Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
27. november 2020

Spisovateľ Aleš Palán

Som zrnko piesku, ktoré má drzosť radiť Nekonečnu

Vo svojej knihe radí Pánu Bohu, ako vylepšiť svet. No neradí s vážnou tvárou, iba ho táto metóda oslobodila od pút a konvencií.

Som zrnko piesku, ktoré má drzosť radiť Nekonečnu

Spisovateľ Aleš Palán. FOTO – archív autora

Český spisovateľ a novinár Aleš Palán preskúmava svet písaním. Je autorom mnohých bestsellerov, naposledy radil Pánu Bohu, ako vylepšiť svet – a v novom roku mu poradí ešte raz.

Najnovšie mu vyšla kniha rozhovorov s prorektorom Karlovej univerzity a biochemikom Janom Konvalinkom nielen o korone. Je aj autorom úspešných kníh Raději zešílet v divočině, Návrat do divočiny, ako aj autorom kníh  o ľuďoch žijúcich v samote Všichni moji samotáři a Jako v nebi, jenže jinak. So zakladateľkou českých hospicov Mariou Svatošovou napísal knihu Neboj se vrátit domů.

 

Prvýkrát sme sa stretli v Katolíckom týdeníku. Prezradili ste mi vtedy, že ste predtým pracovali v televízii Nova. Ako sa redaktor z komerčnej televízie dostane do katolíckych novín?

Pracoval som v televízii Nova a Prima, kde som robil regionálne spravodajstvo. Bola to bulvárna novinárčina, ktorá ma však naučila rýchlosti, pohotovosti a tomu, ako pracovať bez ohľadu na redakčný hluk. Na výsledky, ktoré som vtedy produkoval, nie som hrdý, rozhodne nie. Ale nejaké zručnosti som si z toho odniesol. Kolega z Katolíckeho týdeníka raz chcel, aby som veľmi rýchlo napísal rozsiahlejší text. Spýtal som sa ho, dokedy to potrebuje, a on začal: „No, dnes je utorok...“ Zasmial som sa, pretože pre mňa „veľmi rýchlo“ znamenalo dvadsať minút. Samozrejme, text, ktorý vzniká niekoľko dní, je lepší, ale ani rýchlosť nie je na zahodenie.

Prečo ste si vybrali práve katolícke periodikum?

Potreboval som si ujasniť svoju duchovnosť. Práca bola metóda, ako sa niečo o sebe dozvedieť. Aby som prehĺbil svoju vieru a našiel konštanty aj ináč ako modlitbou a v kostole. Práca bola pre mňa najjednoduchšou a najľahšou cestou. Ako chrobák spoznáva svet tykadlami, netopier sonarom, tak ja preskúmavam svet písaním, a preto píšem knihy a píšem do médií.

Ja som bol v Katolíckom týdeníku na stáži ešte ako študent.  Oslovila ma otvorenosť Katolíckeho týdeníka. Nebojí sa dialógu a nevyhýba sa ani citlivým témam.

V redakcii sa zišli liberáli a konzervatívci, ľudia, ktorí vidia svet pravicovo, stredovo, ľavicovo. Takýto katolicizmus môže osloviť širšiu vrstvu čitateľov. Myslím, že sme sa snažili robiť štandardnú žurnalistiku, a tá je založená na hľadaní a na pochybovaní. Keď som kedysi robil investigatívu, správny prístup bol dozvedieť sa čo najviac a neurobiť si dopredu názor. Bolo potrebné ísť do toho ako dieťa s otvorenou mysľou a niekedy sa naozaj ukázalo, že veci sú nielen zložitejšie, ale úplne iné, ako vyzerali na prvý pohľad. Nebudem menovať, ale raz nám jeden hierarcha odporučil odvahu mlčať o niektorých problémoch. Túto odvahu sme naozaj nikdy nenašli. (Smiech.)

V médiách ste pôsobili štvrťstoročie. Dnes sa venujete písaniu. Nechýba vám redakčný ruch?

Chýba mi to. Zhruba dva roky som na voľnej nohe a živím sa ako spisovateľ. Chýba mi interakcia s kolegami, priateľská oponentúra, iskrenie rozličných názorov, kritická pospolitosť, ktorú to tiahne k spoločnému cieľu. Som momentálne solitér, samotár a pýtam sa, či nepríde čas, keď by som sa opäť vrátil do redakcie.

V januári tohto roku vám vyšli Rady Pánu Bohu, jak vylepšiť svět. Čo vás viedlo k jej napísaniu?

Túto knihu som písal rukou do zošita, keď som bol po vážnej operácii oka a dlhú dobu sa nevedelo, ako to dopadne. Vo chvíľach, keď som si začal uvedomovať ľudskú zraniteľnosť, bolo to na jeseň 2019, som si hovoril, že si potrebujem v sebe ujasniť veci. Začal som písať akési modlitby a zistil som, že mi to vôbec nejde, že je to prázdne, plné floskúl, chýbal mi tam švih, rýchlosť, humor.

Prvé kapitolky som vyhodil a pokúsil som sa to celé obrátiť – že nie som prosebník, to zrnko piesku, ktoré vzhliada k nekonečnu, ale som zrnko piesku, ktoré má drzosť Nekonečnu radiť a niečo mu odporúčať. Samozrejme, je to vtip. Mám dosť starostí poradiť si sám so sebou a nie ešte aby som s vážnou tvárou radil Bohu. Ale je to metóda, ktorá ma oslobodila od pút a konvencií, takže som to celé obrátil do nadsadenia a vtipu. Nepovedal by som, že je to forma modlitby, ale je to komunikácia s Bohom a so sebou samým. Je to asi taká česká kniha, trochu drzá, ale pritom snáď láskavá.

Boh vo vašej knihe je láskavý a nechýba mu pochopenie pre tie drzé „zrnká piesku“.

Keď som do vydavateľstva priniesol rukopis, vždy sa ma opýtali, kto je cieľový čitateľ. Nikdy som to nevedel. Teraz sa ma to síce už neopýtali, ale pri Radách konečne viem, kto je cieľový čitateľ. Je to Boh.

Dúfam, že tento cieľový čitateľ vypredal aj váš náklad. (Smiech.)

Áno, vypredal a robili sme dotlač. Neviem, ako je to na Slovensku, ale v Česku nie je zvykom hovoriť o nákladoch. My to s mojím nakladateľom robíme. Rady mali zatiaľ náklad 6 000 kusov, čo je na české pomery dosť. Takže Boh je dobrý cieľový čitateľ a kupuje. Bol to vlastne nevyužitý potenciál, taká diera na trhu.

Boha vo svojej knihe nazývate viacerými epitetami: Boh príbehov, Najvyšší arbiter, Hýbateľ života, Tvorca vesmíru, Tvorca náhody. Teraz sme prišli na to, že je to aj Vynikajúci kupec. Je vám niektorý z prívlastkov osobne blízky?

Mám svoje intímne oslovenie Boha, najmä ho tak oslovujem v rýchlej strelnej modlitbe. Nie je to nič nečakané, nič špecifické, ale je to moje. Indický jezuita Anthony de Mello mi poradil v jednej knižke, že intímne oslovenia Boha si má človek nechať pre seba, takže ani teraz to neprezradím.

Radách ponúkate 40 „zlepšovákov“. Na ktorý ste najviac pyšný?

Teší ma, že som našiel formu, v ktorej som sa často odrazil od svojho konkrétneho zážitku, a potom som to zovšeobecnil a preklopil do humoru. Teším sa, že som touto formou dokázal čitateľom povedať aj niečo o sebe. Čitatelia majú radi príbeh o prste tety Kataríny, ktorá pri sadení používala nie kolík, ale vlastný prst. Zlomila si ho, sama si ho ošetrila, natrela sulfathiazolovou masťou, oviazala konárikmi a dokončila sadenie druhým prstom. Je to jednoduchý príbeh, ktorý oslovuje čitateľa. Nie som teológ, nie som filozof, čítam zložité knihy, ale nie som ich schopný písať. Moje myslenie nie je také hlboké. Ale aj jednoduchosť a priezračnosť má svoju silu.

Mne osobne sa veľmi páči príbeh o trpezlivosti: Pane daj mi trpezlivosť, ale hneď!

Táto rada, aj keď je už knižka viac ako polroka na svete, ešte nedošla Hospodinovi k ušiam. (Smiech.) Stále som príliš „pohotový“.

Našli sa aj kritické hlasy, že čo ste si to dovolili radiť Najvyššiemu?

Na Facebooku, kde je možné čokoľvek, takže to nie je pre mňa berná minca, sa jeden čitateľ nad tým rozhorčoval. Mňa to prekvapilo, pretože už názov mi prišiel taký pitoreskný až uletený, že som si hovoril, že to nikto nemôže brať doslovne. Prekvapilo ma to aj v dobrom, že veríme písanému slovu a berieme ho vážne. Vážnosť slova mi už niekedy chýba.

Spomínate Facebook: všeobecne sociálne siete útočia na komoditu, ktorá je najvzácnejšia. Chcú náš čas.

Inzercia

V lete počas korony som bol v Posázaví na chate, veľa som chodil do prírody a písal. Mám tam suseda, ktorý kŕmi vtáky. Klopú mu na okno, keď je prázdne kŕmidlo. Trošku som mu závidel ten čas, ktorý prežíva naplno v prírode s vtákmi či so svojím psom. Prekvapilo ma, keď mi povedal, že mu čas rýchlo preteká medzi prstami. Myslel som si, že pozastavenie a prebývanie v prírode je metódou, ako si čas takpovediac osedlať – neriadiť ho, ale vedome sa viezť na vlne času. No ale ani príroda či zvieratá automaticky nevedú k inému vzťahu k času.

Na začiatku nášho rozhovoru ste spomínali, že Rady ste písali ručne. Bola to aj mentálne iná skúsenosť?

Pri následnom prepisovaní som si uvedomil, že edičných zásahov bolo rádovo menej ako v knihách, ktoré som písal rovno do počítača. Tu som všetko upravoval tri-štyrikrát, ale je úplne bežné, že do redakcie som schopný dať až nejakú ôsmu-deviatu verziu. Veľa s tým pracujem, prepisujem, cizelujem. Pri ručnom písaní bolo úprav menej, možno to bolo už len tou pomalosťou. Človek v skutočnosti píše rukou pomalšie, takže mozog to trošku ináč spracováva. Taktiež som mal po mnohých rokoch kŕč v ruke. Človek, keď dlho drží pero v ruke, tak dostane kŕč. Na túto vec som úplne zabudol. Ako školák som to poznal, teraz som si to po mnohých desaťročiach znova pripomenul. Nemyslím si, že pomalšie písanie vedie automaticky k hlbšiemu výsledku, ale v skutočnosti ani nie je pomalé, lebo potom je potrebné text menej prepisovať.

Vaše knihy nájdeme aj ako e-booky či ako audioknihy. Likvidujú tieto formáty klasické knihy?

Som za každú novinku. Nikdy som si nemyslel, že e-booky nahradia papierové knihy, čo sa v českom prostredí potvrdilo. Predaje e-bookov tvoria len pár percent z celku. Audioknihy, to je iný príbeh. Sú na vzostupe. Poznám čitateľov, ktorí nie sú poslucháčmi, a, naopak, poslucháčov, ktorí nie sú čitateľmi.

Priznám sa, že Rady som nečítal, ale počúval. Dokonca mám pocit, že zážitok bol ešte silnejší – obohatený o interpretáciu herca Miroslava Táborského.

Keď počujem svoj text, ktorý jeho prednášateľ nemení, len ho číta, ale už nasadením a dôrazom tam objaví iné farby, iné dôrazy. Niekedy som prekvapený, aké je to chytré, a pritom som to ani tak nemyslel. (Smiech.) Stačí iba dať dôraz na jedno slovíčko a význam vety to posunie. Vo všeobecnosti som spokojný, keď sa knihy načítajú. Myslím si, že tento segment ešte narastie, ukazuje sa to teraz koncom novembra, keď sú v Čechách zavreté kníhkupectvá. Po iné roky dochádzalo v tomto období k predajnému vrcholu. Čo viem od rôznych nakladateľov, tak predajné čísla sú teraz zhruba tretinové.

Bude aj pokračovanie Rád Pánu Bohu, ako vylepšiť svet?

Pokračovanie je už napísané. Volá sa to Rady Pánu Bohu, ako vylepšiť svet ešte viac. Ilustrátorka má texty a robí k nim obrázky. Uvažujeme, že to vydáme na pražský knižný veľtrh. Nevieme, či bude, ale chystá sa.  

Bude v nových Radách aj korona?

Bude, pretože neverím, že korona je Boží trest. Vychádzam z toho, že Pán Boh nás má rád a korona je vylepšenie, ale ešte neviem čoho. (Úsmev.) Premýšľam, ako by to vylepšenie mohlo vyzerať. Blíži sa advent a Vianoce a roky sme Pánu Bohu všetci radili, aby niečo urobil s konzumným šialenstvom. „Veď je to hrozné, adventný čas očakávania Spasiteľa trávi naša spoločnosť v supermarketoch, urob s tým niečo! Takto by to predsa nemalo byť!“ No a čas v supermarketoch už netrávime...

Najnovšie vám vyšla kniha rozhovorov Spánek rozumu plodí příšery. Spomedzi odborníkov ste sa rozhodli „uveriť“ biochemikovi a prorektorovi Karlovej univerzity Janovi Konvalinkovi. O čom spolu hovoríte?

Chcel som si vyjasniť: čo je to epidémia, čo to robí nielen s pľúcami človeka, ale aj s jeho mozgom a srdcom. Osobne som Jana Konvalinku nepoznal, ale sledoval som jeho mediálne výstupy a pripadal mi ako jeden z mála odborníkov na európskej úrovni. Zároveň je to človek, ktorý je vtipný a primerane optimistický. Kniha zďaleka nie je len o korone, je o kritickom myslení, o práci univerzít, o politickej (ne)korektnosti a o mnohých ďalších témach. To, že pán docent je katolík, som zistil v priebehu rozhovorov a to bol taký bonus navyše.

O epidémiách sa hovorí ako o zrkadle, ktoré nám nastavujú. Aké zrkadlo nastavila vám?

Epidémia mi ukázala vlastnú vnútornú nepevnosť a neistotu. Som zvyknutý obrniť sa proti tlaku a postaviť sa mu, ale prvýkrát som sa stretol s tým, že ten tlak nemá nejakého konkrétneho pôvodcu, s ktorým sa môžem popasovať, aby som zostal tým Alešom, ktorým som bol. Myslím, že tá epidémia nás mení nielen ako spoločnosť, ale primárne mení každého z nás a každého z nás nejako oslovuje. To oslovenie u mňa bolo v tom, či som dostatočne pevný. Zistil som, že nie som ani pevný, ani optimistický. Ukázalo mi to mnoho mojich neistôt a slabín.

Epidémia nám pripomenula, že aj smrť je súčasťou života. Možno sme ju ignorovali, odmietali, stala sa novodobým tabu.  Napísali ste viaceré knihy z hospicov. Čo pre vás znamená smrť?

Hospicové knihy som písal práve preto, aby som si smrť akoby ohmatal dopredu, ale to nejde. Tá sa nedá natrénovať. Pre mňa to bola rekognoskácia terénu. Marie Svatošová, zakladateľka hospicov, je pre mňa dôležitý človek a blízky priateľ. Veľa som cestoval po hospicoch a hovoril s umierajúcimi. Je tam vidieť, ako nám smrť ukazuje, čo bolo v živote naozaj dôležité. Epidémia nám dáva možnosť uvedomiť si už skôr konečnosť pozemského života.

Poznám vás ako človeka, ktorý sa stále usmieva.

Na základnej škole som dostával poznámky, že sa smejem, ale to bolo vo mne prirodzene. Nevedel som ani o tom, že sa usmievam. Nebol to úškrn, ale bola to samozrejmosť, že som mal kútiky nahor. Taký usmievavý už nie som. Chcel by som si cieľavedome obnoviť prirodzenú pozitivitu. Keď čitatelia chcú, aby som im do knihy napísal nejakú múdrosť, tak žiadnu svoju nemám, ale keď už musím, tak napíšem citát chasidského rabína Nachmana: „Všetko nakoniec dobre dopadne. Pokiaľ to dobre nedopadlo, znamená to, že ešte nie je koniec.“ Pripisuje sa to Johnovi Lennonovi, ale rabín Nachman to zrejme povedal skôr. Namiesto toho, aby sme si s Janom Konvalinkom vzájomne podpisovali svoju knihu rozhovorov, napísali sme si do nej tento citát.

Ako sme už spomenuli, kniha s ním sa volá Spánek rozumu plodí příšery. Čo plodí spánok srdca?

Na takúto dobrú otázku neviem hneď zareagovať, taký pohotový zase nie som. Ale spánok srdca určite plodí chlad a uzavretosť.

 

 

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame