V súvislosti s aktuálnou školskou debatou o kvótach na počet miest na osemročných gymnáziách sme položili trom školským expertom a jednému politikovi nasledujúce dve otázky:

1. Ako hodnotíte rozhodnutie ministerstva školstva celoplošne zdvojnásobiť kvóty na počet miest na osemročných gymnáziách z piatich na desať percent?

2. Ako celkovo vnímate problém osemročných gymnázií v slovenskom školskom systéme – bolo správne začať s ich redukciou s odôvodnením, že deti by sa nemali tak skoro oddeľovať, alebo si myslíte, že to bol zlý krok?

Vladimír Burjan, riaditeľ spoločnosti Exam testing, spoluautor reformy Učiace sa Slovensko
 

1. Pokiaľ viem, vo všetkých krajoch okrem Bratislavského sa záujem o osemročné gymnáziá pohybuje niekde na úrovni 5 – 6 percent populácie, takže ich sa zmena kvót nijako nedotkne. Celý problém sa tak koncentruje do Bratislavy. Tu sme mali roky, keď bolo v osemročných gymnáziách aj 30 percent populácie (čo bolo skutočne absurdné), dnes sme, myslím, niekde okolo 20 percent.

Pôvodný plán bol zredukovať to číslo na 5 percent, čo by bol príliš veľký jednorazový skok. Takže zmiernenie tejto redukcie iba na 10 percent považujem za rozumné. Hlavný problém však vidím v tom, že ministerstvo nevie k otázke osemročných gymnázií dlhodobo zaujať jasný postoj, neustále lavíruje, mení prístup a vytvára tak pre tieto školy prostredie existenčnej neistoty.

Buď by malo jasne povedať, že osemročné gymnáziá ďalších 10 rokov v našom systéme zostanú na súčasnej úrovni a potom by nemalo 10 rokov siahať na kvóty, alebo by malo jasne povedať, že sa začína proces ich postupného útlmu. Ten by mal byť postupný a mal by mať jasné pravidlá. Aby jednotlivé školy vedeli, že ešte tri roky im dovolia otvoriť prvý ročník a potom už nie (nikdy). Aby sa na to mohli pripraviť. Súčasný stav, keď sa školy dozvedajú kvóty pol roka pred začiatkom školského roka, je veľmi zlý.

2. Na základe dnešného stavu teoretického poznania a skúseností (našich aj zahraničných) sa javí, že osemročné gymnáziá prinášajú do systému vzdelávania viac negatív ako pozitív.

Nechcem tým však povedať, že zaviesť ich na začiatku 90. rokov bola chyba. Vtedy bola iná spoločenská situácia a iná vzdelávacia politika. Na základe všetkého, čo dnes vieme, by som sa prihováral za ich postupnú redukciu, ako sme to navrhli aj v dokumente Učiace sa Slovensko. Dôležitou podmienkou však je, že paralelne s redukciou osemročných gymnázií sa bude zlepšovať schopnosť základných škôl vnútorne diferencovať vyučovanie, pristupovať k žiakom individuálne a starať sa o dobrých, výborných a nadaných žiakov.

Táto schopnosť je dnes na mnohých základných školách nízka, čo je jeden z dôvodov, prečo sa rodičia snažia dať šikovné deti do osemročných gymnázií.

Odliv najlepších žiakov do osemročných gymnázií objektívne veľmi poškodzuje vzdelávacie prostredie na základných školách. Avšak nielen to: dáta z rôznych meraní opakovane ukazujú, že prestup do osemročného gymnázia je pre mnohé deti kontraproduktívny a že žiaci týchto škôl nedosahujú ani zďaleka také dobré výsledky, aké by bolo logické očakávať (mám na mysli najmä výsledky testovania 15-ročných žiakov PISA a výsledky externej časti maturitnej skúšky). Zdá sa, že vonkajšia diferenciácia v ranom veku nie je optimálna, že lepšia cesta vedie cez skutočne širokú vnútornú diferenciáciu v rámci jedného typu školy (to je cesta, ktorou ide napríklad aj Fínsko).

Miroslav Beblavý, poslanec NRSR, spoluzakladateľ strany Spolu-Občianska demokracia

2. V krajinách (Fínsko), ktoré dokážu na základných školách zabezpečiť kvalitné vzdelávanie berúce do úvahy rôznorodosť schopností detí, osemročné gymnáziá netreba. Slovensko takou krajinou nie je.

Navyše, celý slovenský systém vzdelávania je založený na rôznorodosti – športové školy, bilingválne gymnáziá, špecializované školy na rôzne ďalšie oblasti, medzinárodné školy, súkromné školy, cirkevné školy – a najmä na možnosti rodičov si vybrať. Za tých okolností považujem osemročné gymnáziá za jeden zo štandardných prvkov nášho systému, ktorý mimo Bratislavy nie je rozšírený tak, aby bolo nevyhnutné sa ním osobitne zaoberať.

Významná rozšírenosť osemročných gymnázií v Bratislave je reakciou rodičov na úpadok bratislavského školstva kombinovaný s reálnou súťažou, keďže v rámci mesta je možné deti dať do rôznych škôl. V Bratislave tak v školstve dochádza k veľkej nerovnosti, ale osemročné gymnáziá sú len príznakom a dôsledkom, nie príčinou tohto javu a navyše nie jediným.

Pokiaľ ide o súčasný stav, keď úradníci rozhodli, ktoré osemročné gymnáziá majú a nemajú existovať, neverím v schopnosť súčasného štátneho aparátu takéto niečo nastaviť, ako sa to ukazuje aj dnes v Bratislave. Ak by také kritériá mali existovať, nemalo by ísť o percentuálny limit, ale o test, po ktorého splnení každé dieťa môže takúto školu navštevovať.

Renáta Hall, analytička spoločnosti MESA 10

1. Bez odbornej diskusie o tom, v akom veku chceme začať so selekciou detí do rôznych prúdov vzdelávania a na akom základe, vnímame zmeny v rámci kvót ako problematické a vyvolávajúce neistotu medzi zriaďovateľmi.  

2. Systémovým riešením by skôr malo byť celkové skvalitnenie druhého stupňa základných škôl formou podpory žiakom a učiteľom, tak aby rodičia nemali pocit, že musia hľadať riešenie mimo bežných škôl.

Branislav Pupala, profesor pedagogiky, pôsobí na Trnavskej univerzite, pre SaS vypracoval reformu raného a základného vzdelávania

1. Pravidelné tance okolo osemročných gymnázií sú ukážkovým príkladom, ako sa na Slovensku robí vzdelávacia politika. Útržkovito, epizodicky, chaoticky, bez zdôvodnení v systémovom kontexte. Raz bez percent, inokedy päť percent, potom desať percent, prečo nie sedem alebo jedenásť?

Nikdy však neodznelo pádne a najmä systémové zdôvodnenie, prečo to má byť tak alebo onak. Nikdy sme o osemročných gymnáziách nerozprávali tak, ako majú pomôcť celkovej vzdelávacej misii nášho vzdelávacieho systému ako celku. Tieto rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o zvyšovanie počtu žiakov na týchto školách, neslúžia systému, ale s veľkou pravdepodobnosťou len určitým záujmovým skupinám.

Toto rozhodnutie preto nehodnotím nijako, je pre mňa len informáciou, o aký podiel žiakov príde hlavný prúd všeobecného vzdelávania na základných školách. Čím je väčší, tým je to pre spravodlivé a funkčné základné vzdelávanie horšie.

2. Nepýtajme sa, či bolo správne začať s ich redukciou, skôr sa pýtajme, či vôbec bolo správne ich do školského systému začiatkom deväťdesiatych rokov vrátiť.

Chápem, že v porevolučnom nadšení, bez hlbšieho premýšľania o vzdelávacej politike a v snahe vykonania rýchlych a nápadnejších zmien v systéme bolo veľmi lákavé siahnuť do predsocialistickej histórie a urobiť jeden z viditeľných krokov tak, že sme sa oblúkom nazad vrátili k osemročným gymnáziám. Nikto nevedel celkom jasne prečo, malo ísť najmä o nadviazanie na tradíciu v mene výchovy elít, o diverzitu vzdelávacieho systému a táto historická skratka sa ako argument objavuje dodnes. No obávam sa, že dnes už vôbec neobstojí.

Možno treba pripomenúť, na čo sme to vlastne nadviazali: Osemročné gymnáziá vznikli v Rakúsko-Uhorsku pri úprave stredného školstva v rámci Bonitz-Exnerovej reformy v roku 1849. Najskôr s klasickým zameraním, následne rozšírené o pragmatickejšie reálne a reformné reálne gymnáziá, vždy boli súčasťou dvojprúdového a sociálne segregovaného školského systému, kde iba malá časť populácie s lepším sociálnym zázemím bola predurčená získať univerzitné vzdelanie, prípadne v tom čase atraktívne vyššie úradnícke pozície.

Na vtedajšiu dobu legitímna vzdelávacia politika umožňovala dobre čítať to, akú funkciu tieto inštitúcie plnia, čo sa od vzdelávania rôznych vrstiev ľudí očakáva a čo sa doň vkladá. Pripomeňme tiež, že tento typ školy navštevovalo zhruba jeden až dve percentá populácie a o nič viac sa nedostávalo ani na univerzitné štúdiá.

Dnes je situácia celkom iná. Od vzdelávania sa očakáva sociálna integrácia, zabezpečenie rovnosti šancí, univerzálny a spravodlivý prístup k vzdelávaniu pre všetkých. Ani historicky, ani v súčasných argumentáciách osemročné gymnáziá do takejto vzdelávacej misie školských systémov jednoducho nezapadajú a ani jej nijako nepomáhajú.

A okrem toho, že ponúkajú fyzické, priestorové, sociálne a pocitové vyčlenenie (a ohraničenie) istej skupiny detí zo zvyšku populácie, v porovnaní s programom základnej školy neponúkajú oveľa viac. Majú nielen rovnaké predmety, ale aj učebnice či učiteľov s rovnakou kvalifikáciou. Nehovoriac o tom, že ani medzinárodné testovanie pätnásťročných žiakov PISA nepreukázalo nič zásadné v prospech žiakov z osemročných gymnázií. No a že pripravujú na vysokoškolské štúdium? Veď v tomto akékoľvek gymnázium stratilo monopol, populačný podiel vysokoškolákov je predsa stále masívnejší.

Je, samozrejme, správne, že sa chceme zaoberať tým, ako má vzdelávací systém podporiť lepších a pomôcť slabším. Ale toto všetko sa dá funkčne a zmysluplne robiť v dobre organizovanej základnej škole, v jednej spoločnej vzdelávacej inštitúcii pre deti približne do 15 rokov. Existencia podobného typu školy ako osemročné gymnáziá vôbec nie je nijakou zárukou kvalitnejšieho školského systému.

Ak berieme do úvahy medzinárodného porovnania, líderské krajiny k svojmu úspechu žiadne takéto školy nepotrebujú. Vezmime len susedných Poliakov. Tí na ceste k preukázateľne kvalitnejšiemu školskému systému osemročné gymnáziá zrušili, ich poslední absolventi zhasínajú svetlá tried v roku 2019.

Robíme zásadnú chybu. Namiesto toho, aby sme zaistili dobrý chod základnej školy, aby sme vymysleli a uplatnili fungujúci systém pružnej vnútornej diferenciácie vzdelávania v hlavnom prúde všeobecného vzdelávania, vybíjame sa v nezmyselnej hre o počtoch žiakov v type školy, ktorý historicky dávno stratil zmysel. A tým zase strácame čas, energiu a šancu robiť vzdelávanie u nás lepším.

Foto: B. Pupala – Postoj/A. Lojan; V. Burjan – Postoj/Z. Očovanová, Beblavý – Postoj/A. Lojan; R. Hall – mesa10.org