Tajiť pred dieťaťom chorobu blízkej osoby?

Každý si prešiel úzkosťou počas choroby niektorého z členov rodiny. V období, keď má rodič problém spracovať svoje vlastné emócie, by však nemal zabudnúť na komunikáciu s dieťaťom. 

Predstavme si situáciu, že niekomu z blízkej rodiny stanovia lekári diagnózu s veľmi zlými prognózami. Máme deťom hovoriť pravdivo o stave nášho blízkeho, napríklad starého rodiča? Alebo je lepšie ich tým radšej nezaťažovať? Tieto otázky sme poslali našim trom odborníkom na výchovu. 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Pravda je základom dôvery a dôvera fundament kvalitných a dlhotrvajúcich vzťahov. Také chceme mať v našich rodinách a aj s našimi deťmi. Ak sa rozprávame o takej závažnej téme, ako je zlá prognóza zdravotného stavu blízkeho člena rodiny, je potrebné hovoriť na rovinu, avšak veku primerane. Ono sa totiž stáva, že to „praskne“ aj tak a často v tú najnevhodnejšiu chvíľu a nie vhodným spôsobom.

Niekto sa preriekne, niekto nevydrží emocionálnu záťaž a rozplače sa alebo je dieťa svedkom iných rozhovorov či telefonátov so zdravotníckym personálom alebo inými členmi rodiny. Úspešnosť takéhoto rozhovoru si však vyžaduje pokojný čas, nerozdelenú pozornosť, nastavenie na vysvetľovanie i unesenie emócií, ktoré v tých situáciách prirodzene vznikajú.

Kľúčová je teda naša príprava na takýto rozhovor, nielen rozhovor samotný. Okrem aktuálneho stavu a prognózy je však veľmi dôležité hovoriť o tom, ako budeme tráviť zostávajúcu prítomnosť a riešiť vzniknuté situácie. Obsahom dialógu by malo byť aj to, ako sa budeme o blízkeho starať, ako mu spríjemniť ťažkú situáciu či posledné chvíle tak, aby sme mu prejavovali láskavú starostlivosť, budovali vzájomnú súdržnosť a prežívali tak čo najkvalitnejšie chvíle, ktoré nám spoločne ešte zostávajú.

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Slovenská asociácia individuálnej psychológie

Všimla som si, že v niektorých rodinách sa o nepriaznivých správach nehovorí. Rodičia sa zrejme usilujú ochrániť svoje deti a tak im v dobrej viere pravdu nepovedia. Domnievam sa, že to prináša viac negatív ako pozitív. Deti síce na chvíľu ochránime, ale pred životom ich ochrániť nedokážeme. A život prináša pekné, vrúcne chvíle, ale i tie smutné.

Choroba starého rodiča môže rodinu zomknúť, zblížiť. Pre starých ľudí je prítomnosť blízkych esenciálna. Ľudskej psychike pomáhajú sociálne vzťahy, väzby, putá. Deti sa môžu podieľať na starostlivosti o rodinných príslušníkov. Môžu im niečo podať, priniesť, pomôcť im v chôdzi. Dokážu ich tiež rozveseliť, povzbudiť.

Je to príležitosť na utváranie spomienok, porozprávanie rodinných príbehov, ktoré budú žiť v pamäti blízkych ďalej. Žijeme, pokiaľ niekto na nás myslí. O konkrétnej miere zapájania detí do starostlivosti o starých rodičov a ich informovanosti o ich zdravotnom stave by mali rozhodovať rodičia podľa veku a zrelosti svojich detí.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Priznávam sa (bez mučenia), že nie som zástancom prehnaného ochranárstva dieťaťa. Aby nemalo traumu zo zlej známky, budeme za zrušenie známkovania v škole, aby sme „neubili“ jeho slobodu, nebudeme mu dávať zákazy a príkazy a nebudeme ho vpravovať do nejakého režimu, aby nebolo smutné, nepovieme mu správu s negatívnym obsahom. A pritom všetkom sa budeme tváriť – pretvarovať –, že sa vlastne nič nedeje. Pochvala, tam, kde neexistuje pokarhanie, sloboda bez (seba)regulácie a zodpovednosti, radosť bez smútku sú iba polovicou komplementárnych hodnôt či emócií. Múdrosť rodiča je v ich vyvažovaní.

Dieťa má byť o všetkom, čo sa ho dotýka, primeraným spôsobom (vzhľadom na svoj vek a mentálnu úroveň) informované. Vážna diagnóza blízkej osoby v rodine sa celkom iste dotýka aj dieťaťa. Vďaka takejto informácii má pre dieťa následne plno vecí nový, oveľa jasnejší, zmysel. Od starostlivosti o svoje zdravie cez pomáhanie blízkemu človeku a súcit až po modlitbu za uzdravenie.