Hovoriť s deťmi o teroristických útokoch?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hovoriť s deťmi o teroristických útokoch?

TASR Dominic Lipinski/PA via AP

Troch odborníkov sme sa spýtali, či máme deťom predškolského veku alebo v prvých ročníkov základnej školy hovoriť o terorizme a ničivých útokoch vo svete.

Teroristické útoky sú realitou dnešnej doby, dotýkajú sa nás a vstupujú nám stále znova do života. Ako máme reagovať pred deťmi? Zamlčať konkrétny útok a zahovoriť tému, alebo naopak deti postaviť nohami na zem a vysvetliť im zlo vo svete? 

Séria útokov v Paríži, v Nice, v Berlíne, v Londýne, v Manchestri vyvolala strach v Európe. Takmer v každých správach sa tiež dozvedáme, kde sa podarilo zabrániť ďalšiemu útoku a koľká teroristická skupina bola odhalená. Máme chrániť deti pred týmito informáciami? V niektorých krajinách už malé deti v škôlkach absolvujú školenie, ako sa zachovať v prípade útoku. 

Mnoho rodičov rieši dilemu, či v deťoch nevyvolajú úzkosť, iní tvrdia, že deti je potrebné pripraviť na realitu a držať ich v bavlnke by bolo chybou. Opýtali sme sa na názor nášho rodinného tria odborníkov. 

 

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Moja, dnes už nebohá, kamarátka, skvelá detská psychologička Dorka Kopasová, napísala ešte v roku 2007 útlučkú múdru knižočku: Načúvaj dieťaťu (Psychológ šepká). Okrem celého radu štandardných poradenských tém, ktoré som si čítal len tak „informatívne“, tam bola jedna, čo ma naozaj zaujala. Bola to kapitola Smrť blízkej osoby a ako o nej rozprávať. Zaujalo ma najmä autorkino povzbudenie, aby sme sa téme smrti v rozhovoroch s deťmi nevyhýbali. Nemala by to byť téma tabuizovaná.

Terorizmus je (aj) smrť. Lenže – smrť sú aj autohavárie, celá čierna kronika, zemetrasenia, vojny. Môžeme sa tváriť, že neexistujú a že o nich nebudeme rozprávať? Nie. Nejde teda o to, či áno, alebo nie. Ide o to, ako o nej rozprávať.

Dorka Kopasová nás vyzýva: Načúvaj dieťaťu! Podstatou našej informácie je teda dialóg, ktorý s nami vedie dieťa, nie naopak. Nejde teda primárne o našu tému, ktorú chceme sprostredkovať dieťaťu, nejde o našu iniciatívu. Ide o tému, ktorú nastoľuje dieťa a obracia sa s dôverou a zvedavosťou na nás. A keď bude chcieť vedieť viac, ako sme mu povedali, celkom iste sa opýta.

Smrť (aj pri terorizme) je vždy téma intímna. Znamená to, že je to väčšmi priestor pre dialóg s rodičmi, ako téma do prvého či druhého ročníka ZŠ.

To je jedna rovina. Smrť ako jav či skutočnosť. Druhá rovina je zaujatie hodnotiaceho stanoviska k niečomu, čo je zlo. My, rodičia, sme aj vychovávatelia, ktorí majú voči dieťaťu povinnosť každé očividné zlo pomenovať. Terorizmus je zlo, dieťa má vedieť, že ho tak vnímame. Je zlom, pretože je zákerný, pretože nie je férovým zápasom, v ktorom obidve strany majú približne rovnakú šancu. Je zlom, pretože je nenávisťou, ktorá je zameraná voči iným ľuďom.

Daniela Čechová, psychologička, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, predsedníčka Slovenskej adlerovskej spoločnosti 

V tomto veku neodporúčam, aby rodičia iniciatívne sami začínali rozprávať s dieťaťom o terorizme. Zvlášť v predškolskom veku sa môže stať, že tieto hrozivé udalosti prejdú deti bez povšimnutia, čo je aj vzhľadom na ich vývinové možnosti dobré.

Je však pravdepodobné, že dieťa, ktoré navštevuje školskú dochádzku, sa o týchto udalostiach dozvie, alebo si o nich prečíta – tu je menšia pravdepodobnosť, že dieťa pred tým, aby sa o nich dozvedeli, „uchránime“.

Dôležité je teda brať do úvahy dve skutočnosti: 1. vek nášho dieťaťa, a s tým súvisiace vývinové zákonitosti, a 2. skutočnosť, čo dieťa o udalosti vie.

Čo sa týka veku, v predškolskom veku má dieťa rozvinutú fantáziu, imagináciu, v myslení sa objavuje konfabulácia, spájanie navzájom nesúvisiacich skutočností, zveličovanie, neživé postavy a veci rozprávajú, premieňajú sa – nečudo, že zlo sa môže zdať hrozivejšie a bližšie ako je to v skutočnosti.

S počiatkom školskej dochádzky, vývinom a vplyvom štruktúrovanej výučby, začína byť fantázia na ústupe. Myslenie dieťaťa sa mení, dieťaťu sa rozširuje slovná zásoba, začína byť postupne schopné abstraktných operácií a logických záverov. Týka sa to i morálneho uvažovania a citového zrenia.

Rodičom by som poradila pripraviť sa na takýto rozhovor, premyslieť si ho. Ako pri každom dobrom rozhovore, je dôležité vytvoriť dobrú, pozitívnu, a v tomto prípade aj bezpečnú atmosféru.

Postup odporúčam nasledovný:

  • spýtať sa dieťaťa, čo o útoku počulo

  • nechať si vysvetliť, ako pochopilo to, čo sa stalo

  • hovoriť pravdu, avšak reagovať iba na informácie, ktoré dieťa má - nezahlcovať ho ďalšími tragickými správami

  • korigovať skreslenia dieťaťa o udalosti vzhľadom na vekové schopnosti dieťaťa

  • určite spomenúť nejaké pozitívne aspekty udalosti, napríklad nezištnú pomoc, ktorú poskytli ľudia obetiam a podobne

  • inštalovať nádej a optimizmus zdôrazniť, že väčšina ľudí je dobrých

  • porozmýšľať s dieťaťom, či je nejaká možnosť, ako prejaviť spolupatričnosť s obeťami útoku a zrealizovať to.

Vo všeobecnosti však rodičia taktiež môžu mať pri ničivých útokoch nepriaznivé emócie ako sú panika, úzkosť, opustenosť, bezmocnosť, pretože tieto udalosti sa napoja na negatívne spomienky, ktoré zažili v detstve a nespracovali ich. Nervový systém si ich pamätá ako fyzické spomienky a objavia sa i keď sme v bezpečí. Pred rozhovorom s deťmi by preto rodičia mali reflektovať svoje emócie a vedome sa upokojiť sa, len tak budú schopní poskytnúť oporu a istotu svojim deťom.

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Deti samé zvyknú za rodičmi prichádzať s témami, o ktorých sa potrebujú porozprávať. Nie je nevyhnutne nutné preberať ihneď všetky témy, ktoré rodič považuje za výchovne potrebné, či spoločensky aktuálne. Každé dieťa má svoj čas na rozhovor o nich a je potrebné ho vnímať. Myslím, že je vhodné otvárať akékoľvek pálčivé a komplikované témy až vtedy, pokiaľ vidíme, že to dieťa potrebuje a je to pre neho aktuálna téma.

To, či to dieťa potrebuje dáva rodičom na známosť nielen verbálne, ale aj obsahom hier, ktoré hrá. Deti totiž obyčajne svoje dilemy, starosti, či radosti vkladajú do hier, ktoré hrajú, či kresieb, ktoré nám kreslia.

Ak si rodič všimne takéto obsahy v hre detí, užitočné je hru pozorovať alebo sa k nej osobne pripojiť a pomocou dialógu hračiek sa vložiť do deja a prezistiť to, ako tematiku dieťa uchopuje. Ak vidíme, že je potrebné informácie doplniť, či porozumieť pocitom alebo korigovať správanie, či vložiť do neho hodnoty, treba tak urobiť primerane veku a mysleniu dieťaťa.

V predškolskom veku morálny a sociálny vývin dieťaťa je úzko spätý s tým, ako vníma svet okolo neho jeho vlastný rodič, resp. autorita – starý rodičia, učitelia. Považuje za morálne a spoločensky správne to, čo určia dospelí a to nielen v bežných dennodenných veciach, ale hlavne v témach, ktoré ho aktuálne presahujú.

Dospelý učí dieťa normám a sám je pre neho garantom ich dodržiavania a platnosti. Deti teda prijímajú od neho aj koncept vnímania dobra a zla. V tomto veku často testujú, či to, čo sa hovorí o tom ako by sme sa mali správať, tak skutočne aj platí. Preto sa domnievam, že ten, kto v tejto téme potrebuje mať najviac jasno je rodič sám. On potrebuje mať vysporiadané vlastné postoje k téme ako je terorizmus, existencia zla vo svete, či to kto je to vlastne terorista a ako hodnotí tieto činy. On poukazuje cez svoje správanie a vyjadrenia na hodnoty, ktoré v tejto téme považuje za dôležité.

Foto Archív D. Z. a Pavol Rábara

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo