Od barbarskej noci prešlo 67 rokov

„Barbarskou nocou“, ktorou nazývame udalosti noci z 13. na 14. apríla 1950, keď príslušníci bezpečnostných orgánov vtrhli do 56 mužských kláštorov, rehoľných domov a farských úradov, sa začala „Akcia K“. Bola zameraná na likvidáciu mužských kláštorov a internáciu rehoľníkov. V tom čase už v Československu mala všetku moc v rukách Komunistická strana Československa (KSČ), pod ktorej ideologickou záštitou sa akcia uskutočnila. V roku 2017 odvtedy prešlo 67 rokov.

Po Akcii K nasledovala Akcia R (Rehoľníčky), keď 28. – 31. augusta 1950 došlo k násilnému sústredeniu ženských reholí.      

Zo Zákona NR SR č. 241/1993 Zb. figuruje 13. apríl medzi štátnymi sviatkami a pamätnými dňami ako Deň nespravodlivo stíhaných. Spravidla v Pezinku si ho od roku 2000 pripomínajú členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS).      

Ústav pamäti národa v dňoch 5. – 6. mája 2010 pri príležitosti 60. výročia Akcií K a R – násilných zásahov proti reholiam v Československu – zorganizoval v Bratislave vedeckú konferenciu s názvom Likvidácia reholí a ich život v ilegalite v rokoch 1950 – 1989.      

Prečítajte si aj rozhovor s Alojzom Schultzom, ktorý bol v čase Barbarskej noci študentom, ktorého zatkli.

Udalosti pred začiatkom Akcie K predchádzalo ultimátum vtedajšieho ministra spravodlivosti Alexeja Čepičku prednesené na rokovaniach s rímskokatolíckymi biskupmi 17. februára 1949. Žiadal v ňom, aby cirkev vyhlásila jednoznačnú lojalitu vláde, zrušila suspenzie kňazov spolupracujúcich s komunistickým režimom a suspendovala kňazov odsúdených za údajnú protištátnu činnosť. Neskôr, 31. marca až 4. apríla 1950, sa v Prahe uskutočnil vykonštruovaný proces s predstaviteľmi cirkevných rádov. Z desiatich obvinených boli deviati Česi a jeden Slovák, redemptorista Ján Mastyľák, ktorého odsúdili na doživotie.      

Ďalšie zásahy nasledovali v noci z 24. na 25. apríla 1950 a z 3. na 4. mája 1950. Do konca mája 1950 sústredili do internačných stredísk v kláštoroch 1 002 rehoľníkov. Tých najskôr odvliekli do Šaštína, Svätého Beňadika, Podolínca, Jasova a Pezinka. Neskôr ich roztriedili do skupín podľa druhov sústreďovacích stredísk v kláštoroch. Mali disciplinárny alebo preškoľovací charakter.   

Predstavených jednotlivých kláštorov štátna moc (zastúpená niektorými príslušníkmi Štátnej bezpečnosti – ŠtB a Zboru národnej bezpečnosti – ZNB) podrobila dlhotrvajúcim výsluchom. Žiadala od nich kľúče od kláštorných objektov, naliehala, aby jej vydali drahocennosti, v prvom rade vzácne liturgické predmety.      

Významnejšie písomnosti, knihy a zbierky putovali do štátnych múzeí, niektoré za malú finančnú sumu predali do zahraničia alebo zničili. Rehoľníkov pozbavili základných ľudských práv a slobôd a vyvíjali na nich nátlak, aby vystúpili z rehole. Časť z nich musela nastúpiť vojenskú službu v Pomocných technických práporoch (PTP). Pokračovaním Akcie K bola Akcia R, zameraná na likvidáciu ženských kláštorov.     

Rehoľný život sa obnovil po oznámení Generálnej prokuratúry ČSSR z 29. novembra 1968, že neexistuje zákonný podklad, podľa ktorého by bolo možné brániť mu. Jeho reálne oživenie priniesla až Nežná revolúcia v roku 1989, ktorá znamenala demokratizáciu spoločnosti a koniec totalitnej, vládnucej moci Komunistickej strany Československa.