Prečo sú v skutočnosti osemročné gymnáziá problém

Prečo sú v skutočnosti osemročné gymnáziá problém

Ilustračná foto, FOTO TASR – Milan Drozd

Skorá selekcia žiakov vraj zhoršuje úroveň školstva a prispieva k prepadu v rebríčkoch PISA. Lenže v tomto spore ide o niečo dôležitejšie.

Na Slovensku sa práve opäť rozhorel konflikt o osemročné gymnáziá. Ministerka školstva Martina Lubyová chce oproti platnému zákonu celoplošne zdvojnásobiť kvóty na osemročky, rodičovskej verejnosti najmä v Bratislave však nebude stačiť ani desaťpercentný limit, okrem toho sa cirkevné a súkromné školy sťažujú na diskrimináciu v porovnaní so štátnymi školami, ministerka medzičasom sľubuje nápravu.

Ako vznikol problém

To nie je nič nové, v súvislosti s osemročnými gymnáziami vládol chaos už od ich samotného vzniku. Keď sa po Novembri v ére nadšenia pre gymnáziá zrodil nápad s osemročnými gymnáziami, ktorými sa malo nadviazať na prvorepublikovú tradíciu, v pedagogickej a psychologickej komunite to bola sporná idea.

Najmä psychológovia tvrdili, že by sme nemali vystavovať segregácii už desaťročné deti, na to je čas neskôr. No aj zástancovia osemročných gymnázií sa vtedy domnievali, že zo základných škôl prejde po štvrtom ročníku na nový typ školy len úzka skupina veľmi nadaných detí, teda nie viac ako päť percent v danom populačnom ročníku.

Lenže už v 90. rokoch sa to celé zvrtlo. V Bratislave, ale aj niektorých ďalších väčších mestách vznikali osemročky ako huby po daždi. Keď sa vytvorili možnosti, každý ambicióznejší rodič chcel dostať dieťa sem, už zďaleka nešlo len o miesta pre tých najlepších, ale aj pre lepší či aj bežný priemer. Napokon sa sem zo základných škôl preskupovala až tretina piatakov, zvyšné dve tretiny pokračovali ďalej na svojej základnej škole, ktorá sa imidžovo pretvorila na odkladisko pre menej šikovné deti či deti menej ctižiadostivých rodičov. V Bratislave to nabralo extrémnu podobu, no bratislavský problém v malom vznikol aj v niektorých ďalších väčších mestách.

Za tým všetkým však nebola žiadna vzdelávacia koncepcia štátu, sociálna segregácia tohto typu sa vyvinula z kombinácie tlaku aj strachu: novej možnosti sa chytila najskôr malá skupina rodičov, ktorá chcela čo najlepšie vzdelávacie prostredie pre svoje deti, a tento tlak následne vyvolal strach väčšej skupiny rodičov, že ich deti spustnú v budovách s tabuľami ZŠ.

Preto som mal nemalé porozumenie, keď minister školstva Ján Mikolaj v roku 2008 presadil výraznú redukciu osemročných gymnázií pre päť percent detí, ako sa to zamýšľalo v pôvodných ponovembrových plánoch.

Bolo zrejmé, že nová politika narazí na odpor škôl a ešte väčšmi rodičov najmä v Bratislave, čo sa napokon aj stalo – pôvodne malo byť prijímaných výberových päť percent už v roku 2011, účinnosť zákona sa stále posúvala a naposledy bolo v Bratislave prijatých na osemročky stále okolo 20 percent piatakov v danom ročníku. Teraz to má zas z roka na rok padnúť na desať percent, čo drasticky zasiahlo do života viacerých škôl. V mnohých ďalších regiónoch zas nová desaťpercentná kvóta, naopak, znamená, že osemročné gymnáziá budú môcť otvárať nové miesta.

Kritika klasického rezortného chaosu je oprávnená, dôležitejšia je podstata tejto diskusie, pretože v nej ide o víziu školy.

Naozaj vedie skorá selekcia k horším výsledkom celku?

Dnes zo strany kritikov osemročných gymnázií často zaznieva argument, že vedecké štúdie jednoznačne dokazujú, ako skorá selekcia žiakov príliš nepomáha elite, škodí priemeru aj podpriemeru, takže vedie k horším výsledkom celku. Za vzor sa vydáva Fínsko a v našom regióne aj Poľsko, kde sa žiaci neselektujú do 15 či 16 rokov, a preto obe krajiny dosahujú závideniahodné výsledky v medzinárodných testoch. A naopak, v rebríčkoch PISA sa umiestňuje priemerne aj taká vyspelá krajina ako Nemecko, kde sa žiaci selektujú po štyroch, respektíve šiestich ročníkoch základnej školy. Nie je to jasný dôkaz, že skorá selekcia je zlá a treba ju odstrániť, keď to k tomu ešte nabáda aj OECD?

Je pravdou, že nemecká selekcia je celoplošná a oveľa radikálnejšia než u nás, keďže sa týka každého žiaka. Tí najlepší idú po štyroch (v niektorých spolkových krajinách po šiestich) rokoch na gymnáziá, ďalší putujú na všeobecnejšie zamerané školy, tí slabší a najslabší – často ide o deti imigrantov so značne nižším vzdelanostným statusom, než je nemecký priemer – končia v takzvanej Hauptschule.

Z toho všetkého by malo jasne vyplývať, že fínsky priemer je značne lepší než ten nemecký najmä preto, že Fíni sú na rozdiel od Nemcov nepriateľmi skorej selekcie.

Ak sa však na to pozrieme bližšie, toľko rozšírený argument neplatí. Dôkazom je veľká vnútorná diferencovanosť v rámci Nemecka, kde majú všetky spolkové krajiny skorú selekciu žiakov, no sú medzi nimi veľké rozdiely vo výsledkoch.

Bavorsko (s vyše 12 miliónmi obyvateľov) a Sasko (so štyrmi miliónmi obyvateľov) sú podľa medzinárodných testov dokonca porovnateľne úspešní ako Fíni, hoci najmä v Bavorsku selektujú medzi elitou, priemerom a podpriemerom priam s ideologickým zanietením.

Čo má byť víziou školy

Dôvodov, prečo dosahuje podobné výsledky ako Fínsko aj také východonemecké Sasko, je viacero, určite súvisia aj so saským dôrazom na výkon. Ale lepšie či horšie umiestnenie v rebríčkoch často nezávisí ani tak od školskej politiky či školského systému, ale od rôznych parametrov samotnej spoločnosti. V Sasku je napríklad veľmi nízky podiel migrantov z nižších sociálnych vrstiev. To je tiež faktor, ktorý vplýva na rebríčky PISA a prispieva aj k premianstvu Fínska.

Ak teda chceme redukovať osemročné gymnáziá s pocitom, že sa zlepšia výkony priemerného slovenského žiaka, stali sme sa len obeťou redukcionistického pohľadu na školstvo.

Moja skepsa voči rozmachu osemročných gymnázií preto nesúvisí primárne so vzdelanostnou, ale skôr so sociálnou funkciou školy.

Škola je inštitúciou, ktorou vrastáme do spoločnosti a jej širšej kultúry, nielen sa učíme, ale sa aj socializujeme. Škola je preto prvým a pre mnohých aj posledným miestom skutočnej spoločenskej integrácie, keďže neskôr sa už mnohí prirodzene pohybujú vo svojich komunitných svetoch, nech majú hranice vlastnej rodiny, profesijného stavu, kde sú takmer všetci vysokoškolsky vzdelaní, alebo facebookovej bubliny.

Príklady spomínaného Fínska či Poľska ani tak nehovoria, ktorý školský systém prináša nevyhnutne najlepšie výsledky. Ale skôr to, že do triedy, ktorá dokáže rýchlo napredovať, sa zmestia najrôznejšie deti s veľkým aj malým talentom, so vzdelanejšími aj menej vzdelanými rodičmi alebo z rodín s vyšším či nižším ekonomickým statusom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo