Oceňovaný kostol v Brutovciach – staré a nové na dotyk

Ako sa tvorivému architektovi a odhodlanému kňazovi podaril nevšedný architektonický počin.

Minulý rok v odborných architektonických kruhoch zarezonovali dve sakrálne stavby. Kaplnka Vzkriesenia v Kvetnici a interiér Kostola svätého Vavrinca v Brutovciach, ktorý získal ocenenie Slovenskej komory architektov CEZAAR 2016 a cenu časopisu ARCH. Niečo podstatné oba počiny spája – minimálny rozpočet a aktivita jednotlivcov, ktorí svojou energiou strhli ostatných.

V prípade kostola v Brutovciach to boli architekt Tomáš Bujna a miestny kňaz Pavol Zaťko. Tento tandem už má za sebou prestavbu kostola v Novej Lesnej, kde Bujna žije a pracuje, kým Zaťko tu pôsobil ako farár.

Tomáš Bujna je architekt s prvotriednym vzdelaním, študoval u popredných osobností českej architektúry. Interiér gotického Kostola Zvestovania Pána v Novej Lesnej, ktorý dokončili v roku 2008, bol na slovenskej architektonickej scéne malou senzáciou.

Sakrálny priestor vyčistený od všetkých rušivých nadbytočností, betónová dlažba na podlahe, subtílne formy obetného stola a ambony, minimalistické lavice z masívu, sklené zábradlie na choruse. Priestor ranogotického chrámu vystúpil v plnom svetle. Krivosti a nedokonalosti starej stavby výborne doplnili jemné a premyslené detaily Tomáša Bujnu.

Zásahy v kostole v Brutovciach vykazujú podobnosti s predchádzajúcim prístupom architekta. Napriek tomu ide o iné podmienky. Zatiaľ čo v Novej Lesnej sa pracovalo s väčším rozpočtom a rekonštrukcia sa mohla poňať komplexnejšie (vrátane úprav extriéru a okolia), v Brutovciach sa išlo na minimum. Zachraňoval sa hlavne havarijný stav omietok a podlahy. Postupne sa dorábala empora, lavice a dvere.

Malá obec Brutovce leží uprostred Levočských vrchov. Zaujímavé je, že keď prichádzate ku kostolu, ktorý je postavený na kopci (vraj ide o najvyššie položený gotický kostol na Slovensku), nič nenapovedá tomu, že bol rekonštruovaný. Až pri bližšom pohľade zbadáte sanačné práce súvisiace s odvlhčovaním stavby a nové dvere na bočných stranách kostola.

Dverí je tu hneď niekoľko. Niektoré sú repasované, iné sú nové, drevené, s ručne kovanými železnými kľučkami. Keď stojíte pred stavbou, kde architekt venoval pozornosť aj návrhu kľučky na dverách, automaticky vás to núti byť vnímavejší, pomalší.

Vojdete dnu hlavným vstupom cez nevzhľadné dvere, ktoré ako posledné čakajú na výmenu, a ocitnete sa v chodbe, ktorá vedie do podvežia. Podlaha stúpa hore – úroveň podlahy kostola je o niečo vyššie ako úroveň vstupu. Nad hlavou máte odhalený drevený trámový strop a pod nohami veľkoformátové platne z pieskovca, ktorý je presne rezaný a kladený s minimálnou špárou. Povrchová úprava je matná.

Prejdete cez stredoveké kamenné ostenie a nové dvere, zídete dva presné bloky-schody z pieskovca a ocitnete sa v lodi kostola. Ak je váš pohľad zameraný na svätyňu, rozmýšľate, čo je vlastne v tomto kostole nové, čo je tu pozoruhodné – neogotický oltár, rustikálny sedes, trochu ťažkopádny kamenný oltár a ambona, vybielená krížová klenba.

Podídete ďalej, otočíte sa dozadu a pochopíte. Zmeny, ktoré sa tu udiali, vníma hlavne kňaz pri pohľade zo svätyne, ich užívateľmi sú však ľudia. Svätyne sa rekonštrukcia dotkla minimálne. Vybielili sa steny a klenba, odhalila sa travertínová dlažba zo 70. rokov. Pohľad vám znova skĺzne na podlahu lode. Rozmýšľate, prečo kamennú dlažbu, niečo také prirodzené pre sakrálny priestor, vídať v takejto kvalite tak málo. Nie vyleštené, vyšpárované dlažby rôznych vzorov a farieb, ktoré sa dobre upratujú a umývajú, ale vyzerajú hrozne. Takto má vyzerať podlaha v kostole. A prečo nepriznať, že bloky, po ktorých sa chodí, sú ošúchanejšie ako ostatné? Aj to je spôsob, akým sa do kostola vpisuje život jeho užívateľov.

Pokračujete skúmaním nových lavíc z červeného smreka namorených na tmavo. Z boku je to v podstate elementárny tvar malého „h“, do jednoliateho celku rady prepája spodné pódium. Lavice sú zároveň zdrojom tepla v kostole. Samotné elektrické sálavé panely nevidieť, lebo sú zabudované vo vnútri spodného pódia, sedacej časti a operadla. Tmavé morené drevo na pieskovcovej dlažbe pekne vynikne.

Za lavicami ďalej skúmate emporu s novým dreveným schodiskom. V 70. rokoch jej pôvodnú drevenú konštrukciu nahradili masívnou betónovou doskou. Obložili ju tatranským profilom. Architekt ju nechal znova obnažiť a vyspraviť betónovou dekoračnou stierkou. Na spodnú stranu sú pripevnené ďalšie sálavé panely (tentoraz viditeľné) a osvetľovacie LED pásy. Nemôžete si nevšimnúť, ako starostlivo je nakomponované priznané vedenie elektrickej kabeláže.

Z dreva sú aj podlaha a zábradlie empory – všetko morené na rovnaký odtieň ako lavice. Schody na emporu sú presným stolárskym výrobkom. Aj tu sa dá obdivovať detail, odsadenie nástupníc a podstupníc od krivej steny. Začnete si uvedomovať, že čaro zásahov Tomáša Bujnu spočíva práve v napätí hrubých, nerovných, ale pôvabných stredovekých konštrukcií s novodobou presnosťou.

Vidieť to najviac na styku krivoľakých obvodových múrov s kamennou podlahou. Voľnou rukou vedená línia a dokonalá čiara podľa pravítka sa môžu dopĺňať, zabudnite ale na lišty, ktoré všetko zakryjú. Je krajšie kúsok nad podlahou predsadiť omietku a okolo múrov nechať jemnú štrbinu vysypanú štrkom, aby mala kadiaľ odchádzať vlhkosť.

Ak ostanete na omši a sedíte na vyhrievanej lavici v studenom kamennom kostole, tak cítite, že okrem dizajnu a čistoty materiálov a vyjadrovacích prostriedkov ide aj o komfort a dobrý pocit návštevníkov kostola. Ten vyvolá aj detail, ktorému pri pozorovaní možno ani nevenujete pozornosť. Keď stojíte, v lavici ste na vyvýšenom pódiu. Tento jemný výškový posun opäť trocha zdynamizuje pobyt v kostole. Rovnako kľačanie je na nových laviciach mimoriadne pohodlné, nie ste v kŕči, môžete sa uvoľniť.

V našich končinách takéto realizácie v starých kostoloch nie sú obvyklé. Veriaci často až príliš lipnú na množstve kobercov, dečiek, sošiek či vázičiek. Často len malá zmena môže predstavovať veľký problém a konflikt.

Architekt nemôže so svojím návrhom uspieť sám. Ako ukazuje nasledujúci rozhovor s farárom Pavlom Zaťkom, potrebuje dôveru miestneho kňaza alebo zanietencov z radov veriacich, ktorí jeho idey sami ovplyvňujú, vysvetľujú a obhajujú.

Vzal som zbíjačku a začal rozbíjať

V akom stave sa nachádzal kostol, keď ste prišli do Brutoviec?

Bol v takom stave ako kostol v mojom predchádzajúcom pôsobisku v Novej Lesnej. Z dreveného obkladu na stenách bolo len torzo, lebo môj predchodca ho dal preč. Za ním boli prevlhnuté steny, vnútri koberce, betónová podlaha... Samotní farníci boli pripravení pustiť sa do rekonštrukčných prác. Na jednom z prvých stretnutí s farskou radou zazneli návrhy, aby sme začali elektroinštaláciou, lebo v kostole bolo staré hliníkové vedenie. S niektorými prácami začal už môj predchodca – odrezal podlahu asi na šírku lopaty a urobil prevzdušňovací kanál po celom obvode.

Ako ste zháňali prostriedky potrebné na rekonštrukciu?

Po mojom príchode v roku 2012 sme sa s farskou radou dohodli, že požiadame o grant ministerstvo kultúry a s prerábaním začneme v roku 2013. Projekt bol síce úspešný, ale z požadovaných 18-tisíc eur sme dostali len dve tisícky. Naštudoval som si však geometrické plány a prešiel som celý chotár s GPS-kom, aby som vedel, čo nám patrí. Začal som hospodáriť na farských lúkach a pasienkoch, z čoho sme postupne získali hlavný príjem na rekonštrukciu.

Do akej výšky sa vyšplhali celkové náklady?

Bolo to okolo 50-tisíc eur. Od ministerstva kultúry sme v rámci programu Obnovme si svoj dom dostali v priebehu troch rokov približne 16-tisíc eur.

Ako sa zrodila spolupráca s architektom Tomášom Bujnom?

Jeho mamka bola členkou farskej rady v Novej Lesnej, no jej syna Tomáša som nepoznal. Keďže v obci nebola fara, býval som v jednoizbovom byte na sídlisku, začali sme riešiť stavbu novej farskej budovy, k čomu sa pridala aj rekonštrukcia kostola. Pani Bujnová mi povedala, že jej syn je architekt, stretli sme sa a postupne náš vzťah prerástol do priateľstva. Obdivoval som jeho vzdelanie aj vnímanie architektúry.

Mali ste vzťah k modernej architektúre aj predtým?

Vôbec nie, dokonca fara, čo sme postavili v Novej Lesnej, nie je z architektonického hľadiska zaujímavá stavba. Tomášovi som najprv zadával malé úlohy, pričom s každým riešením som bol veľmi spokojný. Pomáhal mi aj s interiérovým riešením novej fary. Napríklad navrhol otvorené schodisko s kvetináčmi, ktoré sú terasovito nad sebou. Prvá zákazka, ktorú som mu dal, bola garáž. Tam som ho vyskúšal.

Ako sa vám podarilo presvedčiť veriacich v Brutovciach, aby prijali pokrokovejšie úpravy sakrálneho priestoru?

Zvolal som zasadanie farskej rady, na ktoré prišla celá dedina. Premietol som niekoľko Tomášových skíc, ktoré sa ľuďom páčili. Napriek tomu povedali, že dvetisíc eur pridelených ministerstvom kultúry je málo a do rekonštrukcie kvôli finančnej náročnosti nejdeme. Bola to pre mňa trápna situácia, nevedel som, čo ďalej. Stavil som na to, že Tomášove návrhy ľudí presvedčia a nemal som plán B. Keďže farská rada je len poradný orgán, farár si má vypočuť jej názor, ale nemusí sa ho držať, doniesol som zbíjačku a sám začal rozbíjať podlahu.

Zmenil sa postoj veriacich, keď boli hotové prípravné práce?

V dedine nastalo veľké ticho, čakalo sa, čo bude ďalej. Bola to veľká drina, niektorí ľudia prišli, pomohli a potom sa zas stratili. Takmer celá dedina však na rekonštrukciu finančne prispela. V roku 2013 sme urobili podlahy, na ďalší rok steny a potom lavice. Omše sa zatiaľ slúžili v kultúrnom dome. Tomášove návrhy sa občas stretali so silnou opozíciou. Miestne ženy nechceli tmavé lavice ani tmavé schodisko, pripomínali im krematórium. Ja som mu veril a verejne som sa ho zastal. Bol som si istý, že nakoniec sa to ľuďom bude páčiť, a tak aj bolo.

Ako prvé ste zrekonštruovali to, čo používajú ľudia, teda podlahu a mobiliár.

Už by som bol rád, keby bolo všetko dokončené. Vo svätyni nebudeme nič meniť, keďže jej rekonštrukcia prebehla relatívne nedávno, v 70. rokoch. Ľudia sa na ňu v období komunizmu ťažko skladali a vyhodiť to, čo urobili generácie pred nami, by bolo barbarské.

Vráťme sa ešte z Brutoviec do Novej Lesnej. Ako vyzerá kostol po vašom odchode?

„Pribudli veci, ktoré sa tam vôbec nehodia. Sochy premiestnili na miesta, kde ich nie je vidieť. Architekt to ťažko znáša, dokonca začal chodiť do iného kostola.“ Zdieľať

Pribudli nové veci, na sklenom zábradlí je už madlo. Svietidlá, čo predtým svietili priamo nad hlavami veriacich, zdvihli do výšky. Pribudli veci, ktoré sa tam vôbec nehodia. Sochy premiestnili na miesta, kde ich nevidieť. Architekt Tomáš to ťažko znáša, dokonca začal chodiť do iného kostola. Tie zmeny sú pre neho také vážne, že by ho to počas svätej omše vyrušovalo. Tak ide do priestoru, ktorý nemusí byť pekný, ale nemá k nemu pracovný vzťah.

Nie je to obraz toho, že starostlivosť o sakrálne stavby v diecéze nefunguje dobre? Dielo, ktoré bolo ocenené, prijaté a odporúčané ako vzor pre ostatných, je po výmene farára obeťou neodborných a neestetických zásahov.

Je to škoda, ale mám pocit, že sa tomu nedá vyhnúť.

Nemala by liturgická komisia, ktorá posudzuje sakrálne stavby, chrániť realizácie, ktoré sa podarili?

Áno, mal by to byť taký pamiatkový úrad diecézy.

Ako vnímate význam ocenení, ktoré kostoly dostali?

Tieto práce sa dostali do povedomia. Žiaľ, rekonštruovaný stav, ktorý dostal ocenenie, nezostane konštantný, s tým jednoducho musíme počítať. Keď sme boli na CEZAAR-ovi v Bratislave, zobral som aj ľudí z farnosti, aby aj oni zažili radosť zo „slávy“.

Foto – Pavol Mičáň

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo