Trpiace duše

Trpiace duše

Ilustračné foto: flickr.com/martin.mutch

Ako môže existovať dobrotivý Boh, ak dopúšťa utrpenie detí?

Je množstvo silných argumentov za existenciu Boha i proti nej. No jednou z najsilnejších výziev pre ideu dobrého a milujúceho Boha podľa biblického modelu (krvilační a nevypočítateľní pohanskí bohovia sú zasa čosi iné) je utrpenie nevinných. Jeden súčasný britský ateista poznamenal, že keby sa ho spýtali, prečo Boh neexistuje, jednoducho by odpovedal: „Rakovina kostí u detí.“

Austin Ruse, jeden zo zakladateľov The Catholic Thing a v minulosti i jeho pravidelný stĺpčekár, prijíma túto výzvu vo svojej stručnej, no dôležitej novej knihe Maličké trpiace duše: deti, ktorých krátky život nám poukazuje na Krista (The Littlest Suffering Souls: Children Whose Short Lives Point Us to Christ). Podľa neho nachádza význam v utrpení ako takom zo všetkých náboženstiev a filozofií jedine kresťanstvo. Stoicizmus a väčšina iných vier berú utrpenie jednoducho ako prirodzený fakt a ponúkajú techniky, ako ho znášať.

Táto kniha však nie je abstraktný argument. Ruse podrobne rozoberá niektoré konkrétne prípady: Margaret Leovú a Brendana Kellyho (obaja zo širšieho Washingtonu D. C.) a „Audrey“ (na žiadosť rodičov priezvisko nie je uvedené), mladé dievča, ktoré žilo a zomrelo neďaleko Paríža.

Je takmer nemožné písať dobre o duchovných rozmeroch detí, ktoré podstupujú medicínske muky. Zdieľať

Austin je priateľ a dlhoročný spolupracovník (tieto príbehy začali ako stĺpčeky na The Catholic Thing a vyvolali stovky reakcií z celého sveta). Objektívne však môžem povedať, že výsledkom je čosi takmer zázračné. Kto by povedal, že sväté trpiace deti by mohli byť pre tých, čo ich poznali alebo o nich dokonca len počuli, živým dôkazom existencie milujúceho Boha?

Je takmer nemožné písať dobre o duchovných rozmeroch detí, ktoré podstupujú medicínske muky. Výsledok je obvykle v zlom zmysle slova pobožný, čiže falošne sentimentálny. Práve z tohto dôvodu veľká a vyrovnaná Flannery O’Connorová so strachom zaspätkovala, keď ju Hawthornovej dominikánky požiadali, aby napísala úvod k Spomienkam Mary Ann (A Memoir of Mary Ann)príbehu iného trpiaceho mladého dievčaťa v 60. rokoch 20. storočia.

Predslov k tejto knihe napísal kardinál Burke, ktorý ju chváli a cituje sv. Jána Pavla II., ako len v kresťanstve je naše utrpenie – a dokonca i utrpenie maličkých duší – účasťou na Ježišovom vykupiteľskom utrpení.

Ruse to pri rozprávaní týchto príbehov zachytáva lepšie než ktorýkoľvek autor, akého poznám: bez jediného falošného slova zachováva primerané city (nie sentimentalitu), no príležitostne prináša i humor a maximálnu inšpiráciu plynúcu z týchto životov. (A keď už sme pri tom, všetka česť vydavateľstvu TAN Books, že vytvorilo jednoducho krásnu knižku.)

Pravda je, že v takýchto skúškach môžu Boha znenávidieť dokonca i rodičia a rodinní príslušníci – a že ich trpiace deti často pomôžu im.

Dve z týchto predstavovaných detí majú dôležitých otcov. Leonard Leo je výkonným viceprezidentom Federalist Society, skupiny právnikov, ktorí radili prezidentovi Trumpovi pri jeho nedávnej nominácii na Najvyšší súd. Frank Kelly šéfuje udržiavaniu vzťahov s vládami v Deutsche Bank. Obaja boli tento týždeň na prezentácii knihy v Katolíckom informačnom centre vo Washingtone, vynikajúci muži, no bolo vidieť, že keď ich požiadali, aby hovorili o svojich deťoch, mali úplne zviazaný jazyk. I z tohto dôvodu je táto kniha hodnotná.

Brendan Kelly sa narodil s Downovým syndrómom a v dvoch rokoch mu diagnostikovali leukémiu. Zomrel, keď mal len šestnásť rokov, po množstve lekárskych drám prekladaných množstvom lásky a pozoruhodnými (okrem iného i nevysvetliteľnými, zázračnými) udalosťami, ktoré sa dotkli neuveriteľne veľkého množstva ľudí – v neposlednom rade dlhá epizóda so sv. Jánom Pavlom II. v Castel Gandolfo, pri ktorej sa budete nahlas smiať. Na pohrebe mal dvetisíc ľudí.

Margaret strávila celý život na vozíku, lebo mala natoľko poskrúcanú chrbticu, že keď jej vložili titánové tyče, aby jej chrbát vyrovnali, tie sa ohli. Toto drobné dieťa však akoby ani necítilo strach. Zdieľať

Margaret Leová mala ťažkú formu rázštepu chrbtice, ktorý je obvykle smrteľný i napriek lekárskym výdobytkom. Keď amniocentéza indikuje túto chorobu, väčšina detí je v súčasnosti potratených, lebo by mali príliš nízku „kvalitu života“. Margaret strávila celý život na vozíku, lebo mala natoľko poskrúcanú chrbticu, že keď jej vložili titánové tyče, aby jej chrbát vyrovnali, tie sa ohli. Toto drobné dieťa sa však nikdy nesťažovalo a akoby ani necítilo strach. Malo jednoduchú vieru a nadanie získavať si priateľov, napriek tomu, že hendikepovaní ľudia na vozíku mnohých odrádzajú. Zomrela takmer nečakane, no po jej smrti nasledovali zázračné udalosti.

Audrey zomrela vo veku siedmich rokov po roky trvajúcom boji s leukémiou. Jej francúzska rodina bola nominálne katolícka a nevyučovala ju vo viere, ona však sotva od troch rokov vyučovala ich. Keď uvidela v spovednici krucifix, povedala: „Len čo sa naňho pozriete, už ho milujete.“ Akosi inštinktívne začala konať skutky umŕtvovania tak, keď sa vzdávala cukríkov, i skutky pokánia bez toho, aby jej niekto povedal, čo to znamená; trvala na modlitbe pred jedlom (čo rodina nerobievala); akoby poznala úryvky z evanjelia bez toho, aby ich ju niekto učil, a mnohí nadobudli pocit, že neustále žije v Božej prítomnosti.

Toto je len holá kostra príbehov troch svätých detí, ktoré nás môžu mnohému naučiť, postupujúcich očakávaným spôsobom. Ruse však vysvetľuje, že významná je i skutočnosť, že pochádzali z prominentných rodín. Keď spomína ich rozličné konexie, hovorí: „Uvedomujem si, že robím to, čo sa bežne nazýva ‚name-dropping‘. Je to úmyselné, no dúfam, že sa mi to odpustí, lebo to robím, aby som zdôraznil jeden osobitný aspekt týchto ‚maličkých trpiacich duší‘… Neboli to vidiecke deti, ktoré si pásli svoje husičky. Narodili sa vo vplyvných rodinách, ktoré žijú v osobitnom prostredí: v mocenskom centre Washingtonu D. C. Narodili sa skrátka v akejsi duchovnej púšti, v prostredí, kde Božie veci tak ľahko dokážu ustúpiť pred vecami tohto sveta, pričom obyvateľov tejto konkrétnej púšte mali – a stále majú – čo naučiť.“

Nedávno sme mali debaty o Benediktovej voľbe, Dominikovej voľbe i o mnohých iných podobných „voľbách“ v rozbúrenom prostredí Cirkvi a štátu u nás. Na každej z nich, samozrejme, čosi je. Podľa mňa ich však všetky prekonáva, a nielen vo Washingtone, voľba trpiacich duší.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: Suffering Souls.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo