Aký štát chcel Štefánik

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Aký štát chcel Štefánik

Rok 1915. Milan Rastislav Štefánik v lietadle na francúzskom fronte. Reprofoto TASR

V čom Milan Rastislav Štefánik nesúhlasil s Masarykom a Benešom.

To, že Československo vzniklo v roku 1918 ako parlamentná republika, sa dnes už berie ako samozrejmosť. Keď však po vypuknutí prvej svetovej vojny tí Česi a Slováci, ktorí pochopili, že táto udalosť zmení dovtedy známu podobu sveta, uvažovali nad budúcnosťou, o republike z nich sníval len málokto.

Kto na český trón

Tomáš G. Masaryk v memorande, ktoré v roku 1915 predložil britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Greyovi, videl nový štát ako veľké Česko rozšírené o Slovensko a ako konštitučnú monarchiu. Svojmu priateľovi novinárovi Robertovi Setonovi-Watsonovi sa však zdôveril s dilemou, že si nie je úplne istý, či je lepšie ponúknuť český trón ruskému veľkokniežaťu Nikolajovi Nikolajevičovi Romanovovi alebo hľadať budúceho panovníka viac na západe. V Nemecku alebo v Dánsku.

Vodca domácej českej protihabusburskej opozície Karol Kramář neuvažoval tiež o ničom inom ako o monarchii a vzhľadom na svoje rusofilstvo, ruskú ženu Nadeždu a rodinnú vilu na Kryme mal celkom jasno aj v tom, odkiaľ by mal prísť budúci český panovník. Masaryk sa až neskôr, najmä pod dojmom z anglosaského prostredia, začal posúvať k pomerne radikálnemu republikanizmu. Jeho líniu prijal rýchlo za svoju aj Edvard Beneš. Tretí zo skupiny zakladateľov československého štátu Milan Rastislav Štefánik však videl veci trochu inak. Prekážala mu ako Masarykom preferovaná podoba usporiadania štátu, tak aj jeho radikálny demokratizmus a tiež zahraničnopolitická orientácia novej republiky. Nebola to však odlišnosť jediná.

Šampanské v českom pive

Hoci Štefánik nemal šľachtický pôvod, jeho správanie vyžarovalo niečo aristokratické. Francúzsky generál Maurice Janin, sám presvedčený rojalista, o ňom hovoril: „Povahou a zmýšľaním je to od základov aristokrat a táto jeho črta je u neho na takom stupni, na aký som len zriedka u niekoho narazil.“ Podľa spisovateľky Hely Krčméryovej bol Štefánik presvedčený, že sa stane českým panovníkom. A uštipačne k tomu dodala, že to je aj dôvod, prečo si tak často spomedzi množstva žien, ktoré ho obklopovali, vyberal len aristokratky.

M.R. Štefánik v Paríži v roku 1905.

Svoju schopnosť zapôsobiť na ľudí, ktorá mu pomáhala otvárať dvere salónov, Štefánik naplno vložil do presadzovania československej myšlienky. Jeden francúzsky diplomat, ktorý sa cez vojnu zaoberal československou otázkou a s trojicou Masaryk, Štefánik a Beneš prichádzal často do kontaktu, hovoril, že bol ako dúšok šampanského v ťažkom českom pive.

Beneša, ktorý sa zle obliekal, učil elegancii, naučil ho napríklad dávať si perlu do kravaty. Masarykovi, ktorého v tom čase vo francúzskych politických kruhoch nikto nepoznal, sprostredkoval prvý dôležitý diplomatický kontakt, stretnutie s francúzskym ministerským predsedom Briandom, na ktorom sa aj sám zúčastnil. Významne prispel k tomu, že francúzsky prezident vyhlásil v roku 1917 vytvorenie československej armády vo Francúzsku a s talianskym premiérom osobne vyjednal dohodu o vytvorení československých vojenských oddielov spomedzi vojenských zajatcov v Taliansku.

Výbušný konzervatívec

Ale, ako už bola reč, Štefánik sa od svojich druhov v československom odboji nelíšil len aristokratickým šarmom, ale aj politickými názormi. Bol výrazne konzervatívnejší. Známy prvorepublikový novinár Ferdinad Peroutka napísal, že v ňom bola skrytá taká zásoba konzervativizmu, že by ju mohol podeliť medzi niekoľko ďalších. Niekedy v ňom vraj tento konzervativizmus doslova vybuchoval.

Možno aj vtedy, keď Masaryk v roku 1918 zverejnil takzvanú Washingtonskú deklaráciu. Jej text bol jeho politickým a programovým manifestom. Hovorí sa v nej, že československý štát bude republikou, že zavedie všeobecné volebné právo, teda aj volebné právo pre ženy, že dôjde k odluke cirkvi od štátu a nová republika urobí zásadné politické a sociálne reformy. Napríklad zruší šľachtické výsady a vykúpi veľkostatky. Štefánik sa o deklarácii dozvedel v Tokiu a Masarykovi okamžite telegrafoval svoje výhrady. Nový štát sa podľa neho nemá „otrocky poddávať tlaku toho, čo sa neprávom nazýva moderným myslením“. Štefánik, na rozdiel od prvého prezidenta, neveril v Ameriku a Wilsonove myšlienky, o ktoré sa Masaryk vo svojej deklarácii opieral, považoval za produkty falošného pokrokárstva modernej doby. Politické usporiadanie USA bolo pre neho len zakukleným tyranstvom najhoršieho druhu, pred ktorým jednoznačne uprednostňoval monarchiu. Nesúhlasil ani s oddelením cirkvi od štátu a zavedením volebného práva žien. V uskutočnení Masarykových plánov videl riziko, že povedú k anarchii. Navrhoval, aby prvé obdobie po vzniku štátu bolo preklenuté vojenskou diktatúrou a až neskôr, po stabilizácii pomerov, by bola zavedená konštitučná monarchia.

Na rozdiel od Masaryka a Beneša neveril Štefánik ani v rodiacu sa Spoločnosť národov. Podobne ako hlava obnoveného Poľska Jósef Pilsudski za jedinú naozajstnú garanciu existencie štátu považoval len silnú armádu. A to armádu so železnou disciplínou, kde nie je miesto pre žiadne demokratické prvky. Keď Štefánik prišiel na inšpekčnú cestu československých legionárov na Sibíri, légie ovládali a rozhodovali v nich rôzne vojenské rady a bratstvá. Tieto inštitúcie okamžite tvrdo potlačil. Veľa priateľov medzi legionármi si tým neurobil.

Zo Sibíri pricestoval Štefánik na jar 1919 do Paríža, kde sa veľmi rýchlo dostal do sporu s Edvardom Benešom. Kameňom úrazu bola zahraničná politika, presnejšie Štefánikove sympatie k Taliansku. Na Francúzsko a Anglicko orientovaného Beneša sa snažil presvedčiť, že Československo by mohlo byť monarchiou s talianskym princom na tróne. To znamená, že Rím by mal byť aj naším najbližším spojencom. Túto svoju geopolitickú predstavu sa Štefánik akoby snažil napĺňať aj vo svojom osobnom živote, keď sa zasnúbil s mladou talianskou markízou Giulianou Benzoni. Napätie medzi obidvoma politikmi sa skončilo veľkou hádkou a Štefánik v prítomnosti iných ľudí označil Beneša za „nečestného človeka. „Nemohol som to zniesť a je medzi nami koniec,“ písal Beneš Masarykovi a zároveň žiadal, aby jeho sok nebol vo vláde ani v diplomatických funkciách.

Čo keby nezahynul?

Je isté, že procesy v novom štáte už boli tak naštartované, že Štefánik mal veľmi malú šancu ich zvrátiť a presadiť svoju predstavu. Veľkou otázkou však je, aký smer by nabrala jeho politická kariéra, keby pri svojom návrate do vlasti tragicky nezahynul. Odpoveď, samozrejme, môže byť len špekulácia. Ale pre zaujímavosť sa pozrime na to, ako Štefánikovu budúcnosť, v prípade, že by nezahynul, videl už spomínaný novinár a znalec prvorepublikových pomerov Ferdinand Peroutka. Ten vo svojej provokatívnej eseji Štefánikova smrť tvrdí, že jeho politická cesta v prvej republike by bola plná omylov. Tie by vyplývali z jeho nedostatočnej znalosti českých vecí, z jeho konzervativizmu, ktorý by sotva bolo možné potlačiť, a z jeho ctižiadostivosti.„Najpravdepodobnejšia možnosť je tá, že bojovná pravica by v ňom po rokoch našla vodcu, nad iných energického a ozdobeného revolučnými zásluhami,“napísal Peroutka.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo