Architekt o zariaďovaní interiérov Slováci majú pocit, že teplo domova získajú, keď natrú steny žltou farbou

Navrhuje a realizuje ľuďom interiér bytov či domov a tvrdí, že k dobrému vkusu sa musíme ešte dopracovať. 

„Je to o prioritách a hodnotách klientov. Ale keď vidím, že niekto investuje do vstavaného kávovaru za niekoľko tisíc eur alebo do nevkusnej americkej chladničky v snahe upútať, tak sa mu snažím poradiť a usmerniť ho, aby sme spolu hľadali a našli rozumný kompromis,“ hovorí pre Postoj architekt Antonije Levičanin.  

Je otcom troch detí, s manželkou architektkou žijú v Bratislave v petržalskom byte a dali prednosť životu v meste pred bývaním v prímestskom satelite. 

„Myslím si, že každá rodina musí vyhodnocovať, čo tým skutočne získa. Niekedy sa pýtam, či ľuďom 100 metrov štvorcových trávy pred domom stojí za to, že minú neskutočne veľa času cestovaním, aby prišli večer za tmy domov a ľahli do rovnakej postele, akú mali v byte v meste.“

V deväťdesiatych rokoch prišla na Slovensko Ikea a ľudia si začali obnovovať svoje byty, ktoré zariaďovali ešte za socializmu, lacným nábytkom. Dnes sme v novej fáze, keď už aj ľudia zo strednej triedy platia interiérovým architektom, aby im spravili návrh zariadenia ich bytu či domu. 

Myslím si, že fázu zariaďovania z Ikey nemáme ešte za sebou a nevnímam to negatívne. My máme tiež polovicu bytu zariadenú nábytkom z Ikey. Tak ako aj iné mladé rodiny sme ešte vo fáze privádzania detí na svet a tomu prispôsobujeme aj svoje priority. 

Okrem toho sme tušili, že byt, v ktorom bývame, nebude našou finálnou destináciou. Chceli sme byt prichystať tak, aby nám ako rodine vyhovoval dispozične a aby sme ho vyčistili od nánosov doby. V takto pripravenom priestore už teraz len rotujeme nábytkové prvky podľa momentálnych potrieb. 

Ale skutočne sa zmenilo to, že ľudia si dnes dávajú bežne navrhovať svoje byty profesionálom. Buď zistili, že sami nemajú čas na vymýšľanie zariadenia, alebo sú aj oveľa scestovanejší, vidia, že ľudia vo svete už dnes bývajú inak a využitie služieb architekta má svoj význam. Veľkú časť života trávime v interiéri, a preto si myslím, že by ľudia nemali zanedbávať dôraz na kvalitu a spracovanie priestorov, v ktorých žijú.

Takže dať si navrhnúť interiér už prestáva byť výsadou luxusného životného štýlu, ale ide o praktickú pomoc? 

Bolo obdobie, keď vizitkou šikovnosti bolo heslo „urob si všetko sám“. Éra domácich majstrov, keď sa vnímalo, že dať peniaze druhému, aby s niečím pomohol, je zlyhanie, pomaly odznieva. Dnes už Slováci vedia, že návrh interiéru nie je iba o kúpe solitérneho nábytku ako posteľ či skriňa. Malo by za tým byť oveľa viac. Architekt pri tvorbe interiérov musí rozmýšľať komplexne a často svojimi nápadmi prekope dispozíciu tak, že prekvapí klienta v tom, čo všetko jeho byt dokáže.

Mnohým klientom sa páčia nábytky, ktoré v konečnom dôsledku spolu esteticky neladia alebo funkčne nevyhovujú.

Následne zistia, že na to minuli množstvo peňazí a na konci dňa aj tak zavolajú architekta, aby im pomohol. Architekt môže v konečnom dôsledku ľuďom peniaze ušetriť. 

Zmenila povedomie o bývaní aj televízna relácia Nové bývanie Dizajn?

Myslím si, že vďaka tejto relácii mali ľudia, ktorí zatiaľ s architektom nespolupracovali, možnosť vidieť, ako sčasti prebieha komunikácia s klientom a čo všetko práca architekta znamená, i keď v značne oklieštenej forme.

Zatiaľ sa povedomie o našej práci podáva ústnym podaním medzi klientmi a ich známymi. Teda ak ľudia vidia u známych interiér, ktorý je pozliepaný z nábytkov z obchodných domov, tak to väčšinou málokoho osloví.

Keď však prídu do bytu, ktorý niekto navrhol od elektriky, svetiel až po kuchynskú linku či skrinku na záchode, tak to cítiť. Je to do veľkej miery o detailoch, ktoré väčšinou človek vníma podvedome, no práve tie dotvárajú celistvosť a domyslenosť návrhu.

Dnes má však už takmer každý prístup k aktuálnym trendom v bývaní a svoj vysnívaný interiér si vie nájsť na Pintereste či Instagrame. V čom je teda hlavná výhoda toho, ak robí interiér architekt?

Raz som mal klientku, ktorá chcela navrhnúť detskú izbu a prišla za mnou s obrázkom z Pinterestu. Mal som navrhnúť detskú izbu, ktorá mala 12 metrov štvorcových, ona mi však ukázala obrázok izby z vily pri mori, ktorá mala 35 metrov štvorcových. 

Toto sa deje veľmi často. Ľudia majú pocit, že si nájdu obrázok a vlastne by to zvládli aj sami. Ale nemajú reálnu predstavu, ako na to. Tej panej som slušne vysvetlil, že sa musíme vrátiť späť na zem, že tam potrebujeme umiestniť posteľ, skriňu a stôl a zostane nám koberec meter krát meter v strede na hranie. 

Teda mať niečo napozerané z internetu a televízie neznamená, že to klient bude vedieť aj sám zrealizovať. Architekt sa nad návrhom zamýšľa koncepčne, vnáša doň svoju skúsenosť. Rozloženie nábytkov a prvkov v konkrétnom priestore by malo dávať zmysel, byť logické, funkčné a estetické zároveň.

Ľudia môžu mať pocit, že práca interiérového architekta sa týka najmä nábytku, vy pritom riešite v skutočnosti úplne iné veci. 

Nábytok je až posledná fáza pri zariaďovaní, ktorej predchádza obrovské množstvo práce. Architekt najprv navrhuje všetky stavebné úpravy, chystá priestor. V úvode návrhu riešime na prvý pohľad nudné veci ako steny, podlahy, rozvody.

Navonok to môže pôsobiť, akoby za nami nebolo veľa práce, no pravdou je, že práca architekta je veľmi komplexná. Je dôležité, aby bolo rozloženie funkcií v priestore logické – zóny v interiéri musia spolu komunikovať. Aby sa ľuďom v danom priestore dobre žilo, musí byť interiér praktický a funkčný.  

Človek možno vidí neutrálne farby stien, materiály podláh, farbu kuchyne. To sú prvky, ktoré sa málokedy počas života menia. Po desiatich rokoch bývania si však človek povie, že ho už nebaví farba sedačky alebo materiál stola, práve preto by mali byť základné veci v byte nadčasové a kvalitne urobené. Už aj zmenou farby vankúšov či izbovou rastlinou vieme obohatiť pocit z interiéru a nenarušiť jeho nadčasovosť. Investícia do zmeny tak vyjde na pár desiatok eur a nie na cenu opätovnej prerábky celého bytu.

Aj dnes nájdete ešte na Slovensku domácnosti, kde majú každú stenu inej farby, a to hovorím o farbách ako krikľavo zelená, ružová, oranžová či fialová. Alebo kuchyňa v dome sa nachádza na opačnej strane domu ako jedáleň, čo spôsobuje prekážku pri logickom fungovaní života v interiéri.

Foto: Marka Zacková

Zdražovanie už má vplyv na to, že ľudia výraznejšie šetria na výbave bývania či na materiáloch?

Je to o hľadaní zdravého balansu, kde pridať a kde ubrať. Je to otázka rozfázovania interiéru. Neuberať, ale rozložiť v čase a postupne zariadiť interiér podľa priorít pre danú rodinu alebo jednotlivca.

Po skúsenosti zo zahraničia sa snažím klientov nabádať, aby sme používali kvalitné a prírodné materiály, pokiaľ to možnosti dovolia.

Je mýtus si myslieť, že na lacných materiáloch ušetríme. Vrátil som sa prednedávnom z Kodane a tam som mal možnosť vidieť, že nie je dôležité mať všetko prečačkané. Im stačí jedno kvalitné pohodlné kreslo, koberec a krásny obraz na stene. Nepotrebujú k životu viacfarebné sedačky z nekvalitných materiálov a byt plný zbytočného nábytku. Je to ako s obliekaním, radšej mať pár poriadnych a kvalitných kúskov než plný šatník zbytočných vecí. 

Pri dnešných cenách nehnuteľností však už často mladým rodinám neostanú prostriedky na prvotriedne vybavenie. Sú radi, že bývajú, a o prírodných materiáloch môžu len snívať. 

Rozumiem tomu veľmi dobre, tiež mám veľkú rodinu a bývame v petržalskom byte.

Je to o prioritách a hodnotách klientov. Ale keď vidím, že niekto investuje do vstavaného kávovaru za niekoľko tisíc eur alebo do nevkusnej americkej chladničky v snahe upútať, tak sa mu snažím poradiť a usmerniť ho, aby sme spolu hľadali a našli rozumný kompromis. 

Stáva sa však, že niekto chce ušetriť takmer na všetkom a potom si kúpi zo stropu visiaci krb za tisíce eur. 

Študovali ste v Španielsku aj v Miláne. Keď porovnáte, ako my Slováci uvažujeme nad priestorom, v ktorom bývame, v čom je hlavný rozdiel oproti týmto krajinám?

Sme veľmi málo vedení k tomu, čo je estetické. V Miláne som napríklad videl veľmi čisté a kvalitné interiéry, ale často je to pre klientov neatraktívne a nepochopené. Niektorí to vnímajú ako nudné či nezaujímavé. Myslím si, že ešte potrebujeme prejsť procesom, aby nám došlo, že menej je v skutočnosti viac. 

Nie je to o peniazoch?

Nie vždy. Aj človek s nižším rozpočtom si dnes vie zohnať pekné alternatívy, keď má vkus. 

Aj obyčajná biela knižnica môže pôsobiť ako nudná vec, keď ju však „zašpinia“ knihy, dostane farbu a môže byť dominantou celého interiéru. Alebo si vezmime veľký masívny dubový stôl, ktorý vyzerá obyčajne a jednoducho, ale stačí, že ho dobre umiestnime v interiéri. Zrazu to nie je iba stolová doska, ale miesto, kde sa stretáva celá rodina a má cenu zlata. Základ by mal byť jednoduchý a ostatné sa farebne „zašpiní“ životom. 

Čo od vás dnes klienti žiadajú, no je to pre vás vyslovene neprijateľné? 

Farebne meniace sa LED podsvietenie nábytku. (Smiech.) Ale väčšina klientov sa nechá nakoniec usmerniť a sú ochotní robiť kompromisy. 

A prierezové oblúky v prechodoch medzi izbami v panelákoch? 

Keď sme sa presťahovali do nášho bytu, mali sme ho aj my, ale sme ho zrušili, lebo bol v tom byte úplne cudzí. Oblúk sa v interiéri používa bežne, vyzerá dokonca veľmi dobre, len ho treba navrhnúť s citom. Inak však pôsobí v staromestskom byte s vysokými stropmi a inak v panelovom byte na sídlisku. 

Bývate v Petržalke. Dajú sa tamojšie byty prerobiť tak, aby pôsobili vkusne a rešpektovali prostredie, v ktorom sa nachádzajú? 

Napríklad provensálsky či toskánsky štýl do paneláku podľa mňa nepatrí. Ak sa niekomu tento štýl páči, vieme to sčasti vyriešiť aj bielou vázou s levanduľami. 

Panelák je betónová jednoduchá stavba, čiže aj interiér by mal podľa mňa tej jednoduchosti zodpovedať. Často vyzerá dobre, keď sa samotný betón prizná v interiéri. Problém je, že pôvodný betón v panelákoch je už veľakrát znehodnotený tapetami alebo vrstvami omietok a farieb a je náročné a niekedy až nemožné ho vyčistiť. 

Na druhej strane sivé interiéry s priznaným betónom môžu na ľudí pôsobiť chladne. Ako sa dá v minimalistickom priestore vytvoriť rodinné teplo?

Napríklad v spomínanej Kodani som mal možnosť vidieť sčasti interiéry jej obyvateľov. Tie byty boli minimalistické, čisté, ale nie studené. Dokázali si byty zútulniť použitím prírodných materiálov a zemitých farieb.

Slováci majú pocit, že teplo v interiéri získajú žltou farbou stien. Dá sa to aj inak, len to chce cit a vôľu.

Foto: Marka Zacková

Ak ľudia nemajú peniaze, aby si nechali navrhnúť celý dom, má význam si volať architekta na jednu izbu?

Ak sa architekt posnaží navrhnúť tú jednu miestnosť citlivo, aby potom nepôsobila ako ostrov v rámci celého priestoru, ale aby pasovala k zvyšku interiéru, tak sa to dá. Neskôr si rodina našetrí a o dva roky sa možno ozve znova, aby sme doriešili spolu aj iné miestnosti. 

Tiež si tvorím svoj domov postupne, doba je taká a chápem to. Keď sa v tomto tvorivom procese napríklad rodine pokazí práčka, tak sa jej priority rýchlo upravia a zmeny v interiéri musí odložiť na nejaký čas. Preto neodmietam ani ľudí, ktorí si chcú robiť byt postupne. 

Nie je zbytočné dať robiť architektovi detskú izbu, keď sa potreby detí neustále menia?

To je o šikovnosti architekta, či to vie zohľadniť a či dokáže spraviť tú izbu nadčasovo. Detská izba by mala rásť s dieťaťom. Základ je možno predpripraviť izbu pre mladého človeka, ktorý bude raz pracovať pri stole a bude potrebovať klasickú posteľ. 

Prvé tri roky dieťaťu stačí koberec na hranie a skriňa na oblečenie, lebo aj tak väčšinou spáva ešte s rodičmi v izbe. Teda v nejakých špeciálnych izbičkách pre bábätká nevidím veľký význam. Ale je to, samozrejme, o možnostiach. Ak chce niekto meniť detskú izbu každé tri roky a má na to, tak prečo nie. 

Ľudia dnes majú menej detí, tak sa túžia realizovať na detských izbách. Aký je váš názor na šmykľavku alebo lezeckú stenu v izbe?

Dá sa to urobiť aj vkusne a jemne. Ale to, či má význam do toho investovať, je skôr otázka možností a priorít. Nie sú to veci, ktoré bude dieťa používať, keď vyrastie. Takže by bolo dobré myslieť aj do budúcna, čím by sme to vedeli nahradiť, aby to bolo pre daný vek aktuálne.

Často dnes klienti vyžadujú od nás multifunkčnosť a variabilitu v izbách. 

Je to mýtus, že má význam volať architekta len kvôli zariaďovaniu interiéru domu, lebo v malom byte to nemá veľký význam?

Práveže pri menších štvorcových metroch je to pre architekta väčšia výzva, aby človek dostal do bytu všetko, čo potrebuje pre kvalitný život, a necítil sa v ňom stiesnene. Niekedy môže byť práca na malom byte pre architekta dokonca zaujímavejšia.

Stáva sa, že si nás volajú, aby sme zariadili novostavby domov v stave holodomov. Je náročné zariaďovať interiér do domu, ktorý sme nenavrhovali a nepremysleli ho od základov. Priestory v holodome sú už dané, rozvody naťahané a je často škoda meniť dispozície domov, ktoré sú čerstvo dokončené, vymaľované a stáli klientov veľa peňazí. 

V bytoch sa dá dispozícia jemne zmeniť odstránením a zmenou nenosných priečok a vyťažiť z pôdorysu maximum. Viac ma baví, keď mi klient zverí do rúk starý byt. Hoci na začiatku môže pôsobiť pre klienta starý byt hrozne, ja mám už pri prvej návšteve pred očami predstavu, ako by mohol vyzerať. 

Foto: Marka Zacková

Sú teórie, že priestor, v ktorom bývame, môže ovplyvniť aj vzťahy v rodine. Aký je váš názor? 

Verím, že nás priestor a estetika ovplyvňuje. Neverím veľmi na Feng Shui, ale to, že harmónia a usporiadanie priestoru na nás vplýva, určite platí.

Preto prišiel do módy trend spojenej kuchyne s obývačkou? 

Dobrým príkladom sú petržalské byty, kde bola kuchyňa vždy samostatne a obývačka bola zavretá izba, do ktorej sa chodilo len vtedy, keď prišla návšteva. V bežné dni bola málo používaná, aby bola čistá a uprataná pre prípadných hostí. 

Plus často bola kuchyňa ešte aj na opačnej strane bytu, ďaleko od obývačky, aby návšteva nevidela do hrncov. Akékoľvek pohostenie sa muselo prenášať cez celý byt. Bežný život sa však odohrával a dodnes sa odohráva najmä v kuchyni. 

Ľudia časom pochopili, že chcú mať všetky priestory funkčné, a tak prišiel trend spojenia kuchyne a obývačky. Je to jednoducho praktické a pomáha to aj vzťahom. Mama nie je izolovaná, keď pripravuje deťom jedlo. Deti sa učia pri stole, chcú byť s rodičmi a rodičia zároveň efektívne využívajú čas.  

My sme si doma prepojili kuchyňu s obývačkou a sme spokojní. Máme prehľad o celom dianí v byte. 

Súčasné trendy sú minimalizmus a čisté priestory. S deťmi je to trochu zložitejšie. Musí sa rodina s viacerými deťmi vzdať predstavy, že bude mať pekný moderný interiér? 

Je to o výchove detí. Ak ich naučíme, že sa po stenách nečarbe, že sa nekreslí po chladničke, že si vážime to, čo máme, nevidím dôvod, aby sme sa vzdali svojich predstáv. Je potrebné dať deťom priestor na ich tvorbu, vyhradiť im napríklad veľký písací stôl. 

Keď si kúpite kvalitný drevený stôl a deti doň začnú pichať vidličkou, nie je to problém dieťaťa, ale nás ako rodičov. My ich učíme, ako sa správať k veciam okolo nás, že nemáme ničiť svoje ani cudzie veci. 

Dnes mladé rodiny utekajú zo sídlisk do satelitov v okolí miest. Vnímate to ako skutočný krok k zlepšeniu kvality života rodín?

Záleží na tom, akí sú to ľudia. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí prišli z dedín, a tí si skutočne nevedia zvyknúť na život v paneláku a presťahovali sa do satelitov. 

Myslím si, že každá rodina musí vyhodnocovať, čo tým skutočne získa. Niekedy sa pýtam, či tým ľuďom 100 metrov štvorcových trávy pred domom stojí za to, že minú neskutočne veľa času cestovaním, aby prišli večer za tmy domov a ľahli do rovnakej postele, akú mali v byte v meste.

Ale chápem, že keď niekto vyrastal v dome, tak ho život v paneláku neláka. Veľakrát sa však život v satelite príliš nelíši od toho na sídlisku. Rovnako sú tam betónové ploty, ktoré oddeľujú pozemky od seba tak, aby si ľudia náhodou nevideli do dvora. Aj my sme riešili túto dilemu, ale vždy sme sa priklonili k životu v meste. 

Manželky na materskej v satelite majú ťažký život, sú izolované a ja by som si nevedel pred sebou obhájiť, že čas, ktorý by som mohol byť so svojou rodinou skôr, by som minul na hodinovú cestu v zápchach. 

Vnímam, že mnohí, ktorí sa odsťahovali, sa po nejakom čase aj vrátia späť do mesta, lebo zistili, koľko ich to stojí úsilia a peňazí. Starať sa o dom a záhradu si však vyžaduje tiež svoje úsilie a čas. 

Chápem, že byty v Bratislave sú drahé, ale v takom prípade už ako lepšie riešenie vnímam, keď sa niekto presťahuje do malého mesta ako Senec, Pezinok, Trnava, ktoré poskytujú všetky služby. Inak sa rodičia stanú taxikármi svojich detí, lebo záhradu si deti užijú možno tak v škôlkarskom veku. Ale predpokladám, že každý, kto do toho ide, si tieto otázky kladie. Myslím si však, že dobrý život sa dá prežiť aj v kvalitne spravenom byte.