Kniha Józsefa Demmela Trpel Štefánik na maďarskej puste alebo aj ona pomohla tomu, kým sa napokon stal?

József Demmel je maďarský historik, ktorého zaujíma vývoj slovenského národa v rámci Uhorska. Je už z generácie historikov, ktorá nespochybňuje maďarizáciu Slovákov, ale zaujímajú ho detaily, nepovšimnuté stránky a má, prirodzene, aj trochu iný pohľad ako slovenskí historici.

A dokáže si klásť zaujímavé otázky, na ktoré potom hľadá odpovede. 

Napriek tomu, že na každej strane pod čiarou je bohatý poznámkový materiál, samotný Demmelov text sa číta ako dobrý investigatívny text alebo dokonca ako príbeh, ktorý chce odkryť poctivý detektív alebo možno advokát. Advokát, ktorý ešte vášnivo žije svoje poslanie a má pocit, že v prípade jeho klienta (tým akoby bolo v tomto prípade mestečko Sarvaš) sa nedostatočne brali do úvahy poľahčujúce okolnosti. Alebo akoby bol prokrivený obraz reality, teda toho, ako sa Štefánikovi v Sarvaši žilo.

Slovenskému pohľadu na vec vyhovovalo, že tam dolu na juhu maďarského územia náš hrdina trpel, bol šikanovaný učiteľmi aj spolužiakmi, prežil hrozné štyri roky, ale to ho zocelilo a pripravilo na dejinnú úlohu.

Demmel ponúka plastickejší obraz mladíka, ktorý dozrieval ďaleko od domova. Napriek všetkým tlakom nestratil svoje národné povedomie, hlásil sa za Slováka, aj keď to komplikovalo život aj kariéru, ale zďaleka nežil v Sarvaši iba národnostnými spormi. Dokázal si budovať pekné vzťahy s učiteľmi či miestnymi ľuďmi, zaujal svojou intelektuálnou kapacitou, vzbudzoval obdiv i závisť, vedel si získať rešpekt, ale žil aj obyčajný život, dokonca sa zamiloval. 

Štefánik ako vlastizradca

Demmel však nepopiera základnú vec, stredné školy v čase, keď študoval Štefánik, už boli „výrobňou Maďarov“. Niekde sa to robilo drsno, natvrdo, niekde sa ešte pestovala aspoň aká-taká tolerancia. 

Realita bola pestrejšia, ako to môže vyzerať v povrchnom historickom pohľade či na Wikipédii. Aj to je úloha historika, vidieť širšie súvislosti.

Udalosťou bola už Demmelova kniha o Ľudovítovi Štúrovi či o panslávoch v kaštieľoch, ale pozrel sa aj na životný príbeh Bélu Grünwalda, ktorý tvrdo zakročil proti slovenským gymnáziám a Matici slovenskej.

Tentoraz skúmal študentské roky Milana Rastislava Štefánika v Uhorsku, teda jeho štúdium na ľudovej škole v Košariskách, ale najmä jeho putovanie po uhorských stredných školách.

Sám pritom vnímal, že je na tenkom ľade, lebo Štefánik v Maďarsku dlho bol – a možno v niektorých kruhoch stále je – vnímaný najmä ako vlastizradca, ktorý si zaslúži opovrhnutie. Možno keby nebolo bývalo jeho, Uhorsko by sa nebolo rozpadlo.

Demmela nezaujímal celý Štefánikov život, zameral sa na jeho tínedžerské roky. Pre formovanie osobnosti sú to kľúčové roky. Štefánik práve v Sarvaši dozrel z chlapca v muža.

Demmelovi nešlo celkom do hlavy, prečo štyri záverečné gymnaziálne roky aj maturitu absolvoval Štefánik až v Sarvaši, teda v malom poľnohospodárskom mestečku v Békešskej župe, veľmi ďaleko od rodných Košarísk.

Je to takmer štyristo kilometrov, dnes sa trasa autom odhaduje na štyri hodiny, vlakom na vyše sedem hodín. Koľko asi cesta trvala v roku 1894, keď Štefánik nastupoval v Sarvaši?

Historická fotografia, na ktorej vidno gymnázium aj evanjelický kostol. Foto: SNK

Prečo až tak ďaleko poslal Pavel Štefánik na štúdium svojich synov? Je to zvláštne rozhodnutie, ale nejakú logiku muselo mať a tú chcel Demmel pochopiť.

Slovenskí životopisci v tejto veci zvyčajne iba skonštatovali, že slovenský hrdina si štyri roky odtrpel v maďarskej puste. To Demmelovi nestačilo.

Položil si teda otázku: Bol v poslednom desaťročí 19. storočia Sarvaš miestom, kde slovenskí chlapci iba trpeli v maďarskej puste, alebo bol, naopak, práve Sarvaš v týchto rokoch ešte chvíľu ostrovom pokoja a tolerancie?

Takže prečo Sarvaš

Štefánik sa narodil v Košariskách blízko Brezovej pod Bradlom, teda vo veľmi špecifickej lokalite, ktorú tak vnímali dokonca aj uhorskí vojenskí velitelia. Táto oblasť vraj bola ťažko ubrániteľná, pretože bola otvorená na západ a Malými Karpatmi vlastne izolovaná od Uhorska.

Hranica s Moravou akoby ani nebola existovala. Preto tu bola prirodzená inklinácia k moravskému i českému prostrediu. Navyše tu bol silný protestantizmus, dokonca prežívali aj husitské tradície. K tomu podľa Demmela patril aj triezvy pohľad na život a realitu.

Štefánik sa narodil do chudobných pomerov, rodina, v ktorej prišlo na svet až dvanásť detí, zápasila s večným nedostatkom, ponižujúco bola stále odkázaná na požičiavanie si peňazí, na podporu príbuzných či na štipendiá pre deti (no nie všetky boli tak intelektovo nadané, aby na ne dosiahli).

Rodina bola chudobná, ale ako pekne píše Demmel, Štefánikovo „nehmotné dedičstvo“ bolo veľké. Išlo o transgeneračné vplyvy rodičov, a to aj z dynastie Štefánikovcov, aj zo známej dynastie Šulekovcov, kam patrila jeho matka.

K tomuto nehmotnému dedičstvu patrilo vedomie poslania, angažovanosť, vzdorovitá odhodlanosť aj potreba filozofického hĺbania. Určite tam bola aj veľká odolnosť voči vonkajším tlakom, čo sa Milanovi Rastislavovi veľmi hodilo.

Narodil sa do veľmi nepriaznivých časov pre uvedomelé slovenské rodiny. V Košariskách mohol ešte chodiť do slovenskej ľudovej školy (tie sa pomaďarčovali až začiatkom 20. storočia) a dokonca maďarčina sa tu v Košariskách ešte ani veľmi neučila. Bol to len výberový predmet, o ktorý ani nebol veľký záujem.

Miestny pán učiteľ Kostelný deti učil, aby milovali svoj drahý slovenský národ. Slovenské národné povedomie aj národnú hrdosť v nich vybudoval, ale ďalšie štúdiá už boli pre chlapca so slovenským materinským jazykom ťažké.

A ako píše Demmel, maďarské stredné školy v Uhorsku už v tom čase boli „výrobňou Maďarov“, teda maďarizácia elít sa robila najmä cez stredné školy. Najmä rodiny slovenských evanjelických kňazov a učiteľov mali pred sebou ťažkú dilemu.

Niektoré rodiny preto posielali svojich synov radšej na stredné školy do Čiech, ale to bolo drahé. Štefánikovci si toto zrejme dovoliť nemohli.

Preto sa v rodine Pavla Štefánika zaviedla tradícia, že chlapci chodievali počas štvrtej triedy ľudovej školy na rok do rodiny známych v Šamoríne. Tam sa mali dobre naučiť „krajinskú reč“, aby mohli potom študovať ďalej na maďarských stredných školách.

Znamenalo to, že deväť- či desaťroční chlapci museli už opustiť rodinu a vedieť sa o seba postarať.

Štefánikov uhorský pas. Jeho kópia je súčasťou Demmelovej knihy.

Slabšie povahy takýto život mohol traumatizovať a odradiť od vzdelávania sa.

Keď sa Milan Rastislav v Šamoríne naučil po maďarsky, poslali ho študovať na lýceum do Bratislavy (do Prešporku). Zdalo sa to ako logická voľba, veď práve toto lýceum bolo svojho času akousi „výrobňou Slovákov“. Ale štúrovské časy boli dávno preč.

Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď tu študoval Štefánik, už bola atmosféra iná. Slovenčina sa síce ešte vyučovala, ale bol to nepovinný predmet, teda dve hodiny týždenne. 

Pre Štefánika bolo výhodné, že tu ako chlapec z chudobnej rodiny mal zadarmo stravu a ako výborný žiak získal štipendiá. Jeho brat Pavel bol oveľa horší žiak, a tak sa presúvanie Milana Rastislava zdôvodňuje práve tým, že rodičia hľadali školu, kde by aj menej nadaný syn získal vzdelanie, hoci musel aj opakovať ročníky.

Ale pre slovenské rodiny bola dôležitá aj atmosféra na gymnáziu, či ich deti nie sú šikanované alebo násilne maďarizované. Podávali si preto medzi sebou správy o tom, kde je školské prostredie tolerantnejšie a kde nehrozí, že sa z chlapcov stanú Maďari, alebo že štúdium dokončia.

Po troch rokoch Štefánikovci poslali Milana Rastislava s bratom na gymnázium do Šopronu, ktoré vtedy malo medzi slovenskými evanjelikmi, najmä z okolia Myjavy, dobrú povesť. Študovali tu aj bratia Dullovci, synovia Matúša Dullu, či syn Eleny Maróthy Šoltésovej.

Ale Šopron nenaplnil ich očakávania. Ako píše Demmel, keď tu študoval Štefánik, vládla tu už „všeobecná antipatia voči žiakom, ktorí sa hlásili k svojej slovenskosti“. 

Dilema slovenských rodičov, kam poslať svojich synov na štúdium, teda nebola vyriešená.

Zaujali ich správy z evanjelického gymnázia v Sarvaši. Dozvedeli sa, že gymnázium v Sarvaši je tolerantné a má dobrú úroveň. Správy sa medzi rodinami šírili, a tak sa v poslednom desaťročí 19. storočia zrazu v Sarvaši objaví bezmála tucet slovenských chlapcov z popredných evanjelických rodín.

Je to podľa Demmela niečo nezvyčajné a jedinečné. Štyri desaťročia predtým neprišiel žiadny slovenský žiak a teraz hneď celá skupinka.

Medzi nimi aj štrnásťročný Milan Rastislav, chlapec z kopaníc, ktorý sa ocitol v dolnozemskej obci.

Riaditeľ Gyula Benka

Dôležitá je v tomto príbehu aj história Sarvaša, ktorý leží na juhovýchode Maďarska a k jeho rozkvetu paradoxne prispeli okupačné turecké vojská. Turci tu postavili hrad aj most. Ale keď koncom 17. storočia museli odtiahnuť a mesto obsadilo kráľovské vojsko, ostali tu len močariská a vlky.

Majiteľ územia sem preto pozval 300 slovenských evanjelikov zo severných stolíc, ktorí to tu rýchlo začali meniť. Zrodila sa majetná vrstva a v čase, keď tu študoval Štefánik, malo mesto 24-tisíc obyvateľov. 

Bolo to typické slovenské poľnohospodárske sídlo, kde zanechal výraznú stopu Samuel Tešedík.

Tento mimoriadne vzdelaný Slovák tu dokonca založil poľnohospodársku školu, ktorá bola prvá svojho druhu v Uhorsku. Učilo sa tu vtedy vo viacerých jazykoch a aj v slovenčine. No Tešedík zomrel v Sarvaši v roku 1820. A Štefánik prišiel do Sarvaša o 74 rokov neskôr.

Pôvodné slovenské poľnohospodárske mestečko sa už výrazne zmenilo. Ľudové školy boli ešte najmä slovenské, ale miestna elita hovorila už po maďarsky a aj evanjelické gymnázium malo pomôcť v tom, aby sa Slováci rýchlejšie pomaďarčovali.

Lebo boli tu ešte aj rodiny, ktoré si držali slovenské povedomie. Demmel píše, že v 80. rokoch 19. storočia chodilo do Sarvaša päťdesiat výtlačkov Národného hlásnika, čo je úctyhodné číslo.

Keď v roku 1894 nastúpil do gymnázia Milan Rastislav, študovalo tam 405 žiakov, z toho bolo len päť Slovákov. To je dosť prekvapujúce vzhľadom na národnostné zloženie mestečka. No Demmel toto číslo spochybňuje, podľa neho bolo slovenských chlapcov viac, ale bol tu silný tlak, aby sa aj slovenskí chlapci hlásili k maďarskej národnosti.

Demmel píše o „štatistickej povrchnej maďarizácii“. Uvádza tiež, že v gymnaziálnej knižnici bola ešte úctyhodná zbierka slovenskej krásnej literatúry.

A učili tu aj učitelia so slovenským pôvodom, ale tí už prijímali ako normálnu vec, že jazykom elít je maďarčina, a preto aj vyššie vzdelávanie má byť v maďarčine.

Hodiny slovenčiny na gymnáziu boli už preto v Štefánikovom období zrušené.

Ale ešte tu vraj nebola voči Slovákov neznášanlivá atmosféra. Veď Slováci tvorili väčšinu obyvateľstva. A kým gymnázium spravovala evanjelická cirkev, presadzovala sa aj na škole ešte národnostná tolerancia. No v roku 1895 školu prevzal od cirkvi štát.

To už znamenalo iný prístup. Ale riaditeľ školy Gyula Benka sa vo svojej funkcii udržal až do roku 1907. Podľa Demmela práve on „nedopustil obťažovanie žiakov pre ich slovenskosť“.

Bol to zrejme v meste vážený človek, pretože mu po smrti vybudovali v meste aj pomník s bustou.

Busta na počesť Gyulu Benku v Sarvaši

Jeho osoba bola zrejme kľúčová aj v tom, že do Sarvaša prichádzali slovenskí chlapci.

Podľa Demmela bola teda atmosféra v Sarvaši komplikovanejšia a nedá sa toto mestečko označovať len ako „maďarská pusta“.

Pod veľmi tenkým náterom sarvašskej maďarizácie sa totiž ešte ukrývala dvadsaťtisícová slovenská sedliacka spoločnosť“ a bol tu aj vynikajúci učiteľský zbor, ktorý sa – v rámci možností – „aktívne zaslúžil o to, aby sa medzi múrmi gymnázia zachovala aspoň časť tradícií viacjazyčnej cirkvi vyznávajúcej jazykovú toleranciu“.

Aj v rodinách, kde študenti bývali, bola často slovenčina ešte v nejakej podobe prítomná. Aj preto Štefánik študoval v Sarvaši dlhšie ako v Šoprone či v Bratislave, tu získal aj maturitu a veľmi solídne vzdelanie.

Demmel píše, že Sarvaš bol pár rokov ešte „ostrov idylického pokoja umelo udržiavaný autoritou riaditeľa“. Keď však v roku 1907 Benka odstúpil, zo školy vyhodili žiakov, ktorých prichytili čítať slovenské knižky, pestovalo sa udávanie a šikanovanie. No to už mal Štefánik za sebou aj pražské štúdiá a bol v Paríži.

Slovenské mestečko

Štefánik tu v Sarvaši mal dokonca aj vzdialenejšiu rodinu a s vdovou po učiteľovi Jozefovi Moravcsikovi mal blízky vzťah, ona ho neskôr vo vzájomnej korešpondencii nazývala svojím bývalým synom a v rodine ešte zrejme bola aj znalosť slovenčiny, hoci rýchlo slabla.

Demmel píše, že aj triedneho učiteľa Mocskónyiho mal asi Milan Rastislav vcelku rád, lebo mu poslal pohľadnicu pred výstupom na Mont Blanc aj po ňom. No neskôr sa práve Mocskónyi stal riaditeľom školy a slovenských študentov prenasledoval. No to bolo už začiatkom 20. storočia, v čase neslávne známych Apponyiho zákonov.

Pekný vzťah mal Štefánik aj s učiteľom matematiky Jenö Neumannom, ktorý ho označoval za „pýchu sarvašského gymnázia“, no to bolo ešte pred jeho politickou kariérou.

Demmel píše, že Milan Rastislav mal štipendiá a profesori ho mali veľmi radi, povolávali ho k sebe domov aj v nedeľu na obed, čo bolo veľké vyznamenanie. O tom svedčil aj jeho brat, ktorému štúdium veľmi nešlo.

Štefánik patril medzi najlepších študentov, iba telocvik mu robil problémy a bol v ňom iba „dostatočný“. 

Okrem vzdelania však Štefánik musel vnímať aj to, ako sa vyvíjalo toto pôvodne čisto slovenské mestečko. Aj v rodinách evanjelických kňazov či učiteľov, ktorí mali ešte slovenské mená, už slovenčina upadala a vývoj bol jednoznačný.

Slovenčina sa používala ešte v mnohých domácnostiach, ale úradnícka elita ju už ani neovládala, ani nepoužívala. Kam ten vývoj pôjde, to si isto aj mladý Štefánik už vedel predstaviť.

Dnes sa v Sarvaši k slovenskej národnosti hlási ešte okolo 10,7 percenta obyvateľstva, ale slovenčina sa používa málo.

Keď si dnes človek klikne na webovú stránku Sarvaša, nájde jej základnú podobu aj v slovenčine. Niektoré mená miestnych poslancov majú zjavne slovenský pôvod (Králik, Gajdos, Dobruczky Czesznak, Kozák, Hrncsjár, Szrnka, Zahorecz, Kohut), v meste pôsobí kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť aj slovenská národnostná samospráva. Z budovy poľnohospodárskej školy a neskoršieho gymnázia je dnes Múzeum Samuela Tešedíka.

Múzeum Samuela Tešedíka v Sarvaši. Foto: www.museumap.hu

V meste funguje slovenská materská škola, základná škola a kolégium. Aj na miestnom gymnáziu sa vyučuje slovenčina. Slovenský živel teda celkom nevymrel ani po stovkách rokov, aj keď je to už veľmi menšinová záležitosť.

No keď tu žil Štefánik, bol Sarvaš isto slovenskejším mestom ako v tom čase Bratislava.

Slovenskí študenti sa tu preto mohli cítiť celkom dobre. Veď slovenčinu tu zrejme počuli často, hoci nie na gymnáziu, ale na uliciach, v domácnostiach, v obchode alebo na trhu.

Mileniálny humbug

No hoci Sarvaš koncom 19. storočia bol ešte väčšinovo slovenský, medzi učiteľmi a študentmi sa už čoraz viac presadzovala idea, že dobrý uhorský vlastenec sa hlási k maďarstvu.

Aj medzi chlapcami boli národnostné trenice, došlo aj k fyzickým útokom, napríklad keď vraj Štefánik nechcel prevolávať na slávu Lajosa Kossutha, bol fyzicky atakovaný. 

Slovenskí životopisci píšu o tom, že sa mu údajne spolužiaci vyhrážali vyhodením z balkóna či zavesením z okna, zrejme to až také vážne nebolo, lebo Demmel žiadny národnostný incident v zápisoch školy nenašiel. Pritom sa tam zaznamenávali aj drobné incidenty.

Milan Rastislav však zažil v Sarvaši aj miléniové oslavy v roku 1896, keď Uhorsko veľmi pompézne oslavovalo príchod Maďarov do Karpatskej kotliny. Bol okolo toho veľký humbug a Demmel píše, že sa tu oddanosť maďarskému národu a láska k vlasti vtedy zliali do jedného celku. A situácia bola vypätá, vášne vybičované.

Niektorí spolužiaci už v nepriateľoch vlasti videli priam satanov.

Pre Štefánika to podľa Demmela bola kľúčová životná skúsenosť. Píše: „Najneskôr v tom čase dozrelo u Milana Rastislava Štefánika presvedčenie, že slovenský pôvod a slovenské cítenie sú už nezlučiteľné s uhorským vlastenectvom.“

Svoje originálne maturitné vysvedčenie v maďarčine si už ani nevyzdvihol, požiadal hneď o jeho odpis v latinčine, aby ho mohol predložiť v Prahe.

Demmel konštatuje, že Sarvaš bol pre Štefánika dôležitým životným míľnikom, práve tu sa v rokoch 1894 – 98 zrodil „sebavedomý Slovák a chlapec dozrel v muža“.

Slečna Miluška

Ale v Sarvaši sa koncom storočia nežilo len národnostnými témami. Chlapci chodili veľa do prírody, do lesíka okolo rieky, chytali ryby, ale chodili aj na hodiny tanca a na plesy.

Bolo prirodzené, že gymnazisti, najmä tí z posledných ročníkov, už zažívali aj ľúbostné vzplanutia. Vedenie školy muselo občas riešiť aj to, že sa chlapci vybrali do nevestinca, ale meno Milana Rastislava sa v podobných záznamoch nenachádza.

Mladí muži z gymnázia boli vnímaní v miestnej komunite ako dobré partie. Takže isto sa okolo nich točili aj sarvašské dievčatá.

V Sarvaši spoznal Milan Rastislav dcéru evanjelického farára Emíliu Chovanovú. Bola o rok staršia a Štefánik sa do nej zamiloval so všetkou intenzitou, ktorá bola jeho povahe blízka.

Ale ešte niektorým veciam celkom nerozumel, napríklad tomu, že láska musí byť obojstranná. Možno vtedy aj lásku vnímal v duchu svojho hesla: Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.

Lenže nevyšlo to. 

Problém bol v tom, že Emília nebola zamilovaná, hoci Štefánikovo dvorenie prijímala. Možno si takto vyplňovala čas, kým nepríde ten pravý. 

Štefánik si v roku 1897 zapísal o svojej láske takúto báseň:

Ja Ťa vždy viac ľubim / Ty ma nie, žial Bohu / Ty si v krasy plnej / Ja sa blížim k hrobu.

Milan Rastislav pre slečnu Milušku nebol ani dosť atraktívny (bol nízkeho vzrastu) a nebrala ho ako partnera, za ktorého by sa raz chcela vydať. Štefánikovi priatelia to asi videli jasnejšie, a preto ho odrádzali od bližšieho vzťahu s touto ženou. Radili, aby to ostalo len pri priateľstve. Ale hovorte to zamilovanému mladíkovi!

Štefánik to bral osudovo, nevedel sa zmieriť s tým, že by si túto ženu nezískal, ale osudovejší bol tento vzťah neskôr pre Emíliu Chovanovú.

Celé sa to mohlo jednoducho skončiť tým, že po maturite by Milan Rastislav išiel študovať do Prahy a do Uhorska už ani nemal dôvod sa vracať, s výnimkou návštevy rodiny. Tak sa ten vzťah mohol prirodzene ukončiť. Lenže Štefánik akoby nebol chcel prijať prehru, hoci v Prahe už mal nové lásky.

Emílii do Sarvašu dlhé roky posielal listy aj pohľadnice z celého sveta. Akoby bol chcel Emílii ukázať, aký zaujímavý život vedie, aký je svetobežník, ako sa mu darí. No ona tie pohľadnice mohla podľa Demmela brať skôr ako obťažujúce, ani neodpisovala, ale nápadník sa dlhé roky nevzdával.

Štefánikov uhorský pas a v ňom fotografia Emílie Chovanovej. Ide o súčasť Demmelovej knihy Mladý Štefánik.

V roku 1902 Emíliu dokonca v Uhorsku osobne navštívil. Ona si vtedy len potvrdila, že ju tento muž nepriťahuje, a on si všimol, že už začína vädnúť. Ale vymámil od jej sestry dva portréty Milušky, čo sa bralo ako akýsi záväzok, keď muž vlastnil fotografiu svojej milej.

V roku 1905 mu už Emília jasne napísala, že to chce definitívne skončiť, a pýtala späť svoje portréty. Bolo to už sedem rokov od chvíle, keď Štefánik zmaturoval a opustil Sarvaš. Sebavedomý Štefánik sa jej vysmial, vyčítal jej malichernosť, vypočítavosť, staropanenstvo. Už bol on ten, kto sa mohol zahrávať.

Ešte v roku 1906 mu ona píše, že sa jej dlho neozval, tak odhaduje, že je asi chorý alebo sa priveľmi zaoberá vedou a nešetrí sa. Stavia sa už do takej materinskej pozície: „Keby som bola Vašou mamou, za takéto konanie by som Vás zbila.“

Emília Chovanová možno ani netuší, aký sveták obletovaný ženami sa z jej bývalého nápadníka stal. Ale ona ostávala sama, dvoje zásnub musela zrušiť a musela hľadať možnosť, ako sa uživiť.

Dokonca mala pocit, že na nej leží nejaká kliatba práve preto, že nedokázala milovať Štefánika a že mu zahrávaním sa s jeho citmi ublížila. Preto to chcela rázne ukončiť a vlastne akoby bola žiadala aj o prepáčenie, aby sa tej kliatby zbavila.

Emília posledný list napísala na jar 1907, poďakovala za pohľadnicu z Ázie, opäť Štefánikovi vyčítala, že jej nevrátil portréty, ale ten jej list je už taký rezignovaný.

Naopak, nahnevaný list Štefánikovi vtedy napísala Emíliina sestra a okrem toho, ako sa správal k jej sestre, mu vyčíta aj to, že Uhorsko už nie je ich spoločná vlasť. Je jej jasné, že Štefánik sa z Paríža do Uhorska nikdy nevráti.

Kontakty s ľuďmi zo Sarvašu už Štefánik úplne prerušil. Podľa Demmela sa tak pretrhli aj posledné „citové putá, ktoré spájali s rodnou vlasťou tohto dvadsaťsedemročného muža, ktorý z politicko-verejného aspektu už dávno a definitívne prišiel o všetky ilúzie o Uhorsku“.

Emília Chovanová sa nikdy nevydala, pracovala neskôr na pošte, a keď sa v roku 1946 v Slovenskom Komloši konali spomienkové oslavy Štefánika, bola tu táto šesťdesiatosemročná žena predstavená ako Štefánikov „predmet“ študentskej lásky.

Demmel píše, že išlo o vzťah, ktorý obom ubližoval, ale Štefánika toto ľúbostné sklamanie urobilo aj tvrdým: „...zo zaľúbeného študenta sa stal racionálny, chladno uvažujúci a, vyslovme to, trochu manipulatívny muž“.

Nie Mojžiš, ale Peter

Kniha je určená najmä slovenským čitateľom, vydalo ju Slovenské literárne centrum. A Demmelov odkaz je jasný: mestečko Sarvaš v tom bolo trochu nevinne, Štefánik neštudoval v hroznej „maďarskej puste“, kde iba trpel. Paradoxne bol vlastne v slovenskom prostredí a maďarizácia v Sarvaši bola v rokoch, keď tam on študoval, dosť povrchná, lebo tu ešte chvíľu prežívala evanjelická tolerancia a svojou osobou ju zaručovala autorita riaditeľa.

Možno to nie je bombastické zistenie, ale napriek tomu je dobré, že sa na túto etapu Štefánikovho života pozrel maďarský historik a erudovane opísal zložitú situáciu slovenského mestečka v južnej stolici Uhorska a všetky chyby, ktoré maďarská elita robila vo vzťahu k iným národnostiam Uhorska. Zaujímavý je záver knihy, kde Demmel otvorene píše o tom, že Štefánik bol v Maďarsku po rozpade Uhorska vnímaný ako vlastizradca. 

Ani Demmel nevidí v Štefánikovi pre Slovákov niekoho, ako bol pre Židov starozákonný Mojžiš. Teda muž, ktorý svoj národ priviedol z poroby do zasľúbenej zeme.

Demmel vidí v Štefánikovi skôr príbeh Petra, zhrýzajúceho sa medzi dvoma možnosťami, pričom obidve prinášali isté straty. A pred ranným kikiríkaním kohúta napokon aj on „zaprel svoju vlasť“.

Lenže Demmel rozumie tomu, prečo si vybral túto možnosť.

Tvrdí – trochu provokačne pre slovenských čitateľov – toto: „Milan Rastislav Štefánik sa nenarodil ani ako hrdina, ani ako zradca, narodil sa ako syn chudobného slovenského evanjelického farára, ktorému dualistické Uhorsko neukazovalo vždy tú najlepšiu tvár.“