Vyznamenania Andreja Kisku

Vyznamenania Andreja Kisku

Prezident ocenil pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky 25 osobností v Bratislave 1. januára 2018. Na snímke Andrej Kiska počas príhovoru. FOTO TASR – Pavel Neubauer

Prečo bolo udeľovanie vyznamenaní k 25. výročiu samostatného Slovenska nevyužitou príležitosťou.

Už minuloročné odovzdávanie najvyšších štátnych vyznamenaní z rúk prezidenta sa nieslo v nepríliš dôstojnej atmosfére: premiér Fico a predseda parlamentu Danko pri viacerých ocenených ostentatívne netlieskali, novinári boli vzrušení, že z formálnej ceremónie sa stala akási zástupná táborová vojna, a mnohí fanúšikovia Kisku sa tešili, že tak to má vlastne byť.

Z tohtoročného vyznamenávania pri 25. výročí vzniku Slovenskej republiky však vyžaruje podobná emócia a svoju vinu na tom nesú nielen tí netlieskajúci, ale aj sám prezident.

25. výročie samostatnosti bolo pritom politickou príležitosťou na špeciálne veľkorysý pohľad na rozhranie dvoch storočí, počas ktorých sa budovalo Slovensko, na ocenenie nie jedného názorového sveta, ale viacerých prostredí. Ľudí, ktorí boli vtedy ostro proti vzniku štátu, ale sa v zápasoch dvoch či troch uplynulých desaťročí zaslúžili o jeho lepšiu podobu, ako aj tých, ktorí samostatné Slovensko neodmietali či si ho dokonca priamo želali a tiež ho menili k lepšiemu (alebo vari takí nie sú?).

Problém tak nie je v tom, koho dnes prezident Andrej Kiska vyznamenal, ale v celkovom obraze. Ocenený muž Novembra Fedor Gál si Rad Ľudovíta Štúra I. triedy plne zaslúži (za VPN aj za zápas s Mečiarom, pre ktorý odišiel do pražského vyhnanstva), vyznamenanie tiež patrí za prednovembrovú aj ponovembrovú éru čerstvému šesťdesiatnikovi Martinovi M. Šimečkovi (tak ako patrilo jeho otcovi Milanovi Šimečkovi, ktorý bol vyznamenaný in memoriam v roku 2000). Z ľudí, ktorí sa angažovali v politike či verejnom priestore, Kiska vyznamenal aj ďalšieho niekdajšieho predstaviteľa VPN Juraja Flamíka, ďalej Lászlóa Szigetiho, Mikuláša Hubu či Petra Breinera.    

Akosi však v zostave chýbali mená typu Jána Čarnogurského alebo aj ľudí rodiacej sa postkomunistickej ľavice ako Peter Weiss, ktoré by ako celok prerozprávali integrovanejší a pravdivejší príbeh uplynulého slovenského štvrťstoročia. Mimochodom, práve viac veľkorysosti by dalo väčší význam aj ľuďom ako Fedor Gál – že nejde o ocenenie člena komunity, ale historickej postavy. 

Sémantike prezidentovej selekcie hneď porozumeli aj novinári, ktorí chodili za ocenenými ako za spriatelenými sprisahancami prezidenta, pýtali sa ich, či videli Fica s Dankom tlieskať alebo či by takéto vyznamenanie prebrali aj od predošlých slovenských prezidentov. 

Vyznamenávanie k 25. výročiu vzniku štátu preto pôsobilo viac ako podujatie Andreja Kisku než prezidenta Kisku. A z tejto perspektívy bolo viac slovenské, ako si prívrženci súčasného prezidenta dokážu pripustiť. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo