Maďarizácia v Uhorsku vrcholila pred 110 rokmi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Maďarizácia v Uhorsku vrcholila pred 110 rokmi

Albert Apponyi je dodnes symbolom vrcholiacej maďarizácie, bral ju ako nástroj na vnútorné posilnenie Uhorska.

Na začiatku 20. storočia mala maďarizácia definitívne sceliť Uhorsko, namiesto toho mu priniesla zánik.

Presne pred 110 rokmi prijal uhorský snem 26. a 27. článok uhorského zákonníka, ktoré sa spolu s ďalšími predpismi z roku 1908 zvyknú označovať ako Apponyiho školské zákony. Boli posledným významným krokom, ktorý mal prispieť k pomaďarčeniu celého Uhorska.

V základných školách sa predpisovalo vyučovanie maďarského jazyka, aby žiak vo štvrtom ročníku vedel svoje myšlienky vyjadriť po maďarsky slovom a písmom. Zo základných škôl tak mali vychádzať uvedomelí Maďari, bez ohľadu na to, aký bol ich materinský jazyk.

Bolo to len vyvrcholenie spusteného procesu, na ktorého konci mal byť jednotný uhorský národ hovoriaci maďarským jazykom.

Zákony nesú meno svojho tvorcu, ktorým bol minister kultúry a školstva Albert Apponyi. Na Slovensku sa jeho meno stalo synonymom vrcholiacej násilnej maďarizácie.

V maďarskom národnom povedomí sa podľa súčasného maďarského historika Józsefa Demmela tieto zákony odrážajú len hmlisto. Okrem niekoľkých cielene zameraných odborníkov o nich takmer nikto nevie.

S Apponyiho menom sa skôr v Maďarsku spájajú neúspešné trianonské mierové rokovania po prvej svetovej vojne, ktoré sa skončili v roku 1920 definitívnym rozpadom Uhorska.

Útlm slovenskej aktivity po vyrovnaní

Jazykové unifikovanie Uhorska existujúceho od roku 1867 v duálnej monarchii malo byť jedným z nástrojov vedúcich k vytúženému osamostatneniu. Z Uhorska sa mala stať lokálna veľmoc, podobne ako to bolo osmanskou inváziou v 16. storočí.

Posledná štvrtina 19. storočia sa v Uhorsku spájala s liberalizáciou spoločnosti a ekonomickým rozmachom. Ústretovosť sa čakala od všetkých obyvateľov, ktorí sa mali hrdo hlásiť k uhorskému národu. Takýchto ľudí bolo určite mnoho, a nielen z radov etnických Maďarov.

Stačilo málo. Ak sa obyvateľ akejkoľvek národnosti priklonil k maďarčine a prihlásil sa k tisícročnej sláve maďarského národa, spoločnosť mu s náručím otvárala dvere. Jeho spoločenské uplatnenie už potom stálo len na ňom.

Milan Hodža pôsobil v Budapešti a v časoch maďarizácie udržiaval kontakty s Rumunmi a Srbmi.

K tomu treba pripočítať, že Budapešť sa stala rušnou metropolou, ktorá priťahovala obyvateľov z celej krajiny ako hlavné mesto a zároveň rýchlo sa rozvíjajúce priemyselné centrum s možnosťou uplatniť sa v pracovnej sfére. Nie div, že viacerí prisťahovalci vrátane Slovákov podľahli vtedajšej štátnej doktríne a bez násilia sa z nich stávali uvedomelí Maďari.

Pre Slovákov v Uhorsku bola prelomová polovica 70. rokov 19. storočia. V roku 1875 zrušili Maticu slovenskú. Matičnú budovu v Martine určili pre vládne inštitúcie, peňažné prostriedky vláda zhabala a neskôr ich použila na financovanie maďarizačných spolkov. Vzápätí zrušili slovenské gymnáziá.

Uvedomelí Slováci sa vytratili z verejného života, čo mohlo naozaj vyvolávať zdanie, že ich odpor bol nadobro zlomený. Vývoj v hlavnom meste Uhorska to len potvrdzoval.

Krajina sa vydala na cestu Quieta non movere. Je to latinský výrok z práva, ktorý vyjadruje ochranu stavu pokoja. Znamená to, že napríklad pri susedskom spore sa treba najskôr súdiť a až potom búrať plot. V Uhorsku sa ustálil tento pojem na označovanie stabilných rokov vlády Kálmana Tiszu, pretože práve vtedy vláda metódou postupných krokov zdokonaľovala vládny systém.

Tieto časy až do prvej svetovej vojny sa v súčasnom Maďarsku často označujú ako šťastné obdobie mieru. Uhorsko spelo k vytvoreniu jednotného národa, hospodársky rástlo a medzinárodne sa posilňovalo.

Tiszov maďarizačný rozmach

Kálman Tisza sa netajil cieľom pomaďarčiť celú spoločnosť. Jeho zámer sa mal napĺňať od útleho veku, preto presadzoval systematické vnášanie maďarčiny do škôl. Školský zákon z roku 1879 uzákonil maďarčinu ako povinný jazyk na všetkých ľudových školách v Uhorsku. Jeho cieľom bolo, aby si každý občan mohol osvojiť štátny jazyk.

Zákon o stredných školách z roku 1883 priniesol úplné pomaďarčenie všetkých štátnych gymnázií a reálnych škôl. Maďarský jazyk a literatúra sa stali povinnými vyučovacími predmetmi pre všetkých žiakov, ktorí navyše záverečnú skúšku z týchto predmetov museli absolvovať v maďarčine.

Pri školskom zákone z Tiszovej dielne sa oplatí zastaviť, pretože tu nastal ojedinelý jav – vystúpil proti nemu vplyvný maďarský poslanec. Nájdeme v ňom príklad maďarského politika, ktorý sa rozhodol ísť proti prúdu a tak aj dopadol.

Lajos Mocsáry, šľachtic a nebojácny človek, obhajca udelenia autonómneho postavenia menšinám, obvinil predkladateľov, že návrh priamo odporuje národnostnému zákonu z roku 1868, ktorý všeobecne existoval iba na papieri a v praxi sa vôbec neuplatňoval.

Mocsáry nerobil nič iné, len sa držal svojho vlastného programu, ktorý vystupoval za práva národností. Zastal sa aj zrušenej Matice slovenskej. V parlamente vystupoval za rozširovanie národnostných práv a proti maďarizačnej politike.

Zákon o stredných školách z roku 1883 priniesol úplné pomaďarčenie všetkých štátnych gymnázií a reálnych škôl. Zdieľať

Nezávislá strana ho neskôr vylúčila zo svojich radov. V roku 1889 sa Mocsáry opäť dostal do parlamentu, tentoraz ho podporili takmer výlučne rumunskí voliči. Napriek tomu skončil ako politická múmia, lebo maďarskí kolegovia sa ho stránili.

Tisza mal pokračovateľov. Ďalší zákon z oblasti školstva v roku 1891 nariadil obciam povinnosť zriaďovať materské školy a s maďarčinou sa malo začať už u detí predškolského veku. Tento zákon sa neveľmi dodržiaval. Po 17 rokoch od jeho vydania chodila do škôlok len pätina zo všetkých detí, ktoré ich mali navštevovať.

V roku 1902 vydal minister školstva Gyula Wlassics nariadenie, v ktorom sa všetkým školám ukladalo, aby s horlivosťou učili maďarčinu, a to 17 až 24 hodín týždenne, čo bol takmer celý vyučovací čas.

Apponyiho dovŕšenie úsilia

Najtvrdšie, Apponyiho školské zákony prijala vláda v roku 1907. V prvom rade treba povedať, že tvorcovi zákona išlo o zlepšenie materiálneho postavenia učiteľov. Ale za cenu toho, že sa učitelia dostali pod tvrdú kontrolu nadriadených.

Keďže väčšina škôl bola v tom čase v rukách cirkví a štát zakladal vlastné, učiteľov cirkevných škôl dostala vláda pod kontrolu tak, že ich zákon vyhlásil za štátnych zamestnancov. Učiteľom boli stanovené minimálne mzdy – ak ich cirkevná škola nedokázala zabezpečiť, znamenalo to jej koniec.

Keď bola miestna cirkev natoľko chudobná, že nemala prostriedky na minimálne zabezpečenie učiteľov, mohla štát požiadať o dotáciu. Jej získanie bolo podmienené vyučovaním žiakov v maďarskom jazyku v rozsahu stanovenom ministrom školstva.

Ak dotácia dosiahla určitú úroveň, právo na menovanie učiteľa pripadlo priamo ministerstvu školstva. Tým sa kruh uzatvoril. Chudobné cirkevné školy, ktoré pestovali vyučovanie v národnom jazyku, sa dostali pod existenčný tlak.

Andrej Hlinka je autorom výroku, že manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, a preto sa priklonil k vzniku Československa.

Ďalším ustanovením zákona bolo, že deti všetkých škôl musia po skončení štvrtého ročníka ovládať maďarský jazyk slovom a písmom. Aj medzi sebou sa smeli rozprávať iba po maďarsky. V triedach museli povinne visieť obrazy z uhorských dejín.

Učitelia boli povinní pred vládnym inšpektorom zložiť prísahu vernosti, a to v maďarčine. Nemohli ju nijako obísť, lebo ak odmietli, čakalo ich súdne stíhanie za protištátne zmýšľanie. Vláda tak kontrolovala všetky školy, štátne i cirkevné.

Takéto školské zákony sú dnes pre nás nemysliteľné, pritom vznikli iba pred niečo vyše sto rokmi. V literatúre sa často spomína výrok maďarského poslanca Bélu Grünwalda z jeho knihy Felvidék z roku 1878, kde píše, že „stredná škola je ako veľký stroj, kam vstupujú na jednom konci stovky Slovákov, ktorí na druhom konci vychádzajú ako Maďari“. To sa malo Apponyiho zákonmi naplniť.

Neúspešný klinec do rakvy

Kto by však očakával, že uplatnením takýchto zákonov sa Uhorsko rýchlo pomaďarčí, mýli sa. Pre učiteľov a deti v nemaďarských oblastiach nastali ťažké časy, museli sa podvoliť zákonu.

Vyučovací predmet maďarský jazyk neraz predstihol počtom hodín všetky ostatné dohromady, ale deti zvyčajne plynulej maďarčine nenaučil. Dôvod bol jednoduchý. Po opustení školy ostali pri svojej slovenčine alebo rumunčine, ako ich naučili rodičia.

Výsledkom bol skôr pokles kvality výučby, lebo popri maďarčine ostalo menej času na iné predmety alebo sa ich vyučovanie stávalo pre žiakov v maďarčine nezrozumiteľným. Český učiteľ Karel Kálal, ktorý v tých časoch osobne navštívil Slovensko, napísal: „Vyskúšal som viac slovenských detí zo škôl maďarských a presvedčil som sa, že nevedeli násobilku, nepoznali svetové strany, ba nepoznali ani hodiny, ale hlavne: nemali žiadny názor.“

Ďalším dôsledkom tvrdých školských zákonov bol útek študentov do škôl v zahraničí. Potom sa do Uhorska vracali s odbojnými názormi. Slováci odchádzali do Čiech a na Moravu, kde boli podmienky pri uplatňovaní národných práv neporovnateľné.

Ďalším dôsledkom tvrdých školských zákonov bol útek študentov do škôl v zahraničí. Potom sa do Uhorska vracali s odbojnými názormi. Zdieľať

Uhorská politika maďarizácie tak dosiahla nielen pomaďarčovanie časti inteligencie, ale aj výchovu druhej časti inteligencie podkutej nebezpečnými zahraničnými názormi. V Prahe začali vyrastať budúci slovenskí politici, ktorí v roku 1918 prehovorili do rozpadu monarchie a samého Uhorska.

Zároveň sa čoraz hlasnejšie ozývali Slováci v Amerike, z ktorých sa stala významná sila podkopávajúca zotrvanie Slovenska v Uhorsku.

Masívne pomaďarčovanie škôl

Pred prvou svetovou vojnou sa v ľudových školách na Slovensku prakticky prestalo učiť po slovensky. Len jedna šestina detí prijímala informácie na ľudových školách v slovenčine.

Štatistika v roku 1913 spočítala, že v Uhorsku (spolu s Chorvátskom) bolo 369 ľudových škôl s aspoň čiastočným vyučovaním v slovenskom jazyku, žiadne gymnázium a reálka so slovenským vyučovacím jazykom. Percentuálne tvorili ľudové školy so slovenčinou dve percentá zo všetkých ľudových škôl v Uhorsku, pri stredných to bola nula.

A to napriek tomu, že sčítanie ľudu v roku 1910, ktoré nieslo silné znaky manipulácie, zaregistrovalo v Uhorsku 1,97 milióna ľudí hovoriacich slovenskou materinskou rečou, čo znamená, že tvorili 9,4 percenta z celkového počtu.

Čísla o najpočetnejšom národe hovoria, že osôb s maďarskou materinskou rečou bolo v Uhorsku 10,05 milióna (48,1 percenta) a mali 13 692 ľudových škôl (73,6 percenta z celkového počtu). Pri gymnáziách a reálkach bol podiel s maďarským vyučovacím jazykom ešte vyšší – 84,9 percenta.

Porovnanie čísel vedie k jedinému záveru – politika pomaďarčenia školstva sa pomaly završovala. Maďarom už chýbalo získať iba zvyšnú jednu štvrtinu všetkých ľudových a niečo viac ako jednu desatinu stredných škôl, aby boli úplne homogénne.

Nie je zmyslom unúvať čitateľa číslami, no keby sme od všetkých týchto čísel odrátali Chorvátov, ktorí mali poloautonómne postavenie a disponovali desiatimi percentami ľudových a deviatimi percentami stredných škôl, potom by čísla pre Maďarov vychádzali ešte priaznivejšie a konečný cieľ ešte bližší.

Školstvo mala byť najúčinnejšia metóda pomaďarčovania, lebo brala veci rovno od podlahy. Metód medzi dospelým obyvateľstvom však bolo omnoho viac.

Osudový vzdor vyvolaný maďarizáciou

Uhorsko sa v týchto časoch hrdilo, že je liberálnym štátom so zakotvenými občianskymi slobodami.

O tom by sa dalo dlho diskutovať, no väčšina zahraničných historikov upozorňuje, že napriek schvaľovaniu množstva liberálnych zákonov v Uhorsku vládla stále tá istá vrstva, boli to bohatí vlastníci pôdy, teda šľachtici. K nim sa na prelome storočí začali pridávať majetní bankári a priemyselníci, väčšinou židovského pôvodu.

Moderná transformácia Uhorska v poslednej tretine 19. a na začiatku 20. storočia sa stále spájala so zotrvávaním na skostnatených štruktúrach a mýtických zámeroch. To vyvolávalo odpor rozličných skupín obyvateľstva – buď podľa národnosti, alebo spoločenského postavenia. Rástlo riziko otvoreného národnostného a rovnako sociálneho vzdoru.

Ferdiš Juriga, zvolený do snemu v roku 1910, sa preslávil v polovici októbra 1918 výrokom, keď v uhorskom parlamente vyhlásil, že Slováci vytvorili vlastnú národnú radu, ktorá bude rozhodovať o ich osude.

Tieto tendencie urýchlila prvá svetová vojna. Rozpad Uhorska spôsobil bujnejúci národnostný odpor ako odpoveď na silnejúcu maďarizáciu. Sociálne rozpory zas vyvolali povojnový boľševistický prevrat a Maďarsko sa stalo jedným z mála európskych štátov, ktoré zažilo komunistickú revolúciu.

Slováci v čase prijatia Apponyiho zákonov mali za sebou obdobie pasívneho odporu prezentovaného martinskou Slovenskou národnou stranou. V tom čase už mali napriek nežičlivému volebnému systému v sneme svojich uvedomelých zástupcov.

Vo vyše 400-člennom poslaneckom zbore ich bolo síce len sedem, ale jeden z nich, Milan Hodža, vážne prehovoril do budúceho odchodu Slovenska z Uhorska.

Ďalší poslanec, Ferdiš Juriga, zvolený do snemu v roku 1910, sa preslávil v polovici októbra 1918 výrokom, keď v uhorskom parlamente vyhlásil, že Slováci vytvorili vlastnú národnú radu, ktorá bude rozhodovať o ich osude. Naznačoval tým možné spojenie Slovákov s Čechmi.

Snemovňa sa mu vysmiala a niekoľko dní po tom Albert Apponyi vyhlásil: „Československo nepoznáme, Čechy sú realitou, ostatné je len formula.“

O rok nato Apponyi ako vedúci maďarskej delegácie na mierových rokovaniach v Paríži žiadal víťazné povojnové mocnosti o zachovanie historického Uhorska „v mene civilizácie, pretože len tento štát je schopný zaistiť obyvateľstvu mier, poriadok a prosperitu“.

Aponnyi ostal tým istým človekom a na znak svojho nemenného postoja ponižujúcu Trianonskú zmluvu nepodpísal. Nechal to na určených zástupcov, ktorí sa potom stiahli z verejného života.

Foto: Wikimedia.com, archív TASR

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo