Minulý týždeň vzbudil rozruch Ficov výrok, že Slovensko za každú cenu musí zostať v jadre EÚ, aj keby sa naši susedia rozhodli inak. V čase, keď sa nervózne čaká na to, ako sa bude Únia meniť, tento jeho výrok mnohých nadchol. Až tak, že na základe tohto výroku zmenili svoju dlhoročnú paradigmu o Ficovej zahraničnej politike. 

Komentátori, ktorí pred niečo vyše rokom písali, že Fico sa už mentálne rozlúčil s EÚ ako životným priestorom pre Slovensko a obzerá sa na východ po inšpiráciu policajného štátu, majú dnes Fica za toho, ktorý chce Slovensko udržať v prvej EÚ lige a hlási sa k Západu.

No takéto zásadné hodnotenia jeho zahraničnej politiky sú len aktivistickou projekciou vlastných predstáv autorov. Vychádzali izolovane z jeho jednotlivých postojov alebo skutkov.
Ak si ale na jednom mieste zhrnieme to podstatné, ako on a diplomacia pod ním fungujú dlhodobo, dostaneme presnejší obraz o tom, čo je Ficova špecifická zahraničná doktrína.

Fico proruský

„Slovensko musí byť súčasťou krajín, ktoré podporia hlbšiu integráciu vo vnútri Európskej únie. Ide o pozitívnu stratu suverenity, buďme ústretoví. Je možné, že ak bude niekto s hlbšou integráciou otáľať, vypadne z hry a vytvorí sa len jadro krajín, ktoré prijme hlbšiu integráciu a vytvorí si vlastné pravidlá.“

Toto sú slová premiéra Roberta Fica o tom, ako by sa malo Slovensko správať vo vzťahu k Európskej únii. A odzneli už v roku 2013.

Pravdu majú tí, ktorí upozorňujú, že Fico sa bežne prispôsobuje publiku a tak treba jeho slová aj vnímať. Spomínané vety odzneli na prednáške o perspektívach Slovenska v rámci EÚ, ktorá sa uskutočnila na Paneurópskej vysokej škole (PEVŠ) v Bratislave. Pred iným publikom, napríklad pred domácimi kamerami, zasa silácky hovorieval o tom, ako by sme z EÚ „nemali byť pokakaní“.

Ruské kontakty boli naozaj prvé veľmocenské kontakty, ktoré Fico získal. Zdieľať

Nejde len o slová, Fico sa aj v praxi často správa inak ako jadro Únie. Kvôli utečeneckým kvótam dal dokonca na žalobu Radu Európskej únie. Vytrvalo kritizuje politiku EÚ voči Rusku, najmä zavedenie obchodných sankcií. Nielen tunajšie médiá, ale aj rešpektované zahraničné ho preto vnímajú ako Putinovho agenta.

Ruské kontakty boli naozaj prvé veľmocenské kontakty, ktoré Fico získal. A to ešte v čase, keď Smer ani poriadne nebol. Ešte keď to bola mimoparlamentná strana, v roku 2001 sa ocitol Fico na návšteve v Moskve, kde ho ako už vtedy prijali prominentní predstavitelia ruskej vlády. Dopomohol mu k tomu niekdajší Putinov poradca a bývalý veľvyslanec na Slovensku Sergej Jastržembskij.

Fico si počas svojho vládnutia voči Rusku „lajsol“ niekoľko vybočení. Zúčastnil sa na oslavách konca druhej svetovej vojny v Moskve v roku 2015, keď tam z dôvodu anexie Krymu iní európski štátnici prísť nechceli. 

Fico je tiež od začiatku až obsesívny odporca sankcií proti Rusku a v tejto téme pôsobí medzi lídrami krajín EÚ ako exotický prvok. Len ťažko sa to pritom dá zvaliť na čulé obchodné výmeny medzi Slovenskom a Ruskom, pretože také neexistujú. A dodávok energií sa sankcie netýkajú.  

Fico zo svojej hlasnej kritiky sankcií nezľavuje už tretí rok, navrhuje ich zrušenie, kde sa dá. Je evidentné, že je to jeho politická proruská agenda, nie obchodný pragmatizmus, ako sa to snaží predať.

Hoci tieto jeho aktivity možno vnímať ako proruský trolling, zo strany Fica je to len prekompenzácia. Fico, resp. Slovensko, totiž Rusku uštedrili v téme Ukrajina jednu zásadnú ranu. 

Fico protiruský

Keď Rusko obsadilo Krym na jar 2014, Fico to jednoznačne odsúdil ako akt porušujúci medzinárodné právo. To bolo vtedy aj spoločné stanovisko V4. Slovensko vtedy ponúklo aj zdravotnícke kapacity pre Ukrajincov zranených v súvislosti s ruskou anexiou Krymu.

Krátko nato sa práve Slovensko stalo kľúčovým ukrajinským spojencom proti Rusku. Rusko sa totiž rozhodlo odpojiť Ukrajinu od plynu, pokiaľ neuhradí svoje záväzky, a výrazne jej zvýšil cenu plynu. Pre Ukrajinu s vysokým podielom ťažkého priemyslu je plyn aj dôležitou priemyselnou komoditou, nielen palivom do zimy. Dlhodobé odstavenie od ruského plynu by bolo aj ekonomickou pohromou.

Slovensko vtedy umožnilo riešenie, aby sa ruský plyn z jednej rúry, ktorou prišiel na Slovensko, prečerpal do inej, ktorou sa vrátil späť na Ukrajinu. (Technicky to realizoval Eustream Daniela Křetínskeho, ktorý práve za Fica získal na Slovensku kontrolu nad významnými energetickými aktívami, a to nezvyčajne potichu.) Celé sa to udialo s aktívnym záujmom Bruselu a Nemecka.

Pre Eustream bol plynový reverz dobrý biznis, pre Nemecko a Brusel to bol dobrý spôsob, ako uštedriť Putinovi facku. A pre Putina to bol výsmech do tváre. Ťažko povedať, ako sa Fico vtedy cítil, no istú nadprácu vtedy urobil. Keď sa reverz na Ukrajinu po malých technologických úpravách na potrubí spustil – približne pol roka po anexii Krymu – Fico ochotne pózoval pri kohútiku s ukrajinským premiérom Jaceňukom.

Veľké Kapušany 2. september 2014: Robert Fico a ukrajinský premiér Arsenij Jaceňuk spustili reverzný tok plynu na Ukrajine. Foto – Reuters / TASR

Dodajme, že o necelé dva mesiace sa stal Ficov nominant Maroš Šefčovič podpredsedom Európskej komisie s agendou energetiky, jedného z top rezortov. Hoci je Šefčovič skúsený diplomat, nemožno to nevnímať aj ako odmenu pre Slovensko. Šefčovič s energetikou predtým veľa nemal a pôvodne bol určený na iný post v komisii. Dnes je vďaka tejto nominácii mimoriadne vplyvnou postavou. Podľa ankety medzi európskymi energolobistami je najvplyvnejším hráčom v oblasti energetiky v Únii.

Osobitná kapitola by sa dala venovať Ficovi a jeho vzťahu k Amerike. Hoci aj tu mal mnoho silných výrokov, napríklad že prípadná prítomnosť amerických vojsk u nás by pripomínala okupáciu z 1968, slovenská diplomacia vyvinula veľké úsilie, aby sa v 2013 stretla s prezidentom Obamom a spravila si s ním fotku.

Premiér Robert Fico nečakane navštívil sídlo amerického prezidenta Baracka Obamu vo Washingtone v novmebri 2013. Foto – TASR

Prezident USA privolil a už o mesiac nato zverejnilo naše ministerstvo vnútra správu, že Slovensko prijme ďalších väzňov z amerického väzenia na Kube Guantanáma. Tých sa USA snažili rozhodiť po celom svete, ich právny status je pritom veľmi háklivý. 

Na počet obyvateľov bolo Slovensko v počte prijatých väzňov z Guantanáma jednou z top krajín, ktorá pomohla USA tento horúci problém riešiť. 

Lekcia od veľmocí

Fico si tiež dávnejšie všimol, že medzi zápalistými postojmi európskych lídrov a ich skutkami je občas zásadný rozdiel. Pár mesiacov po tom, ako s Jaceňukom otáčali kohútikom, ktorým posielali ruský plyn späť na Ukrajinu, a zároveň pár mesiacov po tom, ako EÚ prijala obchodné sankcie proti Rusku, podpísali nemecké, holandské a rakúske koncerny (BASF, E.ON, Shell, a OMV), istené svojimi vládami, dohodu s ruským Gazpromom o rozšírení kapacity prepravy plynu sverenou cestou z Ruska do Európy.

Teda cestou, ktorá obchádza Ukrajinu, robí ju zraniteľnejšou, vydierateľnejšou a chudobnejšou. A sekundárne poškodzuje aj Slovensko.

„Významne by sa tým posilnilo postavenie Ruska a Nemecka. Je to čisto politický projekt. Je v rozpore s princípmi Energetickej únie a ide aj proti politike, ktorú robíme voči Ukrajine. Keď sa dajú dve veľké krajiny dohromady, tak vždy trpí niekto iný. Nie je možné odrezať Ukrajinu, ktorej to spôsobí dvojmiliardovú stratu na tranzitných poplatkoch,“ znelo Ficovo hodnotenie tohto projektu a ťažko mu v ňom možno vyčítať faktickú chybu.

Táto skúsenosť Fica len utvrdila v presvedčení, že v istých momentoch niet inej cesty, než myslieť len na seba, pretože tak robia aj ostatní vrátane západných krajín. Zdieľať

Počas posledných dvoch rokov rozbehol na túto tému diplomatický kolotoč, v rámci ktorého sa stretol aj s Angelou Merkelovou, ktorá projekt pretláčala, aj s Vladimírom Putinom, od ktorého dostal prísľub, že aj v prípade, že sa projekt Nord Stream 2 zrealizuje, dohodnutý slovenský kontrakt to nepoškodí.

Táto skúsenosť Fica len utvrdila v presvedčení, že v istých momentoch niet inej cesty, než myslieť len na seba, pretože tak robia aj ostatní vrátane západných krajín.

Fico je, paradoxne, ten konzistentný

Napriek svojmu akoby kľučkovaniu je premiér vo svojich postojoch predvídateľný. Ak sa dostane k téme o tom, kde vidí životný priestor pre Slovensko, je to vždy EÚ. Ak sa dostane k téme Ruska, snaží sa pôsobiť ako ten, kto je voči Rusku chápavý a zhovievavý a kritizuje Úniu za nedostatok empatií voči Rusku.

Zrejme sa dá súhlasiť, že Fico dnes trochu viac váži slová voči EÚ ako pred pár rokmi. Špeciálne póza Angely Merkelovej o tom, že už je uzmierená s tým, že Únia môže byť aj viacrýchlostná, ho možno máličko vystrašila. No inak žiadny zásadný obrat neurobil ani on, ani naša diplomacia. Nezmenila sa rétorika voči spoločnej imigračnej politike ani voči ruským sankciám. 

Od toho, ako dopadnú tohtoročné voľby vo Francúzsku a Nemecku, bude záležať, ako sa bude vyvíjať spolužitie európskych štátov. Či vzniknú nové kluby, nové formy spolupráce a koho budú zahŕňať. Je možné, že sa naštartuje proces, ktorého výsledkom bude iné usporiadanie EÚ, ako ho poznáme dnes.

Pokiaľ ale ide o Fica, ten sa vždy hlásil k jadru Únie a popri tom si robil vlastnú politiku. Tá bola vysledkom zmesi tlakov EÚ, V4, Ruska a parciálnych slovenských záujmov, ako ich chápal on. Žiadne veľké Ficovo precitnutie z nekritického rusofila na zapáleného bruselofila sa nekoná. Fico nebol a nebude ani jedno, ani druhé.