Keď Andrej Babiš zažaloval Ústav pamäti národa, Jerguš Sivoš v mene ÚPN spracoval 21-stranovú analýzu o spolupráci Babiša s ŠtB. Zdôvodňuje, prečo sa nedá pochybovať, že Babiš bol ako agent Bureš vedomým spolupracovníkom ŠtB, ktorá si jeho informácie cenila. Dnes vníma ako zadosťučinenie, že Ústavný súd po prehrách na okresnom aj krajskom súde rozhodol v prospech ÚPN.

V rozhovore pre Postoj tiež otvorene hovorí o ére Ondreja Krajňáka, v ktorej sa podľa neho Ústav pamäti národa odpútal od vízie Jána Langoša, výrazne sa zhoršilo pracovné prostredie v inštitúcii, v dôsledku čoho odišlo z ÚPN viacero kvalitných ľudí a upadla odborná úroveň.  

Jerguš Sivoš pracuje v ÚPN od vzniku v roku 2003, je autorom publikácií o ŠtB a pracovných táboroch, bol členom Výboru ÚPN, momentálne je jediným zamestnancom ÚPN, ktorý je členom zahraničnej redakčnej rady.

Ústavný súd dal nedávno za pravdu ÚPN v súdnom spore s Andrejom Babišom, z čoho bola veľká téma českej predvolebnej kampane. U nás na Slovensku doterajší predseda ústavu Ondrej Krajňák hovoril, že aj spor ÚPN s Babišom bol dôvodom vládnej novely o ÚPN namierenej proti Krajňákovi. Vy ste ako prvý v mene ÚPN vypovedali na súde proti Babišovi, ako ste sa k tomuto prípadu dostali?

Keď nás Andrej Babiš v roku 2012 zažaloval za to, že bol neoprávnene evidovaný vo zväzkoch ŠtB ako agent, riešila sa v ÚPN otázka, ako postupovať, kto spraví rekonštrukciu materiálov a posudok, pretože ústav sa potreboval na súde brániť. Vo vedení sa nevedelo nájsť riešenie. Napokon som si ten prípad na prosbu našej právničky Gabriely Grochovej zobral na seba.

Čo znamenalo prevziať tento prípad?

Spravil som jeho komplexnú rekonštrukciu, teda som si naštudoval nielen agentúrny zväzok, ktorý sa zachoval, ale všetky písomnosti, evidencie spisov v Bratislave aj v Prahe, ktoré s týmto prípadom súviseli.

Pri pomerne náročnom archívnom výskume sme našli niekoľko záznamov, v ktorých figurovalo jeho meno, celkovo išlo o osem zväzkov.

Prečo až osem?

Okrem vlastného zväzku, v ktorom boli informácie o ňom ako o agentovi, išlo o zväzok prepožičaného bytu, objektové zväzky, zväzok iného agenta, ktorý ho preveroval, a ďalšie spisy.

Na základe toho som mohol urobiť komplexnú analýzu, ktorá mala 21 strán, a s tou sme prišli na súd. Potvrdili sme, že agentúrne záznamy o Babišovi spĺňajú všetky formálne znaky, takže bolo zjavné, že jeho agentúrny zväzok je seriózny a pravý.

Aké okolnosti to potvrdzovali?

Napríklad to, že obsah jedného spisu nadväzoval na písomnosť z iného spisu, záznamy bratislavskej ŠtB boli natoľko relevantné, že boli zasielané do Prahy. Takisto som urobil analýzu historického kontextu, teda v akom období ten zväzok vznikol, v akom období ho ŠtB administrovala.

Jedným z problémov, ktorý využíval aj Babiš pri svojej obhajobe, bol fakt, že jeho zväzok agenta sa zachoval len v čiastočnej podobe, keďže časť dôležitých písomností bola skartovaná. Nie je to z hľadiska posudzovania, do akej miery Babiš ako agent Bureš spolupracoval, problém?

Samozrejme, je to problém, o jeho konkrétnej činnosti ako agenta veľa nevieme. Prvý námestník federálneho ministra vnútra Alojz Lorenc nariadil totiž v decembri 1989 komplexnú skartáciu, preto zmizli materiály, ktoré by v prípade Babiša aj iných spolupracovníkov absolútne potvrdzovali mieru spolupráce. Napríklad sa nezachoval ani jeho vlastnoručný podpis pod spoluprácu.

Ten vlastnoručný podpis nebol nevyhnutný na zaviazanie agenta, u Babiša predpokladáte, že spoluprácu podpísal vlastnoručne?

Smernice hovorili, že tajný spolupracovník môže byť zaviazaný aj bez podpisu, na základe ústneho súhlasu, čo však muselo byť vo zväzku zaznamenané.

Prvý námestník federálneho ministra vnútra Alojz Lorenc nariadil v decembri 1989 komplexnú skartáciu, preto zmizli materiály, ktoré by v prípade Babiša aj iných spolupracovníkov absolútne potvrdzovali mieru spolupráce. Zdieľať

V prípade Babiša však na základe záznamu v zozname dokumentov vieme, že písomnosť s jeho podpisom sa vo zväzku nachádzala a bola skartovaná.

Teda na základe zachovaných spisov tvrdíte, že nemáte žiadnu pochybnosť o tom, že Andrej Babiš bol ako agent ŠtB vedený riadne, teda že vedel o tom, že je spolupracovníkom ŠtB a tajnej službe aj poskytoval jej informácie...

... o tom sa absolútne nedá pochybovať.

Babiš však stále hovorí, že to všetko je sfalšované, že on o ničom takom nevedel, na súde dokonca aj vtedajší riadiaci pracovníci ŠtB túto jeho verziu potvrdzovali. Naozaj viete bezpečne vylúčiť, že by vtedajší riadiaci pracovníci jeho spoluprácu viac-menej len fingovali?

Áno, to je v tomto prípade v podstate nemožné. Treba si uvedomiť, že kontrarozviedka mala jednotný evidenčný systém, takže ak niekoho Bratislava viazala ako agenta, v celej kontrarozviedke od Košíc po Plzeň vedeli, že tento človek je spolupracovník.

Z toho im vyplývali aj povinnosti, riadiaci príslušníci museli pracovať s takýmto spolupracovníkom. Napokon, ŠtB si pravidelne preverovala spoľahlivosť týchto spolupracovníkov, robili sa napríklad kontrolné schôdzky s agentom za účasti nadriadeného náčelníka.
 

Takže hovoríte, že by sa dalo rýchlo zistiť, keby tam bol Babiš vedený falošne, len preto, že nejaký riadiaci pracovník chce vykázať na papieri činnosť.

Iste. Režim bol založený na administratíve, informáciách a opatreniach. Na jednej strane potreboval mať informácie a na druhej strane musel byť schopný na základe ich vyhodnotenia prijímať preventívne a represívne opatrenia.

Z toho vyplýva, že informácie, ktoré smerovali do vedenia ŠtB alebo k straníckym predstaviteľom, museli byť seriózne, vierohodné, overené.

Často sa používa termín „oprávnená“ alebo „neoprávnená“ evidencia. To je však úplne scestný termín. Keď sa eštebáci s niekým stretávali, neupozorňovali ho, že viete, my sme si na vás založili zväzok, do ktorého budeme o vás dávať rôzne písomnosti, bude tam vaša fotka, informácie o vašich rodinných príslušníkoch a prípadne aj nejaký ten kompromateriál. Na to si od nikoho súhlas nežiadali.

Teda agenti ako Bureš ani nemuseli vedieť, že sú de iure akýmisi agentmi?

To zas nie. Oni, samozrejme, vedeli, že sú spolupracovníkmi tajnej služby, dali si alebo im pridelili krycie mená a dostali legendu. Andrej Babiš vedel, že bol Bureš, pretože pod týmto krycím menom komunikoval s operatívnym príslušníkom, mal na neho telefónne číslo a dostal heslo, ktorým sa s operatívcom kontaktoval.

Babiš totiž pracoval v Petrimexe, teda v podniku zahraničného obchodu. To bola pre československý socialistický režim mimoriadne dôležitá oblasť, kvôli nedostatku devízových prostriedkov alebo kvôli možnosti špionážne pôsobiť pre našich ľudí v zahraničí, či kvôli tomu, aby sa získavali patenty a informácie vo vedecko-technickej oblasti.

Celý tento systém bol prepojený na Moskvu, ktorá mohla kedykoľvek požiadať Prahu a cez ňu Bratislavu, aby aktivovali konkrétneho agenta v danom zahraničnom podniku na ich záujmovú osobu, ktorá prichádza z kapitalistického zahraničia, a získali od neho informácie pre KGB.

Neviem si vôbec predstaviť situáciu ani toho vedúceho funkcionára federálneho ministerstva vnútra, ktorý by zavolal do Moskvy, no viete, my sme si to vymysleli, my tam svojho tajného v skutočnosti nemáme, to bolo len tak na papieri.

Aké by malo niečo také následky pre pracovníkov ŠtB?

Prácu by mal vojenský prokurátor. Teda nemalo by to len pracovnoprávne, ale aj trestnoprávne následky.

Neviem si vôbec predstaviť situáciu ani toho vedúceho funkcionára federálneho ministerstva vnútra, ktorý by zavolal do Moskvy, no viete, my sme si to vymysleli, my tam svojho tajného v skutočnosti nemáme, to bolo len tak na papieri. Zdieľať

Príslušníci ŠtB, ktorí by len predstierali, že majú spolupracovníkov, by boli obvinení zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, pravdepodobne aj z vlastizrady a ďalších trestných činov proti republike, takže by im hrozilo väzenie.

A to nehovoríme, o čo všetko by prišli, o rôzne výhody, dobrý plat, odmeny, možnosť cestovať, vybaviť si cez rôznych straníckych funkcionárov hocičo. Stálo by im to za to, aby si vymysleli nejakého Bureša s tým, že tak ohrozia svoju kariéru a vystavia sa trestnoprávnemu stíhaniu? To je absurdná predstava.

Na druhej strane, mohli mať aj nepríjemnosť, ak sa im nedarilo verbovať nových tajných spolupracovníkov podľa predstáv vedenia ŠtB, alebo nie?

Im išlo v prvom rade o kvalitu. Ak zlyhali pri verbovke a nezískali niekoho na spoluprácu, napísali, že kandidát tajnej spolupráce nemá vzťah k orgánom ministerstva vnútra alebo odmieta spoluprácu, a založili to.

Napríklad historik Jozef Jablonický odmietol spoluprácu trom zložkám ŠtB a nebol nikdy evidovaný ako tajný spolupracovník.

Je tu ešte jedna veľmi dôležitá vec. V roku 1986 prebehla veľká inšpekcia, zistilo sa totiž, že boli zneužívané zvláštne finančné prostriedky. Rôzni kritici vrátane Milana Žitného, ktorý sa postavil na stranu Andreja Babiša, hovoria, že agentov falšovali a na nich vyberali rôzne finančné prostriedky.

Aj to môžete vylúčiť?

Áno, pretože pravdou bol opak. V ŠtB sa skutočne zistilo, že operatívni pracovníci nevedia vydokladovať použitie určitej sumy peňazí na agentúrnu prácu. Lenže vôbec nešlo o to, že by si vymýšľali agentov alebo na agentov účtovali peniaze, oni totiž nevedeli vydokladovať peniaze na oficiálne styky.

Čo boli tie oficiálny styky?

Sem patrili ľudia v oficiálnych funkciách, napríklad riaditelia a námestníci štátnych podnikov. Išlo o úroveň, kam už ŠtB nedosahovala, pretože to všetko boli ľudia, ktorí boli v straníckej nomenklatúre veľmi vysoko a ŠtB ich nemohla získavať ako tajných spolupracovníkov.

Samozrejme, eštebákom veľmi záležalo na tom, aby s nimi mali dobré vzťahy, aby im pomáhali v agentúrno-operatívnej práci. Keď bolo napríklad nejaké symbolické výročie, potrebovali Dubčeka dostať z Bratislavy, aby sa nestal súčasťou možných protirežimných aktivít. Zašli teda za riaditeľom či námestníkom podniku, kde Dubček pracoval, a ten ho v tom čase poslal na služobnú cestu mimo Bratislavy.

Takže eštebáci tieto podnikové elity navštevovali, dávali im zahraničný alkohol, peňažné odmeny a podobne, no a problém bol, že to nevedeli vydokladovať.

Mimochodom, aj táto inšpekcia bola dôkazom, ako profesionálne ŠtB fungovala, keď sa prišlo na nejaké nezrovnalosti, nastúpil kontrolný mechanizmus, ktorý ich odstránil. Rovnako aj každý zväzok agenta prechádzal administratívnou aj odbornou kontrolou, či spolupráca prebieha tak, ako má.

Koľkými ľuďmi to muselo prejsť?

Práve toto je jeden z ďalších argumentov v neprospech Babiša. Operatívny pracovník preveroval potenciálneho agenta, zisťoval jeho charakter, spravodajské možnosti, vzťah k orgánom bezpečnosti. Až keď si bol pomerne istý, že verbovka môže vyjsť, dal návrh, ktorý podpisovali traja nadriadení.

Operatívec návrh predkladal, museli ho podpísať náčelníci oddelenia, odboru aj správy. Všetci štyria tak preberali zodpovednosť za to, že sa postupovalo správne z administratívneho aj odborného hľadiska. Keby sa zistilo, že niečo nesedí, všetci štyria by pykali. V prípade Babiša všetky tieto náležitosti sedia.

Ale je tu ešte jeden kľúčový argument z roku 1984, ktorý hovorí o tom, že Babiš bol pre ŠtB užitočnejší než mnohí iní.

Ako to vieme?

V októbri roku 1984 prebehla porada u federálneho ministra vnútra, ktorá sa týkala agentúrneho aparátu československej kontrarozviedky. Dlhodobým preverovaním kvality agentúrnej práce sa totiž došlo k záveru, že vzhľadom na daný počet tajných spolupracovníkov kontrarozviedka nedosahuje výsledky, aké by mala dosahovať.

V rámci 3. odboru XII. správy Zboru národnej bezpečnosti sa spravilo prehodnotenie agentúry. Jeho výsledkom bolo, že zo 127 agentov, ktorí spadali pod tento odbor, zostalo v agentúrnej sieti 54. Teda previerkou prešlo len 40 percent z nich.

Aj vrátane Babiša?

Áno, Babišov zväzok a jeho spolupráca zostali nedotknuté, bol medzi tými, ktorí pokračovali ako agenti na danom úseku ďalej. ŠtB to teda vyhodnotila tak, že v problematike, v ktorej pracuje, sa Babiš osvedčil a ďalšia spolupráca má zmysel, pretože informácie, ktoré podáva, sú seriózne, pravdivé a potrebné.

Teda zväzok viedla ďalej až do obdobia, keď odišiel v roku 1985 do Maroka.

Je pozoruhodné, že naše súdy až do rozhodnutia Ústavného súdu považovali riadiacich pracovníkov ŠtB, ktorí okrem Milana Žitného tiež vystupovali na Babišovu podporu, za hodnoverných svedkov. Čo ste si o tom mysleli?

Samozrejme, išlo o absurdný prístup, pretože všetci títo pracovníci pri svojom odchode z ŠtB podpísali, že o svojej činnosti na ministerstve vnútra nebudú nikdy nikomu hovoriť. Navyše, príslušník tajnej služby si svoje zdroje absolútne kryje, to platí napokon aj v tajných službách demokratických štátov.

Teda z hľadiska etiky svojej profesie nemohli konať inak.

V podstate áno, len s tým rozdielom, že hovoríme o tajnej službe režimu, ktorý bol aj podľa našich zákonov zločinecký a títo ľudia boli jeho oporou.

No súd bral do úvahy tieto svedectvá, vôbec nebral do úvahy našu 21-stranovú analýzu ani svedectvo českého odborníka Radka Schovánka, ktorý sa 25 rokov zaoberá zväzkami ŠtB a mechanizmami jej pôsobenia.

Máte skúsenosť aj z iných prípadov, že súčasné súdy pristupujú k sporom, ktoré sa týkajú ŠtB, takto ľahkovážne?

Žiaľ, je to všeobecná skúsenosť, súdy väčšinou neberú do úvahy kontext vtedajšej doby. Súd hľadí na formálnu stránku veci, na to, či je tam podpis spolupráce.

Žiaľ, je to všeobecná skúsenosť, súdy väčšinou neberú do úvahy kontext vtedajšej doby. Zdieľať

Pokiaľ sa v spise nenachádza záväzok s vlastnoručným podpisom, súd automaticky ten prípad vyhodnotí v prospech agenta, pričom rozsudkom agent získa potvrdenie, že bol „neoprávnene evidovaný“ bez hlbšieho skúmania skutočnej spolupráce alebo jej vyvrátenia súdom.

V tomto prípade tiež podpis chýbal, súd vypočul osoby, ktoré mali zväzok viesť, lenže tu si treba uvedomiť, že ide o príslušníkov ŠtB, kde naozaj platí, že svoje zdroje kryjú.

ÚPN má kritikov z celkom iného prostredia a celkom iného typu, než je Andrej Babiš. Ľudia disentu ako Ján Čarnogurský a František Mikloško vnímajú dlhodobo negatívne, že do jedného vreca boli strčení aktívni spolupracovníci ako Babiš s ľuďmi, ktorí možno mali jednu slabšiu chvíľu, ale nič zlé nespravili, dokonca boli v zápase s režimom. Všetci sa však ocitli na jednom zozname a ÚPN vo svojich začiatkoch nedával najavo, že by si tie rozdiely uvedomoval. Nemáte spätne pocit, že ÚPN v tejto osvete zlyhával?

Tu vidím ešte značné rezervy. Medzi spolupracovníkmi sú naozaj rôzne prípady, na jednej strane ľudia, ktorí boli vo zväzkoch vedení, hoci nikdy v skutočnosti nespolupracovali, ale ŠtB ich takto vyhodnotila a zaradila ich do kategórie tajných spolupracovníkov.

Ako je to možné?

Aj ŠtB prechádzala vývojom. V 50. rokoch používala hrozby a kompromateriály na to, aby získala tajných spolupracovníkov. Išlo o vyhrážky, často o primitívne metódy, takže ŠtB dokázala v jednom roku získať 120 spolupracovníkov a zároveň 130 spolupracovníkov stratiť.

Jednoducho preto, že ľudia, ktorých si získala pod takýmto nátlakom, skutočnú spoluprácu neskôr, niekedy aj na druhý deň, odmietli.

Spätne to vieme z tých zväzkov vyčítať?

Áno, niektorí ľudia boli takto vedení pár mesiacov, z toho bolo zrejmé, že spoluprácu odmietli a ŠtB ju ukončila. Týka sa to stoviek ľudí.

Lenže keď je niekto napríklad 17 rokov vedený ako tajný spolupracovník, tam tento argument neobstojí. ŠtB mala svoje administratívne postupy, pokiaľ by títo ľudia neprinášali výsledky, spoluprácu by už dávno ukončila.

Ján Langoš však v začiatkoch hovoril vo vzťahu ku všetkým agentom veľmi rezolútne, nebolo chybou, že toto rozlíšenie chýbalo?

V tom čase nie, pretože naša úroveň poznatkov o ŠtB sa v priebehu posledných 15 rokov značne zmenila. Ján Langoš v prvom rade hájil fakt, že ak bol niekto založený v evidencii ako tajný spolupracovník, určite nešlo o falošnú alebo vymyslenú evidenciu. V tom mal nepochybne pravdu.

Inou vecou je rozlišovať medzi skutočnými spolupracovníkmi a ľuďmi, ktorí sa tam dostali rôznymi okolnosťami, pritom neboli ochotní spolupracovať s ŠtB, odmietli ju hneď na druhý deň či o týždeň. Toto rozlišovanie je určite úlohou ÚPN.

Ale, samozrejme, naša priorita musí byť zameraná na obete režimu a na páchateľov.

Prejdime k samotnému ÚPN. V ústave ste od úplného začiatku, od roku 2003, takých vás je tam len zopár. Od Langošovho idealistického obdobia prešlo takmer 15 rokov, dnes prežíva hlbokú krízu. Vládna koalícia prijala novelu, ktorá podľa opozície ohrozuje existenciu ÚPN, mladí ľudia organizujú petície, na druhej strane ústav paralyzovali spory medzi predsedom Správnej rady Ondrejom Krajňákom a ostatnými členmi správnej rady, ako aj hádky vnútri inštitúcie. Čo sa to s ÚPN vlastne deje?

Mňa osobne veľmi teší ten záujem o ÚPN aj obhajoba inštitúcie, ktorej sme boli svedkami v posledných mesiacoch. Na druhej strane, len málo ľudí zvonka dokáže pochopiť, čo sa skutočne deje vo vnútri ÚPN.

Ja naozaj môžem porovnávať: za Jána Langoša to bolo veľmi pekné obdobie, z dnešného pohľadu priam romantické časy, keď sa išlo za jednou myšlienkou. Niečo sa budovalo, vznikali nielen pracovné vzťahy, aj priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes. Ján Langoš hovorieval, že sa vytvoril kolektív ľudí, ktorý bude možné rozohnať, ale už nebude možné zničiť ideály, ktoré sa v tých ľuďoch vyformovali.

To sa aj ukázalo, viacerí prešli do iných inštitúcií a v ich terajšej práci cítiť ten odkaz.

Čo z tohto zakladateľského obdobia ostalo?

Keď pred piatimi rokmi prišiel do čela ÚPN Ondrej Krajňák, viacerí to prijali pozitívne. Keďže v ÚPN pred zvolením pracoval, bol predpoklad, že bude vedieť, ako by mal ústav fungovať.

Lenže Ondrej Krajňák to postavil tak, že je štatutárom, ktorý musí riadiť a rozhodovať výlučne sám, pričom obchádzal kompetencie orgánov ÚPN. Prisvojoval si absolútne kompetencie, nerešpektoval zákon ani interné predpisy. ÚPN má však vládu jedného muža skúmať, nie aplikovať v praxi.

To bolo až také zlé?

Áno, pretože v podstate zlikvidoval činnosť výboru, znepriatelil si aj ďalších odborníkov a špecialistov, ktorým na ÚPN záleží.

ÚPN má vládu jedného muža skúmať, nie aplikovať v praxi. Zdieľať

Veď v správnej a dozornej rade nie sú „akísi politickí nominanti“, ale odborníci ako riaditeľ Historického ústavu SAV či bývalý šéf archívu Ladislav Bukovszký. Tí všetci sa zrazu dostali do roly, že nám chcú zle, pritom to nebola pravda.

Za neblahé pomery okolo ÚPN aj za to, že vznikla tá vládna novela, je zodpovedný Ondrej Krajňák?

Podľa mňa nesie plnú zodpovednosť za situáciu.

Na obhajobu Krajňáka by sa však dalo povedať, že už keď nastupoval, boli v ÚPN rôzne konflikty, tri odborové organizácie. Neprimeranú moc si možno prisvojoval s motiváciou, že to treba držať pevnou rukou, len to nedokázal.

Problém je, že zlyhal odborne aj ľudsky. Posledné roky sme ako ÚPN premrhali, venovali sme sa len marginálnym problémom.

Napríklad?

Namiesto reálnych problémov sa riešila akási očista ÚPN, ktorá prebieha piaty rok. Najprv sa hľadali chyby z minulého obdobia, potom sa začala riešiť v zmluvách zakotvená domácka práca niektorých vedeckých pracovníkov. Pritom na tom nebolo nič zlé, naopak, v tom čase sa má chodiť do archívov, múzeí, uskutočňovať oral history.

Problém je, že Ondrej Krajňák zlyhal odborne aj ľudsky. Posledné roky sme ako ÚPN premrhali, venovali sme sa len marginálnym problémom. Zdieľať

Celé roky sa riešili formálne hlúposti, čím sa len ničila motivácia ľudí. Chýbal cit pre pozitívne riešenie odborných úloh aj ľudských vzťahov, ani nehovoriac o celkovej koncepcii, ktorú Krajňák inštitúcii nedokázal za celé obdobie svojho pôsobenia nastaviť.

Pre nemalú časť verejnosti, ktorá o vašich vnútorných pomeroch toho veľa nevie, však bol Ondrej Krajňák pozitívnou postavou, pretože prepustil napríklad historika Martina Lacka, ktorý bol pre niektoré svoje názory naozaj len ťažko kompatibilný s misiou ÚPN.

Samozrejme, ak má predseda Správnej rady ÚPN pocit, že takíto ľudia nemajú na ÚPN čo robiť, tak je jeho plným právom sa s tým vysporiadať, ale v súlade so zákonom.

Bolo by to v poriadku, keby ÚPN súčasne robil projekty, pre ktoré existuje. Lenže všetky veľké projekty, ktoré ÚPN ešte má, sa nastavili za Langoša alebo Petranského, za posledné štyri roky nevznikol ani jeden väčší projekt, na ktorom by sa pracovalo.

Mám skôr pocit, že tu išlo o mediálnu sebaprezentáciu, boj s ľudákom a komunistom v ÚPN, rovnako teraz Babiš, na ktorého prvé súdne pojednávanie Krajňák takmer zabudol.

V skutočnosti však viacerých odborníkov, ktorí mali v ÚPN na veci iný názor, vypudil zo svojho okolia, porušoval interné normy, odvolával v rozpore s internými smernicami vedúcich pracovníkov oddelení a nominoval svojich. Vytvorilo sa prostredie, v ktorom lojálnosť stála nad odbornosťou.

Bývalý šéf ÚPN Ivan Petranský nedávno v Postoji opísal obrovský úpadok produkcie ÚPN v ére Krajňáka. Petranský je prirodzene zaujatý v prospech predošlej éry, naozaj ten obraz sedí?

Ten obraz, ktorý vykreslil z hľadiska odborného a vedeckého úpadku práce ÚPN, žiaľ, sedí. Odborná úroveň v ústave skutočne veľmi klesla.

Je to tým, že najlepší ľudia medzičasom odišli?

Odborníci, ktorí prišli už za Langoša a za Petranského, mali povedzme pocit, že to nie je celkom ich obdobie, verili, že ústav sa zmení. Postupne však kvôli nekompetentnosti Krajňáka stratili ambíciu, prestali sa angažovať.

Vytvorilo sa prostredie, v ktorom lojálnosť stála nad odbornosťou. Zdieľať

Keď prišli ponuky, títo ľudia odišli. Vnímal som tragicky aj to, akí ľudia boli prepúšťaní, napríklad kolegyňa Jana Speváková, ktorá získala desiatky tisíc eur na projekty. To sa predtým nepodarilo nikomu inému, vďaka tomu sme chodili prednášať, vydávali sme publikácie, no aj tak bola po návrate z rodičovskej dovolenky prepustená.

Prečo?

Pretože Krajňákovi sa nepáčilo, že má v zmluve prácu z domu. Vedeckým pracovníkom dopĺňal do plánu činnosti bez konzultácie s nimi pracovné úlohy. Keď sa ohradili, boli vyťahovaní po jednom ako zajace pred nejakú komisiu, tu dostávali upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny.

Ak niekto publikoval v zahraničí, za to nedostal poďakovanie, ale, naopak, výčitku, že pracuje pre iných. Pritom každému normálnemu vedeckému ústavu musí záležať na tom, aby jeho pracovník nebol uzavretý len vo svojom, ale presadzoval sa aj inde.

To, čo hovoríte, pripomína akýsi druh pracovnej šikany. Ostali teda ešte v ÚPN šikovní ľudia?

Áno, ostali tu ľudia, ktorí sa utiahli, robia si svoje, ostatné radšej nevnímajú. To je obrovská škoda, pretože keď na niečom pracujete, prirodzene sa vám ukážu nové témy, ktoré ste mohli odborne posunúť alebo spracovať. Lenže táto motivácia celkom zmizla. Mnohí robia kus dobrej práce.

Vy ste na poli výskumu ŠtB od roku 2003 už všeličo dokázali, aj vašej práce sa čoraz horšia atmosféra dotkla?

Mňa to až tak nezasiahlo, lebo robím ďalej na dlhodobo nastavených projektoch. Chcel som však vytvoriť nový projekt, malo ísť o zborník, v ktorom by sa prepojili výskumy nás aj partnerských zahraničných pamäťových inštitúcií, kde by sme si ako krajiny bývalého sovietskeho bloku navzájom konfrontovali poznatky o obetiach perzekúcie, o moci jednotlivých zložiek štátu.

Veľa toho o sebe, žiaľ nevieme, my napríklad nevieme, kam dospel estónsky výskum, oni zas nevedia o nás a tak ďalej. Zborník mal vychádzať v angličtine, aby to bolo zaujímavé aj pre Západ, získali sme naň aj zdroje, Konrad Adenauer Stiftung prisľúbil finančnú pomoc, mala tam byť redakčná rada, kde by za každý štát zodpovedal jeden človek za výber kvalitných textov.

Samozrejme, chcelo by to ľudí na fulltime, ktorí by sa tomu venovali. Napriek tomu, že to bolo finančne zaistené, z vedenia neprišla žiadna spätná väzba.

Prečo?

Predseda správnej rady nejavil záujem o dlhé, vedecké štúdie. Štúdie mali byť krátke, päť-šesťstranové, čo je nezmysel, to nie sú štúdie, ale črty. Takýchto prípadov bolo viacej a ilustrujú ten odborný úpadok.

Niečo podobné sa prejavuje aj v našom časopise Pamäť národa. Jednak ho trápili neustále kompetenčné spory s redakčnou radou, kde boli odborníci, docenti, profesori, Ondrej Krajňák si spolu so šéfredaktorom uzurpovali právo posudzovať, čo je odborne dobré, hoci na to nemajú. V tej redakčnej rade sú aj zahraniční členovia, takže týmto si robíme v zahraničí hanbu.

Hanbu?

Presne tak, hanbu. Aj pred verejnosťou. Ten časopis sa kedysi predával, dnes má 70 predplatiteľov, väčšina z nich sú školy, takže to ostáva v knižnici. To je však strašne málo na časopis, ktorý by mal byť čítaný pre svoj obsah.

Časopis Pamäť národa sa z odborného časopisu zmenil na podnikový. Zdieľať

Z odborného časopisu sa zmenil na podnikový, ľudí zaujímajú historické analýzy, odborné texty o bezpráví, ktorého sa štát dopúšťal voči svojim občanom, nie sebaprezentačné texty, v jednom čísle sme narátali až 21 fotografií predsedu správnej rady.

To, čo opisujete, je atmosféra útlmu, rezignácie a vnútorného rozvratu.

Žiaľ, tak nejako to cítim nielen ja. Ale určite to tak necítia všetci. Krajňákovi spolupracovníci prišli pred časom s listom na podporu Krajňáka, ktorý napokon podpísalo asi 30 prevažne administratívno-technických zamestnancov, bol písaný s dikciou, že my zamestnanci sme za Ondreja Krajňáka, ktorý ako jediný to robí dobre, kým ostatní ÚPN škodia.

Bola to strašná politizácia, vlastne tá novela prišla aj ako reakcia na takéto akcie Krajňákových ľudí. On preto nesie plnú zodpovednosť aj za protireakciu, aj za túto novelu.

Prečo ste tam zostali a neodišli spolu s ďalšími?

Nastúpil som v nadšeneckých začiatkoch, ten ústav považujem aj za svoju inštitúciu. Naplno som lojálny ÚPN, jeho myšlienke, nie ľuďom, ktorí si tú inštitúciu uzurpovali.

Pozrite, aj v prípade Babiša bol najskôr v ÚPN pocit, že nemáme k tomu čo povedať, napokon sme našli viacero spisov a jeho spoluprácu dobre zrekonštruovali aj napriek chýbajúcim materiálom. Chcem tú značku držať. Mal som už tri možnosti odísť, ale tá práca ma baví a vidím v nej zmysel.

Mnohí však už nevedia odpovedať na otázku, či má ÚPN takmer 28 rokov od pádu komunizmu ešte zmysel, mnoho vecí sa už medzitým odkrylo. Má ho teda?

O tom v najmenšom nepochybujem. My totiž toho ešte naozaj veľa nevieme a ústav robí natoľko špecifickú prácu, že si neviem predstaviť, kto iný by to mohol robiť. V archíve máme množstvo materiálov, množstvo slovacík je ešte v Českej republike, tie by mali byť vyhodnocované u nás.

Vôbec nespracúvame organizátorov zla, samotnú komunistickú stranu, celkom sme prestali analyzovať štruktúry KSČ, venovali sme sa síce ŠtB, ale nedostali sme sa do 50. rokov, keď bolo bezprávia najviac.

Musíme začať mapovať 50. roky, zanalyzovať politické procesy, aké bolo prepojenie s justíciou, ako sa tie procesy medzi jednotlivými zložkami vlastne dohadovali.

Vôbec nespracúvame organizátorov zla, samotnú komunistickú stranu, celkom sme prestali analyzovať štruktúry KSČ, venovali sme sa síce ŠtB, ale nedostali sme sa do 50. rokov, keď bolo bezprávia najviac. Zdieľať

Už nestačí len hovoriť, že ľudia boli mučení, popravovaní, trpeli, s tým sme si vystačili v 90. rokoch, nie dnes. Teda ÚPN má roboty ešte na veľa rokov.

Lenže čo sa bude diať ďalej? Po prijatí novely je zjavné, že sa končí éra Ondreja Krajňáka (rozhovor sme robili koncom minulého týždňa, Krajňák odstúpil z funkcie predsedu Správnej rady tento pondelok – pozn. red.), súčasne tam ostane viacero ľudí, ktorých tam zamestnal či vyzdvihol. Neobávate sa, že po tomto rozhovore, ktorý nevyvolá medzi mnohými zamestnancami ÚPN nadšenie, budete musieť aj tak odísť?

Myslím si, že veci treba pomenovať pravým menom, povedať svoj názor, nielen hlúpo pritakávať výmenou za rôzne benefity.

Otázne je, či to vaše okolie znesie.

Tohto sa neobávam. Očakávam, že sa konečne začne normálne pracovať. Chcem uskutočniť svoje odborné plány, napríklad sa systematicky venovať ŠtB v 50. rokoch, v tomto vidím zmysel svojej práce.

ÚPN má po novom riadiť kolektívny orgán. Nehrozí, že po období muža, ktorý si uzurpoval moc a nevedel s ňou narábať, príde obdobie bezvládia? A teda že za ÚPN sa stiahne opona?

Dôverujem osobnostiam v správnej rade, že sa urýchlene budú zaoberať situáciou a vytvoria pre odborníkov v ÚPN priaznivé a tvorivé pracovné prostredie.

Ale veríte tomu, že sa to naozaj podarí?

Verím, že ak odbornosť bude viac než lojalita, tak sa to podarí.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo