Na obranu pluralizmu: ako tu spolu žiť a nezabiť sa

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Na obranu pluralizmu: ako tu spolu žiť a nezabiť sa

Ilustračné foto Flickr

Poučenie z verbálnej vojny okolo Sudora, Palka a Kuffu.

V poslednom čase často premýšľam nad myšlienkou pluralizmu. Otázky typu „prečo tu sme“, „ako to vlastne celé je“, „čo je pravda“ alebo „čo je dobré pre mňa, pre teba, pre spoločnosť“ tu boli odjakživa. Špecifickým znakom dnešnej doby je však bezprecedentná rozmanitosť odpovedí na tieto otázky, ktoré dnes zaplavujú verejný priestor. To je to, čo myslíme pod pluralizmom.

Kedy ste naposledy niekoho presvedčili svojimi argumentmi v debate o kultúrno-etických otázkach? Ak vás takéto debaty bavia a so svojimi kamarátmi s iným svetonázorom ich občas vediete, budete mať podobnú skúsenosť ako autor textu. Prinajlepšom sa zhodnete, že sa nezhodnete. Úctivo dáte najavo nesúhlas. Prípadne ak ste na seba trochu náročnejší, rozlúčite sa s myšlienkou typu: áno, jeden aj druhý svetonázor má svoju vnútornú logiku a konzistentnosť, ak prijmeme jeho základné premisy. A rozídete sa s predsavzatím doštudovať si niečo z epistemológie, ak ide o ateistu, prípadne z patristiky, ak ide o protestanta. Alebo zo sv. Tomáša, ak ide o katolíka.

Profesor Brad Gregory z University of Notre Dame v americkej Indiane ide koncepčne ešte ďalej a na označenie dnešnej doby používa rovno pojem hyperpluralizmus. „Spoločenský život na Západe, a azda obzvlášť v Spojených štátoch,“ píše Gregory, „charakterizuje neuveriteľne pestrá paleta vzájomne vylučujúcich sa tvrdení o hodnotách, ľudských túžbach, normách, morálke a zmysle života vôbec.“ Vo svojej nedávnej knižke Nezamýšľaná reformácia: Ako jedna náboženská revolúcia spustila sekularizáciu mapuje korene dnešného hyperpluralizmu kdesi v náboženských vojnách 17. storočia. Práve vojenské konflikty medzi európskymi katolíkmi a protestantmi, v ktorých pozadí stáli teologické dišputy o výklade biblických textov, predstavujú v dejinách významný moment položením otázky, na ktorú Európa dodnes hľadá odpoveď: ako spolu napriek rôznym názorom žiť a nezabiť sa.

Túto úlohu dnes navyše komplikuje niekoľko vecí. Sociálne siete systematicky ničia úroveň verejnej debaty, prispievajú k tribalizácii, k tvoreniu, prehlbovaniu a vzďaľovaniu sa svetonázorových bublín. Do najväčšieho amoku sa dostávame v našich západných spoločnostiach logicky pred voľbami, ako je to aj dnes na Slovensku.

Pokušenia sprava aj zľava

Súčasná polemika v liberálnom tábore, o ktorej na Postoji už písal Lukáš Krivošík, dobre ilustruje, aké hrozby pre dnešný pluralizmus, pre naše dnešné snahy spolu žiť a nezabiť sa predstavuje ľavicový liberalizmus. Máloktorý konzervatívec na Slovensku si dá tú prácu, že by svoje názory sformuloval a zhrnul do jednej knižky. Palko je jeden z mála, ktorý dlhodobo píše, premýšľa, publikuje. To samo osebe niektorým prekáža natoľko, že si podľa nich nezaslúži ani len miesto vo verejnom priestore. Svoj vlastný názor považujú, napriek faktu hyperpluralizmu, za natoľko samozrejmý, že ideový oponent si nezaslúži ani len mať vydanú knižku.

Súčasná polemika v konzervatívnom či kresťanom tábore tiež otvára otázku, kde a aké sú hrozby pre pluralizmus na našom kraji spektra. Respektíve ako sa máme my na našom kraji spektra vôbec vyrovnať so samotným faktom pluralizmu? Zvlášť pre tých z nás, ktorí sme katolíkmi, to nie je úplne triviálna otázka. Ak je naša náboženská tradícia niečím známa, je to azda práve neskromné trvanie na tom, že máme pravdu. Ja som cesta, pravda a život, Extra ecclesiam nula salus a tak ďalej.

Ako trvať na svojej pravde v dobe, ktorej najvypuklejšou charakteristikou je práve neschopnosť zhodnúť sa na tom, čo je pravda? Táto otázka naprieč 20. storočím zamestnáva tie najlepšie katolícke mysle, tému pluralizmu neobišiel Jacques Maritain, v slovenskom kontexte sa jej venoval Ladislav Hanus, pasuje sa s ňou na mnohých miestach aj emeritný pápež Benedikt XVI.

Na tomto mieste sa v žiadnom prípade nebudeme pokúšať o komprehenzívny výklad odpovedí, ktoré katolícke myslenie v 20. storočí v odpovedi na túto otázku ponúka, v krátkosti len možno naznačiť, čo je deliacou líniou, ktorá dnes charakterizuje spory medzi (nielen) slovenskými konzervatívcami a kresťanmi, zvlášť katolíkmi – pokiaľ ide o vyrovnanie sa s pluralizmom.

Odpoveď jedného tábora sa nesie zhruba v nasledujúcom duchu. Samotný fakt hyperpluralizmu je neprijateľný. Prijatie tohto faktu o dnešnej dobe je ekvivalentné rezignácii na pravdu, ktorú si ako katolíci nárokujeme. To najlepšie, o čo sa môžeme spoločensky usilovať, je zabetónovať našu pravdu vo verejnom živote: v našich zákonoch a v našich inštitúciách.

Takéto vnútorné nastavenie azda charakterizuje vnútorné nastavenie postáv ako Marián Kuffa, keď hľadajú a spájajú sa s akýmikoľvek „buldozérmi“, s ktorými by zastavili napĺňanie pluralitného verejného priestoru liberálnym obsahom.

Sofistikovanejší variant tejto mentality azda predstavujú úvahy o dnešnej dobe ako post-kresťanskej. Jeden môj známy, benediktín, ma nedávno na túto myšlienku upozornil pri debate o Dreherovej Benediktovej voľbe, ktorej podtitulok znie: Stratégia pre kresťanov v postkresťanskom svete.

„Aká postkresťanská doba?“ povedal mi. Neexistujú kresťanské a nekresťanské doby. Existuje len jedna doba po Kristovi, v ktorej sme povolaní svedčiť o pravde evanjelia v tom momente, do ktorého nás prozreteľnosť postavila. Ak uvažujeme o dnešnej dobe ako post-kresťanskej, sme len kúsok od toho, aby sme súčasnú dobu považovali za akosi kategoricky horšiu než iné obdobia dejín. Aby sme nostalgicky túžili po inej „lepšej“ dobe než tej, v ktorej sme povolaní žiť.

Odpoveď druhého tábora je v prvom rade v prijatí pluralizmu ako legitímnej charakteristiky našej doby. Nerobí našu dobu horšou ani lepšou, robí ju jedine našou, a to v tom zmysle, že je dobré si byť tejto charakteristiky našich čias vedomý a tvorivo s ňou pracovať. To v žiadnom prípade neznamená, že máme na pravdu s veľkým „P“ rezignovať. Naopak, máme naďalej povinnosť ju prinášať do debaty v svojich priateľstvách, v akadémii, v médiách, v politike – ba pokojne sa pokúsiť ju aj presadiť legitímnymi nástrojmi ústavnej demokracie.

Prijať fakt pluralizmu však znamená mať na pamäti, že na druhej strane v debate bude stáť oproti nám niekto, kto azda práve tak úprimne a poctivo hľadá a presadzuje „svoju“ pravdu a ani jemu, ani nám sa – zo samotnej povahy dnešnej doby – nepodarí zaujať v spoločenskom živote hegemonické postavenie ekvivalentné kresťanstvu stredoveku.

Ozvena takéhoto postoja je napríklad v príhode o rozhovore medzi Jánom Pavlom II. a Jánom Čarnogurským z deväťdesiatych rokov, ktorú v poslednom .týždni pripomenul Fero Mikloško. Ten istý Ján Pavol II., z ktorého Magistéria čerpá a vychádza aj dnešná slovenská katolícka angažovanosť vo veci kultúry života a ktorý sa nebál vo svojich encyklikách pomenovať zlo potratov a eutanázie, poľahky zamietol návrh Jána Čarnogurského o tom, aby napísal encykliku proti liberalizmu. Niektoré spoločenské fenomény ako potraty, eutanázia, respektíve niektoré ideológie ako tá komunistická, sú tak výrazne v nesúlade s pravdou evanjelia, že si žiadajú samostatnú encykliku.

V zápornej odpovedi na Čarnogurského otázku azda Ján Pavol II. predvídal práve súčasnú tendenciu spájať niektoré konkrétne aspekty liberálnych politických filozofií so samotným spoločenským faktom pluralizmu. Alebo ešte inak: donebavolajúca nespravodlivosť potratov a eutanázie je jedna vec. Tieto jednotlivé aspekty súčasnej západnej kultúry však nemôžeme stotožňovať so Západom, so slobodnou spoločnosťou, s pluralizmom vo všeobecnosti. A preto dnes nie je namieste sa v záujme zabetónovania „pravdy“ spájať ani s Kotlebom a Harabinom (Kuffa), ani s Ruskom (Čarnogurský).

Ako povedal Ján Pavol II. podľa Mikloška v odpovedi Čarnogurskému: stačí, že ako kresťania budete svoje hodnoty v slobodnej spoločnosti pokojne žiť. „Nepotrebujeme sa brániť, stačí, že budeme žiť autentické kresťanstvo.“

Pluralizmus ako moment našej doby

Dnešná slovenská spoločenská situácia je z pohľadu snahy o vysporiadanie sa s faktom pluralizmu na pomery dnešného Západu vlastne pomerne nádejná. Svedčí o tom schopnosť vnútornej kritiky tak v rámci liberálnej ako aj konzervatívnej komunity, ako sme to videli v posledných dňoch vo veci obrany Sudorovej knihy, či vo veci kritiky politických aktivít kňaza Kuffu.

Na Slovensku zdravý pluralizmus zatiaľ neohrozuje ľavicový liberalizmus v takej miere ako je to v mnohých krajinách západnej Európy. V takej Veľkej Británii mi katolícki známi otvorene hovoria o tom, že svoje deti budú radšej vzdelávať doma než ich vystaviť sexuálnej výchove niektorých štátnych škôl. Zároveň však na Slovensku nehrozí ani vychýlenie doprava na vzor Maďarska, kde Orbánova politika napríklad voči univerzitnému prostrediu nenesie práve známky snahy o udržanie pluralitného verejného priestoru.

Na to, aby sme si tento stav u nás na Slovensku udržali do volieb aj po voľbách, nám všetkým môže poslúžiť práve pokojné prijatie faktu, že pluralizmus je základným momentom našej vlastnej doby.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo