Chlapci sa stratili vo svete sebestačných žien

Chlapci sa stratili vo svete sebestačných žien

Foto Profimedia

Rozhovor s českou sociálnou pedagogičkou Milenou Mikulkovou o tom, čo chýba dnešným mužom a chlapcom.

Mnohí chlapci dnes žijú obklopení ženami, ktoré toho zvládajú veľmi veľa, a chlapci sa tak nenaučia, čo je ich úlohou. Na to, aby sa stali mužmi, potrebujú otca, ktorý im dá dôveru, dovolí im riskovať a učí ich úctivosti k mame. V rozhovore pre Postoj Milena Mikulková hovorí, ako tráviť kvalitne čas s deťmi.

Milena Mikulková sa venuje vzťahovému poradenstvu a rodinám v porozvodových situáciách. V spolupráci s manželom napísala knihu Hlavu vzhůru, chlap(c)i!, je tiež autorkou knihy o výchove Hlavu vzhůru, rodiče!

Zaoberáte sa problémom dnešných chlapcov a ich výchovou, dokonca ste o tejto téme s manželom napísali knihu. Sú za tým vaši traja synovia?

V rámci svojej práce som sa pohybovala v školstve a robila som preventívne programy pre žiakov. Bolo pre mňa zjavné, ako sa u chlapcov stráca mužský prvok. Jeden príklad za všetky: väčšinou v šiestej triede a vyššie vidieť, že si nevedia rady so svojou chlapčenskou rolou a ako tam dominujú dievčatá. Keď prídem do triedy, chcem, aby lavice boli do účka. Poviem: „Dievčatá, poprosme chlapcov, nech nám s tým pomôžu.“ Ešte sa mi nestalo, aby tam nebola nejaká ochotná žiačka, ktorá povie: „Ja od neho nič nechcem. ,Mamka hovorí: Čo si neurobíš sama, to nemáš.‘“ Postupná diskvalifikácia z rôznych aktivít ma priviedla k záveru, že chlapci žijú v ženskom svete, ktorý je sebestačný. Akoby stratili svoju rolu a nevedia, čo majú priniesť.

Je to tým, že v rodinách chýbajú otcovia, alebo tým, že mamy majú väčšie slovo?

Jedna vec je vplyv mamy, druhá, že dnes príliš žijeme prácou. Zamestnanie rodičov zaberá veľmi veľa času. Chlapci vidia, že otec ide do práce, prinesie peniaze a maximálne vymyslí výlet. Venujem sa poradenstvu rodinám v porozvodových situáciách. V Českej republike žije 80 až 90 percent detí v neúplných rodinách v starostlivosti mamy. Začal sa preto používať pojem „disneylandovský taťka“.

Čo to znamená?

Otec, ktorý je kultúrny a športový referent, ale len obmedzene ukazuje reálny život. Čo si chlapci z takýchto rodín odnesú do života? Je perfektné, keď otec vymyslí výlet, ale tiež treba deťom ukázať, ako hospodáriť s peniazmi, ako riešiť bežné každodenné starosti v zabezpečení rodiny a prispieť k jej chodu. Deťom chýba čas s otcom. A to nemusí byť nič extra veľké, len že som tu pre vás.

A v čom konkrétne vidíte najväčšie problémy dnešných chlapcov a mužov?

Viete, ako vyzerá v biológii znak pre označenie samca? Je v ňom šípka hore. Podľa môjho názoru muži dnešnej doby stratili svoj smer – dopredu a vyššie. Dostali sa do nejakého kolobehu činnosti. Robia „neviditeľné“ veci. Byť bankárom, právnikom, IT špecialistom – to je vytváranie niečoho, čo nie je hmatateľné a nie všetci muži to ustoja. Keby to bolo v pohode, nemalo by množstvo manažérov krízu.

Postupná diskvalifikácia z rôznych aktivít ma priviedla k záveru, že chlapci žijú v ženskom svete. Zdieľať

Zmenili sa kulisy doby, takže to ani nemajú kde dohnať. V Česku je veľký boom varenia. Z môjho pohľadu je to náhrada domáceho majstrovania. Červenou niťou mojej knihy je, že muži rastú vďaka námahe. Dnes sa však sila často nepoužíva k niečomu zmysluplnému, ale pestuje sa ako cieľ.

Tvrdíte, že muži sú ohrození „nudou z bezpečia“. Ako?

Nie je to len problém mužov, ide o celospoločenský fenomén. Nenamáham sa, nejdem do rizika, a keď už do rizika idem, je samoúčelné. Adrenalínový šport nemá iný efekt než zábavu. Dnešní muži sa venujú množstvu aktivít, ktorým chýba zmysel.

Nevolám po ohrození, ale skôr po určitom nepohodlí, ktoré sa dá zvládnuť vďaka námahe. V rámci klasického nastavenia muž ide do ohrozenia, aby ukázal tým, za ktorých je zodpovedný, že je silný a schopný ich ochrániť a zastať sa ich. Ísť do posilňovne je úžasné, ale je to premárnená sila. V Bratislave mi mladé ženy – vysokoškoláčky povedali: „Chceme skutočného muža. Ale o čom to je, keď celé dopoludnie strávi v posilňovni a potom ideme na nákup a ja nesiem prepravku minerálok a on kľúče od auta?“

Ako vychovať chlapca v muža, ktorý nenechá ženu niesť minerálky?

Keď sú mama a otec spolu, funguje krásna polarita. Otec hovorí dieťaťu: „Neboj, to zvládneš.“ A mama: „Jooj, bolí ťa to, poď sem.“ Vždy tam je „choď, môžeš riskovať“, ale aj „ja ťa ošetrím“. Odmala je dobré také situácie aj umelo pripravovať. Keď nesiete nákup, malé deti medzi druhým-tretím rokom veľmi rady pomáhajú.

Ísť do posilňovne je úžasné, ale je to premárnená sila. Zdieľať

Nie je nič lepšie ako mať malý košík, malú tašku, aby deti mali nejakú záťaž, ponúknuť im to. Keď im povieme „hlavne sa staraj o seba!“, je to nevedomá výchova k sebectvu. Ako nosný vnímam model vzájomnosti a podieľaní sa na činnostiach bežného dňa.

Veľmi veľa ľudí hovorí, že to najlepšie na školských rokoch bola cesta domov. Nikdy nebola priamočiara. Učili sa zvládať nebezpečie. Keď sa to už napríklad v mestách nedá zabezpečiť, treba nájsť nejaké cesty do prírody s prvkami rizika. A to dopraje skôr otec ako mama, aj keď neviem, či to dnes už nie je naopak, že maminky sú odvážnejšie ako otcovia.

Teraz sa skôr hovorí o helikoptérach – mamách, ktoré striehnu na každý krok dieťaťa...

Áno, ešte v siedmej triede sa stretnete s vetou: „Ukáž, ako máš ostrúhané farbičky.“ No nie! Keď máme z dieťaťa vychovať samostatnú bytosť, od malinka ho vedieme, aby sa podieľalo na chode domácnosti.

Čo sa týka otca – aby získal miesto v živote dieťaťa, mama mu musí dať dôveru odmala. Mamy sú mamami hormonálne, s dieťaťom sú prepojené, ale v dôvere musia dovoliť partnerovi podieľať sa na starostlivosti o dieťa od raného detstva.

Ako?

Mnoho otcov ani nevie, ako tráviť čas s deťmi. Priznám sa, že nie som zástanca toho, aby rodičia a deti boli herní partneri. Na hru máme súrodencov, ale tým, že nie sú veľké súrodenecké skupiny a rovesníci sú často pri počítači, tak nezostáva iné, len aby sa s deťmi hrali rodičia, ale to už je iná kvalita hry.

Dnes je vo výchove častou témou, že deti trpia nedostatkom času stráveným s rodičmi. Podľa vás nie je ideálne tráviť čas s dieťaťom len hrou. Ako by teda mohol vyzerať spoločne strávený čas?

Dieťa by sa malo podieľať na činnosti rodiny. Ja si myslím, že rodina nie je len hra. Keď robím palacinky, moje dieťa mieša cesto.

Takže to je podľa vás kvalitný čas rodiča s dieťaťom?

Povedala by som, že oveľa kvalitnejší, ako keď sa spolu hrajú, lebo dieťa má vedľa seba vzor. Deti nepotrebujú vzor na hranie, ale pre život. Pri palacinkách sa rozprávame, dám mu dôveru – teraz túto natri lekvárom, túto nutelou, stáva sa súčasťou mojej činnosti a ja súčasťou jeho a tým rastie. Chlapec ide s otcom polievať záhradu, má malú konvičku, ale podieľa sa na živote rodiny.

Nie je však pre dieťa cenné aj to, keď s ním staviam lego, keď je do lega zbláznené?

Určite, ale nesmie to byť jediná spoločná činnosť. Niektorí rodičia majú výčitky, že sa s dieťaťom nehrajú, neskladajú s ním lego. Ale je to len zlomok stráveného času. Dôležité je spoločné čítanie, rozprávanie sa pri stole.

Deti nepotrebujú vzor na hranie, ale pre život. Zdieľať

Rodina pri stole – to je jedna veľká kapitola. Tam sa vytvárajú vzťahy. Každý tam má svoje miesto a s každým sa počíta. Dávame tým najavo: patríš sem, počítame s tebou, si tu cenný.

Viacero autorov pripomína, že dieťaťu netreba manažovať všetok čas, ale má sa aj nudiť, lebo z toho vzíde kreatívna činnosť...

Keď boli moje deti malé, na prelome 80. a 90. rokov, nemali sme televíziu. Dokonca u nás učiteľky orodovali, že sa deti nemajú o čom rozprávať v škole s kamarátmi, či predsa nechceme tú telku kúpiť. Pre mňa však bolo cenné, že deti si museli nájsť program. Najstarší syn je kňaz, v detstve študoval encyklopédie, v šiestich rokoch mal herbár.

Nedávno som našla jeho obrázok, v šiestich rokoch nakreslil kostol v 3D. Ďalší bol športovec – takže gumáky a trenky a večne von. Najmladší sa postupne pridával. Dostali sa k počítaču, keď boli v tretej-štvrtej triede, ale dovtedy sa naučili vytvárať si denný režim a program.

Z môjho pohľadu je to veľmi dôležité, lebo keď sa stanete len konzumentom – stlačíte tlačidlo a niečo vypadne, tá nuda je horká. Často sa cítime unavení aj z takých činností, pri ktorých sa fyzicky nenamáhame. Používajú sa preto dva termíny – horká a sladká únava.

Horká únava?

Horká únava potvrdzuje pocit zbytočnosti, neschopnosti a bezcieľnosti. Máme však aj sladkú nudu. Rozdiel je v tom, že sladká nuda je medzičas, ktorý je zmysluplne využitý. Keď dieťa leží na zemi a sníva – to je sladká nuda.

Sladká únava do veľkej miery súvisí práve s pocitom fyzicky namáhavej a odvedenej práce, pri ktorej telo produkovalo tzv. hormón šťastia. Únava, ktorá prejde, lebo na tento typ využitia fyzických síl je náš organizmus stavaný.

Ako ste svoje deti priviedli k záujmom? Čo by ste poradili rodičom?

Keď deti rástli, stavali sme dom, takže búrali steny, vyrábali sme motokáry, išlo o veci, kde mohli vidieť dosah svojej činnosti, zámerov, ale aj šikovnosti. Počítačové hry sú možno preto lákavé, že aspoň virtuálne vidíte, že môžete niečo ovplyvniť. Virtuálne svaly či odvaha však nenaplňujú zmysluplnosťou. Dnešní rodičia to majú o to ťažšie. Vymyslieť konkurenciu tej enormne prepracovanej zábave je naozaj náročné.

Čo s tým?

Asi by som poradila poznať svoje dieťa a vytvárať mu podmienky. Je ťažké vytvárať koníček, keď sám rodič nepozná svoje koníčky a ani to, ako sa prejavuje nadšenie z nich. Keď to viem, spozorujem takéto nadšenie aj u detí. Netreba im dávať hotové veci. Vo svojej knihe som napísala, že deťom stačí veľmi málo hračiek. Mám vnúčatá, dvojičky. Syn zaviedol pravidlo: „Ok, hovoríš, že málo hračiek, takže to urobíme tak, že im môžete dať len hračky, ktoré sami vyrobíte.“ Tak už od nás majú dve. (Smiech.)

Foto archív Milena Mikulková

Čo má odovzdať otec synovi, aby sa z neho stal skutočný muž?

Aby sa stal muž mužom, musí nastať prepustenie od mamy. Znamená to urobiť to vedome a povedať si: „Odovzdávam ťa otcovi, chcem, aby mal odteraz na teba väčší vplyv ako ja, bojím sa toho, ale verím, že otec to s tebou zvládne.“

V akom veku by malo nastať takéto odpútanie?

Okolo dvanásteho roku dochádza k druhotnej pohlavnej identifikácii. Ide o prelomové udalosti v živote chlapca. Prebúdzajú sa výrazné telesné zmeny – svaly, hlas, ochlpenie, ale taktiež na psychickej úrovni. Začína hľadať svoju identitu.

Aby sa stal muž mužom, musí nastať prepustenie od mamy. Zdieľať

Kto vlastne som a kým mám byť? Mám klientku: rozvedená sebestačná žena. Povie mi: „Hovorím Peťovi, buď chlap po mne.“ Peťo sa tak naučí, čo všetko zvládne žena. Ale vôbec nič mu to nepovie o tom, ako to má urobiť on ako chlap.

Keď otec prevezme v synovom živote dôležitejšiu rolu, čo s ním syn potrebuje zažiť?

Otec by ho mal pozvať do činností, ktoré sú fakt chlapské, v mnohých ohľadoch však aj paradoxné – ako používať svoju silu, ale tiež, ako ju ovládať. Ako byť silný, ale vzápätí nežný. Otec má synovi tiež ukázať, ako prejavovať úctu mame: „Teraz pre mamku niečo urobíme... Povysávame auto, predsa to nenecháme robiť mamku.“ Alebo: „Nepáči sa mi, že sa takto rozprávaš s mamou. Je to žena, ktorú mám rád a ktorú si vážim.

Má mu tiež dať najavo, že oni medzi sebou majú koalíciu, dávať mu dôveru. Hovorí sa, že otcovia sú pre synov mosty do spoločnosti. Napríklad otec syna zavolá na futbal s inými mužmi. Keď sa osvedčí, že niečo zvláda, dovolí mu podstupovať väčšiu mieru rizika a poveruje ho náročnejšími úlohami. To je to, čo syn u otca hľadá v najväčšej miere – byť pre neho dosť dobrý.

Držia dnes ženy svojich chlapov príliš „vo vatičke“?

Áno, myslím, že i preto je stav chlapov taký, aký je, že my ženy chlapom ponúkame pohodlie. „Oddýchni si, uvoľni sa.“ Ale uvoľnený chlap je v podstate asexuálny. Poviem to úplne naturalisticky. Aby to v prírode fungovalo, žena sa musí uvoľniť a muž sa musí stoporiť, a to nielen v sexuálnej oblasti, ale v mnohých ďalších.

To je to, čo syn u otca hľadá v najväčšej miere – byť pre neho dosť dobrý. Zdieľať

Keď má žena pôvab, ladnosť, je to príjemné. Keď je muž uvoľnený, žena sa o neho nemôže oprieť, je nezaťažiteľný. Aj keď sa teraz presadzujú rôzne genderové smery, myslím, že archetypálne nosíme v sebe rôzne obrazy, ktoré chceme naplniť.

Takže to nie sú prežitky?

Prežitky sú to pre nás vtedy, keď sme zúfalí, že staré modely nefungujú a chýbajú nové. Množstvo veci sa zmenilo, nikdy sa tak otcovia neangažovali v rodinách ako teraz. Myslím, že to sa celkom podarilo.

Ale väčšinový trend je, že ženy toho zvládajú strašne veľa a muži stratili miesto. Myslím, že je to podstata mnohých sporov, ktoré dnes v spoločnosti máme. Ženy sú životaschopnejšie, flexibilnejšie, zvládnu toho strašne veľa, ale zaplatili za to stratou nehy. A keďže fungujeme komplementárne, tak to, čo ženy prevzali, to muži doplnili istým zjemnením, nečinnosťou, uvoľnením a zamerali sa na to, v čom môžu byť fakt dobrí – zostalo im dobývanie v oblasti financií.

Nie je zvláštne, že v dobe, keď sa otcovia vo výchove angažujú viac ako kedykoľvek v minulosti, hovoríme o kríze chlapčenstva?

Myslím, že chlapcom škodí pohodlie. Muži dozrievajú mimo zraku žien. A helikoptéry a spol. majú stále dohľad. Chlapci potrebujú nejaké svoje jaskyne, komôrky, kde veci preberajú svojím spôsobom. Východiskom môže byť, že ženy urobia vedomý krok – napriek tomu, že som schopná všetko urobiť, partnerovi, mužovi, synovi dávam miesto, aby to zvládol on. Bez pohŕdania. Keďže viem, že potrebuje byť silný a rozvíjať svoju odvahu.

Okrem pohodlia a prílišného bezpečia mužov dnes podľa niektorých teórií ohrozuje aj virtuálny svet. Čo to s nimi robí?

Psychológ Philip Zimbardo v knihe Odpojený muž píše, že technológie ponúkajú ilúziu – sily, dokonalosti, sexuálnej aktivity, príťažlivosti. Vo virtuálnom svete chlapci dosahujú nejaké výsledky – vyhrajú preteky, postrieľajú 90 ľudí, dostanú 100 lajkov, výsledok však neuspokojí, potrebujú ho opakovať. Keď niekto vylezie na Mount Everest, nejde tam už tretíkrát.

Ale tento počítačový svet je plochý. Je to otupovanie emócií. Pokiaľ sa v hre podarí zabiť stovky ľudí, ani keď dostanem zásah v hre, mňa ako človeka to nebolí. Neviem si však predstaviť, žeby sme toľko násilia zažili na vlastné oči, to by sme nedali.

Podľa vás chlapcom v minulosti pomohla dozrieť povinná vojenčina. V čom bola prospešná?

Zniesli odlúčenie a nároky mužskej skupiny. Jedna z potrieb muža je obstáť v spoločnosti chlapov. A to nie je zadarmo. Musí byť odolný, vytrvalý, nesmie to vzdať. Hoci sa tam určite robili aj nepekné veci. Či však už ide o vojenčinu, alebo čokoľvek iné, možnosť stráviť dlhší čas medzi mužmi, ktorí zažívajú záťaž, a nie komfort, buduje. Všimnite si, ako sa ročníky chlapov, ktorí vojenčinu zažili, veľmi často dostanú k tejto téme. Niečo to s nimi muselo urobiť.

Váš manžel má zaujímavý životný príbeh. Rodičia sa mu ako dvojročnému rozviedli a slovo otec bolo doma tabu. Napokon otca stretával, ale len potajomky. Ako dokázal urobiť v živote reštart a odovzdať synom, čo sám nezažil?

„Narovnanie“ vzťahov v rodine bolo súčasťou môjho terapeutického výcviku. Tam sme s manželom zistili, že stojí za to oživiť myšlienku a odkaz otca a nadviazať vzťahy s jeho časťou rodiny. Manžel so svojím otcom strávil počas svojho života len niekoľko dní, aj to „natajňáka“, aby to mama nevedela.

U mnohých sa nahromadili z detstva zážitky, ktoré volám emocionálna žumpa, a je nemožné ich len tak preskočiť. Zdieľať

Keď začal vzťah s ním po rokoch riešiť, otec už nežil. Vyhľadali sme jeho strýka. Postupne sa spoznávali, aspoň cez názory susedov a známych zistil, aký otec bol. Bolo pre neho úžasné počuť o otcovi toľko dobrých vecí. Myslím však, že osobný kontakt s otcom k reštartu nie je nutný, dôležitejšia je zmena postoja. Tam sa to začína. Mať postoj úcty a prijatia – že ten človek patrí ku mne. Aj vo venovaní svojej knihy sme to napísali: „Mužovi, s ktorým mám veľa spoločného, ale nikdy sme to nemohli rozvinúť.“

Je však možné prijatie bez predchádzajúceho odpustenia?

Niekedy sa stanú veci, ktoré sa spočiatku ťažko odpúšťajú, ale treba ich prijať. Keď na vás otec zabudne, to sa ťažko odpúšťa, ale áno, patrí to do môjho príbehu, bolí ma to, ale súčasť môjho príbehu je, že otec mal v mojom živote len obmedzené miesto.

Pokiaľ otec ešte žije, v rámci reštartu je druhý krok nadviazanie kontaktu. A tretím vyjadrenie túžby: škoda, že to nevyšlo. U mnohých sa nahromadili z detstva zážitky, ktoré volám emocionálna žumpa, a je nemožné ich len tak preskočiť. Treba to vyčistiť.

Ako sa čistí emocionálna žumpa?

Zlé veci z detstva treba uzdraviť a robí sa to pomocou terapie. Pokiaľ chce človek urobiť ponor do svojej „trinástej komnaty“, chce to odborné sprevádzanie. A nie nadarmo sa hovorí, že na jej dne je trampolína, ktorá nám pomôže znovu povstať.

Milena Mikulková spolu s ďalšími zaujímavými hosťami vystúpi 23. 6. 2018 na konferecnii o otcovstve a výchove chlap(c)ov AKÝ OTEC, TAKÝ SYN v Bratislave. 


 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo