Medzi srbskými malinármi (Expedícia Európa)

Srbsko je svetovou veľmocou v pestovaní malín a s 20 miliónmi kilogramov ročnej pro­dukcie je západosrbská veľkoobec Arilje „Red Gold Capital“ Európy. Päťtisíc miest­nych zberačov malín – Srbi im hovoria malinári –, ktorí majú často menej ako jeden hektár pestovacej plochy, pred­stavuje trvalý potenciál pre vznik sociálnych nepokojov.

Keď im veľko­ob­chod­níci, tak ako napríklad na začiatku aktuálneho zberu úrody, zaplatia za kilogram len jed­no euro, idú demonštrovať. Demonštrujú často, vo veľkom počte a zúrivo.

Keď v roku 2011 vyrazilo tisíc malinárov na traktoroch do Belehradu, no veľký počet policajtov blokoval výjazdy z mesta, zhodili akurát jedno policajné kombi do ich šumivej rieky Rzav. I s dvomi policajtmi sediacimi dnu, pričom jeden z nich sa ťažko zranil.

Politická situácia Srbska je neprehľadná ako azda v žiadnej inej krajine. Silnému mužovi Aleksandarovi Vučićovi, ktorý práve prestúpil do prezidentského úradu, ako kotve stability dvoria EÚ a Rusko, Čína a Emiráty. V domovine mu však títo stáli demonštranti vyčítajú budovanie autoritatívneho štátu.

Vučićove paradoxy

Ide predovšetkým o vojnu médií: televízna stanica a denníky, ktoré podporujú Vučića, vidia na opačnej strane mocný front médií patriacich Georgeovi Sorosovi. Keďže Vučić pôvodne pochádza z národného tábora, bol by to pochopiteľný konflikt táborov; to poznáme z Maďarska.

Je to však oveľa komplikovanejšie: Vučićova politika nie je ani sociálna, ani národná, uznáva de facto na všetkých pracov­ných úrovniach Kosovo odštiepené od Srbska a teraz ešte aj za frenetického potlesku z Bruselu nominoval za premiérku Anu Brnabićovú, ktorá sa otvorene hlási k svojej les­bic­kej orientácii.

Je ťažké pochopiť, čo má Vučić proti Sorosovi, veď predsa v mno­hých oblastiach robí politiku, ktorá zodpovedá Sorosovým najodvážnejším snom.    

Tak ako je pochybný tento ideologický front, rovnako brutálne zúri vojna medzi srbskými médiami. Táto krajina má päť veľmi čítaných bulvárnych denníkov.

Podľa môjho pozorovania štyri tieto revolverové plátky nechávajú Vučića na pokoji, len žumpové noviny „Kurir“ štvú proti nemu. Náhle sa naskytne šanca zistiť, ktorá strana v tejto me­diálnej vojne klame viac. Brakový plátok „Informer“ a seriózna „Politika“ pre­vez­mú vyhlásenie ministerstva vnútra: aktuálny článok „Kuriru“ o zrážkach medzi pes­to­vateľmi malín a políciou je vskutku starý šesť rokov, teda „Kurir“ pripisuje Vučićovi problém vtedajšej Tadićovej vlády.

Cestujem do Arilje. Príjemne studený kraj s malými kopcami, malinové záhrady by sa dali z diaľky považovať za vinice. „Keď Rzav šumí“ – tak sa nazýva turistická brožúra po anglicky. Citát: „Pre ľudí v Arilje predstavuje Rzav naše kúpele so všetkými jeho peknými vírivkami a plážami, je naším liečiteľom, symbolom života a miestom rastu všetkých generácií.“
 
Rozprávam sa s mnohými Ariljcami o potopenom policajnom kombi, nikto nevyjadrí ani najmenšiu sústrasť. Moja pobožná hotelierka zvolá: „Veď pri takej cene malín!“  

Kto klame viac?

V skorý večer nevidím nikoho oberať, pred potravinami však sedí tucet dospelých mužov s pivom. Až na dvoch majú všetci maliny a moja otázka o zrážkach vyvolá verbálnu zrážku.

Poslanec miestneho zastupiteľstva za Šešeljových nacionalistov bráni Vučića nepravdivým tvrdením, že za Tadića padla cena kilogramu malín na 50 centov. Následkom je strkanie. Síce nikto nechce priamo zaútočiť na Vučića, väčšina si však myslí: „V otázke malín sa to nezlepšilo.“

Kto je vinný, pýtam sa, že cena je v tomto roku napriek malému množstvu úrody taká mizerná? „Liberálny kapitalizmus“, hovorí Šešeljov muž, „nečítali ste Jeffreyho Sachsa?“ Vladimír, dô­chod­ca a pestovateľ malín, protirečí: „Za cenu sú vinní vlastníci chladiarní. Okrem toho primie­ša­vajú menejcenné maliny z Poľska, ktoré majú iba 8-percentný obsah ovocia, naše majú 14 percent. A vláda to dovolí!“   

Zvyšok večera sa mi podlizujú toľkou srbskou pohostinnosťou, až mi je to trápne. Vladimír ma vezme do svojej černicovej záhrady a pri čerstvo vymurovanej studni ochutná toľko ovocných sirupov svojej ženy, až mi môže darovať tie najlepšie. Potme medzi sochou dievčiny zbierajúcej maliny a kostolom pozerám na osvetlenú drevenú verandu, pozvú ma dnu a už mi mladý pravoslávny pop naleje z ušľachtilej sklenenej karafy jasnú slivovicu. Dostanem šťavnaté čerešne, dévedečko o kráľovi Dragutinovi, reprodukciu jednej fresky a posledný exemplár najvýznamnejšej knihy pacifistického knihovníka.    

Pred cestou domov si chcem ešte kúpiť maliny. Pokúšam sa o to pri chladiarni pri šumivom Rzave, kde zamestnanci musia pobehovať so smiešnymi zajkovskými po­krýv­­kami hlavy. Šéf ma vyženie. Idem kúsok ďalej a pýtam sa jednej oberajúcej ma­linárky, či by mi predala niekoľko kilogramov malín. Vbehne do domu a vyjde von s dvomi plnými paletami. Nevezme žiadne peniaze, „pripi si na moje zdravie!“

Na záver ešte vyriešenie hádanky: v otázke malín som vypátral, že Vučićova tlač klame viac. Niekoľko malinárov v Arilje mi totiž potvrdilo, že nielen pred šiestimi rokmi, ale aj krát­ko pred 13. júnom 2017 sa odohrali „ľahké zrážky“ s políciou.