Pocit trápnosti s Kalmusom a Lorenzom

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Výtvarníci Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz bojujú proti symbolom komunizmu spôsobom, ktorý oprávnene znechucuje aj mnohých antikomunisticky ladených ľudí.

Vyštudovaný germanista, svoj pracovný život začal ako učiteľ, až presedlal na novinárčinu. V rokoch 2002 až 2004 pracoval ako redaktor v týždenníku Domino fórum, v decembri 2004 stál pri zrode časopisu .týždeň, od roku 2008 do roku 2014 v ňom pôsobil ako zástupca šéfredaktora. Bol pri vzniku Postoja, od mája 2020 je jeho šéfredaktorom. Je ženatý, má tri deti, žije na Záhorí.

Ďalšie autorove články:

Analytik a bývalý diplomat Balázs Jarábik Európska taktika voči Rusku je nepochopiteľná. Kopírujeme bidenovskú politiku, akurát bez Bidena a s Trumpom na obzore

Debata v redakcii Darovanie zbraní Ukrajine nebola vlastizrada. Dokonca sa to vyplatilo

Týždenný výber šéfredaktora Euroukrajinská ilúzia alebo Prečo môže Fico prežiť pád Orbána

Keď predstavitelia kultúrnej obce v ankete Denníka N v roku 2015 označili za kultúrnu udalosť roka počin týchto dvoch výtvarníkov, ktorí pomaľovali sochu Biľaka v jeho rodnej obci načerveno, bol to najmä dôvod na údiv.

Nič proti výstredným aktivistom, ktorí okolo sôch obmotávajú napríklad toaletný papier, aj takí môžu - okrem svojho nevkusu - upozorniť na niečo spoločensky dôležité. Ale naozaj bol rok 2015 taký chudobný na kultúrne udalosti, naozaj mala ich protestná performance až také presahy, že nič významnejšie si z toho roka ani netreba pamätať?

Kalmusa a Lorenza verejné ocenenie elity zjavne povzbudilo k ďalším demoláciám, na ktoré dnes netreba veľa odvahy, ale najmä chuť provokovať – napokon, obaja zaiste poznajú zákony, takže nevyhnutné opletačky s políciou sú len vopred zakalkulovanou súčasťou umeleckej exhibície.

Včera však Kalmus a Lorenz prekročili istú hranicu. V deň výročia vpádu sovietskych vojsk v roku 1968 strhávali za asistencie kamier z pomníka padlých vojakov kosáky a kladivá. Tým vraj odstraňovali symboly zločinného komunizmu.

Z celej akcie však cítiť najmä nepatričnosť a sebastrednosť.

Tí vojaci sem neprišli ako okupanti v roku 1968, ale padli pri oslobodzovaní Košíc v roku 1945, a áno, bojovali a zomierali pod zástavami kosáku a kladiva.

Zneuctený pomník padlým stojí v Košiciach ako pripomienka ich obete, nie ako propagácia komunizmu.

Najnovšia demolačná performance preto viac poburuje než provokuje, neotvára ani žiadnu rozumnú debatu o formovaní nášho verejného priestoru, aj so stopami slávnej i neslávnej minulosti. Naopak, hatí ju, otupuje do hesiel akéhosi prvosignálneho antikomunizmu, ktorý svojimi prejavmi znechucuje i mnohých antikomunistov.