Čo je zlé na žalovaní?

Čo je zlé na žalovaní?

Foto Flickr/David Kessler

Deti na jednej strane vyzývame, aby sa zdôverili, keď im ubližujú, na druhej ich haníme za žalovanie. Je žalovanie zlé?

Do redakcie sme dostali od našej čitateľky Jany, matky dvoch synov a jednej dcéry, nasledujúcu otázku pre našich odborníkov na výchovu. 

„Čo je zlé na žalovaní? Je žalovanie zlé? Každý rodič vie, že žalovaním neraz jedno dieťa zachráni druhé pred úrazom alebo pred tým, že by ublížilo nejakému inému dieťaťu, skrátka je to istá prevencia vzniku (občas aj naozaj veľkých) nepríjemností. Mne osobne veľmi vyhovuje, keď mi napríklad dcéra príde povedať, že syn robí to alebo to, lebo tým akoby supluje moju neprítomnosť pri probléme. Okrem toho, keďže vieme, že keď deti upozorňujeme, nemáme im hovoriť negatívne – toto nerob, ale pozitívne – toto rob, ja bežne deťom hovorím: Prestaňte na seba kričať, prestaň ho/ju biť. Keď máš nejaký problém, príď mi to povedať. Takže ich vlastne sama vychovávam k žalovaniu s presvedčením, že sú ešte malí na to, aby si konflikty riešili sami. A nakoniec aj tie školské programy zamerané proti šikanovaniu sú o tom – ak vidím, že niekto niekomu ubližuje, oznámim to dospelému.

Na žalovaní naozaj nič zlé nevidím, celá naša spoločnosť predsa takto funguje, ešte aj Fico k tomu vyzýva svojím miliónom... Napriek tomu od detstva počúvam, aké je žalovanie zlé a ako sa žalovať nemá. Pýtam sa – prečo?“

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Celkom prvá otázka je, prečo niektoré deti „žalujú“? Druhá otázka – je „žalovanie“ vždy žalovaním? To, prečo sa uchýli dieťa k takémuto konaniu, môže mať rozličnú motiváciu. Môže ísť o vylepšenie si „vzťahovej“ pozície u učiteľky, jedného z rozvedených rodičov, kamarátky a podobne.

Môže to byť aj snaha presadiť svoje záujmy (a znevýhodniť napríklad súrodenca ako konkurenciu). Niekedy ide o upútanie pozornosti na seba, inokedy o snahu pomstiť sa niekomu. Všetky vyššie spomenuté motívy reálne zhoršujú prijatie dieťaťa a jeho socializáciu v akejkoľvek skupine.

Je tu však aj ďalšia motivácia – volanie o pomoc, keď sa dieťaťu naozaj reálne ubližuje. Tu ide skôr o žalovanie sa. Som presvedčený o tom, že citlivý rodič to vie rozoznať. Súrodenecké konflikty majú iba zriedkavo takúto vyhrotenú podobu, obyčajne sa končia na úrovni korektného varovania: „to poviem mame“, „ to poviem otcovi“. Traja súrodenci – to je úžasný socializačný potenciál.

Predstavme situáciu, kde sa v rámci ich „aktivít“ rozbije váza. Chceme zistiť, kto ju rozbil, a oni mlčia ako ryby. Myslím si, že z hľadiska spolupatričnosti je dôležitejšie to, že sú ochotní prijať spoločný, pre dvoch „nespravodlivý“ trest, ako to, že to urobil napríklad Karol. My, rodičia, by sme do ich bežných konfliktov mali zasahovať a „riešiť ich“ skutočne výnimočne a opatrne. Vážnejšie to býva v školskej triede. Pri opakovanom ubližovaní je potrebné sa brániť.

Žalovanie prestáva byť žalovaním vtedy, ak dieťa povie túto informáciu súčasne pred rodičom (učiteľkou a triedou, trénerom ap.) a pred tým, na koho sa sťažuje. Paradoxne si práve týmto posilňuje pozíciu – ostatným je jasné, že si „nenechá len tak brnkať po nose“. K takejto férovosti a odvahe by sme mali deti povzbudzovať.

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Výborný postreh čitateľky! Ďakujeme za túto otázku. Žalovanie už ako pojem neznie veľmi dobre. Vyznieva, že niekto prezrádza na druhého čosi, čo si ten druhý neželá, a to sa nerobí. Otázkou je, či naozaj ide o žalovanie, donášanie, ak je úmysel dobrý. Preto by sme sa mali pýtať: o čo ide tomu, kto žaluje? Aký úžitok mu to prinesie? Ide mu o vlastný prospech, poukazovanie na vinu druhého alebo sa niekomu, kto sa nedokáže ubrániť, deje neprávosť?

Domnievam sa, že deti by sa v prvom rade mali viesť k tomu, aby si svoje problémy riešili samy. Naučia sa komunikovať, vyjednávať, presadiť i ustúpiť. Keď rodič svojou autoritou vstupuje do hádok, dochádza k vzťahovému trojuholníku, triangulácii, čo môže spôsobiť, že súrodenecké vzťahy sa nebudú budovať v pozitívnom smere, ale ustrnú v konflikte.

Sú však situácie, keď je intervencia dospelého potrebná, lebo je nad možnosti dieťaťa vyriešiť problém vlastnými silami. Napríklad pri šikanovaní je dôležitá rola všetkých detí, nielen obete a násilníka, ale tých, ktorí umožnia, aby sa šikanovanie dialo. Naučiť deti rozlišovať, kedy je už nutné požiadať o zásah dospelého, je dlhodobý proces.

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Často som svedkom dialógu detí a učiteľov: „Prečo opäť žaluješ! To nie je pekné!“ Dieťa na to: „Ale veď maminka povedala, že mám ísť povedať pani učiteľke, ak ma budú zase biť.“ Tento zmätok morálneho posudzovania žalovania a jeho osohu sa potom odráža na pocitoch nepochopenia a odmietnutia.

Myslime na to, že ak príde dieťa za nami s akýmkoľvek problémom, prejavuje k nám dôveru a má nejakú potrebu. Osobne nemám slovo žalovanie rada, pretože sa používa neriadene a nezrozumiteľne – raz na odbitie detí, nech nás nezaťažujú so svojimi hádkami a riešia si ich samy, a inokedy zas ako preferovaný spôsob správania sa detí, ktorý je dospelými vyžadovaný ako prevencia pred zranením či negatívnym právaním sa detí v skupinke rovesníkov, súrodencov.

Odporúčam slovo žalovanie vôbec nepoužívať, kým nevieme, o čo v konflikte medzi deťmi ide. Najprv sa presvedčme, čo je vo veci, nechajme si to vysvetliť, preskúmajme, čo dieťa urobilo pre zvládnutie situácie a s akým výsledkom. Až potom hľadajme odpoveď na to, či je jeho sťažnosť opodstatnená alebo je to len detská taktika, ako sa spojiť s dospelým – rodičom, ktorý má moc trestať či zastať si niečiu stranu.

Deti totiž volajú do situácií dospelých tak v situáciách, keď si nevedia rady a je im ubližované, ako aj v situáciách, keď chcú pomoc tým, že budú mať pri sebe „vyššiu šaržu“. V týchto situáciách si preto dajme pozor na to, aby sme sa nedali vtiahnuť do sporov bez toho, aby sme mali preskúmané, o čo ide a čo dieťa presne od nás potrebuje.

Snažme sa viesť deti k riešeniu situácií samostatne, no buďme pripravení načúvať aj situáciám zúfalstva, bezmocnosti či silných emócií. Ak budeme príliš rýchlo súdiť, dostávame sa do rizika, že prehliadneme volanie o pomoc či signály šikany. Vychovávajme deti k tomu, aby nám hovorili, čo sa deje medzi kamarátmi v škole, na krúžku či medzi súrodencami, no ak chceme počuť, buďme pripravení aj na to, že musíme veci s deťmi aj riešiť – niekedy spoločne s nimi, niekedy ako autorita za nich. Deti nám veci hovoria s úmyslom, ktorý potrebujeme chápať a podľa neho konať. Počúvať totiž mnohokrát nestačí.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo