Majú byť prázdniny kratšie?

Majú byť prázdniny kratšie?

Foto: Flickr/Shelby L. Bell

Mali by trvať prázdniny v dnešnej dobe až dva mesiace?

Pre pracujúcich rodičov je čas leta logistickou výzvou, sú zúfalí, ako deťom vyplniť čas, keď oni sami majú k dispozícii dva týždne dovolenky.

Majú obavy nechať deti samy doma, aby ich nenašli s mobilom alebo pred počítačom. Starí rodičia už majú svoj vek alebo už nežijú, takže pomoc chýba, denné tábory sú pre mnohé rodiny s viacerými deťmi finančne nedostupné. Nemali by byť prázdniny v dnešnej dobe kratšie? Vyzýva k tomu aj The Economist, kde autor článku tvrdí, že deti sa cez leto aj tak nudia a zabudnú až tretinu z toho, čo sa cez školský rok naučili. Odborníkov sme sa preto opýtali, či aj podľa nich by mali byť prázdniny kratšie.

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Problematika, ktorú otvárame, má podľa môjho názoru viacero uhlov pohľadu a ani jeden nie je stopercentne určujúci. Uznávam, že dva mesiace prázdnin – tak ako sú nastavené dnes – sú logistickou výzvou pre celé rodiny i výzvou testu samostatnosti detí. Rovnako tak sú ťažkosti prázdnin aj spoločenskou otázkou reflektujúcou vek odchodu do dôchodku, množstvo pracujúcich dôchodcov, možnosť flexibilných úväzkov či „rovnosť“ v počte dní dovolenky bez ohľadu na rodinnú situáciu.

Z pohľadu učiteľov a školského či voľnočasového systému je oddych v podobe prázdnin nevyhnutnosťou a pre deti identicky. Dovolím si povedať, že v ich túžbe po oddychu sa odzrkadľujú často neprimerané nároky vzdelávacieho plánu, ale aj vysoké nároky rodičov na rýchly a všestranný rozvoj detí.

Je prirodzené, že deti niečo zabudnú, no zároveň dostávajú príležitosť učiť sa iné zručnosti či otestovať naučené. Rodičia zase dostávajú priestor pre to, aby zastávali aj rolu učiteľa života pre svoje deti.

V dnešnej dobe sa dá nájsť mnoho príležitostí, ako vedomosti detí – pokiaľ vieme, aké učivo preberajú – možno otestovať v rôznych vedecko-technických či prírodovedných interaktívnych múzeách – len na tento cieľ ako rodičia potrebujeme vedome myslieť pri tvorbe prázdninového programu.

Zdá sa mi, že tlačíme na pílu, ak máme tendenciu meniť dĺžku prázdnin. Z môjho pohľadu to nie je len ekonomická a logistická otázka, ale skôr hodnotová a spoločenská. Dajme si otázku – ako v našich rodinách chceme žiť? Akú spoločnosť chceme vytvárať? Byť spolu a tešiť sa z hodnôt, ktoré sme počas roka vytvorili – čomu čas prázdnin dáva skvelú príležitosť alebo nám ide o uspokojenie nárokov zamestnávateľa a domnelých ekonomických potrieb? Myslím, že skôr ako tlačiť na zmenu dĺžky prázdnin by sme mali svoju pozornosť obrátiť na to, aké hodnoty vytvárame rodinne, pracovne i celospoločensky.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Viete, kto sa najviac teší na prázdniny? Učitelia. Je to totiž reálne jeden z mála benefitov, ktorý sa ich týka. Viem z praxe, že ku koncu školského roka mnohí „padajú na hubu“. Učitelia patria medzi najohrozenejších, pokiaľ ide o syndróm vyhorenia. A vyhorený učiteľ je „zlý“ učiteľ. Nie „zo špásu“, ale práve ekonomicky domyslený, majú v mnohých krajinách pre učiteľov oddychový rok – „sabatikal“.

Druhou skupinou „užívateľov prázdnin“ sú deti. Pokiaľ ide o školský výkon detí, aj ten sa v priebehu roka mení, najlepší býva v októbri/novembri, v máji a júni to už nie je s učením žiadna veľká sláva. A to, že deti zabudnú až tretinu toho, čo sa učili, je normálne. (Našťastie si ani my nepamätáme všetko, čo nám hovoria na poradách či školeniach.) Na druhej strane majú šancu naučiť sa užitočné veci, ktoré sa v škole neučia.

Porovnávať dĺžku (letných) prázdnin nie je jednoduché. Nemecko má síce v lete len 6 týždňov, ale ostatných prázdnin má 40 dní (+ štátne sviatky), Francúzsko má v lete 9 týždňov a 55 dní ostatných prázdnin (+ štátne sviatky), „vzorové“ Fínsko má v lete 10-11 týždňov a ďalšie prázdniny 19 – 32 dní podľa stupňa škôl (+ štátne sviatky). Slovensko nepatrí medzi „prázdninových“ lídrov.

Tretia skupina „užívateľov“ sme my rodičia. Priznajme si, že nielen náročná logistika zabezpečenia detí, ale aj kultúra akéhosi ich stáleho „programovania“ spolu s nedelenou zodpovednosťou z nás robia tých, čo sa na koniec prázdnin tešia najviac. Ono to s našimi deťmi je občas riadne náročné.

Je dobré si uvedomiť, že nemôžeme mať všetko. Ak dáme deti do štandardných bežne dostupných, nie exkluzívnych denných táborov, samozrejme to niečo stojí (často najviac „boj“ s odporom dieťaťa), starí rodičia na dedine majú tiež svoj pôvab, ale tí často „starosvetsky“ chcú, aby sa dieťa aspoň trocha zapojilo do domácich prác. Sú rodinné spoločenstvá, ktoré si s deťmi vzájomne pomáhajú. Iste, je tu priestor aj pre štátnu rodinnú politiku (skutočne existuje?), aby nejakým spôsobom zvýhodnila viacdetné rodiny oboch pracujúcich rodičov.

Možností je však oveľa viac ako pred päťdesiatimi rokmi. Možno, paradoxne, je to preto aj väčší problém, ako bol v minulosti. Ale vďaka tomu si môžeme my rodičia, „užiť“ tú úžasnú chvíľu úľavy, keď sa prázdniny končia.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo