Bilancia roka Dedičstvo po Merkelovej a prečo prehodnocujem pohľad na Francúzsko

Angela Merkel(ová) bola asi poslednou nemeckou kancelárkou, ktorá brala značný ohľad na krajiny strednej Európy – Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko – a mala k nim, k nám, maternalistický prístup. Už asi žiadny budúci nemecký kancelár nebude taký vnímavý voči našim pozíciám, ako bola ona.

Ale ako sa hovorí, Nemecko nerobí žiadne malé chyby. To znamená, že vo väčšine prípadov Nemecko nerobí žiadne chyby, je to precízna krajina, rovnako precízna, ako sú automobily Mercedes či BMW. Spolková republika od roku 1949 bola príkladným štátom, čo sa týka úcty voči právu, demokracie, právneho štátu a schopnosti dosahovať mimoriadny ekonomický úspech.

Ale ak nerobí Nemecko žiadne malé chyby, to taktiež znamená, že keď už nejakú chybu urobí, tak je teda poriadna. A jej následky nedopadajú len na Nemecko, ale na celú Európu. Stačí sa len pozrieť na roky 1914, 1933 či 1939.

Súčasťou dedičstva Merkel(ovej) je teda aj „Energiewende“, teda odvrat od jadrovej energie a následné zvýšenie závislosti od ruského plynu. S tým súvisí dostavba plynovodu NordStream 2, ktorý znižuje dôležitosť Poľska a de facto vydáva Ukrajinu napospas Rusku. Táto veľká „Európanka“ týmto plynovodom vrazila klin medzi Nemecko a Poľsko a z hľadiska európskej jednoty zohrala rozbíjačskú úlohu.

Rovnako ako jej imigračná politika v roku 2015, reprezentovaná heslom „wir schaffen das“. Neochota krajín strednej Európy na ňu pristúpiť viedla k ich démonizácii zo strany politikov Európy západnej. Som presvedčený, že Merkel(ová), aj keď to nikdy neprizná, by tú politiku s dnešným stavom poznania, keby ho mala v roku 2015, už nezopakovala.

A posledným výrazným dedičstvom „merkelizmu“ je zničenie CDU ako konzervatívnej strany. Cena za jej posledné dve víťazstvá v rokoch 2013 a 2017 (z celkových štyroch, tie predtým boli v rokoch 2005 a 2009) vo voľbách do Bundestagu bolo to, že „vyzobala“ volebný program svojich konkurentov, socialistov a Zelených. Z CDU je teraz už strana ľavého stredu, a preto ma ani nemrzí, že voľby v roku 2021 prehrala.

Bola to len otázka času, kedy sociálna demokracia bude mať svojho kancelára, a preto som rád, že keď už to musí byť, bude ním Olaf Scholz, teda šedivý, necharizmatický pragmatik a nie nejaký charizmatický ľavicový fanatik. Ten by bol nebezpečnejší a mohol by napáchať viac škôd.

Posledným výrazným dedičstvom „merkelizmu“ je zničenie CDU ako konzervatívnej strany.Zdieľať

Na budúcej nemeckej vláde ma najviac zaujíma jej zahraničná politika. So Zelenými nesúhlasím takmer v ničom, ale je mi sympatické, že sú veľmi kritickí voči totalitnej Číne a aj voči plynovodu NordStream 2. Som teda zvedavý, či nová nadchádzajúca nemecká ministerka zahraničných vecí, zelená Annalena Baerbocková bude činmi reprezentovať to, čo zastávala slovami; alebo či, naopak, voči Číne a Rusku nezaujme postoj „sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú“. Skutočne som zvedavý na zahraničnú politiku novej nemeckej vlády voči Číne a Rusku; či nastane nejaká zmena k ostrejšiemu a tvrdšiemu kurzu voči nim alebo či bude aj naďalej pokračovať súčasný „business as usual“.

Najdôležitejšou francúzskou politickou udalosťou prvého polroka budúceho roku budú, samozrejme, prezidentské voľby. A vychádzajúcou hviezdou francúzskej politiky je Éric Zemmour. V túto chvíľu novinári celého sveta a aj politici získavajú o ňom všetky informácie, ktoré je len možné získať. Jeho tvrdý, ostrý antiimgračný postoj, pokiaľ ide o islamskú imigráciu, pôsobí voči západoeurópskemu politickému establishmentu ako zvolanie dieťaťa v tej Andersenovej rozprávke: „… kráľ je nahý!“ Má rovnaký osviežujúci buričský, oslobodzujúci a podvratný potenciál. Je ako iskra, z ktorej sa môže rozhorieť celý požiar. A preto je pre elity taký nebezpečný.

Jedna vec je istá: jemu hodiť na krk obvinenie, že je antisemitom, možné nebude. Zemmour má pravdu v tom, že Marine Le Penová nemá šancu poraziť prezidenta Emmanuela „Manu“ Macrona v druhom kole prezidentských volieb a že on, Zemmour, by tú šancu mal.

Ja si síce myslím, že Macron je stále favoritom a Zemmoura by najskôr porazil, ale to predpovedať je teraz ešte predčasné; uvidíme, ako sa prezidentská kampaň vo Francúzsku bude vyvíjať.

Macron je dobrý politik – či, lepšie povedané, dobrý chameleón: bývalý socialista, ktorý sa stal liberálom, ktorý v imigračnej otázke a otázke asimilácie či integrácie francúzskych islamských imigrantov od jesene minulého roka nastavil značne konzervatívny kurz. To mu môže vo voľbách pomôcť: bude mať za sebou ľavicu a liberálov; a tak časť konzervatívcov môže k sebe pritiahnuť signálom, že kvôli imigrácii nemusíte voliť Zemmoura, on je akosi riskantný, ale ja som v tejto otázke pre vás konzervatívny dosť.

Chytré… Čo v tom už nie je povedané, je však to, akým smerom sa otočí po voľbách…

V každom prípade, ja osobne svoj pohľad na politické Francúzsko mierne prehodnocujem. Tých tridsať rokov od novembra 1989 som považoval za príklad anglosaské krajiny, Ameriku a Britániu, ich politickú kultúru i zahraničnú politiku, oni boli tí racionálni a rozumní, oni prispeli najviac k pádu sovietskeho impéria a návratu našej slobody, oni nám najviac pomohli do NATO. A Francúzi, Taliani, Španieli – nič zvláštne…

Ale minulý rok zasiahlo anglosaské krajiny progresívne „woke“ šialenstvo a „cancel culture“, zatiaľ čo Francúzi sú voči tomuto relatívne imúnni; sú normálni. Dokážete si predstaviť „me too“ vo Francúzsku? Ani ja nie.

A Francúzsko bude pre nás dôležitým spojencom pri obrane a ochrane a presadení jadrovej energie ako zelenej, čistej energie. Z tejto krajiny čakám teda najsilnejší a najefektívnejší odpor voči zelenému šialenstvu v podobe Nového zeleného údelu.

A napokon staré dobré Anglicko… Kedysi som si myslel, že BoJo (Boris Johnson) je politik, ktorý sa hrá na klauna, že to patrí k jeho politickému imidžu. Teraz si začínam myslieť, že on sa na klauna nehrá, on klaunom je.

Zlé (pražské) jazyky tvrdia, že je to vraj preto, že jeho ťažký priebeh kovidu na jar minulého roka mu poškodil mozog. Alebo vraj preto, že je pod vplyvom svojej súčasnej, tretej, o dvadsaťštyri rokov mladšej manželky, ktorá je zelenou fanatičkou. Alebo v dôsledku fenoménov oboch...

Avšak jeho kniha o Churchillovi z roku 2014 bola a je skvelá.