkové darčeky. My tento rok cestujeme do Anglicka k manželovej rodine, takže pre nás bude darom už aj to, že budeme spolu s anglickou rodinou.

Čo sa týka jedla, nakupujem ako aj bežne, ale pridáme aj nejaké extra veci, ktoré sú slávnostné. Naša cesta nie je ani tak v množstve, ale v kvalite jedla.

Minimalizmus nemá nič proti komercii, dostanú teda vaše deti aj moderné hračky?

Ja nemám nič proti komerčným hračkám, pokiaľ je to hračka pasívna, to znamená, že tam nie sú gombíky, svetielka, zvuky. Hľadám teda hračky, kde deti musia zapojiť kreativitu – teda figúrky, postavičky, bábiky, stavebnice.

Tento rok sme vymysleli prenájom lega. Na trhu je už firma, ktorá prenajíma lego, to znamená, že poštár každý mesiac prinesie lego, dieťa to lego zloží a po mesiaci ho vymení za nové. Čiže nemusíte lego skladovať.

Čo sa týka dekorácií?

Mám doma svetielka, ktoré mám už roky, tie si povešiam. Stačí mi jedna sviečka, jedna či dve prírodné dekorácie. Netreba to preplácať, lebo atmosféra sa dá vytvoriť aj inak, ako keby mi celý dom blikal. Nie je to tak, že by sme sedeli okolo prázdneho stola s jednou vetvičkou, ale opäť, všetko s mierou.

Takže advent je pre vás pokojný čas, keď obchody v podstate obchádzate...

Ja mám v decembri výzvu, že nejdem do žiadneho nákupného centra. Naopak, chodíme pravidelne do lesa, venujem sa veciam, ktoré ma bavia, je to spomalenie ku koncu roka.

Vyhýbam sa aj obžerstvu, hoci mnohí ľudia si povedia, že idú Vianoce, to nemá význam chudnúť a hýbať sa a po novom roku sú plné fitká. Ja idem na to opačne, od polky novembra držím prerušovaný pôst.

To je čo?

Že počas dňa osemnásť hodín nejem a len šesť hodín jem. Pripomína mi to aj to, že sa blíži čas Adventu a potom obdobie hojnosti na Vianoce. Potom si úplne inak vážim to jedlo, keď dokážem precítiť hlad.

V tomto období jeme veľakrát len z pocitu, že sa nudíme, lebo máme prebytok. Ja si potom na Vianoce spokojne doprajem všetky dobroty bez pocitu viny s tým, že viem, že keď nastane Nový rok, tak nemusím utekať hneď do fitness centra a diétovať.

Ja mám v decembri výzvu, že nejdem do žiadneho nákupného centra. Naopak, chodíme pravidelne do lesa, venujem sa veciam, ktoré ma bavia, je to spomalenie ku koncu roka.Zdieľať

Je to minimalistické jedenie, ktoré je zároveň aj veľmi jednoduché. Lebo nemusím rozmýšľať, čo mám jesť, dám si dve poriadne výživné jedlá denne, obedujem a večeriam a potom už jedlo neriešim. Dôležité je, aby som dodržala ten čas, že sa najem v rámci tých šiestich hodín. Človek si tak uvedomí pocit, že nemusí stále jesť.

My sa dnes stále pasieme ako dobytok, ale to kedysi nebolo normálne. Tento pôst je dobrý aj na prevenciu chorôb.

Váš manžel nemá problém s týmto minimalistickým životným štýlom?

On je dokonca ešte väčší minimalista ako ja. Môj muž je živiteľom rodiny, takže naňho bol obrovský tlak, aby nás uživil, a myslím si, že mu veľmi odľahlo, keď zistil, že má manželku, ktorá nepotrebuje každý mesiac novú kabelku a haldu kozmetiky.

On to bral ako rešpekt k svojej osobe, že si cením jeho prácu a hodnotu peňazí, ktoré zarobí. A konečne zistil, že nemá doma vystresovanú manželku, ktorá mu stále vyčíta, že málo pomáha a ona nič nestíha.

Takže sa to veľmi pozitívne prenieslo aj do nášho vzťahu. Tým, že on je veľmi konzervatívny s financiami, tak mu to sadlo do našich cieľov. Lebo ja som bola predtým s peniazmi veľmi rozšafná. On zas ako správny manžel chcel, aby som bola šťastná, takže keď som povedala, že niečo potrebujeme, bral to tak, že je to naozaj pravda. Keď som začala veci redukovať, prestali sme sa pre peniaze hádať, lebo som zmenila optiku. Takže on ma aj veľa naučil.

Ako sa zmenil jeho život pod vplyvom minimalizmu?

Jeho najväčšia zmena bola v tom, že popustil svoj ego status. On je veľký športovec, tam nachádza uspokojenie, behá ultramaratóny. Je manažérom úspešnej firmy v Nemecku, tam je klasický status takéhoto človeka ten, že musí prísť do práce na veľmi drahom aute, musí mať hodinky istej hodnoty, musí mať kvalitný oblek, lebo on už je niekto niekde.

A on sa vedome rozhodol, že bude do práce chodiť vlakom, odmietol firemné auto, ktoré by nás stálo veľa peňazí na poistkách a benzíne, neoblieka sa statusovo, teda aby dával najavo oblečením, čo on je zač. Najprv tým prekvapil svojich kolegov, keď začal chodiť do práce na bicykli, dnes to už berú ako súčasť jeho osobnosti a niektorých aj sám inšpiroval k zmene.

Mám teda perfektného partnera. Prechod k minimalizmu nás veľmi spojil, takže dnes je medzi nami harmónia. Táto zmena totiž ovplyvnila aj moju psychiku, som oveľa spokojnejšia a to sa prenáša aj do vzťahu.

Foto: Pavol Rábara 

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0