Zbavenie sa nemeckej nadvlády

Oficiálnym podnetom na vyhlásenie Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 bolo vzbúrenie sa proti nemeckej armáde, ktorá začala okupovať územie Slovenska.

Nemecká vojenská prítomnosť bola už dlhšie súčasťou vtedajšej reality. Slovensko malo s Nemeckom podpísanú ochrannú zmluvu, ktorá bola nevyvážená. Podľa nej musela napríklad slovenská vláda viesť zahraničnú politiku v súlade s nemeckou. Armáda mala byť vytvorená podľa nemeckého vzoru. Preto sa Slovensko zapojilo v roku 1939 do agresívnej vojny proti Poľsku a v roku 1941 proti Sovietskemu zväzu. 

V západnom páse Slovenska existovala ochranná zóna, kde mali Nemci osobitné postavenie a v podstate išlo už od roku 1939 o akési polookupované územie. Nemecká vojenská prítomnosť bola na Slovensku bežným javom.  

Koncom augusta 1944 napriek tomu nastal zlom. Na Slovensko začali po dohode s bratislavskou vládou prenikať nemecké vojská, ktoré sem prišli viesť boj. Oficiálnym dôvodom bolo, že vláda v Bratislave si nevie poradiť s rozmáhajúcim sa partizánskym hnutím, v ktorom mali čoraz početnejšie zastúpenie sovietski velitelia vysielaní priamo Červenou armádou. 

„Veľká väčšina obyvateľov si priala vojnu prežiť v ústraní v duchu výroku prezidenta Jozefa Tisa, že ak sa veľkí hádajú, malí sa musia schovať pod stôl.“ Zdieľať

Neschopnosť bratislavskej vlády zamedziť rozrastaniu partizánskeho hnutia, ktoré na konci augusta 1944 začalo ovládať celé mestá, ako bol napríklad Ružomberok, bola zrejmá. Hoci vláda zdanlivo zaujala nekompromisný postoj a proti tomuto hnutiu vyslala armádu, nedosiahla nič, lebo tá nebola ochotná proti partizánom bojovať, skôr naopak, spájala sa s nimi. Ani najvyšší velitelia, ako napríklad Augustín Malár, reálne proti partizánom bojovať nechceli.  

Po vtrhnutí nemeckých vojsk tak už skutočne bolo možné bojovať proti Nemecku, i keď na vlastnom území. Ťažko si predstaviť, že by slovenská armáda začala viesť vojnu proti nemeckej sile niekde na zahraničnom fronte. Ak predsa, bolo by to možné iba v priamom kontakte s niektorou z protihitlerovských armád. Napríklad v Rumunsku sa tak stalo, ale až po príchode Červenej armády.

Ak Slovensko malo ísť podobnou cestou, muselo sa dostať do priameho kontaktu s nejakou silnou protinemeckou armádou. Najskôr sa objavovali myšlienky, že by to mohla byť napríklad britská či americká armáda, ak by postup do strednej Európy smeroval z juhu od Balkánu. Neskôr sa ako jedinou reálnou možnosťou ukázalo pripojenie sa k sovietskej armáde postupujúcej od východu.

Myšlienky o povstaní vo vláde

Kto mal na Slovensku záujem vzoprieť sa Nemcom a dokonca proti nim bojovať? Všeobecne treba povedať, že veľká väčšina obyvateľov si priala vojnu prežiť v ústraní v duchu výroku prezidenta Jozefa Tisa, že ak sa veľkí hádajú, malí sa musia schovať pod stôl. 

Slovenská vláda s prezidentom viedla politiku tichej podriadenosti, udržiavania oklieštenej samostatnosti a minimalizovania škôd vyplývajúcich zo spojenectva s Nemeckom. Najvyšších predstaviteľov štátu však nemožno považovať za súrodý celok. Sám predseda vlády Vojtech Tuka sa netajil svojím obdivom k Adolfovi Hitlerovi a snahami o bližšie primknutie sa k fašistickému Nemecku, no pre odpor iných uspel len čiastočne.

Blížiacim sa východným frontom začal rásť odpor proti Nemecku i priamo v parlamente a vo vláde. Predseda Snemu Martin Sokol sa tajne stretával s protinemecky naladenými odporcami domáceho režimu a v roku 1943 sa už prikláňal k štátnemu prevratu a obnoveniu Československa. V tomto období a ešte viac v roku 1944 sa správanie viacerých vládnych predstaviteľov začalo podobať panike, lebo porážka nemeckého spojenca bola čoraz reálnejšia. 

Slovenské národné povstanie malo konfesionálny náboj. Kým vláda v Bratislave bola takmer jednofarebne katolícka, v občianskom odboji prevažovali evanjelici. Ako vidieť z mapy, najviac občanov evanjelického vyznania žilo práve na strednom Slovensku, kde bolo centrum povstania. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Nezrelá republika. Slovensko v rokoch 1939 – 1945. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2009)

Minister národnej obrany Ferdinand Čatloš dlhodobo toleroval presadzovanie sa protinemecky naladených dôstojníkov v armáde. V auguste 1944, keď sa front blížil k východným hraniciam Slovenska, dokonca vyslal do Moskvy memorandum, v ktorom ponúkol Červenej armáde po prieniku na Slovensko súčinnosť vo vojne proti Nemecku. Bolo to s tichým súhlasom viacerých vládnych činiteľov.

Sovieti nebrali Čatlošovo memorandum vážne, a to tým skôr, že do Moskvy putovala paralelná ponuka na súčinnosť od konšpiračného vojenského velenia pripravovaného slovenského povstania. Vrcholne pobúrene na Čatlošovu aktivitu reagovala exilová československá vláda v Londýne, ktorá vo všetkých predstaviteľoch prvej Slovenskej republiky videla vlastizradcov.  

Najodvážnejší boli komunisti

Príklon k protinemeckým silám omnoho skôr prejavovali domáce odbojové skupiny. Najkonsolidovanejšia bola Komunistická strana Slovenska. Komunistom išlo v prvom rade o zmenu režimu, no najväčšiu prekážku po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom v roku 1941 videli práve v závislom postavení Bratislavy od Berlína. Veľká vlastenecká vojna, ako tento stret nazvali v Moskve, bola aj ich vojnou. Vojnou proti buržoáznemu imperializmu.   

Popri komunistoch boli aktívni hlavne sociálni demokrati a niekdajší agrárnici. Tí skôr kritizovali konkrétne postoje a činy ľudáckych predstaviteľov a ich podriadenosť nemeckej ríši.

Osobitnou skupinou bola armáda, hlavne jej dôstojníci. Zväčša pochádzali z bývalej československej armády a boli medzi nimi príslušníci českej národnosti, iní mali manželky českého pôvodu. S nevôľou bojovali po boku nemeckej armády na východnom fronte a boli ochotní prejsť na druhú stranu. To sa mnohým vojakom naozaj podarilo a z nich sa začala v Sovietskom zväze formovať nová československá armáda, ktorá neskôr zasiahla do bojov proti Nemcom.

Cieľ sovietske Slovensko

V prvých rokoch existencie samostatného Slovenska rástla medzi ľuďmi podpora štátu. Pre mnohých bolo Československo nadobro minulosťou a o jeho obnovení neuvažovali. A nešlo pritom iba o podporovateľov režimu.

Komunisti rešpektovali samostatnosť Slovenska, hoci režim ich prenasledoval. Verní moskovskej centrále, i keď s ňou nemali priame spojenie, upadli po uzatvorení nemecko-sovietskej spojeneckej zmluvy a rozdelení Poľska v roku 1939 do dilemy. Ako vychádzať s ľudáckou vládou, keď ju uznával aj Sovietsky zväz, ktorý poslal do Bratislavy vplyvného vyslanca?

Rozuzlenie malo byť principiálne. Štát mal ostať vo svojich hraniciach, ale ako súčasť Sovietskeho zväzu. Cieľom sa stalo zmeniť režim a pripojiť Slovensko ako nový prvok skladačky k Moskve. 

Podobne sa tak nedávno stalo s pobaltskými štátmi či Moldavskom. No problém bol rovnaký, všeobecne si obyvatelia takýto krok neželali a vyprovokovať ho mohla iba sama Moskva. Tá však do roku 1941 nehodlala porušiť dohodu s Berlínom o podelení územia v strednej Európe.

„Komunisti chápali povstanie ako triedny boj. Nepriateľom boli fašisti, no ešte väčším buržoázia.“ Zdieľať

Nech už bol uplatňovaný systém na Slovensku akýkoľvek, komunisti útočili na dva základné prvky – na existenciu štátu a na jeho režim. To nemohlo ostať bez odozvy. Z týchto dvoch dôvodov sa práve komunisti stávali terčom stíhania a zaplavovali väznice. Vláda zlikvidovala štyri vedenia komunistickej strany a napokon až piatemu v zostave Gustáv Husák, Vladimír Novomeský a Karol Šmidke sa podarilo v povstaní vyjsť bez ujmy z ilegality.

Ešte v júli 1944 komunisti koketovali s pripojením Slovenska k Sovietskemu zväzu, čo dali najavo v správe, ktorú poslali do Moskvy. Pritom vtedy už mali pol roka podpísanú s ďalšími odbojovými predstaviteľmi Vianočnú dohodu, kde sa zaviazali k podpore obnovenia Československa. 

Zľava: Gustáv Husák bol ambiciózny komunistický politik, ktorý si postojom k zachovaniu samostatného alebo aspoň autonómneho Slovenska privodil hanlivý prívlastok červený ľudák. (FOTO ARCHÍV TASR  12. 11. 1950)

Vavra Šrobára považovali všetci za najhorlivejšieho vykonávateľa príkazov exilového československého prezidenta Edvarda Beneša. Žiadne oficiálne poverenie však od neho nikdy nedostal. (FOTO: TASR - Ladislav Roller, 17. augusta 1946)

Prvý komunistický prezident Československa Klement Gottwald počas pobytu v Moskve taktizoval. Najskôr podporoval iba partizánske hnutie riadené Červenou armádou, po porazení povstania ocenil jeho predstaviteľov, no preto, aby v účelovom spojenectve s nimi získal silnejšiu pozíciu v súperení s českými povojnovými stranami. (Na archívnej snímke TASR z roku 1949)

Vízia obnovenia Československa

Vianočná dohoda podpísaná v decembri 1943 medzi komunistami a odbojármi hlavne z radov bývalých agrárnikov bola po uznaní exilovej československej vlády Edvarda Beneša Josifom Stalinom najdôležitejším aktom smerujúcom k obnove predmníchovského útvaru. Bola najmä výsledkom práce komunistov, ktorí pochopili, že na dosiahnutie svojich cieľov sú sami prislabí a v prvej etape sa musia s budúcimi sokmi spojiť v odboji. 

Po podpise zmluvy medzi Sovietskym zväzom a exilovou československou reprezentáciou v závere roka 1943 sa zdali byť dni existencie samostatného Slovenska spočítané. E. Beneš našiel na Slovensku vhodnú pôdu na realizovanie svojich obnovovacích plánov, hoci sám si vyberal, s kým sa spojí. Neprijateľný bol preňho akýkoľvek predstaviteľ bratislavského režimu, nech akokoľvek podporoval obnovenie Československa.   

Beneš sa mohol oprieť hlavne o Vavra Šrobára, viacerých dôstojníkov armáde, nedávnych agrárnikov, sociálnych demokratov a národných socialistov. Priaznivo v jeho prospech zmýšľali viacerí významní hospodárski činitelia zapojení do príprav povstania, predovšetkým šéf Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš a predstaviteľ priemyselníkov Peter Zaťko.

Keď sa k obnoveniu Československa bez záruky federatívneho usporiadania budúceho štátu napokon nadobro priklonili aj komunisti a keď Beneš získaval čoraz väčší vplyv na domáci odboj, obnovenie Československa sa stávalo čoraz reálnejšie. Podmienkou bolo, aby spojenci vyhrali vojnu. 

Posledný raz exilovú vládu zamrazilo v závere roka 1944, keď Moskva zinscenovala dobrovoľné odtrhnutie Karpatskej Ukrajiny z predmníchovského štátu a jej pripojenie k Sovietskemu zväzu. Teraz už reálne hrozilo, že podobný scenár môže nastať pri Slovensku. Napokon z toho nič nebolo, lebo so slovenskými a českými komunistami vznikla vynútená dohoda o rozdelení moci.

Príklon k zmene režimu

V boji proti okupačným nemeckým vojskám a domácej poslušnej vláde išlo zároveň o zmenu režimu. Socialistické tendencie boli jednoznačne čitateľné u komunistov, no neobišli ani občiansky blok. 

Komunisti chápali povstanie ako triedny boj. Nepriateľom boli fašisti, no ešte väčším buržoázia. Vyhnanie Nemcov a odstránenie bratislavskej vlády bol len prvý krok. Za ním mali nasledovať zmeny, ktoré videli v Sovietskom zväze, teda ustanovenie vlády jednej strany, zlikvidovanie súkromného vlastníctva, totálne presadzovanie marxisticko-leninskej ideológie.  

Komunisti mali na Slovensku školených lektorov. Najvyšší post zastával Karol Šmidke, ktorý prišiel s inštrukciami priamo z Moskvy. Bol agentom sovietskej tajnej polície NKVD. Spolu so sovietskymi partizánmi zoskakovali na Slovensko z lietadiel politickí inštruktori s jasným zadaním – pripraviť pôdu na proletársku revolúciu podľa sovietskeho vzoru.  

Občianski odbojári nemali jednotnú predstavu o usporiadaní spoločnosti po obnovení Československa. Väčšinou sa prikláňali k predmníchovskému demokratickému modelu, no napríklad v ekonomickej oblasti súhlasili s povojnovým znárodňovaním väčších firiem a poľnohospodárskych plôch. 

Podobne v českej nekomunistickej časti exilového politického centra boli strany, ktoré buď priamo vyznávali marxistické hodnoty, alebo ich aspoň rešpektovali.  

Spoločným znakom slovenských a českých strán rozhodnuvších sa obnoviť predmníchovský štát, bol monopolný prístup k moci. Počet strán bol spočítaný – na Slovensku dve, v Česku štyri. Kým sa neuskutočnia medzi nimi v obnovenom Československu voľby, iba ony si budú deliť moc. Ak má pribudnúť niekto ďalší, tak len s ich súhlasom.

Menil sa monopol moci

Pre budúce Československo znamenalo budúce usporiadanie socialisticky orientovanú vládu s monopolom na moc, s historicky prelomovou a významnou účasťou komunistov a s orientáciou na Sovietsky zväz.

Slovensko malo byť súčasťou tohto celku, i keď s nevyjasneným postavením v ňom. No kroky, ktoré presadili komunisti už v povstaní, svedčili, že ambíciou je aspoň v hraniciach Slovenska spieť k sovietskemu modelu. 

Čo mohla v prípade zachovania nemeckej moci ponúknuť ľudácka vláda? Autoritatívny spôsob vládnutia vyvolával pochopiteľný odpor, takže v spoločnosti by existovalo napätie. To by sa prenieslo i do vládnej strany a tá by sa začala štiepiť. Napokon náznaky boli zrejmé už skôr, hoci vodcovský systém s nespornou autoritou prezidenta J. Tisa ich tlmil.    

„Spolu so sovietskymi partizánmi zoskakovali na Slovensko z lietadiel politickí inštruktori s jasným zadaním – pripraviť pôdu na proletársku revolúciu podľa sovietskeho vzoru.“ Zdieľať

Po prípadnom porazení povstania, zachovaní štátu a získaní skutočnej suverenity, ak by takéto niečo bolo v plánoch A. Hitlera, by sa Slovensko nevyhlo ďalším vnútorným konfliktom. Problém by bol rovnaký ako v prípade rysujúcej sa budúcej komunistickej nadvlády – v násilnom udržiavaní monopolu politickej moci.

V lete 1944 bola však jedna vec zrejmá – bez podpory katolíckych voličov sa na Slovensku štátna politika nedala robiť. Nie nadarmo vytýkal po porážke povstanie šéf českých komunistov Klement Gottwald G. Husákovi: Ako si chcel úspešne bojovať v povstaní bez účasti katolíkov? 

G. Husák sa po vojne snažil poučiť a sám podporoval vznik novej katolíckej strany, len aby oslabil konkurenčných demokratov. Všeobecná podpora komunistov bola na Slovensku prislabá, aby mohli uvažovať o premene ľudovodemokratickej revolúcie na socialistickú.  

Zanietený Gustáv Husák

Tu sme už pri osobných ambíciách ľudí, ktorí mali na vznik a priebeh povstania výrazný vplyv. Boli medzi nimi ľudia s úprimným presvedčením zbaviť sa totalitného režimu a závislosti od fašistického Nemecka, no boli tu aj takí, ktorí si chceli zabezpečiť podiel na budúcej moci. Zastavme sa aspoň pri niektorých.

G. Husák bol aktívny ilegálny komunista. Navonok vyzeral ako vzorný občan, mal miesto dobre plateného úradníka v špedičnej firme a býval v Bratislave vo vile prenajatej od spisovateľa Jozefa G. Tajovského. Pochopil situáciu a pričinil sa o vznik Slovenskej národnej rady, kde sa spojili komunisti, sociálni demokrati, bývalí agrárnici a hospodárski činitelia. Bol jedným z hlavných pripravovateľov povstania.

Smolu mal v tom, že keď 29. augusta náhle vyhlásili v Banskej Bystrici povstanie, v Bratislave sa o tom dozvedel iba z rozhlasu. No neváhal a za pár dní toto povstanie podriadil Slovenskej národnej rade, teda do veľkej miery komunistickej strane. Po porazení povstania sa skrýval, no potom sa pričinením Červenej armády dostal do Moskvy a bol pri rozhodujúcich dohodách o povojnovom usporiadaní v Československu. 

G. Husák mal veľké ambície a potvrdil ich. Vďake politike, ktorú presadzoval, musel E. Beneš pripustiť určitú autonómiu Slovenska. Pri slávnostnom zasadnutí spojenom s prijímaním Košického vládneho programu v apríli 1945 bol na vrchole moci. Bývalý poslanec Snemu Pavol Čarnogurský videl v jeho správaní obraz nového J. Tisa.

Omladený Vavro Šrobár

Politik na dôchodku Vavro Šrobár sa zaktivizoval nedlho pred povstaním. Sprvu žil v izolácii ako spolumajiteľ a lekár kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. Najskôr začal oslovovať rozličných ďalších vládnych i opozičných politikov, potom sa rozhodol vyvinúť aktivity za obnovenie Československa. 

V roku 1943 poslal do Londýna v tomto zmysle memorandum podpísané viacerými osobnosťami, ktoré E. Beneš vrelo privítal. Odvtedy sa E. Beneš cítil ako zvrchovaný veliteľ odboja na Slovensku.

V auguste 1944 sa V. Šrobár odobral na Donovaly, lebo šípil, že ho bratislavská vláda sleduje. Tu ho zastihlo obsadzovanie Slovenska nemeckými vojskami. Odbojoví vojaci z budúceho veliteľstva povstania v Banskej Bystrici prišli za ním, aby sa ujal politického riadenia povstania.

V. Šrobár, hoci vo vysokom veku, sa nadýchol a znovu sa naplno pustil do politiky. Cítil sa vykonávateľom moci prezidenta E. Beneša, lebo v Banskej Bystrici vyhlásili obnovenie Československa. Neskôr mu krídla pristrihol G. Husák, ale ako bolestné dostal V. Šrobár miesto v rozšírenej Slovenskej národnej rade, ktorú dokonca podľa funkcie riadil.

V marci 1945, keď sa v Moskve rokovalo o budúcich pomeroch v obnovenom Československu, usporiadal Stalin slávnostnú večeru. V. Šrobár bol na nej a sedel hneď vedľa Josifa Stalina. Ako jediný držal s nim krok v popíjaní. J. Stalin to ocenil, v kine mu neskôr dokonca ukazoval Budapešť zničenú Červenou armádou a Šrobára ako neochvejného protimaďarského politika sa pýtal, či je s tým spokojný.

Po vojne sa práve V. Šrobár stal politikom, ktorý mal povolené viesť novú slovenskú katolícku stranu. Nebolo to v súlade s predstavami G. Husáka, ten by tam radšej videl populárnejšiu osobnosť. Nasadenie V. Šrobára pretláčal K. Gottwald, možno preto, že v Stalinovej pamäti ostal ako dobrý spoločník. V. Šrobár do smrti pôsobil v Prahe, bol členom vlády, dokonca aj v tej po februári 1948.

Zľava: Edvard Beneš si želal, aby ozbrojené vystúpenie na Slovensku bolo pod jeho kontrolou, čo sa mu čiastočne podarilo. Nenaplnil sa však jeho zámer rozšíriť boje na Moravu a do Čiech, aby krvavý vzdor proti Nemcom neostal len zásluhou Slovákov (na nedatovanej snímke TASR z 30. rokov).

Ferdinand Čatloš ako minister národnej obrany najskôr snoval plány na spoluprácu s postupujúcou Červenou armádou a spoločný boj proti Nemecku, po vstupe nemeckých vojsk však rezignoval a odrádzal slovenských vojakov od ozbrojeného odporu. (Foto: wikimedia.org)

Nezmenený Ján Ursíny 

Mnohí súputníci opisujú Jána Ursínyho ako čestného človeka. Na druhej strane tomuto pravdovravnému človeku chýbal v politike takt a predvídavosť. Po zániku Československa v roku 1939 a po odchode Milana Hodžu do emigrácie ho pokladali za jeho domáceho nástupcu.

Viacero katolíckych i komunistických politikov označovalo obdobie prvej Československej republiky ako časy vlády niekoľkých evanjelických rodín na Slovensku. J. Ursíny, hoci jeho postavenie v samostatnom Slovensku bolo limitované a dokonca trpel postihmi, ostal verný konfesionálnemu a nepolitickému pohľadu na politiku.            

Odboj, do ktorého vstúpil, bol až na malé výnimky ladený konfesionálne, po evanjelickej línii. Naplno sa to prejavilo vo vznikajúcej Demokratickej strane, kde bola medzi vedúcimi činiteľmi dominantnosť toho náboženstva jednoznačná. Preto nie div, že v povstaleckej Slovenskej národnej rade zastávali predstavitelia občianskej polovice dominantne evanjelické záujmy. Tým dostalo povstanie výrazne konfesionálny rozmer.

Ďalšou črtou tohto politického prúdu bolo rodinkárstvo. Stačí spomenúť, pri Vianočnej dohode sa za občiansky blok v šesťčlennej Slovenskej národnej rade stal popri J. Ursínym členom jeho švagor Matej Josko, neskôr sa do rozšíreného tímu dostal ďalší príbuzný Jozef Styk. 

J. Ursíny býval v Turci neďaleko centra povstania, a preto bol pri jeho vyhlásení v Banskej Bystrici. Na rozdiel od ostatných členov Slovenskej národnej rady bol rýchlo na kľúčovom mieste. Neskôr bol v delegácii, ktorá odletela do Londýna oznámiť E. Benešovi, že na povstaleckom území spravuje veci Slovenská národná rada, hoci ho vyhlásila za československé. 

E. Beneš si ako prezident obnovujúceho sa Československa vyhradzoval právo riadiť povstanie a rozhodovať o zástoji slovenských politikov a vojakov na obnovení predmníchovských pomerov. Pred Slovenskou národnou radou musel cúvnuť a priznať jej autonómnosť s tým, že definitívne pomery medzi Slovákmi a Čechmi sa ustália až po vojne. 

J. Ursíny sa po obnovení Československa dostal do pražskej vlády ako podpredseda. Po februári 1948 neutekal do exilu ako mnohí iní vrcholní predstavitelia Demokratickej strany. Skončil v komunistickom väzení, keď ho obvinili z kontaktov s niekdajšími ľudáckymi politikmi.

O nič lepšie nedopadol G. Husák. Českí spolustraníci ho na začiatku 50. rokov spolu s ďalšími označili za slovenského buržoázneho nacionalistu a od trestu smrti ho zachránila iba náhla smrť J. Stalina v Moskve a následne K. Gottwalda v Prahe.

Kľúčový postoj k povstaniu

V Slovenskom národnom povstaní sa spojili ľudia rozličného zmýšľania, viacerých smerov, mnohých osobných ambícií. Pridali sa k nemu alebo ho podporovali predstavitelia vtedajšieho režimu, napríklad spomínaní I. Karvaš, P. Zaťko a ďaleko k nemu nemali ani niektorí členovia vlády a snemu. V istej konštelácii sa dokonca mohla k nemu pridať veľká časť vlády, možno aj vrátane prezidenta.

Hlavnú váhu niesla na povstaní armáda, hoci v nej nebola jednota. Mnohí dôstojníci sa do povstania zapojili z presvedčenia, iní sa podujali včas preskočiť na druhú stranu, lebo porazenie Nemecka sa rysovalo stále jasnejšie. Mysleli na svoju budúcnosť.

Vôľa podporiť povstanie v dvoch rozhodujúcich centrálach v Londýne a Moskve bola rozdielna. Kým E. Beneš ho chápal ako otvorenie vnútorného frontu pod jeho riadením, ktorý mal preskočiť i do Protektorátu Čechy a Morava, v Moskve slovenskí a českí komunisti podporovali skôr lokalizovaný partizánsky boj.

Komunistom išlo v podstate o to isté ako exilovej československej vláde, o získanie monopolu moci v povojnových slovenských a českých krajoch. Napokon sa museli obe skupiny dohodnúť, no táto dohoda mala asi takú silu ako spolupráca vojakov a partizánov v povstaní, bola nesúrodá a časovo limitovaná.

Autonómne slovenské vedenie povstania pôsobilo rušivo na odbojových predstaviteľov v Londýne i Moskve, lebo napriek proklamovanému obnoveniu Československa len potvrdzovalo odstredivé tendencie Bratislavy od Prahy. 

Najvýznamnejší zahraničný vplyv na povstanie mal Sovietsky zväz. J. Stalin rovnako nerád videl, že partizáni vysielaní s poverením Moskvy hrajú iba druhé husle. Hoci sa na podporu povstania, ktoré bez priameho kontaktu s Červenou armádou nemohlo dopadnúť úspešne, uskutočnila karpatská vojenská operácia, slovenská vzbura dopadla napokon podobne ako poľská vo Varšave. Sovietske vojská do nej vstúpili, keď už bolo neskoro, hoci v priebehu bojov bola ich frontová línia neďaleko.

Ak Banská Bystrica, Martin či Zvolen nedopadli tak ako Varšava, ktorú sa Nemci rozhodli vymazať z mapy, treba priznať zásluhy poslušnej bratislavskej vláde. Spojila sa s okupantmi hlavne so zámerom minimalizovať materiálne a ľudské obete, hoci pri tom stratila tvár a pre mnohých sa stala symbolom zrady vlastného národa.

Titulná foto: archív TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo