Potulovanie sa pred bieloruskou rafinériou Zisťoval som, či už Kremeľ stráca svojho najbližšieho európskeho spojenca

Minulý týždeň som strávil v Bielorusku.

Ako veľmi na tejto nesuverénnej čistokrvnej diktatúre záleží, ukazujú denné správy o tom, ako ukrajinské drony takmer každý deň zasiahnu ruské rafinérie a ako je „čerpacia stanica sveta“ odrazu nútená dovážať benzín a kerozín.

Do popredia sa preto dostali dve rafinérie fungujúce v Bielorusku.

Spracúvajú ruskú ropu z ropovodu Družba a patria Bieloruskej republike, ako aj spoločnému podniku ruských koncernov Gazprom a Rosnefť.

V roku 2025 dosiahla celková bieloruská produkcia približne 15 miliónov ton, medzitým by sa mali priblížiť k svojej maximálnej kapacite – 24 miliónov ton ročne.

Putinov spojenec Alexandr Lukašenko pomáha Rusom tým, že im v tejto kríze dodáva mnohonásobne väčšie množstvo benzínu a aj kerozínu.

To síce nevyrieši problém na ruských pumpách, na to tie dve rafinérie ani zďaleka nepostačujú, ale aspoň ho zmierni.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sa Lukašenkovi už vyhrážal, ak severný sused nevypne retranslačné stanice, ktoré pomáhali v Homeľskej a Brestskej oblasti koordinovať ruské dronové útoky.

Preto si kladiem túto otázku: Je možné, že Ukrajina podpáli aj bieloruské rafinérie?

Zo zverejnených správ je jasné, že demokraticky nelegitímny bieloruský režim sa chce takémuto vývoju vyhnúť. 

Neviete si predstaviť nežnosť bieloruských colníčok.

Už 17. júna som písal o tom, ako bieloruský „Otecko“, zvaný aj „Baťka“, v sebe odrazu objavil Ukrajinca. Medzitým vystupňoval minský tyran svoj dištanc od Putinovej vojny ešte výraznejšie.

Vypol tie retranslačné stanice a napokon prvýkrát obvinil Kremeľ z toho, že chce vtiahnuť Bielorusko do ukrajinskej vojny: Bielorusi podľa Lukašenka „neakceptujú vojnu“, čo údajne už „tisíckrát“ prebral s Putinom.

Guvernér Moskovskej oblasti musel pred zapnutou kamerou počúvať: „Nemali by nás tu nútiť, aby Boris Viačeslavovič zorganizoval proces, ktorým by nás vtiahol do vojny.“

Tým mal na mysli Borisa Gryzlova, ruského veľvyslanca v Minsku.

Situácia bola teda napätá, riziká boli nevyčísliteľné a na jeseň 2025 bola západná hranica už úplne uzavretá – a predsa som šiel do Bieloruska.

Už samotný výsluch na hranici ukázal, že je rozdiel, či je krajina vo vojne alebo nie: „beseda“ bola kratšia a oveľa menej dotieravá ako u ruských a ukrajinských „rozviedčikov“. Bielorusi ani nechceli poznať môj názor na vojnu.

Áno, jedna colníčka mi v chladnej izolovanej komore odobrala všetky odtlačky prstov, ktoré sú fyziologicky možné, no pravdupovediac bolo to celkom vzrušujúce, keď ma pritom držala za ruku.

Neviete si predstaviť nežnosť bieloruských colníčok.

Moja okružná cesta viedla proti smeru hodinových ručičiek a zahŕňala zastávky ako Vavkavysk, Mazyr, Homeľ, Vicebsk, Naračské jazero alebo Verchňadzvinsk.

Prekvapilo ma, že s výnimkou veľmi starých smerovníkov boli všetky názvy miest – vrátane ruských – iba v bieloruštine.

Peremoha, peramoha, víťazstvo.

Za volantom som nepretržite počúval miestne rádio. Najmä na svojej ceste na východ ma v rádiu prekvapil kult bieloruštiny. Je to pravdepodobne jazyk menšiny obyvateľstva, ale moderátorka priam viditeľne ohrnula nos, keď niekto zo „sluchačov“ alebo „sluchačiek“ vyslovil svoje pozdravy v ruštine.

Bieloruština je mäkká, melodická, ľubozvučná a veľmi príjemná – to posledné (вельмі прыемная) znie takmer totožne ako v slovenčine.

Inak bieloruština pripomína kľúčovými slovami jazyk krajiny, ktorá sa piaty rok bráni proti ruskému znásilneniu. Ukrajinčinu.

Ruch, mova, razom... Ešte aj to „víťazstvo“, ktoré Bielorusi používajú výlučne v súvislosti s historickou minulosťou, kým Ukrajinci ho skloňujú v každodennej prítomnosti, znie rovnako.

Peremoha, peramoha, víťazstvo.

Vyvodil som z toho takýto záver: to Bielorusko sa ticho, nepozorovane a bez dráždenia ruského medveďa – teda s iným prístupom ako na Ukrajine – bielorusizuje.

Baťka bol v ten letný deň vo vrcholnej forme – kontroloval žatvu vo svojom rodnom kraji. Rozhlasové správy vysielali, ako sa (po rusky) pustil do jedného poľnohospodárskeho funkcionára: „Ja som vás varoval!“

Vydal som sa smerom k rafinérii, ktorá sa nachádza na juhovýchode neďaleko ukrajinských hraníc.

Mazyr je popri druhom rafinérskom meste Navapolack jedným z iba dvoch bieloruských miest, ktoré nie sú hlavnými mestami oblastí a v ktorých premáva električka.

Ďalší rekord: jedenáste najväčšie mesto Bieloruska patrí zároveň medzi najkrajšie.

Vysoký plameň šľahal do výšky, ale to je tam zrejme normálne.

Okolo polnoci, po upokojujúcej jazde mierne zvlnenými rovinami, som zrazu narazil na rokliny a na schátrané drevené staromazyrské domy visiace na strmých svahoch. Na nočnom brehu rieky Pripiať sa ticho dohadovali už nie celkom mladé páry, jeden za čiernou dodávkou.

Jedného pracovného dňa ráno o siedmej – po noci, počas ktorej Ukrajina zasiahla petrochemický závod v baškirskom Salavate a ropnú rafinériu Afipskij pri Krasnodare – som na sídlisku, kde bývajú aj robotníci rafinérie, čakal na slávnu električku.

Bola červená, hrkotala a hneď prišla. Vďaka výlučne bieloruským hláseniam som sa opäť cítil ako na Ukrajine. Vo vagóne sedeli štyri ženy a tridsať mužov.

Paralelne s električkou viedlo dvojaké potrubie a cesta s hustou, ale plynulou rannou premávkou.

Obrovské pšeničné polia, ešte nízke kukuricové pole, dve maličké dedinky, brezové háje. Zastávky boli pomenované po „Kombináte Ethanol“, po dvoch strojárňach a tepelnej elektrárni, a hneď potom nasledovala konečná zastávka „Mazyrski NPZ“.

Vysoký plameň šľahal do výšky, ale to je tam zrejme normálne.

Električky a autobusy neboli preplnené, vstupný komplex bol obnovený a čistý, ranné striedanie šícht o ôsmej prebehlo bez tlačenice.

Väčšinou som postával medzi fajčiarmi pred hlavnou bránou. Ako cudzinec zo Západu mohol som byť špiónom, ktorý zisťuje súradnice pre Ukrajinu, ale nikto v Mazyre mi neprejavoval nedôveru.

Robotníci strategickej bieloruskej rafinérie nemali pocit, že sú vo vojne.

Z rafinérie ráno vyšiel celý autobus uniformovaných príslušníkov bieloruského ministerstva pre civilnú ochranu.

Boli veľmi mladí, veľmi usmiati a mimovoľne mi pripomínali bezstarostnosť ukrajinských príslušníkov civilnej ochrany, ktorých som videl pár dní pred 22. februárom 2022 v dnes okupovanom Kalančaku pri hranici Ukrajiny s Krymom.

Podčiarkujem, že tým nič neprorokujem.

Len ten úsmev bol podobný.

Ako to vysvetlia, keď sa ukáže, aká je pravda?

Uprostred stál kiosk s oficiálnymi letákmi za sklom.

Zbierka pre chorého chlapca, varovania pred finančnými podvodmi, mená predsedov závodných organizácií masových hnutí, ako napríklad „Biela Rus“, „Bieloruský ženský zväz“ alebo združenie „bojovníkov internacionalistov“.

QR kód vyzýval na nahliadnutie do republikového zoznamu zakázaných „extrémistických materiálov“.

Jeden pracovník oslovil manažéra oblečeného biznisovo modro: „Ako sa majú rodičia v Moskve?“ „Teraz opäť žijú v Bielorusku.“ „Chvalabohu!“

V parku medzi zastávkou a hlavným vchodom do rafinérie stálo veľa tabúľ so šípkou a s nápisom „Úkryt 80 metrov“.

Samotný úkryt bol nepoužiteľný, práve prebiehala jeho prestavba, dvere boli otvorené. Keď dvaja pracovníci fajčili na lavičke v tieni, spýtal som sa ich, prečo práve teraz renovujú úkryt.

„Tak to bolo naplánované,“ odpovedala mladá, bacuľatá maliarka, „vnútri bolo všetko staré.“

Ešte som sa spýtal, či sa obávajú ukrajinského útoku na svoju rafinériu. Dievča prevrátilo oči, no starý maliar s kožovitou pleťou povedal s istotou v hlase: „To si neviem predstaviť. Ukrajinci sa boja nášho Baťku.“

To neviem, ale tým nebolo ešte povedané všetko. 

Keď som šoféroval späť na západ, chytil som na autorádiu – samozrejme, v ruštine – „debaty“ proruských a ruských propagandistov.

Bolo to, akoby som prešiel inou krajinou.

Len jeden diskutér raz spomínal ukrajinské vyradenie ruských rafinérií, ale rýchlo dodal, že, „samozrejme, bez toho, aby to mohlo spôsobiť vážne škody“.

Raz bola Európa úplne neschopná dohodnúť sa, raz túžila so svojím zbrojením po tretej svetovej vojne, no popri všetkom vládla zhoda, že Rusko disponuje – ako sa vážne vyjadrila jedna odborníčka – „kolosálnou prevahou“.

Propaganda si melie svoje, ale aj tak ma udivila bohorovnosť, s akou vyslovujú svoje sprosté postfaktické konšpirácie.

Ako to vysvetlia, keď sa ukáže, aká je pravda?

Návrat do civilizácie bude preto ľahší.

Bieloruský režim má zatiaľ výhodu, že sa ešte naozaj nedal vtiahnuť do priameho vojenského ťaženia. 

Prebudenie, keď sa pasívna väčšina dozvie, že moskovský režim ich systematicky klamal, bude preto podstatne menej trpké ako v Rusku.

Nie je to vojna Bielorusov, Bielorusi chcú iba mier.

Na rozdiel od Ruska je v Bielorusku len veľmi málo ľudí, ktorí sa v tejto vojne previnili.

Veď len rafinovali ruskú ropu a s prirážkou ju predávali Rusom späť.

Návrat do civilizácie bude preto ľahší.

Mali by sme Bielorusom ukázať, že o ich návrat stojíme.