Nedeľňajšie voľby v Nemecku zrejme potvrdia, že Angela Merkelová sa stane štvrtýkrát kancelárkou, čo je po tom všetkom malý zázrak.

Vlastne je to pomerne veľký zázrak.

Na prelome rokov 2015 a 2016 to vyzeralo, že Merkelová bude každú chvíľu nútená odstúpiť zo svojho úradu. Na to, že by mala po 12 rokoch svojej éry ešte raz úspešne kandidovať na post kancelárky, nepomyslel vtedy nikto, ani ona sama.

Nálada voličov, ktorí ešte v lete 2015 vítali otvorenú náruč pre utečencov, sa postupne menila, eufóriu striedala skepsa až strach.

Poslanci inak zdisciplinovanej CDU sa na stretnutiach otvorene búrili proti utečeneckej politike svojej kancelárky a viacerí v zákulisí dúfali, že ju čoskoro nahradí legenda nemeckej politiky Wolfgang Schäuble. Sesterská bavorská CSU medzitým riešila historickú dilemu, či nastal čas ukončiť povojnovú volebnú koalíciu s dezorientovanou CDU a etablovať sa ako celonemecká strana.

Ak by k tomu došlo, bol by to koniec Angely Merkelovej.

Dejiny by si pamätali, že na začiatku tohto konca bolo jej čudesné rozhodnutie nechať otvorené hranice, cez ktoré do Nemecka vprúdilo len v roku 2015 o čosi menej než milión utečencov.

Ale žiaden koniec jej éry sa napokon nekonal.

V znamení utečencov

Angela Merkelová bola opäť, ako už viackrát vo svojom politickom živote, dieťaťom šťasteny. V nedeľňajších voľbách podľa všetkého jasne porazí SPD na čele s Martinom Schulzom a ostane kancelárkou do roku 2021. A potom to ako 67-ročná skúsi možno opäť.

Volebný večer však napriek istej víťazke nebude fádny.

Nikto nevie presne odhadnúť, o koľko percent klesne CDU oproti minulým voľbám (keď získala 41,5 percenta). Ale najmä, nikto nevie, ako dopadne radikálna a protiutečenecká AfD (Alternatíva pre Nemecko), ktorá je v posledných týždňoch opäť na vzostupe.

Ak získa tretie miesto a dvojciferný výsledok strana, ktorú elity a médiá prirovnávajú k neonacistom, bude to pre nemeckú liberálnu demokraciu najväčší povojnový otras.

A tiež prehra Angely Merkelovej: keby nebolo jej utečeneckej politiky, radikálna pravica by sa zrejme už dávno vybila vo vnútorných frakčných bojoch medzi libertariánmi, národnými konzervatívcami a otvorenými šovinistami.

Nemecká kancelárka Angela Merkelová v Berlíne krátko pred Vianocami 2016 na mieste, kde deň predtým nákladné auto vrazilo do návštevníkov vianočných trhov. Foto – dpa picture alliance / Alamy

Voľby sa tak napokon predsa ponesú v tieni utečeneckého roka 2015. Teda roka, ktorý Merkelovej vyniesol status celosvetovej celebrity a líderky slobodného sveta. No aj roka, na ktorý by inak vždy veľmi opatrná politička najradšej zabudla, pretože sama vie, aké chyby spravila.

O osudových rozhodnutiach aj motiváciách Angely Merkelovej sa napísalo veľa analýz aj esejí, ale azda najlepší pohľad dovnútra ponúka tohtoročná kniha nemeckého novinára Robina Alexandra Štvanci s podtitulom Merkelová a utečenecká politika: Správa z útrob moci (Die Getriebenen, Merkel und die Flüchtlingspolitik: Report aus dem Innern der Macht).

Robin Alexander je reportérom denníka Die Welt, ktorý posledných osem rokov informuje o politike kancelárky Merkelovej, sprevádza ju na zahraničných cestách a ako málokto vidí do zákulisia politiky na najvyšších poschodiach. Alexander na základe diskrétnych rozhovorov s kľúčovými aktérmi zrekonštruoval priebeh dôležitých udalostí, ktoré sa udiali v priebehu 180 dní – teda od rozhodnutia Merkelovej otvoriť hranice v septembri 2015 až po dohodu s Tureckom v marci 2016.

Vznikol tak jedinečný obraz, ako fungovala nemecká politika – obraz politikov, ktorí len improvizovali, a keď bolo treba prijať rozhodnutie, báli sa prebrať zodpovednosť.

Mala to byť len výnimka

Piatok 4. septembra 2015 sa začal pre Angelu Merkelovú ako obyčajný pracovný deň. Kým jej najbližší spolupracovníci sa už po tradičnom rannom stretnutí tešili na víkend, kancelárku čakali štyri stretnutia po krajine, presuny svojím služobným Audi či helikoptérou.

Jediné, čo si pôvodne mala zapamätať z tohto dňa, bolo to, že sa bavorský premiér a líder CSU Horst Seehofer na ňu riadne urazil.

Piatok 4. septembra 2015 sa začal pre Angelu Merkelovú ako obyčajný pracovný deň. Zdieľať

CSU totiž organizovala veľkolepé oslavy k stému výročiu narodenia Franza Josefa Straussa, bavorského velikána, okrem iného autora idey, že napravo od CDU/CSU nemôže vzniknúť žiadna iná, demokraticky legitimizovaná strana.

Merkelová však pozvanie Seehofera odmietne, údajne z dôvodov zaneprázdnenosti. To je zjavná výhovorka, keďže Merkelová má v ten deň namierené aj do Mníchova.

S akciou CSU však nechce nič mať, jednak preto, že ideologicky vyhranený Strauss stelesňoval opak jej vlastnej pragmatickej politiky, ale zrejme ešte viac preto, že Der Spiegel v tom čase uverejnil nové odhalenia o čiernych fondoch Straussa.

Merkelová neskôr počas dňa v prestávkach medzi jednotlivými stretnutiami sleduje, čo sa deje v Budapešti na železničnej stanici v Keleti.

Viktor Orbán už pár dní predtým vypravil špeciálne vlaky s utečencami do Viedne a Mníchova, súčasne čelí v Európe ostrej kritike za to, akou policajnou silou zadržiaval valiace sa masy utečencov v táboroch.

Keďže tisíce utečencov, medzi nimi aj ženy s malými deťmi, sa v zúfalstve vydávajú na cestu diaľnicou do Rakúska, situácia sa dramatizuje. Nikto si nechce predstaviť, že takto by mali stráviť celú noc, rastie tlak na riešenie.

Viktor Orbán sa pokúša celý piatok spojiť s vtedajším rakúskym kancelárom Wernerom Faymannom, aby sa dohodli, čo s tým robiť. Faymann však Orbánovi nedvíha, nevie, čo by mu povedal, tých utečencov nemieni prijať, zároveň ich ani z obavy pred chaosom a násilím na hranici nechce zadržať.

Namiesto toho sa skontaktuje s Angelou Merkelovou, ktorá je v tieto aj ďalšie dni jeho jedinou nádejou a útechou.

Informuje ju o neudržateľnej situácii a navrhne jej, aby si obe krajiny rozdelili prichádzajúcich utečencov pol na pol.

Merkelová obratom volá so svojím vtedajším ministrom zahraničia Frankom-Walterom Steinmeierom (SPD), ktorý rokuje práve v Luxemburgu s európskymi kolegami, a ten jej oznámi, že jeho rakúsky partner Sebastian Kurz považuje otvorenie hranice za veľmi nebezpečný signál.

Steinmeier preto hovorí, že ak Nemecko teraz otvorí náruč a prijme tisíce utečencov putujúcich po diaľnici, je to možné, ale malo by to byť len výnimkou.

Minister vnútra Thomas de Maizière leží doma v horúčkach, zatiaľ čo urazený Seehofer Merkelovej stále nedvíha. Možno tuší, čo chce s ním Merkelová prebrať, a nechce sa zatiahnuť do rozhodnutí, ktoré bude onedlho z Bavorska ostro kritizovať.

Jediný, kto koná chladnokrvne, je Viktor Orbán. Ešte pred dohodou s Rakúskom a Nemeckom naloží utečencov do autobusov, ale nielen tých z diaľnice, do starých kĺbových Ikarusov sa vmestia aj utečenci z viacerých táborov.

Maďarský premiér vie, že o týždeň už bude hotový jeho chýrny plot, cez ktorý sa už do Maďarska nebude dať prejsť, preto chce využiť rakúsko-nemecké váhanie a odbremeniť sa od tisícov utečencov na svojom území.

Jediný, kto koná chladnokrvne, je Viktor Orbán. Ešte pred dohodou s Rakúskom a Nemeckom naloží utečencov do autobusov, ale nielen tých z diaľnice, do starých kĺbových Ikarusov sa vmestia aj utečenci z viacerých táborov. Zdieľať

Napokon, ako už predtým Orbán vyhlásil, všetci chcú aj tak do Nemecka, takže utečenecká kríza nie je európskym, ale nemeckým problémom.

Angela Merkelová s Faymannom napokon prijmú oveľa viac utečencov, než sa pôvodne zdalo, pričom Rakúšania si nezoberú polovicu z nich, ale ich preposielajú svojimi autobusmi ďalej, smer Nemecko.

Toto všetko malo byť len výnimočné opatrenie, na tom sa podľa Robina Alexandra zhodujú v dnešných rozhovoroch všetci aktéri tých dní: 4. septembra išlo len o nevyhnutné humanitárne gesto, ale následne sa mal vydať signál, že takto to ďalej nepôjde.

Aj Merkelová sa na druhý deň telefonicky zhodla s Orbánom, že išlo o núdzovú situáciu a naďalej platí dublinský dohovor, podľa ktorého utečenec podáva žiadosť o azyl v prvej krajine EÚ, do ktorej vstúpil.

Merkelová súčasne nalieha na európskych politikov, aby ju nenechali v kaši, ale aby si aj oni prevzali časť utečencov. Len cez tento jeden víkend prišlo do Mníchova 22-tisíc utečencov najmä z Blízkeho východu.

#merkelstreichelt

Kancelárka sa ocitla v celkom novej situácii: hoci už od roku 2014 rástol nápor utečencov, nevenovala tomu špeciálnu pozornosť. Aj na začiatku leta 2015 ju trápili najmä rokovania s Gréckom o ďalšej pomoci a podmienkach pri splácaní dlhu.

Potom prišiel prvý emocionálny zlom, televízne vystúpenie, počas ktorého sa pred kancelárkou rozplakala 15-ročná Reem Sahvil. Palestínske dievča sa plynulou nemčinou vyčítavo pýtalo, prečo ona a jej rodina nemôžu zostať v Nemecku a musia sa vrátiť späť.

Zneistená Merkelová k nej podišla, pohladila ju a povedala: „Ak teraz povieme ,vy všetci môžete prísť, vy všetci z Afriky môžete prísť´, také niečo by sme nemohli zvládnuť.“

Bola to pozoruhodná veta, najmä vzhľadom na heslo, ktoré o niekoľko týždňov neskôr opakovala Merkelová pri pohľade na prichádzajúce státisíce migrantov: „Wir schaffen das!“ (Zvládneme to!).

Merkelovej reakcia na slzy palestínskeho dievčaťa bola pritom primeraná. Na sociálnych sieťach však vyvolala búrku nevôle aj posmech.

Kancelárka bola opäť vykreslená ako chladná politička bez srdca a emócií, ktorá sa riadi len čisto racionálnym kalkulom, na nemeckom Twitteri sa dovtedy zrejme nič nešírilo tak ako hashtag #merkelstreichelt (v preklade: #merkelhladká).

Ešte i na začiatku septembra bolo predmetom veľkej mediálnej kritiky, že Merkelová sa vyhýba návšteve utečeneckých táborov a nechce si páliť prsty s problémom, ktorý jej neprinesie žiadne body.

To, že na Nemecko prichádza pomaly lavína, včas odhadol pred Merkelovou minister financií a veterán nemeckej politiky, dnes 75-ročný Wolfgang Schäuble.

Ten ako prvý začal Merkelovú ešte v júli presviedčať, aby sa stretla s tureckým prezidentom Erdoganom a urýchlene pracovala na utesnení turecko-gréckej morskej hranice.

Merkelová však o tom nechcela počuť, argumentovala, že Erdogan je neznesiteľný autokrat a že nemecká verejnosť by pakt s ním kvôli utečencom neprijala.

Pokus o multikultúrny imperializmus

Po tom, čo kancelárka otvorila hranice, pôvodne ako výnimočné opatrenie, stále dúfa, že sa jej diplomatickým tlakom podarí vynútiť prerozdeľovanie utečencov po Európe.

Spolu s Junckerom, šéfom Komisie a francúzskym prezidentom Hollandem dohodne plán na prerozdelenie 120-tisíc utečencov. Lákadlom pre Orbána má byť, že okrem utečencov z gréckych a talianskych táborov má ísť aj o 54-tisíc ľudí z maďarských táborov.

Orbán by najprv možno aj súhlasil, ale keď Merkelová doma presadí politiku otvorených hraníc, Maďari stratia o prerozdelenie záujem.

Nemecká kancelárka a predsedníčka nemeckej Kresťanskodemokratickej strany (CDU) Angela Merkelová (vpravo) sa objíma s predsedom Kresťansko-sociálnej únie (CSU) a guvernérom Bavorska Horstom Seehoferom pred stretnutím frakcií CDU/CSU v nemeckom Bundestagu v Berlíne 24. septembra 2013. Foto – AP Photo/Michael Sohn

Merkelová sa podľa novinára Robina Alexandra pokúša o „multikultúrny imperializmus“, chce donútiť európskych susedov, aby proti svojej vôli začlenili do svojich spoločností ľudí z iného civilizačného a náboženského okruhu.

Nemecko sa napokon 22. septembra pokúsi o dovtedy nebývalé násilné riešenie: keďže viaceré štáty s utečeneckými kvótami nesúhlasia, na nátlak Nemcov sa na Rade ministrov vnútra presadí hlasovanie kvalifikovanou väčšinou.

Ide o precedens, v takýchto závažných otázkach sa v radách rozhoduje vždy konsenzom, ak sa používa takéto hlasovanie, zväčša ide o technické otázky.

Na Rade ministrov vnútra hlasujú napokon proti Slovensko, Maďarsko, Česko, Rumunsko, Fíni sa zdržia, Nemci napokon na poslednú chvíľu zlomia poľskú ministerku vnútra (na radosť opozičnej PiS, keďže o mesiac nato sú v Poľsku voľby a Kaczynskeho strana tak získa ďalšiu muníciu).

Až neskôr Merkelová pochopí, že hlasovanie bolo veľkou chybou, pretože prerozdeľovanie utečencov cez kvóty je nefunkčné a najmä si znepriatelila východnú Európu. Zdieľať

Merkelová a jej minister vnútra Thomas de Maizière sa po hlasovaní tešia z úspechu, predpokladajú, že dosiahli významné etapové víťazstvo.

Až neskôr Merkelová pochopí, že hlasovanie bolo veľkou chybou, pretože prerozdeľovanie utečencov cez kvóty je nefunkčné a najmä si znepriatelila východnú Európu.

Mimochodom, v tomto období sa zhoršia aj jej osobné vzťahy s Donaldom Tuskom, prezidentom EÚ a bývalým poľským premiérom, ktorý vníma počínanie Merkelovej počas utečeneckej krízy ako kontraproduktívne.

O niekoľko mesiacov neskôr aj samotný šéf Komisie Juncker skonštatuje, že kvóty narazili na realitu: „Všetci utečenci v Grécku hovoria: Germany, Germany, Germany.“ Juncker ešte s iróniou vysvetľuje, ako luxemburská vláda musela vyvinúť maximálne úsilie, aby v utečeneckých táboroch Grécka presvedčila aspoň 30 utečencov, nech prídu do Luxemburska. „Akoby bolo Luxembursko chudobincom Európy.“

#refugeeswelcome

September 2015 je však v Nemecku v znamení eufórie. Hoci lokálne úrady bezradne hlásia, že už nemajú kapacitu prijímať nových utečencov – v septembri a októbri ich prichádza na dennej báze niekedy až 10-tisíc – v médiách aj nemalej časti verejnosti prevláda nadšenie.

Ľudia na staniciach v Mníchove aj inde vítajú utečencov vo vlakoch potleskom a tancom, svet obdivuje Willkommenskultur a Nemcom lichotí, keď počúvajú, že sa stávajú novou morálnou veľmocou.

Táto vlna nadšenia nie je organizovaná, je to akýsi spontánny výtrysk – bohatí Nemci cítia povinnosť pomáhať ľuďom z vojnových a zbedačených častí sveta a, samozrejme, vo veľkej miere ide o pokračovanie kolektívnej postnacionálnej terapie, ktorou sa Nemci niekoľko desaťročí radikálne vyrovnávajú s nacistickou minulosťou.  

Kým rakúsky bulvár bije na poplach proti záplave migrantov, nemecký Das Bild uverejňuje každý deň príbehy ľudí, ktorí nezištne pomáhajú.

Eufória pomáhania je nákazlivá, líder SPD Sigmar Gabriel dokonca nosí na saku logo Bildu s nápisom „#refugeeswelcome“.

V tejto atmosfére je neemocionálna Merkelová podozrivá, doma naďalej počúva, že je necitlivá. Aj preto sa v jej štábe rozhodnú, že je opäť čas zavítať do jedného z miestnych utečeneckých táborov. Tu si Merkelová nechá urobiť selfies s pár utečencami a niektoré z nich obehnú vzápätí celý svet – vrátane utečeneckých táborov Blízkeho východu.

V tejto atmosfére je neemocionálna Merkelová podozrivá, doma naďalej počúva, že je necitlivá. Aj preto sa v jej štábe rozhodnú, že je opäť čas zavítať do jedného z miestnych utečeneckých táborov. Zdieľať

Ako píše vo svojej knihe Robin Alexander, aj toto dobre mienené gesto Merkelová neskôr oľutuje, pretože chápe, že tie fotky ľudia v Afrike a na Blízkom výhode nemohli čítať inak ako pozvánku do Nemecka.   

12. septembra, týždeň po otvorení hraníc, príde ďalšie, ešte kľúčovejšie rozhodnutie, lepšie povedané nerozhodnutie.

Merkelová sa telefonicky spojí s lídrom CSU Seehoferom, ktorý od začiatku napáda jej utečeneckú politiku ako osudový omyl, predsedom SPD Gabrielom, ministrom zahraničia Steinmeierom a ministrom vnútra de Maizièrom.

Posledný menovaný navrhne zavedenie hraničných kontrol s tým, že všetci utečenci, ktorí nemajú pri sebe doklady, majú byť vrátení späť. Seehofer okamžite nadšene súhlasí, ostatní neprotestujú, preberajú scenáre, čo to bude znamenať.

Napokon všetci podporia Maizièrov návrh, chápu, že politika otvorených hraníc nemôže trvať večne.

Minister vnútra zavolá šéfovi spolkovej polície Dieterovi Romannovi, aby vydal príslušný príkaz.

Romann koná okamžite, v tej chvíli zrejme cíti nemalé zadosťučinenie, keďže celé týždne nerozumel politikom, prečo sú takí paralyzovaní a nič nerobia.

Šéf polície už od jari otravoval politické elity s tým, že na grécko-macedónskych hraniciach pribúdajú každým týždňom masy migrantov, ktorých cieľom je Nemecko, a že celý tento tok riadia kriminálne prevádzačské bandy.

Romann bol presvedčený, že Nemecko má morálne aj formálne právo uzavrieť dočasne hranice a že polícia s nasadením veľkého počtu mužov aj potrebnej techniky dokáže zastaviť nelegálnu migráciu.

Zdalo sa, že prichádza na jeho slová a 12. september bude dňom, keď sa obnoví poriadok na hraniciach.

Nerozhodnutie

Lenže potom sa stane niečo nepochopiteľné. Minister vnútra Maizière si povolá na rozhovor topúradníkov, diskutujú o všetkých scenároch, niektorí spochybňujú, či je takáto kontrola hraníc s navracaním nelegálnych migrantov právne možná.

Maizière sa prekvapeného Romanna pýta, či Nemecko vydrží obrazy žien s deťmi na rukách, ktoré sa budú rútiť na policajné zátarasy, a koľko bude trvať, kým sa po nemeckom uzatvorení hraníc spustí domino efekt do ďalších krajín. Teda inak povedané, koľko dní by Nemecko muselo čeliť prichádzajúcim migrantom, až kým sa prúd od Balkánu nezastaví. Dostáva odpoveď, že asi tri dni.

Maizière sa ešte raz telefonicky spojí s kancelárkou Merkelovou, oboznamuje ju s námietkami expertov, a hoci už deň predtým padlo rozhodnutie, kancelárka nehovorí ani áno, ani nie, vyjadruje pochybnosti.

Minister jej nevie sľúbiť, či na nemecko-rakúskych hraniciach nevznikne chaos so škaredými obrazmi, ktoré pobúria nemeckú verejnosť.

Maizière ďalej telefonuje s Gabrielom, ten reaguje podobne opatrne ako Merkelová, a tak je policajný rozkaz prepísaný. Naďalej síce platí, že sa zavádzajú hraničné kontroly, ale každý migrant, aj ten bez akýchkoľvek dokumentov, ktorý na hraniciach povie, že žiada o azyl, bude prepustený ďalej do Nemecka.

Minister vnútra nevie Merkelovej sľúbiť, či na nemecko-rakúskych hraniciach nevznikne chaos so škaredými obrazmi, ktoré pobúria nemeckú verejnosť. Zdieľať

Policajti sú zo zmeneného rozkazu v šoku, nechápu, aký zmysel malo celé nasadenie.

Spočiatku tomu nerozumejú ani utečenci, mnohí si vyhodnotia správu o zavedení kontrol tak, že Nemci zatvárajú hranice.

V ďalších dňoch dokonca klesne počet prichádzajúcich migrantov, až kým ich dobre informovaní prevádzači opäť nepresvedčia, že sa nič nezmenilo a cesta do Nemecka je úplne voľná, len lemovaná priateľskými policajnými autami.  

Otvorená náruč pre utečencov, ktorí uviazli na diaľnici z Budapešti, mala byť pôvodne výnimočným opatrením. Napokon sa z výnimočného opatrenia stal niekoľko mesiacov trvajúci výnimočný stav.

Nemecká utečenecká politika sa zmenila na manažment, ako čo najefektívnejšie prerozdeliť po krajine státisíce utečencov. Veľké koncerny túto politiku podporujú, noviny v časoch eufórie zverejňujú názory vrcholných manažérov, ktorí tvrdia, že pre starnúce Nemecko ponúka príchod státisícov migrantov z Blízkeho východu a Afriky obrovskú ekonomickú šancu – dnes to vo svetle známych faktov pôsobí ako úsmevná dobová propaganda, ale aj na jej pozadí sa rodili kľúčové (ne)rozhodnutia.

Niet inej alternatívy, než som ja

Angela Merkelová si následne vytvorí nový naratív, podľa ktorého je nemožné vyriešiť problém vnútronemecky, žiadne zatvorenie hraníc by údajne nič nevyriešilo, len uvrhlo Európu do rozvratu. Preto niet inej alternatívy než ponechať otvorené hranice a čakať, kým sa problém nevyrieši pred bránami Európy.

Merkelová o tom verejnosť ďalšie mesiace presviedča napriek tomu, že 12. septembra sama odsúhlasila, že hranice sa uzatvoria pre všetkých nelegálnych migrantov, a len o deň neskôr sa počas telefonátu s ministrom vnútra zľakla dôsledkov.

Táto Merkelovej úzkosť, ktorú neskôr mnohí oslavujú ako múdru prezieravosť a morálnu prevahu nemeckej kancelárky, mala svoje veľmi pragmatické vysvetlenie.

Neprejde týždeň, počas ktorého by Angelu Merkelovú jej hovorca Steffen Seibert neoboznamoval s hĺbkovými prieskumami verejnej mienky.

Podstatou Merkelovej politiky, podľa niekoho prezieravej, podľa iného celkom konformnej, je vyhýbať sa riskantným krokom a kontroverzným rozhodnutiam. Úspech nemeckej kancelárky je dlhé roky založený na kopírovaní nálad stredu spoločnosti.

Hoci zo Slovenska či z iných častí sveta sa javila jej politika otvorených hraníc ako vrchol politickej odvahy, v skutočnosti bola Merkelová zajatcom domáceho diskurzu a vlastnej neschopnosti akokoľvek rozhodnúť.

V populárnej debate u moderátorky Anne Will (k nej rád chodí aj náš Richard Sulík) sa kancelárka, ktorá spätne obhajovala svoje nerozhodnutie, vyjadrí rezolútne: „Hranice jednoducho nemôžete zatvoriť!“

Kancelárka sa pritom opierala o novodobú nemeckú mentalitu: z opozičných lavíc Bundestagu, zo strany strany Zelených a postkomunistickej Linkspartei musela aj po ponechaní otvorených hraníc počúvať, že nie je dostatočne empatická voči utečencom.

Zúfalý Schäuble zasahuje, CSU zvažuje revolúciu

Merkelová však chápala, že nálady verejnosti sa môžu rýchlo otočiť. Keď v novembri dôjde v Paríži k teroristickým útokom so 130 obeťami, pričom sa ukáže, že niektorí teroristi prišli v rámci utečeneckej vlny cez Balkán, je jasné, že letná utečenecká rozprávka sa definitívne skončila aj v Nemecku.

Rastúcemu odporu čelí už od októbra, nielen v Seehoferovej CSU, ktorá dáva ostentatívne najavo, že jej hrdinom tých čias nie je morálna líderka sveta, ale Viktor Orbán.

Merkelová postupne narazí na kritiku vo vlastnej CDU, akú ešte nezažila. Na zasadnutí poslaneckej frakcie svojej strany cíti nedôveru, veľká časť kresťanských demokratov ju podozrieva, že nemá žiadnu predstavu, ako ďalej. „Naozaj si tu niekto vážne myslí, že dokážeme odmietnuť utečencov na hraniciach?“ pýta sa podráždená kancelárka. Nasleduje spontánna odpoveď: „Áno.“ Poslanci jej vyrátavajú príklady zo zahraničia, kde sa to podarilo, debata trvá niekoľko hodín, Merkelová cíti, že jej postavenie je otrasené.

Kancelárka Angela Merkelová a minister financií Wolfgang Schäuble počas prerokovávania záchranného balíčka pre Grécko v roku 2013. Kancelárka a minister boli kľúčovými politikmi, ktorí najviac ovplyvnili taktiku eurozóny počas finančnej krízy. Foto – Profimedia.sk

Wolfgang Schäuble, minister financií, ktorý požíva obrovský rešpekt naprieč celým spektrom a ktorému visia v CDU na perách, najskôr celé týždne mlčí. Mnohí len špekulujú, čo si vlastne o tom všetkom myslí.

Schäuble je však lojalista, ktorý by na Merkelovú nezaútočil spoza chrbta.

Napokon sa neovládne a v spore Merkelovej s jej ministrom vnútra Maizièrom podporí ministra, ktorý bol už zrelý na uterák.

Maizière, ktorý sa najskôr správal váhavo, vníma utečeneckú politiku svojej kancelárky čoraz kritickejšie, napokon sa rozhodne pre tvrdšiu líniu: nariadi podriadeným úradom, aby neudeľovali každému sýrskemu utečencovi automaticky status utečenca, ale aby opäť skúmali každý jednotlivý prípad a tomu, kto nevie preukázať prenasledovanie, poskytovali namiesto azylu doplnkovú ochranu.

Minister chce takisto dosiahnuť, aby tí, ktorí požívajú doplnkovú ochranu, nemali právo na zlučovanie rodín – Maizière chce vlastne v novembri zrušiť to, čo sa presadilo len pár mesiacov predtým v auguste.

Ľavica zúri, ministra vnútra uzemní hovorca kancelárky Seibert, ktorý cez svoj Twitter oznámi, že všetko ostáva po starom. V tej chvíli sa zdá, že potupený Maizière vo svojom úrade končí, pretože už nemá žiadnu autoritu.

Ale v tom sa do veci vloží Schäuble.

Na prezídiu CDU označí utečeneckú politiku za katastrofu, zrušenie rozhodnutia Maizièra kritizuje ako pozvánku pre utečencov celého sveta, že v Nemecku sú naďalej vítaní.

Na tieto slová mnohí v CDU túžobne čakali, Schäuble zrazu cíti, že väčšina je jasne na jeho strane, a keď verejne vyhlási, že „lavíny sa spúšťajú tak, keď nejaký trochu neopatrný lyžiar vylezie na svah a trochu pohne snehom“, všetci vedia, koho tým myslel.

Schäuble verejne vyhlási, že „lavíny sa spúšťajú tak, keď nejaký trochu neopatrný lyžiar vylezie na svah a trochu pohne snehom“, a všetci vedia, koho tým myslel. Zdieľať

V tej chvíli sa zdá, že Merkelovej koniec je na dosah. Keď sa jej v televízii opýtajú na Schäubleho vyjadrenia, len s úsmevom povie, že „Wolfgang Schäuble je trieda sama osebe“. Merkelová vie, že kým Maizièra môže ponižovať, Schäubleho sa vo vlastnom záujme nemôže ani dotknúť.

Krízovú situáciu v CDU chce využiť CSU. Bývalý bavorský premiér Edmund Stoiber tajne presviedča Schäubleho, aby zosadil Merkelovú a postavil sa do čela vlády.

Úvahy v CSU zachádzajú ešte ďalej. Peter Gauweiler, konzervatívna legenda nemeckej politiky a hlavný dedič odkazu Franza Josefa Straussa, prehovára Horsta Seehofera, aby ukončil spojenectvo s merkelovskou CDU.

Seehofer v priebehu novembra naozaj zvažuje, či nenastal čas na založenie CSU ako celonemeckej strany. CSU by mala šancu stať sa zhruba 20-percentnou stranou, Seehofer sa však obáva, že ak by v takom prípade vytvorila CDU na oplátku svoju bavorskú verziu, jeho CSU by vo svojom domove stratila mnohých liberálnejších voličov a padla pod 40 percent.

Napokon z tohto plánu zíde, Seehofer zlyháva aj na ďalšom fronte: Merkelovú neustále kritizuje, napína verbálne svaly a hrozí, že na vládu podá kvôli utečencom žalobu na Ústavnom súde, nástojí na zavedení horného limitu prichádzajúcich utečencov, ale nič nedotiahne do konca.

V predklone pred sultánom

Merkelová chápe, že sa takto nedá ísť nádej. Svoj osud preto vkladá do rúk tureckého prezidenta Erdogana, ako jej to predtým odporúčal Schäuble a ona to tak veľmi nechcela.

V úrade kancelárky je všetkým jasné, že ak sa opäť na jar roku 2016 prudko zvýšia počty migrantov, politicky to už jej vláda neprežije.

Keďže uzatvorenie nemeckých hraníc by bolo debaklom jej politiky a takúto stratu tváre si nemôže dovoliť, pomôcť môže len Turecko.

Od októbra 2015 robí Merkelová všetko preto, aby si naklonila muža, ktorého predtým nevedela vystáť.

Podľa jej konceptu sú to jedine Turci, ktorí zabránia ilegálnemu prechodu utečencov do Európy, za čo im treba ponúknuť mnohé výhody s tým, že Európania si z preplneného Turecka budú brať kontingenty utečencov.    

Tento obrat je pre Merkelovú asi najväčším ponížením, aké v politike zažila.

Jej vzťahy s Erdoganom boli predtým na bode mrazu, najmä po tom, čo slovníkom viac občianskoprávnej aktivistky než kancelárky odsudzovala zákroky polície proti demonštrantom či novinárom.

Na vrchole utečeneckej krízy sa všetko razom mení a Erdogan využije Merkelovej naliehavú prosbu o pomoc na to, aby z nej spravil hlavnú asistentku svojho drvivého volebného víťazstva.

Erdoganovi sa totiž predtým v lete nepodarilo dosiahnuť absolútne víťazstvo v parlamentných voľbách, preto stanovil nový termín na prvý november. Za normálnych okolností by EÚ kritizovala jeho akcie proti Kurdom v juhovýchodnom Turecku, pošliapavanie ľudských práv. Ale tentoraz sa Únia rozhodne, že správa o stave ľudských správ a stave prístupových rokovaní sa odloží na neskôr.

Rokovania o Merkelovej utečeneckom pláne s Tureckom prevezmú v mene EÚ Juncker a Tusk, Turci žiadajú najskôr tri miliardy eur, víza pre tureckých občanov do EÚ či otvorenie piatich kapitol v prístupových rokovaniach.

Lenže Merkelová hrá o svoje politické prežitie. Do Istanbulu sa musí doslova doplaziť dva týždne pred tureckými voľbami. Merkelová by preto zlý dojem rada vyvážila stretnutím s občianskymi aktivistami či predstaviteľmi opozície, ale nie je jej to umožnené.

Erdogan ju prijme v prepychovom paláci, usadí do pozláteného kresla, v ktorom sa kancelárka cíti zjavne nesvoja, namiesto tureckej a nemeckej vlajky, ako to predpisujú diplomatické pravidlá, stoja v rokovacej miestnosti paláca dve turecké vlajky.

Erdogan si celú situáciu viditeľne užíva, už na druhý deň turecká provládna tlač píše o „európskom predklone“. Merkelová si radšej nezobrala so sebou žiadnych novinárov, nechce, aby sa o tomto stretnutí šírili obrázky v nemeckých médiách. Jediné, čo potrebuje, je dohoda o utečencoch.

Erdogan si celú situáciu viditeľne užíva, už na druhý deň turecká provládna tlač píše o „európskom predklone“. Zdieľať

Robin Alexander, ktorý sa pri príprave knihy zhováral aj s tureckými politikmi a úradníkmi, opisuje absurdné kulisy, aké nastražil Erdogan Merkelovej – to všetko sa dalo nazvať ako „totálne podmanenie“.   

Merkelovej návštevu tak Erdogan využil v samom závere volebnej kampane, keď mohol s úspechom opakovať, čo všetko si pýta a môže dostať od EÚ. Erdoganovi to vyjde, získava absolútnu väčšinu, medzi nemeckými politikmi zavládne čisté zdesenie.

Keď Tusk s Junckerom naznačia Erdoganovi, že už pýta priveľa, ten odpovie nie príliš jemnocitne: „Kedykoľvek môžeme otvoriť dvere do Grécka a Bulharska a posadiť utečencov do autobusov.“ Erdogan si rokovania vychutnáva, Junckerovi hovorí, že jeho Luxembursko, ktorému toľké roky vládol, je veľké ako hocaké turecké mesto, Juncker ho ubezpečuje, že EÚ si Turecko veľmi váži a v budúcnosti sa budú konať dva summity EÚ-Turecko ročne.

Nemci si dokonca dohodnú s Tureckom medzivládne konzultácie na úrovni, na akej takto spolupracujú s Francúzskom či Izraelom.

Sebastian Kurz, jej najväčší nepriateľ

Na Silvestra 2015 príde ďalší zlom, keď asi tisíc mužov v Kolíne sexuálne obťažuje a napáda ženy. Médiá o tom najskôr mlčia, potom však prepukne obrovský škandál, preferencie CDU idú nadol, naopak, AfD ťaží zo zmenenej nálady v spoločnosti: masy mladých mužov už Nemci čoraz menej vnímajú ako šancu pre ďalší hospodársky zázrak podľa vzoru niekdajších gastarbeiterov.

Aj Erdogan vie, že Merkelová potrebuje čo najrýchlejšie riešenie, aby mohla doma oznámiť, že vyriešila utečeneckú krízu. Rokovania s Turkami pokračujú, tí si pýtajú stále viac, do Ankary prichádza Merkelovej pravá ruka, Peter Altmaier, ktorý na potešenie hostiteľa vyhlasuje, že „Turecko sa správa európskejšie než mnohí Európania“.

Jedno poníženie strieda ďalšie poníženie, v Bundestagu sa má schvaľovať vyhlásenie k stému výročiu genocídy na Arméncoch, na tlak Merkelovej sa však hlasovanie odkladá na obdobie po uzavretí dohody.

Mnohí poslanci CDU dávajú najavo, že sa hanbia, ale aj Schäuble sa tentoraz stavia za Merkelovú a presviedča ich, že dohoda s Tureckom je najvyšším záujmom krajiny.

Vtom sa na scéne zjavuje nový a najväčší Merkelovej nepriateľ, vtedy ešte len 29-ročný rakúsky minister zahraničia Sebastian Kurz.

Ten bol od začiatku odporcom Merkelovej politiky, tvrdil, že dočasné uzavretie hraníc pred náporom migrantov je možné aj správne. Kurz od novembra 2015 navštevoval jednotlivé balkánske štáty a dohadoval opatrenia, ktorými sa postupne uzavrie balkánska trasa.

Mladý minister je presvedčený, rovnako ako šéf nemeckej spolkovej polície, že dominový efekt bude fungovať, a keď zavrú hranice Rakúšania, rovnako ako ich zavreli Maďari, nasledovať budú Slovinci, Chorváti, Srbi a na samom konci reťazca Macedónci.

Kurzov koncept proti Merkelovej: postupné uzavretie hraníc spôsobí, že ani z Turecka sa nebudú viac vydávať na cestu pomocou prevádzačských mafií utečenci, keďže budú mať len mizivé vyhliadky. Zdieľať

Postupné uzavretie hraníc podľa Kurza spôsobí, že ani z Turecka sa nebudú viac vydávať na cestu pomocou prevádzačských mafií utečenci, keďže budú mať len mizivé vyhliadky.

Merkelovú tieto Kurzove aktivity veľmi znervózňujú, verejne zastáva názor, že uzavretie hraníc spôsobí chaos na Balkáne, na jednotlivé balkánske štáty zas nalieha, aby sa neriadili radami mladíka Kurza.

Mimoriadne ambiciózny Kurz dobre chápal, že ak predbehne Merkelovú a balkánska trasa sa s úspechom uzavrie, kancelárke sa rozpadne celá jej teória, s ktorou nahovárala Nemcov, že jej trpezlivý prístup nemá alternatívu. Lebo jedinou alternatívou voči jej dohode s Tureckom je len rozvrat a násilie na európskych hraniciach.

Merkelová preto zrýchľuje rokovania s Tureckom, ktoré po novom žiada namiesto troch až šesť miliárd od EÚ.

Merkelová je v úzkych, potrebuje si rýchlo tľapnúť s Turkami. Lenže kvôli Kurzovi má teraz záujem na rýchlej  dohode aj Erdogan, keďže vie, že ak uzavretie balkánskej cesty zafunguje, dohoda s Tureckom už nebude taká naliehavá.       

Napokon je v pretekoch o prestíž o niečo viac vpredu Sebastian Kurz. Koncom februára sa koná vo Viedni konferencia západobalkánskych štátov, jej výsledkom je, že 9. marca sú uzatvorené hranice štátov na balkánskej trase, 10. marca už na rakúskych hraniciach nestojí žiaden utečenec.

O desať dní nato vstupuje do platnosti dohoda EÚ s Tureckom, podľa ktorej majú napríklad Gréci posielať utečencov do Turecka, čo však v prvých mesiacoch vôbec nefunguje, pretože grécke úrady dohodu nedokážu vykonávať.

Už predtým však turecké bezpečnostné zložky zakročili proti prevádzačom na pobreží, takže prílev utečencov cez Egejské more sa zastavuje.

Angela Merkelová preto môže odvtedy opakovať, že už od vypuknutia utečeneckej krízy bol jej premyslenou víziou pakt s Tureckom, lebo len ten mohol účinne zastaviť nelegálnu migráciu.

Nie je to síce celkom pravda, ale v súboji o interpretáciu nešlo nemeckej kancelárke o pravdu, ale o zachovanie vlastnej tváre a moci.

A v tom napokon doma prekvapivo uspela.

Na tomto článku sme dlhšie pracovali.

Staňte sa naším dobrovoľným predplatiteľom, aby sme takéto články mohli písať.

Podporiť Postoj Čítať dalej

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo