Roky varí ľuďom bez domova Nikdy neviem, koľkí prídu, varím zo svojho dôchodku. Už ma aj okradli, ale nebojím sa

Býva na jednom zo sídlisk v Banskej Bystrici. Na zastávke čaká s úsmevom, v klobúku, skúmavo hľadí a povie, že vyzerám ako novinárka. Aj keď sa vidíme prvýkrát v živote, srdečne ma vystíska.

Vzápätí sa už presúvame do jej bytu. Hovorí, že je najstaršou z ôsmich detí, jej otec bol nepočujúci a mama sa na svoj život nikdy nesťažovala. Naopak, svojím príkladom ju motivovala, aby pomáhala iným.

„Moja mama celý život niekoho zachraňovala, tak to mám od nej. Dala nám slobodu, žiadne tresty. Bola nám príkladom, ako rozprávala, tak aj žila. Mala živú vieru,“ dodá.

Irenka spomína na svoju mamu, ktorá jej bola vždy príkladom v pomoci iným. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Irenka je kresťanka, patrí medzi adventistov siedmeho dňa. Svoju dlhoročnú pomoc ľuďom spája so svojou cirkvou, Boh je pre ňu na prvom mieste.

Už dve desaťročia sa delí o svoj čas, energiu aj potraviny s ľuďmi, ktorých si spoločnosť nevšíma a bočí od nich.

„Fazuľová polievka je už navarená, ešte im budem robiť langoše,“ spokojne konštatuje a dodá, že nikdy nevie, koľkí sa napokon prídu najesť. „Koláč musí byť takisto, dnes je ovocný s mrveničkou,“ dodá.

Už roky každý deň o druhej popoludní nabalí obed a v taškách ho autobusom odvezie ľuďom bez domova. Ako a kde im obed servíruje, sa dozviem o čosi neskôr.

Irenka hovorí, že variť pre iných je pre ňu radosť. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Irenkine menu sú pestré. Dnes uvarila fazuľovú polievku a langoše. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Pred rokmi dostala ocenenie Srdce na dlani za „nezištné venovanie času, energie a svojich schopností na pomoc ľuďom a rozvoj komunít v Banskobystrickom kraji“. Neskôr pribudol aj titul Mikulášska duša. Svoje zarámované ocenenia mi ukazuje v kuchyni pri varení.

Aký zmysel jej dáva táto nezištná aktivita?

„Keby som to robila kvôli ľuďom, tak som sklamaná, nešťastná, ušomraná. Je to dar. Inak by som to ani nevedela robiť.“

Vzápätí cituje známy úryvok z Biblie: Bol som hladný, dali ste mi jesť... „A čo, Pán Ježiš príde a ja mu čo poviem?“ pýta sa.

Varí zo svojich dôchodcovských peňazí, ale stáva sa, že jej ľudia donesú nejaké suroviny, ktoré využije. Alebo si zoženie lacnejšiu zeleninu či ovocie.

Vysvetľuje, že „svojich“ bezdomovcov má už rozdelených. Traja z nich, ktorých pozná roky, ju môžu navštíviť aj doma, ale museli prijať jej podmienky. Aktívne jej pomáhajú v domácnosti a nesmú požívať alkohol či iné návykové látky.

Bezdomovec ŠtefanNašiel som nový zmysel života, v 75 rokoch sa chystám na ultramaratón

Jana Holubčíková

Nebývajú u nej ani neprespávajú, ale môžu sa tu prezliecť, odložiť si veci, osprchovať sa aj sa dôstojne najesť za stolom. K dispozícii im dala aj svoj záhradný domček, kde môžu prespať.

Jeden z nich, ktorého volá Maťko, je pre ňu ako „adoptovaný syn“. Stretávam sa s ním aj v Irenkinom byte.

Na ulici sa ocitol potom, čo jeho manželka a sedemmesačné bábätko neprežili dopravnú nehodu. On si z nej okrem životnej tragédie odniesol aj zdravotné následky, dlhy a stratu bývania. Pred nehodou navyše prišiel aj o rodičov a súrodencov.

Nechce zverejniť svoju tvár, pri rozprávaní o svojich útrapách sa mu v očiach lesknú oči. Vraví, že žiť môže len vďaka takým ľuďom, ako je Irenka.

Na sporáku v malej kuchyni čaká polievka a na pracovnej doske kysne cesto na langoše. Irenka ma upozorní, že o chvíľu ich musí začať vyprážať, aby všetko stihla.

Irenka pracovala celý život ako predavačka. Je vydatá 51 rokov, s manželom majú tri deti a oslávili aj zlatú svadbu.

Irenka zamlada. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Stíha sa starať aj o rybičky. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Ako prišla k tomu, že sa začala starať o ľudí bez domova?

Hovorí, že všetko sa začalo v jej spoločenstve. Neskôr už v tom pokračovala aj sama. „Pán Boh je úžasný, všetko zariadi,“ hovorí. Prvým ľuďom kdesi postavila stan, vymaľovala im tiež schátranú opustenú stavbu.

„Koľko ľudí som už nachovala. A koľkí z nich už odišli. Keď si na nich spomeniem, je mi ľúto, lebo tu ešte mohli byť, keby boli počúvali,“ zamyslí sa.

Alkohol je u ľudí bez domova podľa nej najväčší kameň úrazu. „Už ich veľa zomrelo, len pijú a pijú, nemajú kde hlavu skloniť.“

Ako 74-ročná pôsobí, že je plná energie, priznáva však, že na ňu padá občas únava a má svoje zdravotné problémy.

(Vianočné) Príbehy so smutným koncomReportáž o tých, ktorí stratili všetko

Jana Holubčíková

Ako vnímajú jej aktivity okolie, susedia či rodina?

Pripúšťa, že má problémy v susedstve, nie všetci majú pochopenie. Viac to však nekomentuje.

Ľudia bez domova často budia v spoločnosti aj strach, Bystričanka vraví, že sa ich nebála nikdy, hoci sa jej stalo, že ju aj okradli.

„Prišiel ku mne a zobral mi osemdesiat eur. Dám mu síce najesť, ale do bytu ho už nepustím,“ opisuje.

Priznáva, že aj manžel mal s jej nezištnosťou problém. Teraz sa venuje gazdovstvu mimo Bystrice, Irenka tak v byte trávi čas najmä s kocúrom Miňom. „Moje deti a vnúčence sú s tým zmierené, lebo mám zmysel života,“ dodáva s úsmevom.

Počas nášho rozhovoru príde Ivan, poznajú sa už dekádu. Prišiel si vziať čierne topánky, jesť nechce, narýchlo vypije len kávu a dá si aj koláč. Ponáhľa sa na pohreb.

S Ivanom sa poznajú roky. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

„To je človek, ktorý rád upratuje, je v tom perfektný,“ pochváli ho Irenka.

„Zlatá dobrá duša, čo pomáha. O koľkých sa už postarala, mnohí tu už ani nie sú,“ opíše zas šesťdesiatnik dôchodkyňu a potom sa už ponáhľa kúpiť kvety na pohreb svojej tety.

Pred druhou popoludní Irenka nabalí tašky s jedlom a spoločne sa autobusom vyberieme za ľuďmi bez domova.

Miesto podávania obeda je nenápadné, nijak neoznačené. Betónová nízka kocka s poklopom vyzerá takmer ako dokonalý prírodný stôl uprostred hlavného ťahu neďaleko centra mesta. Keby pršalo, obed by sa presunul cez cestu na zastrešený chodník.

Žiadny luxus, len jednoduchý plastový riad, ale je to čerstvé a domáce teplé jedlo.

S nabalenými taškami čakáme na autobus. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Pri jedení je čas aj na rozhovory. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Šaňo. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Irenka naberá polievku Igorovi do pohára, aby mal aj večeru. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Na mieste ako prvý čaká Šaňo. Neskôr sa pridá Igor a ako posledný dôjde aj Marcel.

„Irenka má heslo pomáhať a chrániť. Treba to zapísať,“ hovorí Šaňo, ktorý pochádza z východného Slovenska. Dodá, že predvčerom si pochutil na dobrej pečienke. Irenka ho opraví, boli to vnútornosti.

Igor zas pochváli nedávny prívarok. Fazuľovú polievku si vypýta aj do fľaše, aby mal na večeru.

Keď sa jedlo minie, starostlivá dôchodkyňa v klobúku uprace riad a skonštatuje, že odíde s prázdnymi taškami. Omrvinky sa zvýšia aj holubom, ktoré sa tu rýchlo zleteli.

„Je to pre mňa pocta. Som rada, že môžem povedať, aký je Pán Boh úžasný,“ lúči sa Bystričanka s úsmevom a je spokojná, že sa dnes zas všetko zjedlo.