Beren a Lúthien: Prekvapujúce počiatky Tolkienovej legendy

Bol by Pán prsteňov natoľko populárny, ak by Sauron zostal Tevildom – Princom mačiek? Zachoval by si Beren svoju dôstojnosť, ak by zostal trpaslíkom a prenikol by za brány nepriateľa prestrojeného za obrovskú mačku spolu s Lúthien, ktorá ho ťahala za chvost?

Júnové vydanie Tolkienovej knihy Beren a Lúthien, ktoré vyvoláva takéto otázky, trochu mätie. Je to pravdepodobne posledné vydanie Tolkienových prác pod vedením jeho syna Christophera, no nie je to rozšírenie tohto príbehu zo Silmarillionu, ako to bolo v prípade Húrinových detí (2007). Nemá to ani podobu vydania predtým nepublikovanej práce, ako to bolo pri Legende o Sigurdovi a Gudrún (2009) a Artušovom páde (2013). Beren a Lúthien je miesto toho zbierkou fragmentov v básnickej aj prozaickej podobe, ktoré ako skameneliny načrtávajú najskoršie podoby a vývoj jedného z najdôležitejších príbehov Stredozeme.

Kniha s ilustráciami Alana Leeho je vhodným zakončením posmrtnej knižnice jedného zo svetovo najobľúbenejších spisovateľov. S občasnými prestávkami nám aj prísne pripomína, že J. R. R. Tolkien naozaj zomrel napriek mnohým pokladom, aké nám od smrti svojho otca vyjavuje Christopher Tolkien.

Príbeh o láske a obeti Beren a Lúthien je ústredným ako pre Tolkienove\o legendárium, tak aj pre jeho vlastné manželstvo.Zdieľať

Ako som napísal v inom článku, príbeh o láske a obeti Beren a Lúthien je ústredným ako pre Tolkienovo legendárium, tak aj pre jeho vlastné manželstvo. Ukotvuje kostru jeho práce, v porovnaní s ktorou sú Hobbit a Pán prsteňov iba rozptýlením. Ako uvádza predhovor, v Beren a Lúthien nie je nič, čo by už nebolo uverejnené na iných miestach. V jeho pasážach sa nenachádza ani taká hladkosť a súdržnosť, akú mala konečná verzia príbehu uverejnenom v samom srdci Silmarillionu.

Pokiaľ ide o Tolkienovu poéziu, je len slabým tieňom jeho plnohodnotnej prózy. Vzbudzuje nádej, ale skôr bliká ako svieti, akoby čakala na vzplanutie v neskorších rokoch. Pri opise Berenovho putovania v Speve Leithian píše:

Cez močiare a bažiny, stromy a vres
ďaleko putoval: až zazrel oheň
Sauronovho tábora, začul rev
loviaceho orka a striehnuceho vlka
a obrátil sa späť, nadlho
skrytý v močiari lesnom.

Nie je to najlepšia poézia na svete ani pre tých najväčších Tolkienových obdivovateľov. Napriek tomu napísal tisícky a tisícky takýchto veršov, upravoval ich a upravoval a skladal vrstvu po vrstve histórie, ktorá dala jeho publikovaným dielam takú hĺbku.

Pre tých, ktorí sa neprehrýzli dvanástimi podaniami a revíziami histórie Stredozeme, poskytujú skoršie texty zahrnuté v Beren a Lúthien niekoľko detailov, ktoré obyčajný čitateľ možno bude považovať za užitočné.

Napríklad to, že Beren pôvodne nebol smrteľníkom, ale elfom – jedným z Noldolov (Noldorov), ktorých Tolkien raz nazval trpaslíkmi (označenie, ktoré múdro odvolal). Veľa osobných mien je rozličných, resp. sa ešte muselo zdokonaliť. Najfascinujúcejšie je však asi objavenie Tevilda – Princa mačiek – démonickej mačkovitej šelmy, ktorá je v podstate predchodcom Saurona a ktorá bola vytesnená nielen z neskorších verzií príbehu, ale aj z celej mytológie Stredozeme.

Beren a Lúthien na začiatku obsahuje prvky etiologickej rozprávky – druhu príbehov, ktoré vysvetľujú, prečo sú veci také, aké sú (v tomto prípade prečo mačky nenávidia psov a prečo sa všeobecne neznášajú). Príbeh Tinúviel, ktorý pochádza prinajmenšom z roku 1916, opisuje, ako Tinúviel (Lúthien) a Huan (vodca svorky psov) oklamali Tevilda a jeho bojovné mačky, oslobodili Berena a získali opovrhnutie Melka (neskôr Melkora či Morgotha).

Vtedy Melko všetko počul a preklial Tevilda a jeho ľud a vyhnal ich. Odvtedy nemali ani pána, ani vodcu, ani priateľa a ich hlasy kvílili a nariekali, lebo ich srdcia zostali horké z toľkej opustenosti. Zostala v nich len temnota bez akejkoľvek láskavosti.

Je to podivný pôvod príbehu, keďže mačky sa v Tolkienových dielach nevyskytujú. Jediná mačka v Pánovi prsteňov je vo Frodovej pesničke Stojí krčma, stojí veselá, ktorú spieva v hostinci U skákavého poníka. Psy sa objavujú častejšie vrátane detských príbehov Roverandom a Farmár Giles z Hamu. Huan zostal v Silmarillione, kde sa stal valarským vlkodlavom a zomiera v boji s vlkom Carcharothom, ktorý zožiera silmaril (v Príbehu Tinúviel sa volá Karkaras). Psy sú aj pred domom Beorna v Hobitovi a v Pánovi prsteňov sú tri psy sedliaka Červivca, ktoré vystrašili Froda, keď bol ešte chlapec. Prirovnania k psom sa v texte najčastejšie spomínajú v zmysle poddajnosti, najviac sa tak opisuje Glum, ale tiež aspoň dvakrát Sam Mukro.

Je viac ako správne, že Beren a Lúthien je posledná z mnohých posmrtných prác Tolkiena, ktorý chýba a opäť naďalej žije s každou novou generáciou svojich fanúšikov.Zdieľať

Pokiaľ vieme, Tolkien nikdy nemal domáce zvieratá a ťažko si ho predstaviť, ako by nejaké nechal ležať medzi svojimi knihami – na rozdiel od mačky Raymonda Chandlera alebo psa Ernesta Hemingwaya. Spomedzi všetkých domestifikovaných zvierat sa v jeho knihách venuje najväčšia pozornosť koňom a poníkom. Možno však predpokladať, že nebol veľkým priateľom mačiek, čo sa dá vyvodzovať jednak z Tevilda a jeho osudu, ale aj z jedného jeho listu, v ktorom o nich hovorí ako o „faune Mordoru“. Mačky mali cestu do fantasy veľmi komplikovanú až po Lloyda Alexandra.

Beren a Lúthien je pekná knižka, no jej obsah sa viac podobá Silmarillionu ako Pánovi prsteňov. Pravdepodobne ju preto nebude stránku po stránke čítať niekto, kto ešte nepreskúmal jej materiál v Knihe stratených povestí (Časť druhá) a inde. Jej čarom je uctenie si Tolkiena.

Beren (ktorého meno je spolu s Lúthien na Tolkienovom náhrobku) bol jediným človekom v Stredozemi, ktorý sa po smrti na istý čas vrátil a jeho práca pokračovala, no ktorého nikdy viac neuzreli oči smrteľníkov. Je teda viac ako správne, že Beren a Lúthien je posledná z mnohých posmrtných prác Tolkiena, ktorý chýba a opäť naďalej žije s každou novou generáciou svojich fanúšikov.

Pôvodný text: ‘Beren and Lúthien’: The surprising origins of a Tolkien legend. Uverejnené pod licenciou Creative commons, preložil L. Obšitník.