Sviatok práce Zrušme už tento komunistický prežitok

Najzbytočnejší zo všetkých sviatkov je tu. Sviatok, ktorý už nikto neslávi, a ak si naň niekto vôbec nejako spomenie, tak spravidla príslušník staršej generácie s cynickým úškľabkom nad prvomájovými sprievodmi. Tých, čo ich mali radi, azda už ani niet.

Ešte v deväťdesiatych rokoch bol Sviatok práce možno schopný vytiahnuť pár ľavicových občanov pokročilejšieho veku do ulíc. Dnes už ani to nie. Nanajvýš sa kde-tu koná nejaký recesistický sprievod charakteru skôr maškarného.

Na rovinu treba povedať, že Sviatok práce dnes už nie je viac než púhy voľný deň. Akoby tretí deň víkendu, hoci väčšinou niekde v strede týždňa.

Iste, ľudia majú voľné dni radi. Kto už by chcel taký komfort ľuďom zobrať? Čo to musí byť za blázna?

No nielen z chleba žije človek. Sviatky majú byť viac než len voľnými dňami. Má za nimi byť nejaká myšlienka, niečo, čo sa dá nejakým spôsobom osláviť, azda až svätiť – napokon, etymologický pôvod slova sviatok je svätý deň.

Kresťanské sviatky sa svätia celkom jednoznačne, tie svetské sa dajú svätiť iným spôsobom, napríklad spomienkou, možno zhromaždením či kultúrnym podujatím.

Tak by to aspoň malo byť. V poriadnej spoločnosti by sme si takýmto spôsobom prvého januára uctili, že máme vlastný štát, piateho júla príchod vierozvestcov, o ktorých sa učí na škole každé dieťa, alebo sedemnásteho novembra, že žijeme v slobodnej a demokratickej spoločnosti.

Niektorí to aj robia, tým patrí česť. A robia to aj vrcholní štátni predstavitelia: či už povedia v televízii príhovor, kdesi položia veniec alebo dokonca usporiadajú k sviatku celý program. A je jedno, či sú pri moci práve ľavičiari alebo pravičiari. Väčšinu sviatkov si nejakým spôsobom (aspoň pasívne) váži pomerne veľká časť spoločnosti.

Sviatok práce je iný. V súčasnosti s ním už nie je spojená žiadna tradícia ani nič inšie, čo by si vážila spoločnosť naprieč sociálnymi kategóriami. Je to proste relikt dôb minulých. Vtedy možno aj tento sviatok mal nejaké opodstatnenie, keďže mal za účel zakotviť do národných legislatív práva pracujúcich. Toto úsilie je už však dávno zavŕšené, respektíve až prekonané, a sviatok ako taký je vyprázdnený.

Niekto by mohol argumentovať, že Sviatok práce existuje aj inde vo svete. Je to pravda, tento sviatok oficiálne majú mnohé krajiny, nie je však všade. Íri, Fíni, Estónci, Holanďania a Dáni sú európske národy, ktoré tento sviatok nemajú, tak by sme neboli prví. A v tých krajinách, kde je Sviatok práce voľným dňom, ho oslavujú nanajvýš krajne ľavicové zoskupenia.

História tohto sviatku je pomerne krátka. V máji roku 1886 americkí robotníci a anarchisti v Chicagu štrajkovali za osemhodinový pracovný čas. Keď sa policajti pokúšali zhromaždenie rozohnať, neznáma osoba odpálila bombu, na čo policajti začali strieľať.

Takzvaný Haymarketský masaker mal na účte smrť siedmich policajtov a štyroch protestujúcich, zranených boli desiatky. Následne boli bez dôkazov k smrti odsúdení siedmi anarchisti.

Keby sme si každú takúto tragédiu kdekoľvek vo svete každoročne pripomínali voľným dňom, nechodili by sme do práce vôbec.

V reakcii na to roku 1889 vyhlásila Druhá internacionála prvý máj za oficiálny Sviatok práce. (Mimochodom, o pár rokov neskôr táto socialistická organizácia vyhlásila aj Medzinárodný deň žien.)

Keď komunisti v Československu uchvátili moc, v roku 1951 spravili z dovtedajšieho prvomájového pamätného dňa „deň pracovného pokoja“ (tento terminus technikus taktiež zaviedli komunisti v tomto roku), a keďže bol ústredným sviatkom komunistickej ideológie, de facto sa stal najvýznamnejším sviatkom v roku.

Veď dobre, Haymarketský masaker bola smutná udalosť, škoda všetkých tých životov, nemali by sa také veci už opakovať. Ale naozaj je akýsi incident z devätnásteho storočia z Chicaga dôvodom na to, aby aj o viac než storočie neskôr bol na Slovensku každý rok prvého mája voľný deň?

Keby sme si každú takúto tragédiu kdekoľvek vo svete každoročne pripomínali voľným dňom, nechodili by sme do práce vôbec.

To možno znie zaujímavo, ale tadiaľto cesta nevedie. Sviatkov môže byť iba niekoľko, preto treba starostlivo zvážiť, ktoré to budú.

Pri pohľade na slovenský zákon o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch až do očí udiera nekoncepčnosť tohto zákona. Niektoré štátne sviatky sú dňami pracovného pokoja, niektoré nie. A niektoré dni pracovného pokoja sú štátnymi sviatkami a iné nie.

Čiastočne za to môže pokračovanie v komunistickom modeli „dní pracovného pokoja“, tvoriacich akúsi samostatnú kategóriu povedľa štátnych sviatkov, hoci sa vlastne ničím nelíšili. Až do roku 2020, keď za Matovičovej vlády pribudol – veľmi správne – nový štátny sviatok 28. október: Deň vzniku Československa.

Nebyť 28. októbra, keď sme sa my Slováci prvýkrát v histórii stali štátotvorným národom, možno by sme vlastný štát nemali ani dnes.

No zároveň vtedy do zákona pribudol – veľmi nesprávne – aj paragraf o tom, že tento štátny sviatok nie je dňom pracovného pokoja ani sviatkom podľa osobitného predpisu, teda Zákonníka práce. Čiže je to sviatok, ale nie je to sviatok. Jasné ako facka.

Načo je to vlastne? Respektíve – čo potom znamená, keď je niečo sviatkom, ak je to bežný deň ako každý iný a normálne sa pracuje, akoby sa nechumelilo?

Túto nezmyselnosť ešte posilnila súčasná vládna garnitúra, ktorá do rovnakej kategórie „sviatku-nesviatku“ preradila Deň ústavy. Aj ten je sviatkom, no nie je sviatkom.

Nie že by Deň ústavy niekomu veľmi chýbal – ale na čo je potom v zákone kategória pamätných dní? Veď práve toto majú byť dni, ktoré sú bežnými pracovnými, no nejakú udalosť si v nich môžeme pripomenúť. Napríklad začiatok pandémie v pamätný deň 6. marca.

Presne sem by mohol byť preradený nielen Deň ústavy, ale aj Sviatok práce. Kto chce, nech si vtedy pripomína Haymarketský masaker, nech si pokojne aj ide pochodovať s červenou vlajkou, ale dôvodu, aby tento deň bol pre všetkých voľný, niet.

K dokonalosti by chýbali dve veci. Po prvé, z 28. októbra treba spraviť riadny sviatok so všetkým, čo k tomu patrí. Nebyť tohto dňa, keď sme sa my Slováci prvýkrát v histórii stali štátotvorným národom a spolu s Čechmi sme vytvorili vlastný štát, možno by sme vlastný štát nemali ani dnes. Mali by sme si to všetci konečne uvedomiť a každoročne to náležite osláviť.

Celkový počet voľných dní v roku by tak ostal rovnaký, nikto by nemusel banovať.

Druhá vec, ktorú by bolo vhodné urobiť, je zrušiť nezmyselnú komunistickú kategóriu dní pracovného pokoja a mať skrátka iba štátom uznávané sviatky.

Sviatok je samozrejmý, každému jasný pojem. Je to voľný deň a voľný je preto, lebo sa svätí. Dnešný „sviatok“ sa už skrátka nesvätí – je to komunistický prežitok a treba ho poslať do minulosti, kde patrí.