Koho by rád oklamal kandidát Harabin

Koho by rád oklamal kandidát Harabin

27.september 2017. Štefan Harabin s Vladimírom Mečiarom na konferencii Právny štát alebo právo na pravdu. Foto: TASR/ Jakub Kotian.

Bývalý minister a šéf Najvyššieho súdu spustil kampaň, pri ktorej by verejne aktívni kresťania mali spozornieť.

Prezidentská kampaň Štefana Harabina je ďalším potvrdením tézy Aldousa Huxleyho, ktorý vo svojom slávnom futuristickom románe Krásny nový svet predpovedal, že falšovanie reality sa stane charakteristickou črtou modernej doby.

Bývalý šéf Najvyššieho súdu sa už nejaký čas cieľavedomo štylizuje do polohy dokonalého kresťanského kandidáta na prezidenta. Sám o sebe hovorí ako kandidátovi kresťanských a národných síl, podporil zhromaždenie Hrdí na rodinu a nedávno zverejnil aj propagačné video Harabin v Nitre.

Na ňom môžeme sledovať úplne iného Štefana Harabina, ako si pamätáme, keď sa po prevalení kauzy prepisu priateľského telefonátu s albánskym narkobarónom Bakim Sadikim vyhrážal Danielovi Lipšicovi slovami: „Pôjdeš do basy, ty hajzel.“

Harabin tu počas národnej Cyrilometodskej púte v Nitre pozorne počúva homíliu arcibiskupa Jána Babjaka, priateľsky diskutuje s pútnikmi, pristaví sa pri stánku s náboženskými predmetmi, pohladí po hlave dieťa. To všetko je doprevádzané duchovnou hudbou a nastrihanými fotografiami, na ktorých prezidentský kandidát družne beseduje s kňazmi. Skrátka, kresťanský politik ako lusk.

Nechajme teraz bokom úprimnosť Harabinovho náboženského presvedčenia a jeho aktuálne zastávaných názorov. To sa naozaj ťažko posudzuje. Čo však každému musí hneď udrieť do očí, je rozpor medzi ilúziou, ktorú sa dnes snaží budovať a jeho doterajším účinkovaním vo verejnom priestore - či už v úlohe sudcu alebo politika. Pretože Štefan Harabin nie je z tohto pohľadu žiaden nepopísaný list. A to je aj najväčšia slabina jeho aktuálnej štylizácie.

Spozornieť treba už pri jeho sudcovskom pôsobení v Poprade, ešte v 80. rokoch minulého storočia. Jeho senát vtedy odsúdil na dvadsaťosem mesiacov kňaza, tajného františkána Bystríka Janíka. Hoci Harabin tvrdí, že ho neodsúdil za jeho náboženské presvedčenie, ale za podvod, Ústav pamäti národa, ako aj organizácie politických väzňov považujú proces s Janíkom za politicky motivovaný a režírovaný komunistickou ŠtB. To, či Harabin o tejto eštebáckej hre vedel, sa dá dnes už ťažko dokázať.

Predsedom Najvyššieho súdu sa Štefan Harabin stal v roku 1998, ešte na sklonku Mečiarovej éry. Vždy mal pritom blízko k HZDS, strane spätej s Ivanom Lexom, únosom Michala Kováča mladšieho, výbuchom auta s Robertom Remiášom a následnými amnestiami. Až tak, že sa stal jej nominantom na post ministra spravodlivosti.

Predsedom Najvyššieho súdu sa Štefan Harabin stal v roku 1998, ešte na sklonku Mečiarovej éry. Vždy mal pritom blízko k HZDS, strane spätej s Ivanom Lexom, únosom Michala Kováča mladšieho, výbuchom auta s Robertom Remiášom a následnými amnestiami. Zdieľať

Za Harabina pôsobili na Najvyššom súde sudcovia, ktorých rozsudky za komunizmu posielali ľudí nepohodlných režimu do väzenia. To by však ešte nebolo to najhoršie. Celá táto inštitúcia sa v jeho časoch stala ukážkovým príkladom zlyhávania slovenskej justície. Predsedovi lojálni sudcovia boli odmeňovaní, viacerí z tých, ktorí jeho spôsoby verejne kritizovali, naopak, vytesňovaní a disciplinárne stíhaní. Svojvoľne bolo menené zloženie jednotlivých senátov.

Panujúce pomery a spôsob, ako sa za Harabinovej éry vymeriavala spravodlivosť, asi najvýstižnejšie pomenoval niekdajší generálny prokurátor Milan Hanzel, ktorý na novinársku otázku, aké rozhodnutie očakáva v jednej dôležitej kauze, len lakonicky odpovedal: „Závisí to od toho, aký senát túto vec dostane. Všetci vieme, že na tomto súde platí, že nie je senát ako senát.“

Náhodné elektronické prideľovanie spisov na Najvyššom súde Harabin dlhý čas odmietal a bránil jeho zavedeniu. Harabinovo účinkovanie v najvyšších funkciách spätých so spravodlivosťou postupne dospelo až do štádia, že od neho radšej dal ruky preč aj Ficov Smer.

Aj potom, ako Harabin zostal na Najvyššom súde pôsobiť už len ako trestný sudca, nad niektorými rozhodnutiami jeho senátu v dôležitých mafiánskych prípadoch  (napríklad kauza Lališ), znalci práva len bezmocne zalamovali rukami.

Štefan Harabin (pred novembrom 1989 člen KSS) je pre mnohých učebnicovým príkladom toho, čo hrozí, keď inštitúciu ovládnu postkomunistické kádre. Za zmienku v tejto súvislosti určite stojí aj to, že najväčšie konflikty mal Štefan Harabin s kresťanskodemokratickými politikmi Jánom Čarnogurským a Danielom Lipšicom.

V dnešnej dobe sa môže celkom ľahko stať, že toto všetko ostane stratené v aktuálnej pene dní a Harabinovi sa podarí so svojou falošnou ilúziou ukážkového kresťanského kandidáta časť voličov zmiasť.

Aj preto by z kresťanského tábora nemal vzísť ani náznak podpory jeho prezidentskej kandidatúre. Ak by sa tak stalo, poškodí to ciele, za ktoré tento tábor vo verejnom priestore bojuje.

O to jasnejšie by preto mal zaznieť hlas, že kresťania majú v prezidentských voľbách iných, autentických kandidátov.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo