Vyšehradská skupina: Nedocenený úspech

Posledný júnový týždeň je na základe rotačného mechanizmu posledným týždňom poľského predsedníctva vo Vyšehradskej skupine a súčasne obdobie, keď sme iba týždeň od stretnutia prezidenta Spojených štátov amerických s lídrami štátov Únie, ktoré sa nachádzajú v trojuholníku medzi Baltským, Čiernym a Jadranským morom. Je teda azda správny čas, aby sme sa pokúsili načrtnúť kontúry nášho regiónu na geopolitickej mape Európy „tu a teraz”.  

Začnime tým, že v strednej Európe sa nenaplnila vízia, ktorú v roku 1989 tak propagovali niektoré politické kruhy, v ktorej bol komunizmus opisovaný ako „mraznička” národnostných konfliktov, ktoré sa mali po jeho páde nevyhnutne prihlásiť, možno až s dvojnásobnou silou. Návratu napätia, aké bolo príznačné pre medzivojnové obdobie, zabránila reflexia Mníchova, Jalty, maďarskej revolúcie roku 1956 i Pražskej jari. V reálnej politike išlo o rozhodnosť, s akou sme sa usilovali o vstup do NATO a Európskej únie, ale tiež o vznik regionálneho porozumenia pod názvom Vyšehradská skupina. Čo je, mimochodom, spolupráca, ktorú vážne nepoškodil ani rozpad Československa, ani vyjednávanie o vstupe do Európskej únie – aj keď prebiehalo v atmosfére akejsi súťaže „o najlepšieho žiaka”, a napokon ani žiadna zo zmien vlád (a ich politického zafarbenia) v Bratislave, Budapešti, Prahe či Varšave.

Dnes sa mnohí na Vyšehradskú skupinu pozerajú ako na tvrdé jadro strednej Európy, čo potvrdzujú jej jednotlivé summity, z ktorých zhruba polovica prebieha vo formáte rozšírenom o iné štáty. Hospodársky rast krajín V4 síce ďalej zaostáva za očakávaním obyvateľov, ale dlhodobo je vyšší ako rast v eurozóne. Pre Nemecko, ekonomicky najsilnejší štát v Únii, sa medzitým V4 ako celok stal najdôležitejším obchodným partnerom na svete, predstihnúc krajiny ako Francúzsko alebo USA. V rámci samotného zoskupenia V4 predstavuje pre každého jednotlivého člena zostávajúcej trojice prinajmenšom tretí najdôležitejší vývozný trh, a to na úrovni porovnateľnej iba s nemeckým trhom – alebo vyšší, ako je to v prípade exportu zo Slovenska.

Stalo sa už pravidlom, že na prezidentskej, vládnej – a v poslednom roku aj na parlamentnej – úrovni sa vo vyšehradskom formáte vopred konzultujú témy najdôležitejších medzinárodných udalostí, a keď sa nedarí nájsť jednotné stanoviská, minimálne sa darí zbližovať odlišné postoje.

Z druhej strany je ale Vyšehradská skupina stále málo prítomná v povedomí obyvateľov jednotlivých členských krajín. Ako poukazujú prieskumy verejnej mienky, ktoré publikoval minulý rok bratislavský Inštitút pre verejné otázky (IVO), povedomie o existencii Vyšehradskej skupiny je nízke a v priebehu posledných 15 rokov kleslo v Poľsku i Maďarsku („niečo som počul” – spadlo z 27 % na 17 %, respektíve z 35 % na 26 %), o niečo lepšia, hoci roky stagnujúca je situácia v Česku (37 %) a na Slovensku (54 %).

Ak ale ide o prieskumy najobľúbenejších národov sveta, ktoré sa robia v jednotlivých vyšehradských krajinách, tak sa vzájomne tešíme rastúcej popularite (v Poľsku podľa tohtoročného výskumu verejnej mienky CBOS sú prví Česi, druhí Slováci, na štvrtom/piatom mieste sú Maďari spoločne s Američanmi; Poliaci sú na druhom mieste v českých prieskumoch (po Slovákoch), na Slovensku sú po Čechoch tretím najdôveryhodnejším národom a v Maďarsku dosahujú v rôznych prieskumoch 1. až 3. miesto.)

V médiách vyšehradských krajín napriek tomu cítiť spochybňovanie zmyslu regionálnej spolupráce vrátane spolupráce s Poľskom. Ztraceni mezi třemi moři – s takým názvom vyšiel napríklad pred mesiacom v prestížnom českom denníku Hospodářské noviny text, ktorý kritizuje poľskú zahraničnú politiku, s argumentmi, ktoré viac než doby predúnijné pripomínajú predvojnové obdobie.

Možno tiež povedať, že na mnohých konferenciách a v rôznych diskusiách sa v poslednom čase ozývajú obavy pred marginalizáciou strednej Európy (hoci samotné slovné spojenie si protirečí) – a teda toho regiónu nášho kontinentu, o ktorý sa urputne bojovalo počas obidvoch svetových vojen, v čase studenej vojny, a ktorý sa následne a vo svetovom meradle stal príkladom úspešnej systémovej transformácie. Samozrejme, že treba priznať, že nech už majú tieto obavy akýkoľvek pôvod, majú svoje opodstatnenie v zmysle, že tzv. koncepcia dvojrýchlostnej Európy – čo prakticky znamená defragmentácie EÚ – sa môže v praxi ukázať ako proces, ktorý sa ľahšie spúšťa a ťažšie zastavuje.

EÚ a pred ňou Európske hospodárske spoločenstvo sa od počiatkov stretali s rôznymi krízami, čo napokon často povzbudzovalo fantáziu predstaviteľov komunistických režimov, ktorí hovorili o jej neodvratnom rozpade. Ak je dnes v tejto veci niečo nové, je to kumulácia kríz – finančnej a dlhovej, imigračnej, Brexitu a tiež modelu fungovania niektorých európskych inštitúcií, ako je Európska komisia, ktorá čoraz viac problémy generuje, než rieši.

Na ilustráciu len jeden drobný príklad: nevznikol by celý rad nových problémov v prípade „úspechu“ Európskej komisie v konaní pre narušenie únijného práva, ktoré Komisia začala proti Česku, Poľsku a Maďarsku kvôli neplneniu takzvaných migračných kvót? Hneď prvý z nich: akými metódami možno účinne zabrániť re-emigrácii utečencov a imigrantov do bohatších krajín, ktoré disponujú lepším sociálnym zabezpečením?  A ako nás bruselské rozhodnutie približuje riešeniu problémov tých, ktorí z Východu a z Juhu masovo utekajú pred vojnou alebo jednoducho pred chudobou? Čo urobíme za 25 rokov, keď podľa prognóz bude mať len Nigéria 500 miliónov obyvateľov, teda viac-menej toľko, ako má Európska únia dnes?

Taká politika má máločo spoločného so štandardnou Úniou, s mechanizmom, ktorý má slúžiť eliminácii konfliktov a súčasne rozumne podporovať spoluprácu a lepšie využitie potenciálu jednotlivých štátov a národov na prospech všetkých.

Podobne je to s koncepciou dvojrýchlostnej Európy, podľa ktorej by sa Európska únia mala rozdeliť na členov a nečlenov eurozóny, a podľa toho by európskym krajinám boli nanovo priznané práva a povinnosti. Fakt, že túto koncepciu presadzujú často tie isté osoby, ktoré donedávna s odkazom na Grécko a niekoľko ďalších krajín požadovali skôr redukciu eurozóny, naznačuje, že pri formulovaní definitívnych súdov o osude tejto koncepcie by  sme mali byť radšej opatrní. Aj v tomto prípade sa stretávame s takým modelom Únie, ktorá rozdeľuje, namiesto toho, aby zjednocovala. Organizácia, ktorá svojím vlastným názvom odkazuje celému kontinentu, že ich má priťahovať, pred nimi naopak zatvára dvere.

Na samite predsedov parlamentov strednej a východnej Európy, ktorý sa v máji konal vo Varšave, sa vo všetkých pádoch skloňovali témy bezpečnosti. Zhoda panovala v tom, že EÚ nebude bezpečná, ak nezabezpečí bezpečnosť v celej Európe. Na druhej strane si len ťažko možno predstaviť bezpečnú Európu bez silnej EÚ.

Kľúčom k budúcnosti Vyšehradskej skupiny a každej členskej krajiny osobitne je problém bezpečnosti, s ktorým sú imigračné otázky integrálne zviazané, rovnako ako konzekventná podpora zachovania slobody pohybu osôb, tovarov, kapitálu a služieb v rámci EÚ. Podobne zásadný bude úspech projektov, ako je diverzifikácia zdrojov plynu v regióne, kanál Odra-Dunaj-Labe či severojužná cestná magistrála Via Carpatia, ktorá bude prechádzať východným Poľskom, Slovenskom a Maďarskom, spojí litovskú Klajpedu s gréckou Soluňou a doplní tak doterajšiu – ešte „sovietsku” –  sieť komunikácií východ-západ.

Prvého júla preberie Maďarsko predsedníctvo Vyšehradskej skupiny, vedenie Rady Európskej únie prevezme Estónsko, po ktorom budúci rok preberú štafetu Bulharsko a Rakúsko. Nasledovať bude Rumunsko a Fínsko, a po nich – už v roku 2020 – Chorvátsko. Nadchádza čas strednej Európy? Ten už trvá dlhšie, aj keď – ako to často býva – takmer nepozorovane.

Text vychádza súčasne v poľskom týždenníku DoRzeczy, českom týždenníku Echo, maďarskom denníku Magyar Idők a v denníku Postoj. Vyjadruje súkromné názory autora.

Foto: wikimedia, flickr.com