Sľubovaný raj na zemi ostal len komunistickou utópiou

Sľubovaný raj na zemi ostal len komunistickou utópiou

Pred sto rokmi vypukla v Rusku proletárska revolúcia, ktorá si vyžiadala milióny obetí a sľubovanú spravodlivosť nepriniesla.

V auguste 1917 napísal ruský advokát Vladimír Uľjanov používajúci pseudonym Lenin dielo s názvom Štát a revolúcia. Bolo to vo Fínsku, vtedy personálnou úniou prepojenom s cárskym Ruskom, tam však naňho nesiahal vládny zatykač vydaný v Petrohrade.

Lenin sa chystal na druhý návrat do domoviny a spriadal plány, ako úplne zmeniť Rusko a potom celý svet. Plánoval veľkú socialistickú revolúciu. Ako mala vyzerať a čo malo byť na konci tohto dejinného prevratu, definoval práve v tomto diele.

Prvý pokus uskutočnil Lenin už pár mesiacov predtým. Pre stále citeľnejšiu absenciu reforiem spôsobujúcu zaostávanie Ruska za vyspelými západnými štátmi a pod bezprostredným vplyvom útrap prvej svetovej vojny padol vo februári 1917 stáročný cársky režim. Ľavicoví ruskí sociálni demokrati, boľševici využili situáciu a snažili sa uchytiť moc. Ako podnecovateľom roľníckych vzbúr sa im to nepodarilo a nová vláda ich začala stíhať. Preto Lenin opäť zutekal do zahraničia.

Situácia v Rusku sa za pár mesiacov Leninovho exilu vyostrila. Štátny systém sa začal rozpadávať. Vo fabrikách vznikali robotnícke rady, soviety, ktoré si prisvojovali právomoc riadiť výrobu a pracovné podmienky. Drobní roľníci sklamaní pomalým postupom pozemkovej reformy násilne zaberali pôdu, pálili usadlosti miestnej šľachty a nepohodlných vraždili. Vojaci, vlastne tiež roľníci, dezertovali z armády, aby sa vyhli útrapám na bojiskách a boli prítomní pri divokom parcelovaní pôdy. Čoraz viac sa zhoršovalo zásobovanie, prepukal nedostatok všetkého.

Lenin zopodiaľ sledoval rozklad systému. Pozmenil poučku svojho učiteľa Karola Marxa, že socialistická revolúcia najskôr vypukne v štátoch, kde sú robotníci najpočetnejší, najvyspelejší a najlepšie organizovaní. Šanca na proletársku revolúciu nastala v stupňujúcom sa chaose práve v zaostalejšom Rusku, kde robotníci tvorili iba tri percentá populácie.

Lenin vycítil historickú príležitosť a predpokladal, že vhodná situácia nastala aj z hľadiska medzinárodných pomerov. Nemeckou totálnou ponorkovou vojnou a vstúpením Spojených štátov amerických do ozbrojených bojov vojna kulminovala. Civilní obyvatelia bojujúcich štátov stále viac trpeli, preto nastal podľa Lenina vhodný okamih, aby imperialistická vojna prerástla do revolúcie, vnútornej občianskej vojny.

V spomínanom diele načrtol víziu, ako má táto revolúcia vyzerať. Jej cieľom malo byť nastolenie celosvetového komunistického usporiadania. Všetci sa mali stať rovnými. Mal predstavu konkrétnych krokov, ako k tomuto cieľu dospieť.

Leninova predstava: násilím ku komunizmu

Lenin bol vyštudovaný advokát. Už od raných čias sa venoval socialistickým myšlienkam, v ich uplatnení hľadal cestu, ako dospieť k novej spoločenskej spravodlivosti. Vystupoval aj politicky, za čo ho cársky režim uvrhol do vyhnanstva na Sibír.

Na začiatku 20. storočia Lenin odišiel do západnej Európy. Usilovne študoval diela otcov komunizmu, sám publikoval. Staval najmä na učení Karola Marxa a Fridricha Engelsa, zároveň neváhal polemizovať s ďalšími ich stúpencami, svojimi súčasníkmi.

V knihe Štát a revolúcia, ktorá bola vrcholom jeho príprav na dejinné revolučné vystúpenie, zaútočil priamo na štát ako na inštitúciu vlastnú kapitalistickému usporiadaniu sveta.

„Kladieme si za svoj konečný cieľ odstrániť štát, t. j. každé organizované a systematické násilie nad ľuďmi vôbec,“ napísal. V novom komunistickom usporiadaní „zmizne každá potreba násilia nad ľuďmi vôbec, potreba podriadenia človeka človekovi, časti obyvateľstva časti jeho inej časti, lebo ľudia si zvyknú zachovávať elementárne podmienky spolunažívania bez násilia a bez podriadenia“.

Demokraciu, vlastnú vyspelým západným štátom, kde komunistické myšlienky mali svoju kolísku, pokladal za násilné podriaďovanie väčšiny menšine. Za týmto delením bol vzťah k majetku. Menšina – kapitalisti, buržuji – vykorisťuje väčšinu, za ktorú pokladal hlavne robotnícku triedu. Demokracia, hoci poznala voľby, slúžila iba vybranej skupine obyvateľov, lebo zvíťaziť vo voľbách mohli iba reprezentanti kapitálu.

Vladimír Lenin bol otcom krvavého experimentu, ktorý honosne nazvali Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou.

Lenin volal po demokracii pre všetkých. Samozrejme, okrem kapitalistickej triedy, tú bolo treba zlikvidovať. Spôsobom, ako to dokázať, mala byť diktatúra proletariátu, lebo „zlomiť odpor kapitalistických vykorisťovateľov nemôže nikto iný a nijakým iným spôsobom“. Túto diktatúru proletariátu chápal ako „predvoj utláčaných ako panujúcej triedy na potlačenie utláčateľov“.

Odpor utláčateľov bolo nutné zlomiť silou. Pritom Lenin kalkuloval, že „potláčať menšinu vykorisťovateľov väčšinou včerajších námezdných otrokov je vec pomerne taká ľahká, jednoduchá a prirodzená, že bude stáť omnoho menej krvi ako potláčanie povstania otrokov, nevoľníkov, námezdných robotníkov, a príde ľudstvu omnoho lacnejšie“.

Po zlikvidovaní kapitalistickej triedy mali demokracia, a tým aj štát odumrieť samy od seba. Po prechodnom období ľudovej demokracie malo nastať vrcholné štádium komunizmu. Vznikne beztriedna spoločnosť, už nebude koho potláčať, lebo ak sa aj objavia nejaké „výstrelky jednotlivcov“, tie spacifikuje sám ozbrojený ľud „práve tak jednoducho a ľahko, ako aj v súčasnej spoločnosti ktorýkoľvek zástup civilizovaných ľudí odtrhne od seba bitkárov alebo nedovolí urážať ženu“.

Druhou príčinou opodstatnenosti potreby spoločenského násilia v komunizme mal byť zánik vykorisťovania más, ich núdze a biedy. „S odstránením tejto hlavnej príčiny začnú výstrelky nevyhnutne odumierať,“ predpokladal Lenin.

Nevyhnutnou podmienkou dosiahnutia komunistickej spoločnosti malo byť odstránenie tried a nadobudnutie rovnosti vo vlastníctve výrobných prostriedkov, čo by znamenalo rovnosť práce a rovnosť mzdy. V komunistickej spoločnosti mala platiť zásada „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“.

Pápež Lev XIII.: jedinou cestou je dohoda

Ako vidíme, Lenin predpokladal, že zánikom súkromného vlastníctva sa odstráni odveká nerovnosť medzi ľuďmi, a tým sa vyriešia všetky ich problémy. Na dosiahnutie tohto cieľa bolo potrebné použiť násilie, zlikvidovať menšinovú vlastnícku triedu. Keď sa to podarí, potreba násilia zanikne a na celom svete sa vytvorí harmonická spoločnosť rovnocenných ľudí.

Leninove myšlienky nezneli mnohým biednym ľuďom v Rusku ako utópia, najradšej by ich okúsili na vlastnej koži ihneď. Vo vyspelej Európe bola situácia iná, namiesto utopistických predstáv si kliesnila cestu politika dohody, podľa ktorej sa chudobní obyvatelia mali domáhať väčších práv a podielu na bohatstve spoločnosti umiernenejšími nátlakovými akciami.

Sociálni demokrati na rozdiel od komunistov, hoci vyšli z jedného košiara, sa postupne odkláňali od myšlienky triedneho boja. Za týmto posunom možno nájsť mnoho podnetov, jedným z najvýznamnejších bol prístup rímskokatolíckej cirkvi.

Keď v roku 1878 zvolili za nového rímskeho biskupa 68-ročného Vincenza Pecciho, málokto čakal, že sa za 25 rokov pontifikátu stane jedným z najvýznamnejších novovekých pápežov. Lev XIII. sa obrátil čelom k výzvam priemyselnej doby a v 46 encyklikách požil základy vzťahu cirkvi s modernou spoločnosťou.

Pápež Lev XIII. predstavil alternatívu ku komunizmu, pričom staval na učení rímskokatolíckej cirkvi.

Podobne ako Lenin i Lev XIII. stál pred dilemou, ako posudzovať inštitúciu s názvom štát. Po Parížskej komúne a nástupe tretej republiky vo Francúzsku sa očakávalo, ako sa postaví k tomuto štátu bez zaužívaného kráľovského panovníka. Lev XIII. napokon štát uznal, lebo dôležitejšia ako forma vlády bola jeho existencia, spravovanie verejných vecí. Hoci si vo Francúzsku, ale i inde, pohneval mnohých katolíkov, pochopil výzvu doby.

Ešte významnejšie bolo zaujatie postoja k šíriacim sa komunistickým hnutiam. V roku 1891, teda 26 rokov pred vznikom Leninovho diela Štát a revolúcia, vydal encykliku Rerum novarum, v preklade O nových veciach. Na rozdiel od Lenina trval na tom, že súkromné vlastníctvo je nedotknuteľné.

O snahách komunistov zmeniť svet k lepšiemu konfiškovaním majetku vládnucich tried napísal: „Najhoršie je, že riešenie, ktoré ponúkajú, je zjavnou nespravodlivosťou, keďže súkromné vlastníctvo je prirodzeným právom.“ Človek sa odlišuje od zvieraťa tým, že má rozum a schopnosti, preto mu vzniká nárok na súkromný majetok, ktorý nadobúda. Inou vecou je, ako s ním nakladá.

Pápež považoval každého človeka za indivíduum, hoci chápal, že v spoločnosti existovali bohatší a chudobnejší. Snažil sa však pochopiť pohnútky komunistických teoretikov, a preto na vysvetlenie svojich postojov použil ich terminológiu.

Za záväzky proletára považoval napríklad vykonávať úplne a verne prácu, ktorá bola slobodne a rovnoprávne dohodnutá, či pri obrane svojich práv sa zdržať násilných činov a nikdy ju nezvrhnúť na vzburu. Kapitalisti mali záväzky nedržať robotníkov v stave otroctva a rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť.

Triedny boj bol pápežovi úplne cudzí a myšlienku prirodzeného nepriateľstva jednej spoločenskej triedy voči druhej považoval za mimoriadne škodlivú. Naopak, „jedna bezpodmienečne potrebuje druhú: niet kapitálu bez práce, ani práca nemôže byť bez kapitálu“. Namiesto boja medzi triedami navrhoval ich zbližovanie, pričom dôležitú úlohu mal hrať štát. Apeloval na vládcov štátov, nech ich spravujú tak, aby to prirodzene viedlo k verejnej i súkromnej prosperite.

Pápež vyzval katolíkov, aby boli aktívni pri presadzovaní sociálnej spravodlivosti. Podnecoval ich na zakladanie kresťanských odborov a nepriamo i politických strán. Ich pozícia sa mala potvrdzovať v sile spoločných postojov, a nie v násilných vzburách robotníkov.

Lev XIII. varoval pred dôsledkami proletárskych revolúcií a komunistických experimentov. Utrpenie sa nikdy nepodarí vykoreniť. „Tí, ktorí tvrdia, že to dokážu, a sľubujú biednym život zbavený bolestí a námah, samý pokoj a potešenie, zavádzajú ľud a ťahajú ho na cestu, ktorá vyústi do ešte väčších bolestí, než sú tie súčasné,“ predvídal pápež.

Rusko: občianska vojna proti vlastným ľuďom

V roku 1917 sa napriek snahám pápeža Leva XIII. proletárska revolúcia uskutočnila. Bolo to v časti sveta, kam vplyv hlavy katolíckej cirkvi nesiahal. Nič také sa z vôle väčšiny vlastných obyvateľov potom neudialo v žiadnom štáte, kde boli všeobecne rozšírení katolíci. A ak predsa, potom to bol len vývoz revolúcie z neskoršieho Sovietskeho zväzu.

Revolúciu v Rusku spustili boľševici pod vedením teoretického a potom aj praktického vodcu Lenina 7. novembra 1917. Ako Lenin avizoval, revolúcia bola hneď od začiatku spojená s nenávisťou a násilím, ktoré sa postupujúcimi mesiacmi a rokmi ďalej stupňovali.

Prevrat v hlavnom meste Petrohrade vykonali po ovládnutí petrohradského sovietu boľševici za pomoci miestnej vojenskej posádky. Organizovaných vojenských síl vtedy v Rusku nebolo veľa, v hlavnom meste však áno. O necelý rok skončili stovky týchto vojakov tam, kam predtým pomáhali iným. V neďalekom Kronštadte ich v septembri 1918 zastrelili na stovky. Potom ich hádzali do troch spoločných jám.

Celkovo vtedy v Petrohrade vykonali 1 300 popráv, v celej krajine vyše 10-tisíc. Bolo to na základe vládneho dekrétu o červenom terore. Boľševici vyhlasovali, že chránia sovietsku republiku proti triednym nepriateľom či kontrarevolučnou čvargou, hlavne podozrivých zo spolupráce s opozičnými bielogvardejskými vojskami. Spoločné jakobínske ťaženie vykonávala po celom sovietskom Rusku špeciálna inštitúcia označovaná skráteným názvom Čeka.

Mimoriadnu celoruskú komisiu na boj proti kontrarevolúcii, špekulácii a sabotážam, ako bol úplný názov Čeky, zriadila vláda vedená Leninom už pár týždňov po prevrate. Veliteľom tejto inštitúcie s neobmedzenými právomocami a nedefinovaným právnym základom sa stal Felix Dzeržinskij. Sám bol zástancom, že na dosiahnutie cieľov treba využiť násilie ulice.

Na územiach ovládaných boľševikmi vyčíňala Čeka s veľkou krutosťou. Popri boji proti všetkým, čo s boľševikmi nesúhlasili a ktorých nazývali kontrarevolučnými živlami, sa Čeka zviditeľňovala hlavne pri raziách proti roľníkom. Zásobovacie komisie im násilím rekvirovali obilie, ak sa objavil odpor, nasledovalo zatýkanie, branie rukojemníkov, zatváranie do koncentračných táborov, popravy.

Roľníci uvedomujúc si, že stratou potravy im hrozí smrť hladom, sa často masovo búrili a v mnohých oblastiach vznikali organizované ozbrojené skupiny. Zväčša ich rýchlo porazili, ale napríklad v meste Jarosľavl neďaleko Moskvy ovládali vzbúrenci dva týždne. Boľševici z nich neskôr popravili viac ako štyri stovky.

Felix Dzeržinskij ako veliteľ Čeky sa stal symbolom nebývalého násilia proti vlastným obyvateľom.

A tak nastalo to, čo privolávali v hlavnom meste, kde jeden z popredných boľševikov Lev Trockij vyhlásil, že boj o potraviny s puškou v ruke je vlastne občianskou vojnou. Sám Lenin podporoval tvrdé opatrenia, tak ako si ich skôr zdôvodnil v knihe Štát a revolúcia.

Čo malo byť cieľom týchto násilností? Neskôr, samozrejme, komunistická spoločnosť, najskôr však iba zlikvidovanie nepriateľa. Kto bol týmto nepriateľom? Nielen veľkostatkár či kulak, ako ich začali nazývať, ale aj obyčajný biedny roľník, čo neodovzdal potraviny alebo nesúhlasil s boľševikmi. Leninov pojem buržuj sa tak rozšíril na každého bez ohľadu na spoločenské postavenie, čo sa poslušne nezhrbil.

Rukolapne pomenoval ciele občianskej vojny jeden z ďalších boľševických vodcov Grigorij Zinoviev, keď vyhlásil, že socialistický teror je nevyhnutný, aby boľševici dostali na svoju stranu 90 percent obyvateľov Ruska. A čo s ostatnými? Tých treba zničiť. Tých desať percent vtedy bolo 10 miliónov ľudí.

Komunizmus ostal abstraktnou myšlienkou

Ako rýchle sa boľševikom podarilo cieľ v počte zlikvidovaných kontrarevolucionárov dosiahnuť, nie je jasné. No isté je napríklad to, že keď vo viacerých oblastiach vypukol v roku 1921 v dôsledku rekvirácií, vojen medzi Červenou armádou a bielogvardejcami hladomor, v sovietskom Rusku umrelo hladom viac ako päť miliónov ľudí, teda polovica zo Zinovievovej kvóty.

Keď sa pozrieme na ďalší vývoj v sovietskom Rusku, po vývoze revolúcie neskôr rozšírenom na Sovietsky zväz, k žiadnemu komunizmu, tak ako ho predpovedal Lenin, sa jeho obyvatelia nedopracovali. Lenin zomrel v roku 1924 a sám musel prehltnúť horkú pilulku, keď pod hrozbou úplného hospodárskeho zosypania štátu musel v roku 1921 sčasti prinavrátiť kapitalistické výrobné vzťahy, pričom potvrdenie zlyhania svojich vlastných teórií nazval honosne novou ekonomickou politikou.

Násilia ako spôsobu politiky voči vlastným občanom sa však ani po skončení občianskej vojny nevzdal. V roku 1922 prijala vláda nový trestný zákonník, kde definovala pojem kontrarevolučný trestný čin. Podozrivý bol každý, kto nesúhlasil s režimom. Trest smrti hrozil za vzburu, sabotáž, špionáž a ďalšie činy. Vysoké tresty za kadejaké drobnosti.

Práve tento predpis neskôr hojne využíval Stalin na popravy a napĺňanie pracovných táborov miliónmi ľudí. Vybudovanie komunizmu stálo na ďalších obetiach, ale výsledok sa nedostavil. Ostalo len jedno, čo predpovedal Lenin, násilie.

Násilie a teror sa potom stali najvýraznejším znakom všetkých komunistických revolúcií vo svete. Mali rozličné podoby, výsledkom však boli milióny obetí. Francúzsky historik Stéphane Courtois ich celkovo napočítal takmer 100 miliónov, najviac v Čine – 65 miliónov. Niekde malo násilie formu genocídy, hlavne v Kambodži. Na porovnanie, druhý totalistický režim 20. storočia – nacizmus si vyžiadal 25 miliónov obetí.

V žiadnom štáte, kde experimentovali alebo ešte experimentujú s proletárskou revolúciou, sa komunizmus nepodarilo dosiahnuť. Hoci K. Marx ešte v 19. storočí predpovedal, že najbližšie k nemu majú vo vyspelej západnej Európe, tam sa takýto pokus ani neuskutočnil.

Odklon od komunistických myšlienok v Európe a vlastne aj v iných štátoch sveta, kde prevažujú kresťanské náboženstvá, do veľkej miery súvisí s postojom, aký zaujal na konci 19. storočia rímskokatolícky pápež Lev XIII. Myšlienku komunizmu odsúdil na neúspech. Ak by sa ju v niektorom štáte predsa rozhodli realizovať, prinesie veľa bolestí. Jeho slová sa naplnili.

Postoje Leva XIII. a jeho nástupcov mali dôležitý vplyv na angažovanie katolíkov a kresťanov všeobecne. V Európe vznikol nový politický kresťanskodemokratický smer, ktorý sa stal účinnou protiváhou strán stavujúcich na teóriách K. Marxa.

Potvrdilo sa, že Európe prináša prosperitu systém postavený na súkromnom vlastníctve, ctiaci si výnimočnosť jednotlivca a apelujúci na jeho solidaritu.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo