Andrej Hlinka nechal v slovenských dejinách hlbokú stopu

Andrej Hlinka nechal v slovenských dejinách hlbokú stopu

Andrej Hlinka bol politik a zároveň katolícky kňaz. Zladiť tieto pozície bolo preňho niekedy ťažké.

Meno Andrej Hlinka vyvolávalo v rozličných obdobiach rozdielne hodnotenia. Dnes je chránené zákonom. Na mieste je triezvy pohľad.

V auguste uplynie 80 rokov od smrti Andreja Hlinku, jednej z najvýznamnejších postáv novodobých slovenských dejín. Pohľad na Andreja Hlinku sa počas jeho života i po jeho smrti často menil. Na začiatku jeho politického pôsobenia na prelome 19. a 20. storočia bol v očiach uhorskej vrchnosti panslavistickým rebelom a nepriateľom štátu. U uvedomelých Slovákov sa označoval za bojovníka a mučeníka za dosiahnutie národných práv.

Na sklonku existencie Rakúsko-Uhorska bol jedným zo strojcov Československej republiky. No vzápätí sa dostal do konfliktu s pražskou vládou a skončil až vo väzení. V očiach liberálnych obyvateľov bol tmárom, katolíci by ho nosili na rukách.

Bol otcom slovenskej autonómie, ktorá sa napokon ujala až v ťažkom období druhej Československej republiky na jeseň 1938. Autonómie a neskôr samostatnosti Slovenska sa Hlinka nedožil. Jeho ostatky spočinuli na šesť rokov v mauzóleu v Ružomberku a jeho meno sa stalo predmetom uctievania.

Po obnovení Československa Hlinkove ostatky odviezli nevedno kam. Hlinka sa začal v novom režime vytláčať z historickej pamäti. Počas socialistického režimu do roku 1989 sa jeho meno spájalo s inštitúciami, ktoré ho mali vo svojom názve, hlavne s Hlinkovou gardou. Dali mu nálepku protagonistu vojnového klérofašistického režimu.

Po páde socialistického režimu sa spoločnosť začala vracať k Hlinkovmu menu. Najnovšie je situácia taká, že o tomto politikovi má Slovensko od roku 2007 osobitný zákon uznávajúci jeho zásluhy o štátotvorný slovenský národ a Slovenskú republiku.

V budove parlamentu na hradnom kopci v Bratislave je dnes popri Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi a Milanovi Rastislavovi Štefánikovi aj jeho busta.

Hlinkova autonómia sa skončila samostatnosťou

Na najväčšom výslní bol Hlinka, lepšie povedané jeho meno, v časoch prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945. To už malo Slovensko samostatnosť, hoci výrazne obmedzenú. Ktovie ako by ju bol Hlinka vnímal, veď bola v tieni nacistického Nemecka a jedným zo chcených-nechcených spojencov bol donedávna najväčší nepriateľ – autoritatívne Maďarsko.

Hlinka sa nedožil ani autonómie, jeho nasledovníci ju dosiahli dva mesiace po jeho smrti. I tu je na mieste otázka, či by bol s ňou spokojný. Prišla v časoch silno oklieštenej Československej republiky, ktorá stratila tradičných západoeurópskych spojencov a hrozil jej úplný zánik.

V časoch prvej Slovenskej republiky vládla v štáte jediná strana, čo niesla v názve práve jeho meno. Hlinkova slovenská ľudová strana sa nedelila o moc s nikým, ak nepočítame trpené strany nemeckej a maďarskej menšiny.

Po nedávno zosnulom vodcovi, ako ho vtedy nazývali, sa volala Hlinkova garda, Hlinkova mládež. Združovať sa v iných inštitúciách postavených im na roveň bolo zakázané.

Výsadné postavenie mala najmä Hlinkova garda. Spočiatku polovojenská organizácia sa postupne menila na politickú silu a zapojila do súperenia o moc s vládnou stranou. Najväčší úspech zaznamenala v roku 1940, keď Adolf Hitler nariadil rekonštrukciu slovenskej vlády pod vedením radikálov spojených s Hlinkovou gardou.

Neskôr sa s Hlinkovou gardou spájali represálie voči slovenským Židom, habanie majetku v arizácii a podieľanie sa na trestných výpravách proti odbojným skupinám na prelome rokov 1944 a 1945.

Na základe Hlinkových postojov, ktoré sú známe z jeho verejného pôsobenia, možno predpokladať, že s konaním inštitúcií, ktorých názov sa spájal s jeho menom, by nesúhlasil. Jeho meno sa zneužilo.

No na druhej strane načim povedať, že Hlinka si od začiatku svojho pôsobenia nebol istý v zahraničnej politike. Preto ťažko predpokladať, ako by sa zachoval v situácii, keď vládni politici stáli v marci 1939 pred dilemou, či sa podvoliť tlaku Nemecka a brať jeho vyhrážanie rozkúskovať Slovensko medzi susedov vážne.

Azda by cúvol a nešiel by cestou odporu, akú si zvolil krátko pred vycestovaním Jozefa Tisa do Berlína Hlinkov najbližší spolupracovník z posledných rokov života Karol Sidor.

Hlinka bol zásadový búrlivák

Polarizovanú rozhodnosť, ale zároveň romantickú naivnosť v zahraničnej politike ukázal Hlinka v časoch rozpadu Rakúsko-Uhorska a po vzniku Československa.

Z čias zániku monarchie je známy jeho výrok, že manželstvo Slovákov s Maďarmi sa nevydarilo a treba sa rozísť. Takéto stanovisko významnej autority malo silný vplyv na ostatných, aby sa Slovensko nadobro vymanilo z Uhorska.

Bolo dokonca rozhodnejšie a hlavne zásadovejšie ako postoj ďalšieho významného politika a pragmatika Milana Hodžu, ktorý ako vládny vyslanec po vzniku Československa na rokovaniach v Budapešti úplne nezavrhol myšlienku obnovenia a federalizovania Uhorska.

Zásadovosť si snažil Hlinka zachovať aj v otázke postavenia Slovenska v novom štáte. Bol vášnivým zástancom Pittsburskej dohody, podľa ktorej malo Slovensko v spoločnom štáte s Čechmi a Moravanmi získať autonómne postavenie. Dá sa dokonca povedať, že články Pittsburskej dohody sa stali predlohou na budúcu politiku jeho strany, ktorá vzišla z lona uhorskej ľudovej strany.

Černová v roku 1935. Meno Andrej Hlinka sa skloňovalo doma i v zahraničí po tragických udalostiach z roku 1907 spojených s vysvätením kostola v Černovej.

K autonómii Slovenska sa Hlinka postavil principiálne už v roku 1919, keď odcestoval s falošným pasom na povojnovú mierovú konferenciu do Paríža. Tam bez akéhokoľvek mandátu žiadal v novovzniknutom štáte autonómne postavenie pre Slovensko. Nedosiahol nič, a po návrate domov sa za to dostal do väzenia, lebo vládne úrady považovali jeho skutok za protištátny.

Hlinkov čin bol skôr zásadovým gestom a neskôr signálom pre voličov Slovenskej ľudovej strany, kam sa bude uberať jeho politika. Cestu do Paríža mu pomohol organizovať jeho ľudácky kolega František Jehlicska (Jehlička).

Hlinka asi nevedel, že Jehlicska koná v záujme maďarskej vlády. Jehlicska neskôr v zahraničí napádal československý štát, vystupoval na verejnosti, písal do novín. Žiadal odtrhnutie Slovenska od Prahy a jeho pripojenie späť k Budapešti, kde malo dostať autonómne postavenie.

Spoločný príbeh s Jehlicskom a neskôr spolupráca s Vojtechom Tukom, ktorý bol za protištátnu činnosť v prospech Maďarska vo väzení až do roku 1938, dalo odporcom autonomistickej politiky nádych separatizmu a protičeskoslovenskosti, ktorého sa strana nezbavila až do skutočného odtrhnutia Slovenska od Prahy v roku 1939.

Hlinka skonal, keď sa lámal chlieb

Napriek podozreniam zo separatizmu mala Hlinkova slovenská ľudová strana v prvej Československej republike rešpekt. Svedčia o tom dve vybrané udalosti.

V rokoch 1927 až 1929 bola súčasťou pražskej vlády. Paradoxom je, že ľudová strana vstúpila do vládnej koalície v Hlinkovej neprítomnosti, lebo v tom čase bol na návšteve u krajanov v Spojených štátoch amerických.

Nie je isté, či by strana podobný krok vykonala z vôle svojho predsedu. Plný mandát na prijatie mal vtedy iný človek, ktorý sa vo vláde stal ministrom zdravotníctva. Bol ním Jozef Tiso.

Cesta významného politika do Spojených štátov poznačila aj posledné dni Tisovho života. Na jar 1947, keď sa na Slovensku rozhodovalo, či vedenie Slovenskej národnej rady pošle do Prahy žiadosť o milosť pre bývalého prezidenta prvej Slovenskej republiky odsúdeného predtým na smrť, v Bratislave chýbal predseda Rady Jozef Lettrich. Do Zámoria odcestoval napriek tomu, že jeho hlas mal byť pri vypracovaní žiadosti rozhodujúci.

Žiadosť o milosť z Bratislavy neodcestovala, v pražskej vláde sa väčšina členov priklonila k vykonaniu trestu smrti a prezident Edvard Beneš Tisovi neudelil milosť.

Beneš sa stal v roku 1935 československým prezidentom práve vďaka Hlinkovi, Tisovi a ich spolupracovníkom. Ľavicové strany vrátane komunistov Beneša podporovali, no na získanie dostatočnej podpory v parlamente potreboval nejakých ľudí aj z pravicového tábora. Našiel ich v Hlinkovej strane.

Ústretový krok Hlinku voči Benešovi nebol samoúčelný. U nového prezidenta hľadal podporu na priznanie autonómie pre Slovensko. Určitý stupeň samosprávy už vtedy Slovensko malo – získalo ju práve vďaka vstupu ľudovej strany do vlády na konci 20. rokov. Ukazovalo sa to v teritoriálnom vymedzení – od roku 1928 existovala v rámci spoločného štátu Slovenská krajina.

Prísľuby Beneša Hlinkovi na vystavenie autonómie pre Slovensko sa nenaplnili. Beneš do smrti neuznal Slovákov za samostatný národ. No i keby bol z tohto stanoviska ustúpil, ruky by mal naďalej zviazané. Jeho dosah na koaličné vlády bol obmedzený. Navyše v polovici 30. rokov sa začína v Čechách a na Morave pod vplyvom udalostí za západnými hranicami dvíhať nemecký nacionalizmus a neskôr otvorený separatizmus.

Vnútorný nemecký separatizmus sa s rastúcim tlakom Hitlera začína čoraz viac spájať s autonomistickými požiadavkami Hlinku a jeho strany. Hlinka si toto nebezpečenstvo uvedomoval a stránil sa spolupráce s nemeckými separatistami. No jeho sily ku koncu života slabli, a tak stále viac priestoru dostávali iní ľudácki politici vrátane radikálneho krídla.

Radikálne tendencie v strane mohla utlmiť alebo odstrániť len rukolapná spolupráca s pražskými vládnymi stranami. Práve o vtiahnutie ľudákov do vlády sa v roku 1938 snažil Milan Hodža, vtedajší pražský premiér. Ktovie, možno by sa mu to v horúcom septembri 1938 aj podarilo, ak by Hlinka ešte žil.

Hlinkova strana do Hodžovej vlády nevstúpila a v období Mníchovskej konferencie skôr kládla ultimatívne požiadavky, ktoré v tomto ťažkom období pre Československo boli krátkozraké.

Hlinka bol silný politik bez testamentu

Zastaviť alebo pozastaviť rozglejovanie Československa v nebezpečnom období mohol len Hlinka. Vo vysokej politike sa priučil taktike, hoci ďalej nástojil na zásadovosti. Bol to Hlinka, ktorý na začiatku roka 1938 zavelil: V novom roku do útoku.

Práve v čase dvadsiateho výročia podpísania Pittsburskej dohody malo Slovensko podľa mienky ľudákov dosiahnuť cieľ – získať autonómne postavenie v spoločnom štáte. Iste sa nechali posmeliť bujnením hnutia sudetských Nemcov, no zástancov posilnenia postavenia Slovenska nachádzame v tomto období už aj v iných politických stranách.

Nazývali sa regionalistami. Nechceli, aby ich spájali s ľudovcami či so Slovensku národnou stranou, ale zároveň otvorene kritizovali politiku čechoslovakizmu. Keďže takéto hnutie vzniklo, Hlinka to mohol považovať za prejav úspechu svojej dlhoročnej a principiálnej politiky. Vyvolal širšie hnutie.

Skutočne, týchto ľudí môžeme neskôr vidieť ako významné postavy prvej Slovenskej republiky – napríklad Imricha Karvaša, Petra Zaťka, Ferdinanda Čatloša. Ak týchto predstaviteľov vnímame ako vtedajších spolupracovníkov Tisa, semeno zasial ešte vytrvalý Hlinka.

Napríklad Karvaš, neskorší guvernér Slovenskej národnej banky, sa v dňoch, keď sa rozhodovalo o okliešťovaní Československa o Sudety, prihováral za udelenie autonómie pre Slovensko. Jeho postoj bol pragmatický. Situácia dospela tak ďaleko, že vhodné boli také kroky, ktoré v tej chvíli zabránia rozpadu spoločného štátu.

Ľudia ako Karvaš by však určite uvítali, ak by v septembri 1938 vystúpila slovenská autorita a povedala by: Počkajme s autonómiou, teraz sa sústreďme na obranu Československa. Toto však nemohol povedať nik iný ako ten, ktorý na rok 1938 vyhlásil vojnu pražskej vláde. Prehodiť výhybku mohol len Hlinka. Ale ten už nebol nažive.

Jozef Tiso počas cirkevnej slávnosti v obci Skalité. Po smrti Andreja Hlinku v auguste 1938 sa za hlavných kandidátov na predsedu ľudovej strany považovali Karol Sidor a Jozef Tiso. Sidor bol Hlinkovi bližší, ale predsedom sa v roku 1939 stal Tiso.

Tlak Nemecka na ovládnutie Československa bol silný a po cúvnutí Veľkej Británie a Francúzska neodolateľný. Tvrdošijné zotrvávanie na požiadavke autonómie, ktorá sa napokon naplnila, však Hitlerovi zľahčilo situáciu. Slovákov použil podobne ako predtým sudetských Nemcov – len na ďalšie drobenie štátu.

Hitler oslovil v marci 1939 na odtrhnutie Slovenska od Prahy autonomistov Karola Sidora a Jozefa Tisa, hoci sa mu už dlhšie podkladali ochotní radikáli, ako bol Vojtech Tuka či Ferdinand Ďurčanský. Tí druhí boli prislabí. Nielenže prví dvaja mali neporovnateľne vyššiu autoritu, ale boli Hlinkovými nasledovníkmi. Tuka znamenal pre Hlinku v strane skôr nechcené dieťa.

Z tohto pohľadu môžeme hodnotiť posledné roky Hlinkovho šéfovania v strane skôr ako neúspech. Nie nadarmo mala strana v názve Hlinkova – jej vodca sa priveľmi spoliehal na svoje schopnosti, pričom ich precenil. V strane mu bujneli prúdy. Zdanlivú jednotu sa darilo udržať dovtedy, kým žil jej zakladateľ, ktorý mal nesporne vysokú autoritu.

Keď skonal a stranu opustil, nastalo bezvládie, rozbehol sa boj o post predsedu a o smerovanie strany. Práve v tom najhoršom čase. Strana bola na Slovensku najsilnejšia, ale zároveň vnútorne neúmerne rozkolísaná.

I to je obraz Andreja Hlinku. Politika bez testamentu.

V Hlinkovi súperil svet kňaza a politika

Je tu ešte jeden obraz Andreja Hlinku, ktorý nemožno obísť. Bol katolíckym kňazom. Na jednej strane to bolo preňho v politike výhodou – bral ju ako vieru, a preto bol plný odhodlania a síl. Na druhej strane ho jeho povolanie obmedzovalo – musel rešpektovať cirkevnú vrchnosť.

Najznámejší je jeho spor s cirkevnou vrchnosťou zo začiatku 20. storočia. V Černovej pri Ružomberku si vtedy obyvatelia postavili nový kostol, pričom rozhodujúcou mierou sa o výstavbu zaslúžili miestny rodák Andrej Hlinka. Spišský biskup Alexander Párvy rozhodol, že kostol vysvätí iný kňaz, hoci obyvatelia si priali Hlinku.

V roku 1907, keď malo dôjsť k vysväteniu, obyvatelia za vzbúrili o odmietli do dediny vpustiť vyslanú delegáciu. Následne zasiahli žandári a po streľbe ostalo 15 mŕtvych a viacero ťažko zranených dedinčanov. Udalosti pokračovali o rok nato procesom, kde odsúdili aj Hlinkovu sestru.

Černovská tragédia Hlinku hlboko zasiahla. Spájala sa s jeho menom. Nesúvisela len s černovským kostolom, ale s jeho dovtedajšou politickou činnosťou v ľudovej strane. Za politickú činnosť pri voľbách do uhorského snemu v roku 1906 ho biskup Párvy suspendoval a štátna moc ho súdila za poburovanie.

Hlinku posadili do väzenia v Segedíne až po černovskej tragédii a strávil tam vyše dvoch rokov. Po návrate v roku 1910 sa pomeril s biskupom a ten mu umožnil dodatočne vysvätiť černovský kostol. Zároveň sa opäť stal farárom v Ružomberku.

Hlinka sa zmieril so svojím nadriadeným biskupom, ba dokonca mal k nemu bližšie ako k slovenským politikom, napríklad k svojmu nedávnemu súpútnikovi Vavrovi Šrobárovi. Práve tu sa rozchádzajú cesty Ružomberčanov Hlinku a Šrobára. Ak sa títo dvaja potom na niečom zhodli, bolo to iba v roku 1918 pri vstúpení Slovenska do novej republiky.

Pohreb Andreja Hlinku. Mauzóleum s pozostatkami Andreja Hlinku v Ružomberku sa počas existencie prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945 stalo pútnickým miestom.

Po sto rokoch si môžeme položiť otázku, čo by sa stalo, ak by sa nezhodli. Šrobár bol vplyvný politik s kontaktmi v Prahe. Hlinka mal stále autoritu nezlomného národného bojovníka, hoci jeho politická činnosť po černovskej tragédii ochabla.

Hlinka však bol stále podriadený svojmu biskupovi. Nevedno, či si od neho pýtal súhlas, aby sa na jeseň 1918 mohol vrhnúť do nového politického života. Tentoraz horšie dopadol jeho biskup. Nová československá vláda ho odmietla a on sa uchýlil do Budapešti, kde v roku 1919 zomrel.

Novým spišským biskupom sa o dva roky stal Ján Vojtaššák. Bol to úplne iný človek ako jeho predchodca a s Hlinkom si rozumel oveľa lepšie. Stal sa Hlinkovým obdivovateľom a ochrancom, neskôr otvoreným podporovateľom samostatného Slovenska.

Na začiatku apríla 1945, keď sovietska armáda prenikla hlboko na územie Slovenska, zaklopal na dvere biskupského úradu Šrobár a predstavil sa ako reprezentant novej moci. Vojtaššák mu odpovedal: Nie, ja poznám iba jednu zákonnú vládu Slovenska, ktorá je v Bratislave, a nie v Londýne. V Bratislave vtedy ešte prezidentoval Jozef Tiso.

Hlinka podvihol sebavedomie Slovákov

Hlinka to ako politik nemal ľahké. Celý život stál pred dilemou, čo je pre neho bližšie: národ alebo cirkev. Keď bol jeho predstaveným Vojtaššák, mal to jednoduché, mohol oba prístupy zladiť a dosahoval výsledky.

Ak takýto súlad neexistoval, prišli následky. Buď pasivita ako po roku 1910 alebo konflikty, ako napríklad tesne po vzniku Československa. Do konfliktov ho vháňalo práve presvedčenie, že svoju politiku bral ako vieru.

Takýto postoj bol však pre Hlinku aj výhodou. Viera sa viaže s nezlomnosťou. A Hlinka vystupoval na verejnosti ako nezlomný muž. Politik, ktorý má jasnú predstavu, čo chce dosiahnuť.

Z tohto pohľadu je Andrej Hlinka pre Slovákov dodnes príkladom. Ukázal, že veľká myšlienka vie vzísť aj z malého národa. Jeho najväčšou zásluhou je, že dokázal vybudiť u Slovákov sebavedomie, ktoré v dovtedajšej histórii nepoznali.

Foto: Archív TASR, Wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo