Pravicová utópia Richarda Sulíka

Pravicová utópia Richarda Sulíka

Foto: Charles Clegg/flickr.com

Richard Sulík predstavil svoju víziu EÚ. V mnohom má pravdu, ale v tom najdôležitejšom sa mýli.

Sulíkov Manifest slovenského eurorealizmu je oficiálnym dokumentom SaS a hneď na úvod treba povedať, že ide o najprepracovanejšiu predstavu o fungovaní Únie, akú na Slovensku a v strednej Európe kedy nejaký politik napísal. Doteraz sme mali dočinenia skôr s čiastkovými predstavami (napr. kultúrno-etická deklarácia Vladimíra Palka) alebo makro-úvahami, ktoré formulovali viac zásady než politiky (ODS). Hlavný prúd a ľavica v našich krajinách zo zásady žiadne predstavy neformulujú, pretože sa vývoju prispôsobujú a trendy si osvojujú.

Sulík je v tomto ohľade iný a to treba oceniť. Problém je, že jeho návrh mešká desať rokov. Hovoriť o eurorealizme je dnes úvahou o lanskom snehu, navrhovať niektoré opatrenia fungovania eurozóny detto.

Navyše je tu druhý problém. EÚ je po britskom referende a náladách vo viacerých západných štátoch EÚ, ale aj imigračnej kríze v stave mentálneho úpadku. Ak sa o niečom uvažuje, prím hrajú negatíva, každá ambicióznejšia zmena štáty Únie nanovo rozdeľuje. Trvá to už vyše dekády, euro rozdelilo EÚ na sever a juh, imigračná kríza na západ a východ. Ak niekto zodpovedne uvažuje o budúcnosti Únie, musí na Zeitgeist brať ohľad.

Povedané obrazne, niečo iné je uvažovať o kúpe bytu či auta a porovnávať to s výhodnosťou prenájmu, keď sa manželia zoberú a plánujú budúcnosť, a niečo iné je uvažovať o predaji toho istého, ale už vlastneného auta alebo bytu, keď sa tí istí manželia sporia, prípadne sa jeden z nich dopustil nevery. Zatiaľ čo v prvom prípade ide o prejav zodpovednosti voči rizikám v budúcnosti, v druhom prípade ide pravdepodobne o krok k rozvodu.

Keby fungovala EÚ podľa Sulíka, vyhla by sa najväčším excesom uplynulého desaťročia, Sulík by dokázal ekonomicky efektívnejšie riešiť problém Grécka v eurozóne, už jeho pôvodný návrh na rekapitalizáciu bánk, keď sa rozhodovalo o zavedení eurovalu, to dokazoval. Vývoj mu dal za pravdu. Politika je, žiaľ, z povahy organická, racionálny argument má význam rovnako ako jeho emotívne vyznenie. O EÚ preto treba uvažovať metodicky inak, ako to robí Richard Sulík, najmä ak sa niekto identifikuje s realizmom.

Euroskeptici či eurorealisti zviedli dôležitý zápas o podobu EÚ po Maastrichte. A prehrali. Keby boli uspeli, Únia by dnes bola v lepšom stave, ale prehrali. Ak chcú uspieť, musia sa zo svojej prehry poučiť, nie sa vrátiť v čase. To nefunguje.

Poznámka druhá, ku kritikom. Je intelektuálne nedôstojné a nepoctivé, ak Radovan Geist porovnáva Sulíkove predstavy o EÚ s Le Penovou, Wildersom, ale aj Orbánom či dokonca Zlatým úsvitom. Je to nepravdivé. Le Penová improvizuje, Wilders robí rétorické cvičenia, a hoci Orbán a Sulík mali základný pohľad na imigračnú krízu rovnaký, v úvahách, ako zmeniť ochranu vonkajších hraníc Únie, sa líšia. 

Prejdime konečne k tomu, čo Sulík navrhuje.

Jeho reforma má štyri oblasti: inštitucionálnu, fiškálnu, monetárnu a bezpečnostnú. Autor v podstate navrhuje novú architektúru usporiadania Únie s dôrazom na výrazné škrty a šetrenie. Najprepracovanejšia je časť týkajúca sa eurozóny, najviac pozornosti (najmä na Západe) môže vyvolať jeho návrh na prudkú redukciu eurofondov. V Manifeste je viacero podnetných detailov, nuž a autor napokon priznáva, že si uvedomuje jeho nerealizovateľnosť (používa porovnanie s pravdepodobnosťou vyhrať v lotérii), a teda ide mu skôr o účasť v diskusii.

Východiská: EÚ považuje za „byrokratický moloch smerujúci do socializmu“, Únia je už desať rokov v stave permanentnej krízy a „prežíva najturbulentnejšie obdobie vo svojej histórii“, problémy sa kopia, ale neriešia. Sulík preto volá po „návrate k jej pôvodným myšlienkam“, dôslednej subsidiarite a odstránení systematického morálneho hazardu.

Manifest navrhuje zrušenie trvalého eurovalu, odmieta spoločné ručenie vkladov, zrušiť chce Jednotný rezolučný fond, Európsky systém ochrany vkladov, chce zaviesť automatický nástroj na vylúčenie niektorých členov z eurozóny, navrhuje zmenu váhy hlasovania v ECB, ktorá by viedla k tomu, aby „dlžníci nerozhodovali o veriteľoch“, čo by znamenalo, že váha nemeckého hlasu by vzrástla z 4,8 percenta na 25,6 percenta. A váha toho slovenského by, naopak, klesla zo 4,8 percenta na 1,1 percenta, keď sa na hlasovaní zúčastňujeme. To všetko je viac alebo menej mimo reality, ťažšie sa ale bude protirečiť Sulíkovmu návrhu, aby sa zverejňovali všetky hlasovania na úrovni guvernérov v ECB.

Druhou najdôležitejšou témou sú dotácie. Sulík chce šetriť na celých inštitúciách, čitatelia Postoja určite ocenia jeho návrh na zrušenie výboru Europarlamentu pre práva žien a rodovú rovnosť či Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť a fakticky vymazanie celej agendy z Bruselu. Zoštíhľuje Komisiu aj parlament a opäť kráča po snehu, kde zostanú len jeho stopy. Vie si niekto predstaviť, že by sa krajiny vzdali práva na svojho komisára? Sulík má, samozrejme, teoreticky pravdu, že cieľom komisie nie je zastupovať štáty, ale zároveň dobre vie, aká je realita. Komisár Šefčovič by vedel rozprávať.

Sulík chce znížiť objem eurofondov a obmedziť ich čerpanie len na verejné projekty, Európsky fond regionálneho rozvoja by sa mal venovať iba infraštruktúre, Európsky sociálny fond by mal mať dočasne polovičný rozpočet a neskôr byť zrušený, podobne ako Iniciatíva na podporu zamestnanosti mladých ľudí alebo dva poľnohospodárske fondy.  

Poľnohospodárstvo opäť ukazuje, ako Sulík myslí: hľadá ekonomicky efektívne riešenie, zato politika, kultúra či tradície ho nezaujímajú. Ťažko si predstaviť, že by si jeho návrh mnohí vôbec vypočuli do konca.

Sulík ale robí aj ďalšiu chybu. Rovnaké kritérium efektívnosti bez ohľadu na doterajšie skúsenosti používa aj do budúcnosti. Keďže navrhuje, aby ochrana Schengenskej hranice bola výlučnou kompetenciou EÚ, hranice musia byť chránené na rovnakej úrovni všade, to predpokladá európsku pohraničnú stráž a jej voľný pohyb a riadenie z Bruselu. Len ťažko si predstaviť, že by niektoré krajiny s niečím takým súhlasili, navyše možné riziko, ktoré je s bruselským riadením spojené, nijako neodstraňuje obavu, že by európska pohraničná stráž vonkajšiu hranicu v prípade mimoriadnej krízy chránila, skôr vedie k predpokladu, že by podliehala politickým tlakom. Hranica by nebola chránená podľa Orbána a Sulíka, ale skôr podľa Merkelovej a Hollanda. (Pozri dodatočnú poznámku pod textom, pozn aut.)

Ak to zhrnieme, zo Sulíkovho Manifestu sa dozviete o fungovaní EÚ viac ako z brožúry či učebnice. Ak existuje jej prínos, je to tento. Sulíkov eurorealizmus je totiž politicky nereálny. Nikdy v dejinách sa nič podobné nepodarilo. Návrat ku koreňom je pravicová utópia.

Richard Sulík môže mať vnútorne dobrý pocit a pred svojím fanklubom čisté svedomie. Ale ako politika ho čaká ťažšia skúška.

 

Dodatočná poznámka

Manifest SaS sa zmenil v jednej veci, upozornil ma na to Richard Sulík po vyjdení tohto textu. V manifete sa pôvodne písalo (s.49), že ochrana Schengenskej hranice má byť výlučnou kompetenciou EÚ, čo som v texte kritizoval. Konečné znenie Manifestu (na internetovej stránke SaS bolo zverejnené staršie znenie Manifestu, z ktorého som vychádzal) však túto kompetenciu navrhuje ako zdieľanú. Ak tomu dobre rozumiem, tak práve z obavy vzniku európskej pohraničnej stráže riadenej z Bruselu.

K tomu dve poznámky: Po prvé, Richard Sulík správne uchopil poučenie z imigračnej krízy, spoločná ochrana hraníc by pred dvomi rokmi neviedla k orbánovskému, ale naopak k merkelovskému prístupu. Po druhé, vzhľadom na túto zmenu v texte Manifestu obstojí porovnanie Richarda Sulíka s Viktorom Orbánom v tejto téme, ako ho urobil Radovan Geist.

Foto: Derek Bridges, Glen Lowe/flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo