Ako sa Ján Čarnogurský vzdal svojho dedičstva

Je to tristný obraz: v čase, keď chcú zrazu všetci zrušiť Mečiarove amnestie, hrdina disidentských 70./80. a protimečiarovských 90. rokov mentálne splýva so svetom Hlavných správ, ktoré ako azda jediné médium horlí za zachovanie amnestie pre Ivana Lexu.

Muž, ktorý v 90. rokoch ako autorita moderného konzervativizmu rečnil proti „extrémistom, ktorí povyšujú národnú myšlienku nad všetko“, dnes v rámci svojho už celkom vykoľajeného boja proti NATO nachádza poslednú slovenskú nádej v oveľa horších extrémistoch, než mal vtedy na mysli.

Pre Jána Čarnogurského sú tou nádejou roku 2017 kotlebovskí slovenskí branci, ktorí „s ruskou pomocou budú môcť vyhnať tých, ktorí kradmou rukou siahnu na našu slobodu“, a aby bolo jasné, že nešlo o žart, vo svojom poslednom víkendovom statuse na facebooku prišlo potvrdenie: „Ak by som si musel vybrať medzi americkou základňou na Slovensku a Marianom Kotlebom, vybral by som Mariana Kotlebu. Autori článkov nech nezabúdajú. Ak budú vyostrovať štýl, máme na vyostrovanie aj my.“

Ján Čarnogurský vždy rád provokoval. Dnes to však už nie je provokácia. Pretože provokácia, ktorá stratí akúkoľvek mieru, nevyvoláva žiadnu ďalšiu diskusiu, ale len úžas. Aj ten časom vybledne a ostane len nezáujem.

Žiaľ, zakladateľ KDH sa dotýka práve tohto bodu.

Otec zakladateľ

Pre slovenské konzervatívne myslenie je to strata, ktorá sa v podstate nedá nahradiť.

Ján Čarnogurský nie je len bývalý disident, ktorý odvážne zápasil s komunizmom, bývalý predseda vlády, ktorý spolu s ďalšími položil základy ponovembrového Slovenska, bývalý opozičný líder, vďaka ktorému našlo samostatné Slovensko po mečiarovskej sebadeštrukcii novú štátnu ideu.

Čarnogurský okrem tohto všetkého zadefinoval podobu slovenského konzervativizmu.

Jeho texty z 90. rokov, prednášky z konferencií či konzílií KDH patria k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v ponovembrovom politickom myslení a stále sa dá nimi inšpirovať.

Bol to on, ktorý od začiatku chápal, že moderná konzervatívna politika sa musí vymaniť z pasce ľudáckej nostalgie a Slovenského štátu. Preto sa prihlásil k dvom tradíciám, k predvojnovej HSĽS na čele s Andrejom Hlinkom a k povojnovej Demokratickej strane, ktorá zjednotila katolíkov a evanjelikov.

Svoje KDH takisto od začiatku budoval ako proeurópske hnutie – sám bol oveľa autentickejším nositeľom idey samostatného Slovenska než jeho neskorší zakladateľ Vladimír Mečiar, no urýchlené osamostatnenie odmietal. Ako tvrdil, samostatné Slovensko bez účasti na európskej integrácii bude len karikatúrou samostatnosti.

Celé 90. roky nahlas premýšľal, ako udržať konzervatívnu politiku v zdravých mantineloch medzi idealizmom a pragmatizmom, trpel tým, že v KDH nebolo dostatočne veľa pripravených odborníkov. Čarnogurský akoby svojim kádehákom hovoril: kresťanstvo je v našom DNA, ale bez našej erudície a kompetentnosti budeme len irelevantným náboženským krúžkom. Túžbou zakladateľa KDH bolo, aby sa stali kresťanskí konzervatívci vážnym a váženým účastníkom verejnej diskusie.

Čarnogurského vtedajšie úvahy o NATO a Rusku boli legitímne a v mnohých ohľadoch aj predvídavé: ako vravel, Slovensko patrí politicky aj nábožensky jednoznačne na Západ aj do NATO, nemali by sme však nerozumne provokovať Rusov, ale ako Slovania by sme mali v rámci Západu preukazovať špeciálnu solidaritu s národmi východnej Európy.

Stratený kompas disidenta

Keď Čarnogurský v roku 2000 aj napriek pocitu prehry s noblesou opúšťal post predsedu KDH, bolo pravdepodobné, že jeho vrcholná politická kariéra sa končí. Mal však veľa predpokladov na to, aby aj z pozície verejného disidenta, do ktorej sa sám pasoval, ďalej intelektuálne formoval konzervatívne politické myslenie.

Niektorým jeho disidentským názorom priala aj doba – po tom, čo sa vojna v Iraku ukázala ako kolosálna chyba americkej zahraničnej politiky, sa mal stať Čarnogurský ako dlhodobý kritik politiky USA argumentačným víťazom.

Lenže sa ním nestal viac vlastnou vinou než neprajnosťou liberálnych elít. Svoju rolu zahraničnopolitického disidenta totiž postupne celkom zredukoval na rolu hovorcu Putinovho Ruska. Takže keď sa aj z oprávnených dôvodov vysmieval atlanticistom, že zaslepene opakujú mantry americkej propagandy, z jeho strany to strácalo na dôveryhodnosti.

A potom prišli prezidentské voľby. Ján Čarnogurský si veril, že v nich uspeje, minimálne že otvorí novú kapitolu svojho pôsobenia v politike. 

Jeho prezidentská kandidatúra sa však premenila na katastrofu.

Tá nespočívala ani tak v tých 0,6 percenta získaných hlasov ako skôr v absencii akéhokoľvek odkazu pre krajinu či aspoň pre konzervatívne ideové prostredie.

Prezidentská blamáž bola vlastne daňou za premárnené obdobie ponovembrového disidenta so strateným kompasom.

Čarnogurský sa ocitol na periférii, kde sa vo svojej zaťatosti, o ktorej hlbších dôvodoch ťažko špekulovať, už len ďalej radikalizoval – Rusko po zabratí Krymu a účasti na destabilizácii východnej Ukrajiny hájil azda ešte viac než predtým. Už na to nepotreboval ani žiadne argumenty, pretože každá ruská agresia je v jeho ponímaní len vynúteným dôsledkom nebezpečnej politiky Západu.

A tak sa stalo, že presne tri roky po prezidentských voľbách si Ján Čarnogurský sám zadefinoval vymyslenú Sofiinu voľbu a dopochodoval ku Kotlebovi. 

Príčinou súčasnej biedy slovenskej konzervatívnej politiky nie je len to, že nádejná generácia štyridsiatnikov zlyhala, vypadla z hry alebo sa do hry ani poriadne nedostala (Radoslav Procházka, Daniel Lipšic, Richard Rybníček).

Ale aj fakt, že otec zakladateľ už definitívne opustil loď.