Prvým slovenským kráľom bol šľachtický vzbúrenec v 17. storočí

 Prvým slovenským kráľom bol šľachtický vzbúrenec v 17. storočí

Tridsaťročnú vojnu vidíme v Uhorsku cez stavovské povstania, ktoré zapadali do vtedajších bojov.

Tridsaťročná vojna bol prvý veľký celoeurópsky konflikt v histórii. Jej začiatok siaha do obdobia presne pred 400 rokmi. V máji 1618 sa vzbúrili predstavitelia českých stavov proti Habsburgovcom a v známej defenestrácii povyhadzovali habsburských miestodržiteľov z okna pražského hradu.

Hlavným dôvodom vzbury bol nesúhlas s násilným presadzovaním katolíckeho náboženstva, čomu sa zväčša protestantskí Česi bránili. Po bitke na Bielej hore v roku 1620, do ktorej v Českom kráľovstve začas panoval protestantský kráľ Fridrich Falcký, sa táto časť strednej Európy dostala na tri storočia pod nadvládu Habsburgovcov.

Zároveň sa Čechy a Morava stali jedným z hlavných bojísk európskeho konfliktu a boli vydané na milosť a nemilosť bojom a drancovaniu. Preto sa v časoch existencie Československa aj na Slovensku veľa pripomínalo toto temné obdobie dejín našich najbližších susedov.

Tridsaťročná vojna mala viac fáz a postupne do nej vstupovali ďalšie a ďalšie európske štáty. Popri Habsburgovcoch, nemeckých, nizozemských či španielskych, sa do nej pridávali ďalšie štáty, hlavne Dánsko, Švédsko a Francúzsko.

 

Počas tridsaťročnej vojny bolo územie Uhorska rozčlenené na tri časti – kráľovské Uhorsko ovládané Habsburgovcami, Sedmohradsko a oblasti obsadené osmanskými Turkami. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011.)

Po skončení vojny a prijatí Vestfálskeho mieru v roku 1648 víťazov ani nebolo, lebo všetci bojujúci boli vyčerpaní. No predsa sa potvrdilo postavenie Habsburgovov v dunajskej monarchii, Španielsku a Nizozemsku a posilnilo sa postavenie Francúzska a Švédska.

Hoci po tomto dlhom konflikte nasledovali ďalšie vojny, Vestfálskym mierom sa vytvoril systém predznamenávajúci budúce rozdelenie Európy na národné štáty. Tento systém platil až do napoleonských vojen na začiatku 19. storočia.

Náboženský a mocenský konflikt

Za najdôležitejšiu príčinu vzniku tridsaťročnej vojny sa považujú náboženské rozpory. Na jednej strane vidíme presvedčených katolíkov, na druhej strane mocnejúcich protestantov, najmä z oblasti dnešného Nemecka a Šakandinávie. No nešlo o jednoliate celky.

Týka sa to napríklad aj podunajskej Habsburskej monarchie, lepšie povedané, súštátia. Kráľovské Uhorsko, ktoré sem patrilo a ktoré sa do veľkej miery prelínalo s dnešným územím Slovenska, bolo prevažne protestantské. Spory preto prepukali vo vnútri monarchie – najviac ich vidíme v uhorských stavovských povstaniach.

Do vojny časom vstúpilo na strane protestantov Francúzsko a jeho vojská viedol známy katolícky kardinál de Richelieu. Tu vidíme, že nešlo len o náboženské, ale i číro mocenské spory.

Francúzsko je dobrým príkladom. Vidíme v ňom podporovateľa stavovských povstaní v Uhorsku, hoci tie sa viedli väčšinou pod vlajkou protestantizmu. Košeľa bola bližšia ako kabát, a tak sa Francúzi neváhali proti Habsburgovcom spájať s ideologickými sokmi – nielen s protestantmi, ale aj s mohamedánskymi osmanskými Turkami.

Ferdinand II. po bitke na Bielej hore ovládol české kráľovstvo tvrdou rukou. Bol hlavnou postavou habsburskej strany v prvej fáze tridsaťročnej vojny.

S cynickým zjednodušením sa dá povedať, že víťazmi tridsaťročnej vojny boli Turci. V prvej polovici 17. storočia sa mohli v závetrí sústrediť na posilnenie postavenia svojej ríše v Európe a na iných kontinentoch. To im umožnilo nabrať nový dych a v roku 1683 udrieť druhý raz na Viedeň.

Ak im dobytie stredoeurópskej metropoly nevyšlo, zásluhu na tom malo opäť zomknutie sa kresťanských vojsk. Ak by padla Viedeň, cesta Turkov by viedla hore údolím Dunaja až do srdca európskej civilizácie v dnešnom Nemecku.

Tridsaťročná vojna nezasiahla územie netureckého Uhorska priamo. No určite prispela k bujneniu stavovských povstaní, ktorých vodcovia nachádzali spriaznenosť v protihabsburskej koalícii. Išlo o komplikované obdobie dejín, keď sa protihabsburskí uhorskí šľachtici snažili o znovuovládnutie Uhorska, lepšie povedané toho, čo z neho po tureckom prieniku ostalo.

Pomery v Uhorsku stanovili Turci

Po bitke pri Moháči v roku 1526 Turci rýchlo dobyli Budín, neskôr Ostrihom a ďalšie oblasti centrálneho Uhorska. Krajina sa rozdelila na tri časti a každá sa nasledujúcich vyše 170 rokov vyvíjala osobitne. Hranice týchto troch častí sa sem-tam menili, dôležitejšie bolo, že nikdy neboli pevne zafixované a vo sfére prekrývajúceho sa vplyvu podnikali obe strany výpady na územie nepriateľa.

V takejto pozícii bolo napríklad južné Slovensko, spravované zo severu a ničené nájazdmi Turkov z juhu. Obsadené Uhorsko zaradili Turci do svojho správneho systému. Neraz nechali uhorských šľachticov pri moci a zaujímalo ich iba vyberanie daní a dodávanie vojakov.

Tak sa mohlo stať, že pre roľníkov sa zmenil len panovník a všetko ostatné bežalo po starom. Na dobytom území však život postupne upadal, turecké panstvo pritvrdzovalo podmienky, ľudia utekali za hranice.

Sedmohradsko na východe ostalo neobsadené a Turci mu ponechávali určitú nezávislosť, z ktorej postupne uberali. Zvyšok Uhorska, nazývaný kráľovským, sa dostal pod správu Habsburgovcov. Sem patrili západné oblasti dnešného Maďarska zhruba po Blatenské jazero, západná časť dnešného Chorvátska, takmer celé Slovensko a časť karpatskej oblasti na východ od Slovenska.

Protestantizmus bol príťažlivý

Sedmohradsko si zaslúži osobitnú pozornosť. Maďari o ňom hovoria ako o druhej domovine. Tu sa zachovalo a rozvinulo to, z čoho za čias Mateja Korvína mala vyrásť európska veľmoc. Sedmohradsko najmä počas druhej fázy tureckej okupácie existovalo ako vazalské kniežatstvo Osmanskej ríše.

S cieľom uchovať si oklieštenú samostatnosť museli jeho vládcovia pragmatickou politikou udržiavať priateľské vzťahy s Turkami a živiť odpor proti habsburskej Viedni. Preto nie div, že protihabsburské povstania uhorských magnátov vznikali práve tu a takmer pravidelne sa rozširovali na územie kráľovského Uhorska, teda predovšetkým Slovenska.

Kardinál de Richelieu sa označuje za šedú eminenciu francúzskej politiky počas tridsaťročnej vojny.

Druhým rozmerom sedmohradskej politiky bola náboženská pestrosť. V prvej polovici 16. storočia tam z Nemecka dorazilo reformované učenie Martina Luthera. Protestantizmus našiel v Sedmohradsku vhodné podmienky na rozširovanie. Toto nové náboženstvo Maďari ochotne prijímali nielen z osobného presvedčenia, ale zároveň ako prejav odporu proti úhlavnému nepriateľovi a bašte katolicizmu v strednej Európe – Habsburgovcom.

Protestantizmus navyše oproti katolicizmu neuznával centrálnu moc najvyššieho duchovného predstaviteľa – pápeža. Protestantské cirkvi boli samostatné a ich územné rozšírenie sa často prekrývalo s rozsahom moci miestnych šľachticov.

Celkovo možno povedať, že protestantizmus sa pre Maďarov stal príťažlivým náboženstvom, ktoré prispelo k uvedomeniu si vlastnej osobitnosti. Kým Nemci inklinovali k Lutherovmu náboženstvu, medzi Maďarmi sa rozvinulo najmä učenie švajčiarskeho reformátora Jána Kalvína. Kalvinizmus potom odlišoval v Uhorsku maďarských protestantov od ostatných národností. Opodstatnene sa hovorievalo Čo kalvín, to Maďar.

Oklieštená náboženská tolerancia v Sedmohradsku

Náboženské rozpory vnútri kresťanstva nadobúdali v priebehu 16. storočia čoraz hrozivejšie rozmery a vyvrcholili v prvej polovici 17. storočia práve tridsaťročnou vojnou. Turci pochopili váhu kresťanských náboženských rozporov a využívali ich na dosiahnutie vlastných cieľov. V sporoch podporovali protestantov, lebo ich najbližším vojenským cieľom bola katolícka Viedeň.

Sedmohradsko bolo vhodným objektom na presadzovanie tureckých záujmov. Jeho protestantské kniežatá si v dileme museli voliť medzi oklieštenou samostatnosťou, vyznávaním protestantizmu a otvorenou konfrontáciou s Habsburgovcami na jednej strane a na druhej strane príklonom ku kresťanskej Európe, zápasením s Turkami a možno úplným zničením.

Uchyľovali sa k prvej voľbe a zdôvodňovali to snahou o zachovanie uhorskej samostatnosti. Museli však počítať s tým, že na nich priľne znamenie zradcov ochotných zapredať sa islamu.

Prezentovať Sedmohradsko ako protestantskú krajinu s priateľským vzťahom k islamu by však bola chyba. Väčšinou tam prevládala náboženská znášanlivosť. Za kniežaťa Gabriela Betlena (maď. Gábora Bethlena), vládnuceho v rokoch 1613 až 1629, bola v Sedmohradsku náboženská tolerancia taká široká, že on sám ako reformovaný kresťan prijal do krajiny katolíckych protireformátorov jezuitov a povolil uplatňovanie iných vyznaní.

Mimo udelenia rovnoprávnych výsad ostala len rumunská pravoslávna cirkev. To súviselo s chápaním stavovského národa, kam sa zaradila nobilita Maďarov, Sikulov a Sasov, pričom Rumuni ostali bokom.

Práve náboženská tolerancia a umenie tancovať na ostrí noža medzi znepriatelenými krajinami zapísali Sedmohradsko do dejín histórie. Jeho kniežatá Štefan Bátori (maď. István Báthory), Štefan Bočkaj (maď. István Bocskai) a Gabriel Betlen sa stali v druhej polovici 16. a prvej polovici 17. storočia osobami európskeho formátu. Bátori bol dokonca poľským kráľom.

Stavovské povstania zo Sedmohradska

V čase tridsaťročnej vojny v Európe vystupovalo Sedmohradsko ako samostatná krajina zapojená do protestantského tábora. V roku 1648 pri podpisovaní Vestfálskeho mieru sa radilo na úroveň európskych mocností. Na účasť vo vojne Sedmohradsko disponovalo vojenskými kapacitami a ekonomickým zázemím.

Treba však zároveň dodať, že východisková základňa bola dosť nízka, pretože pred nástupom Betlena bolo Sedmohradsko zapojené do ničivej, takzvanej pätnásťročnej vojny medzi Svätou ligou a Tureckom a v dôsledku lavírovania medzi znepriatelenými stranami a následných bojov, prenasledovaní a hladomorov klesol počet jeho obyvateľov na polovicu.

Potom sa však práve v mene protestantských náboženstiev zapojil do krvavého vleklého konfliktu v tridsaťročnej vojne a ostrie mečov jeho zbraní a vojnové útrapy pocítili najmä nepriateľskí vojaci a bežní obyvatelia na dnešnom Slovensku.

Maďarskí historici napriek tomu považujú Betlena za dôstojného nástupcu Mateja Korvína. Historik Péter Hanák ho označuje za osobnosť, ktorá mala ambíciu zjednotiť všetky tri časti rozdeleného Uhorska do národného kráľovstva.

Keď si uvedomíme, čo pre Maďarov znamenalo Sedmohradsko počas panovania Turkov nad Budínom a Habsburgovcov nad Bratislavou, nájdeme odpoveď na otázku, čo bolo zmyslom takmer všetkých stavovských povstaní.

Bočkaj sa spolčil s Turkami

Zjednodušene možno povedať, že prípravou na stavovské povstania bol zápas Jána Zápoľského s Ferdinandom I. o uhorský trón v prvom desaťročí po bitke pri Moháči. Nerozhodné boje, kde si Zápoľský povolal na pomoc Turkov, sa končili prímerím a rozdelením Uhorska na cisársku a necisársku časť. Do tej druhej patrilo najmä Sedmohradsko.

V histórii nešlo o žiadny nový jav. Miestni veľmoži si neraz priberali pri vnútorných mocenských sporoch na pomoc agresora. Inak to nebolo ani v tomto prípade. začiatky stavovských povstaní sa prelínajú s tridsaťročnou vojnou na európskom kontinente.

Prvým stavovským povstaním bolo vystúpenie sedmohradského kniežaťa Štefana Bočkaja. Jeho aktivita v roku 1604 sa vyvíjala na pozadí náboženských sporov medzi katolíckymi Habsburgovcami a protestantskými uhorskými šľachticmi. Bočkaj začal vlastne bojovať až vtedy, keď mu cisár pre podozrenie z úkladov a konšpirácií s Turkami začal siahať na majetok.

Košice, Prešov a ďalšie miesta na východnom Slovensku sa k Bočkajovi pridali dobrovoľne, lebo ich predstavitelia mienili brániť svoju novú protestantskú vieru aj so zbraňou v ruke. Bočkajovi ponúkol pomoc turecký sultán, ktorý ho začal oslovovať ako kráľa uhorského národa.

Bočkaj postupne obsadil celé Slovensko, jeho výpady dokonca viedli na Moravu a do dolného Rakúska. Turci vtedy využili zaneprázdnenosť cisárskej armády o obsadili Ostrihom. Povstanie sa skončilo mierom, pretože mocného Bočkaja doň dotlačili uhorskí šľachtici. Nepáčili sa im násilnosti povstaleckých vojsk, v ktorých sa neslávne vyznamenali Turci a Tatári.

Betlen mohol byť kráľom

Povstanie Gabriela Betlena bolo mohutnejšie a zapadlo do širšieho európskeho konfliktu, ktorým bola tridsaťročná vojna. Anglický historik R. J. W. Evans dokonca hovorí, že Betlen povýšil Sedmohradsko na skutočnú protestantskú alternatívu pre celé Uhorsko.

Po vzbure českých stavov v roku 1618 vtiahlo sedmohradské knieža Betlen smerom na Slovensko a usilovalo sa spojiť s českými protestantmi. Podobne ako jeho predchodca najskôr obsadil východné Slovensko, potom jeho armáda tiahla ďalej na západ. Dostal sa až k Viedni, ktorú neúspešne obliehal.

Gabriel Betlen mal najväčšiu šancu zo všetkých vzbúrencov stať sa uhorským kráľom, no korunu takticky neprijal.

Po bitke na Bielej hore v roku 1620, ktorá zmenila situáciu, uzavrel s cisárom Ferdinandom II. mier. Možno by bol ostal na strane českých povstalcov, no tí mu odmietli dať požadovanú finančnú odmenu. Preto majú Česi na neho ťažké srdce.

Podobne ako Bočkaja aj jeho tlačili do mieru uhorskí šľachtici, ktorí nechceli prísť o svoje majetky. Medzitým mu uhorské stavy ponúkli uhorskú kráľovskú korunu, takticky ju však neprijal. O tri roky Betlen s tureckým súhlasom znovu vpochodoval na Slovensko a dostal sa až na Moravu, pričom za jeho vojskom ostávala spúšť. Výprava sa opäť skončila mierom. Potom sa Betlen pustil do vojen do tretice, no ďalšie výboje zastavila jeho smrť.

Juraj I. Rákoci počúvol sultána

Povstanie sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho (maď. György Rákóczi I.) bolo vyprovokované rakúskym cisárom Ferdinandom II., ktorého armáda sa v roku 1631 vypravila brániť východoslovenské stolice proti očakávanému útoku Turkov. Skončilo sa to vojenským stretom s Rákocim a následným uzavretím mieru.

Po súhlase tureckého sultána vstúpil Rákoci o tri roky neskôr do tridsaťročnej vojny, a to popri spojeneckých mocnostiach Švédsko a Francúzsko. Scenár bol rovnaký ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch.

Obsadil východné Slovensko a postupoval ďalej na západ. Pri Hlohovci sa stretol s cisárskou armádou, ktorú viedol iný uhorský šľachtic Mikuláš Esterházi (maď. Miklós Esterházy). V roku 1645 dobyl Trnavu, ale potom ho už zastavil turecký sultán, ktorý si zaprial mier s rakúskym cisárom, lebo potreboval sústrediť svoje sily na dobytie Kréty.

Rákoci sa poslušne stiahol, ostali mu východoslovenské stolice, pri ktorých sa vojna začala, a dosiahol ústupky na rozšírenie náboženskej slobody medzi poddanské obyvateľstvo. Zomrel v roku 1648, teda presne v tom istom roku, ako sa skončila tridsaťročná vojna. No potom nasledovalo ešte niekoľko ďalších povstaní s tým istým scenárom.

Tököli stál pod múrmi Viedne

Stavovské povstania pokračovali aj po skončení tridsaťročnej vojny.

Povstaniu Imricha Tököliho predchádzalo sprisahanie Františka Vešeléniho (maď. Ferenca Vesselényiho) a ďalších významných predstaviteľov, medzi ktorými boli ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai (maď. György Lippay) a chorvátsky bán Peter Zrínsky (maď. Péter Zrinyi).

Sprisahanie odhalili a v roku 1671 popravili viacerých jeho účastníkov vrátane Zrínskeho. Ten bol v kontakte s tureckým sultánom a mal ho požiadať, aby prijal Uhorsko pod svoju ochranu. O desať rokov neskôr sa Tököli postavil na čelo kurucov, teda účastníkov predchádzajúcich povstaní, ktorí pomaly tvorili pravidelnú armádu. Tí už vtedy znovu ovládali takmer celé Slovensko.

Bojoval v súčinnosti s tureckým sultánom vrátane obliehania Viedne v roku 1683. Po získaní prevahy cisárskych vojsk nad Turkami bledla aj Tököliho hviezda. Jeho druhov masovo popravili v roku 1687 v Prešove, preto tento akt nesie názov prešovské jatky.

Tököli bojoval ďalej po boku Turkov a načas si dokonca vybojoval titul sedmohradského kniežaťa. Zomrel v exile v Turecku.

František II. Rákoci chcel zmeniť systém

Posledné povstanie viedol František II. Rákoci (maď. Ferenc Rákóczi II.). Bol vnukom niekdajšieho povstalca Juraja I. Rákociho a rovnako vnukom Petra Zrínskeho, popraveného po odhalení Vešeléniho sprisahania.

Už Tököliho povstaniu predchádzali vzbury sedliakov, tentoraz sa Rákoci usiloval podchytiť účasť vzbúrených sedliakov hneď na začiatku. Sľuboval im slobodu, teda zmenu spoločenského poriadku. Do Uhorska sa Rákoci dostal v roku 1703 zo severovýchodu, z Poľska, kam utiekol do exilu. Podobne ako jeho predchodcovia využil vhodnú medzinárodnú situáciu a spojil sa s francúzskym kráľom.

Habsburské vojská bojovali v zahraničí, a preto pomerne ľahko obsadil v priebehu dvoch rokov štyri pätiny územia Uhorska vrátane takmer celého Slovenska. Pod vplyvom Rákociho úspechov uhorský snem detronizoval Habsburgovcov, ale s tým nesúhlasili všetci šľachtici.

Vzbúrenec proti cisárovi Imrich Tököli sa nechával titulovať slovenským (slovanským) kráľom.

Rákoci všeobecne strácal sympatie, pretože po desaťročiach bojov si už ľudia priali mier. Nepomohli mu ani vnútorné rozpory v povstaleckom hnutí a následné pritvrdenie režimu. Cisárske vojská sa zmobilizovali a postupne začali Rákociho jednotky vytláčať na severovýchod Uhorska, teda tam, odkiaľ do krajiny vnikol. Cisárskej armáde velil Ján Pálfi (maď. János Pálffy).

V roku 1711 bol v Satu Mare (maď. Szatmár) podpísaný mier, kde sa uhorské stavy vzdali práva na ozbrojený odpor proti panovníkovi a ten im za to sľúbil zachovanie stavovských slobôd. Satumarským mierom sa skončili stavovské povstania v Uhorsku. Rákoci zomrel v exile v Turecku.

Náboženská sloboda bol druhoradá

Viac ako sto rokov existencie stavovských povstaní sa nieslo v znamení proklamovaného boja za vznešené ciele – národnú, náboženskú či dokonca sociálnu slobodu. Pritom v prvom rade išlo o posilnenie postavenia jednotlivých šľachticov.

Národnú slobodu nemohli povstalci dosiahnuť, lebo sa jej vzdávali hneď na začiatku. Až na posledné povstanie boli všetci zviazaní s Tureckom, napokon aj František II. Rákoci dožil svoj život v tureckom exile, kde márne sníval o návrate domov.

Ak by povstalci boli porazili rakúskeho cisára, v tureckom tieni by nedosiahli o nič lepšie postavenie ako vazalské Sedmohradsko. Vešeléniho sprisahanie počítalo s podriadením celého Uhorska Osmanskej ríši, jeho iniciátori dokonca žiadali o tureckú ochranu. Mohlo sa stať, že vazalstvo by bolo dočasné.

Oveľa pravdepodobnejšie je, že po príklone Uhorska na tureckú stranu a otvorení brán na Dunaji a na Morave by sa západná Európa pod hrozbou obsadenia zjednotila v boji proti Osmanskej ríši a z Uhorska by sa stalo jedno veľké bojisko.

Keď sa vrátime k východiskám tridsaťročnej vojny, naozaj išlo povstalcom úprimne o náboženskú slobodu? Zanietenosť v bojoch za náboženské slobody bola ohnivá. No rovnako rýchlo sa uhorskí šľachtici dokázali viery zriecť.

V prvej polovici 17. storočia, keď rímskokatolícky ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň (maď. Péter Pázmány), mimochodom pôvodne kalvín, spustil z Trnavy reštauráciu katolíckeho náboženstva, za krátky čas dokázal presvedčiť väčšinu šľachtických rodín na Slovensku na odvrátenie od protestantizmu. Išlo napríklad o rodiny menom Forgáč (maď. Forgách), Baťány (maď. Battthyány), Révai (Révay), Ilešházi (maď. Illésházy), Esterházi (maď. Esterházy), Nádašdy (maď. Nádasdy).

Sociálna sloboda bola klamom

Ťažko po toľkých rokoch vidieť do srdca vtedajších ľudí, ale podľa konkrétnych činov sa zdá, akoby Maďarom protestantské náboženstvo vyhovovalo skôr z dôvodu šance uniknúť pred cirkevnou autoritou a vyhraniť sa voči zanieteným katolíckym Habsburgovcom. Kalvínske náboženstvo sa pre nich stalo akýmsi druhom anglikanizmu, národnou črtou, odlíšením sa od ostatných národností.

Ak maďarskí šľachtici bojovali za náboženskú slobodu, potom to bol vlastne iba boj proti katolicizmu, lebo ten jediný bol na cisárskej pôde neobmedzene slobodný. Výnimkou bol František II. Rákoci, ten bol sám katolík.

Náboženskú slobodu si šľachtici nepredstavovali neobmedzenú – napríklad toľko vychvaľovaná tolerancia v Betlenovom Sedmohradsku sa netýkala pravoslávneho náboženstva Rumunov (Valachov), lebo neboli poňatí do stavovského národa. Ktovie ako by sa boli zachovali maďarskí šľachtickí povstalci k náboženstvu Slovákov, ak by boli napríklad tiež tak dominantne pravoslávni ako Rumuni, lebo o Slovákoch ako o národnosti sa vtedy tiež nehovorilo. Iba pri označovaní územia horného Uhorska sa niekedy používalo spojenie dokumentujúce prevažne slovanské osídlenie tohto územia.

Sociálna sloboda bola v tomto období ozaj vágny pojem a sľuboval ju vlastne len posledný povstalecký vodca František II. Rákoci. Nadviazal na predchádzajúce Tököliho sľuby odpustiť sedliakom dane a poplatky po vstupe do vojska.

Aj keby boli Rákociho zámery úprimné, nemohli sa reálne uplatniť. Ťažko uveriť, že by sa šľachtici boli vzdali hlavného zdroja svojich príjmov – roľnícko-nevoľníckej práce na pôde. Veď boj o pôdu, územie, zvrchovanosť nad ním bol zmyslom všetkých povstaní. Zo strany vodcov išlo skôr o taktický manéver, ako získať pre svoje zámery čo najširšiu podporu, pretože revoltujúci roľníci sa mohli stať vážnou prekážkou v ich vlastných vojenských ťaženiach.

Nespokojnosť medzi nevoľníkmi rástla, lebo ich utrpenie sa pokračujúcimi vojnami stupňovalo. Ukazuje to príklad bezhlavej masovej vzbury roľníkov na Orave počas Tököliho povstania nesúcej meno podľa vodcu Gašpara Piku. Do kuruckej vzbury sa zapojili celé dediny, na čo doplatilo po jej potlačení 25 richtárov potupnou smrťou napichnutím na kôl.

Išlo v prvom rade o moc

Posledné povstanie Františka II. Rákociho malo predsa iný rozmer ako predchádzajúce. Na jeho čele bol šľachtic s veľkými cieľmi. Povstanie skutočne chápal ako vojnu za nezávislosť Uhorska. Sám bol katolík a pritom presadzoval náboženskú slobodu pre ľudí iných vyznaní.

Vojnu neviedol v tieni Turecka, pretože osmanské vojská už boli vytlačené za hranice Uhorska. Mohol sa oprieť o podporu Dolnej zeme, oslobodenej, ale po 170 rokoch vysávania Turkami nadobro dokaličenej násilnosťami a rabovaniami cisárskych vojsk, ktoré pri postupe na juh neboli lepšie ako Turci.

Protihabsurské nálady boli v celom Uhorsku stále živé. Rákoci mal silných spojencov vo Francúzsku, najmä v osobe kráľa Ľudovíta XIV., ktorý ho podporoval finančne a zasielal mu vojenských odborníkov. Využil konflikty, ktoré malo vtedy Francúzsko s Habsburgovcami v spore o španielske dedičstvo.

Rovnako mu prišli vhod vnútorné pomery, keď v sužovanom severovýchodnom Uhorsku vypukla sedliacka vzbura a on vzbúrencom sľúbil za účasť vo vojsku slobodu. S heslom S Bohom za vlasť a slobodu Rákoci povolal do vojny zástupcov všetkých národností vrátane Slovákov.

Podporovali ho evanjelici a nižšia šľachta, čo boli na území slovenského Uhorska zväčša Slováci. Dokonca v závere povstania, keď sa Rákoci uchádzal o pomoc ruského cára Petra Veľkého, vyslal k nemu poslov, ktorí rozprávali po slovensky. Pre ruského cára to mal byť signál, že v Uhorsku nejde len o slobodu Maďarov, ale i Slovanov.

Rákociho povstanie však napokon stroskotalo z tých istých príčin ako predchádzajúce. Národná sloboda nebola pre všetkých rovnaký pojem, najmä v radoch uhorskej šľachty. Mnohí z nich sa ohradili proti zbaveniu Habsburgovcov trónu.

Pokus nižšej evanjelickej šľachty vedenej Slovákom Jánom Radvanským o vytvorenie dolnej komory snemu nevyšiel, lebo sa proti nemu postavili katolícki magnáti. Sociálna spravodlivosť bola v neutíchajúcich bojoch nenaplniteľný pojem, lebo už sama vojna prináša nespravodlivosť.

Slováci boli súčasťou konfliktov

Nezanedbateľná je skutočnosť, že uhorské stavovské povstania boli súčasťou širšieho európskeho pohybu, v prvej fáze hlavne tridsaťročnej vojny. Spomínal som ich častý spoločný postup s Turkami. Rovnako platilo, že ak sa oslabili pozície Habsburgovcov mimo Uhorska, domáci nepriateľ zdvihol hlavu.

Betlenovo povstanie bolo spojené so stavovskou vzburou v Čechách, Tököli obliehal Viedeň spolu s Turkami pri ich ofenzíve, Juraj I. Rákoci sa spoliehal na koordináciu s postupom Švédov zo severu do českých krajín v 30-ročnej vojne. František II. Rákoci bol najbojovnejší, keď Habsburgovci viedli s Francúzskom vojnu o rozsiahle španielske dedičstvo.

Pre Habsburgovcov boli vojny s vonkajším nepriateľom oveľa dôležitejšie ako vnútorné stavovské povstania, a preto vonku sústreďovali hlavné sily. Povstalci sa spoliehali, že využijú vnútorné oslabenie Viedne a ľahšie dosiahnu svoje ciele.

Toto účelové spájanie sa s nepriateľmi bolo jedným z dôvodov, prečo Habsburgovci považovali Maďarov za nevypočítateľných protivníkov, nedôverovali im a snažili sa okliešťovať ich právomoci. Napriek tomu Maďari nezažili takú pohromu, ako sa prihodila Čechom po krutom potlačení stavovského povstania v roku 1620.

A kde boli Slováci? Dá sa o nich hovoriť len s istou mierou zjednodušenia – môžeme ich identifikovať ako obyvateľov kráľovského Uhorska hovoriacich slovanským jazykom. Napokon podobnú mieru zjednodušenia možno aplikovať aj na vtedajších Maďarov a ďalších obyvateľov kráľovstva.

Slovákov nájdeme roztrúsených na oboch stranách konfliktu. Viac ako národnosť im hovorili vyznávaná viera, stavovské postavenie, lokálna príslušnosť. No už sa s nimi počítalo, o čom svedčia predchádzajúce informácie. Na záver k nim pridám ešte jednu.

V 16. storočí Maďari nazývali slovenskú oblasť Tótországh a Turci Tot Vivalet. Titul tót király, teda slovenský kráľ, sa ušiel Imrichovi Tökölimu, ktorý v čase obliehania Viedne Turkami v roku 1683 ovládal dnešné Slovensko. František II. Rákoci vyhlásil v roku 1704, krátko po začatí svojho povstania, tót impérium (slovenské impérium).

Medzi Slovákmi nebadať nejaký osobitný vzťah k týmto protihabsburským vzburám. Ak sa objaví názor, zväčša je negatívny, lebo je poznačený neskoršou maďarizáciou a deformovaným vyučovaním dejín. Na tomto nič nemení fakt, že v stavovských povstaniach bojovali aj Slováci. A tak ich vidíme po štyroch storočiach aj v tridsaťročnej vojne – prvom veľkom celoeurópskom konflikte.

Foto: Flickr.com, Wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo