Politické vodcovstvo Komu to išlo? Čarnogurskému, Dzurindovi, Ficovi, a komu ešte?

Zároveň je však za to, aby strana demokraticky rozhodla, či ju on ako predseda vedie správnym smerom. Alebo či ho nemá vystriedať niekto s inou víziou.

Denníku N povedal, že spojenie s Progresívnym Slovenskom dnes vidí ako rozumný krok. Je vraj lepšie uplatniť talent a odbornosť šikovných ľudí, ktorých Spolu má, u progresívcov, ako bojovať o desatiny percenta a každý mesiac sledovať, či majú 1,2 alebo už 1,4 percenta voličských preferencií.

Jurajovi Hipšovi už nedáva zmysel hrať sa ešte na samostatnú stranu, ktorá raz bude v parlamente či vo vláde. To sa už tejto strane asi fakt nepodarí. Navyše ideologické rozdiely medzi Spolu a Progresívnym Slovenskom sa v mimoparlamentnom svete, kde niet priestoru na detaily, celkom vytratili.

Strana speje k spojeniu s progresívcami. Lenže aj pri tom spájaní bude dôležité, kto bude na čele Spolu, lebo šéf dostane lukratívnejšiu ponuku. Hipš preto umožní, aby predseda vzišiel z novej voľby. Možno svoju pozíciu obháji, možno sa presadí ambiciózny Miroslav Kollár.

Pred voľbami sa pravdepodobne aj v Progresívnom Slovensku budú nanovo rozdávať kľúčové funkcie, a tak sa oplatí byť pri fúzii v čo najsilnejšej pozícii.

Vlastne ani nie je až také zaujímavé, čo sa deje v Spolu, lebo je to už zostava s preferenciami na úrovni štatistickej chyby, akýsi politický pohrobok Miroslava Beblavého a jeho bývalých ambícií.

Zaujímavá je skôr reflexia, ktorú Juraj Hipš urobil pri ohlasovaní konca. On sám, keď preberal po Beblavom vedenie strany, tušil, že šance na oživenie strany sú malé, ale skúsil sa s tým pobiť.

Dal do toho veľa energie, práce, nápadov. Ale nestačilo to. Hipš je realista, nie je to Caesar, ktorý bol radšej prvým v provincii ako druhý v Ríme.

Ale typické bolo, že v každom rozhovore sa téma napokon zvrtla na Zaježovú, a to bola aj najvzrušujúcejšia časť.Zdieľať

Juraja Hipša trochu osobne poznám. Pamätám sa naňho, keď bol ešte študentom a aktivistom s anarchistickými sklonmi. Výrazne sa angažoval v čase mečiarizmu, potom v ekológii, neskôr v zlepšovaní učiteľského prostredia. Vždy to bol človek slušný, pokorný, pracovitý, premýšľajúci.

Navyše v politike mal svoju tému. Keď sme s ním pred časom v Postoji robili rozhovor o tom, aký by mal byť na Slovensku vzdelávací systém, prekvapujúco sme sa s ním v mnohých názoroch zhodli.

Mal aj nevšedný osobný príbeh. Z Bratislavy sa odsťahoval do Zaježovej, ale nešíril o tejto komunite naivné romantické historky. Typické však bolo, že v každom rozhovore sa téma napokon zvrtla na Zaježovú, a to bola aj najvzrušujúcejšia časť. To, ako sa žije v Zaježovej, nie to, čo chce presadiť jeho strana.

Bolo to tak, aj keď sme sa s ním rozprávali v Postoji, a aj teraz, keď s ním o kľúčovom politickom rozhodnutí urobila rozhovor Monika Tódová v Denníku N. Najzaujímavejšie boli zase tie časti, kde Hipš hovoril o živote v Zaježovej, napríklad o tom, ako organizujú pre vystresovaných manažérov pobyty v tme a aký je o to záujem.

V treťom sektore Hipš patril medzi inšpiratívne postavy. Nebol iba nadšeným aktivistom, ktorý nedokázal vidieť širšie súvislosti a ktorý by naivne či bezhlavo presadzoval svoju agendu.

No politika je iný svet. A vyžaduje asi aj celkom iný typ talentu, ak má ísť nielen o obyčajného politika, ale o vodcu, ktorý strane dáva smer a víziu.

V slovenskej politike sme od roku 1989 nemali veľa politických talentov.

Asi najväčší politický talent bol Ján Čarnogurský. Pre tých, ktorí tohto muža poznajú už iba z jeho čudných aktivít po odchode z politiky, to môže byť nepochopiteľná vec.

Ale faktom je, že Čarnogurský sa po páde komunizmu a pri chaotickom utváraní parlamentnej demokracie rýchlo a dobre zorientoval. No a v divokých mečiarovských časoch sa osvedčil ako štátnik.

Disidentská skúsenosť ho naučila pokore a nadhľadu. Bol to hrdý, ale skromný človek. Rozumel aj politike mimo slovenského priestoru, mal medzinárodné kontakty a vážnosť.

Dzurinda bol impozantný mocenský hráč a veľký talent, no v jeho politickom štýle bolo priveľa pragmatizmu a cynizmu.Zdieľať

Nikdy nemal potrebu byť najobľúbenejším politikom ani líblingom novinárov či intelektuálnej elity. Chcel založiť klasickú stranu s jasnými hodnotami, ktorá bude dlhodobo ovplyvňovať život krajiny.

A dokázal pritiahnuť a vychovať pre slovenský verejný život neskutočné množstvo talentovaných ľudí. V KDH začínali Mikuláš Dzurinda, Anna Záborská, Vladimír Palko, Daniel Lipšic, Radoslav Procházka, Jana Žitňanská, Milan Krajniak...

Je veľká škoda, že tento muž sa po pokojnom odchode do politického dôchodku stal okrajovou postavičkou, ktorá sa z verejnej diskusie stratila, lebo jej prestali rozumieť aj tí najbližší.

Druhým veľkým talentom bol Mikuláš Dzurinda. Dvojnásobný premiér, presadzovateľ významných reforiem a človek, ktorý ťahal hore krajinu z hlbokého úpadku, ktorý priniesol mečiarizmus.

Dzurinda bol impozantný mocenský hráč a veľký talent. No v jeho politickom štýle bolo priveľa pragmatizmu a cynizmu. Prejavilo sa to napríklad v tlaku na zánik pôvodných strán z volebnej koalície, pri bezškrupulóznom nakupovaní opozičných poslancov či pri korupcii zdokumentovanej v Gorile.

To napokon Dzurindu zaslúžene vyradilo z politiky a na istý čas tieto negatíva prevažovali v pohľade na celú jeho éru.

V posledné roky však milosrdný časový odstup spôsobil, že sa už jeho politická kariéra vníma celistvejšie. A nedá sa celkom zabudnúť na to, že tento útly človek mal veľký vodcovský aj politický talent a pre krajinu urobil aj veľa dobrých vecí. Z času na čas sa už v médiách objavujú rozhovory s Dzurindom a nie je to nezaujímavé čítanie. Politika ostala jeho vášňou.

Tretím veľkým politickým vodcom bol Robert Fico. Mal v sebe istý druh talentu, ktorým vládol aj Vladimír Mečiar. Dokázal fascinovať a nadchnúť davy ľudí. Vedel, čo potrebujú voliči počuť po ére Dzurindových reforiem, ktoré nutne priniesli mnohým aj sociálne neistoty.

Ficov politický inštinkt je vynikajúci a politike rozumie. Navyše moc je jeho jedinou vášňou. Potrebuje ju ako drogu.

Lebo politický vodca musí stáť na čele silnej strany a viesť ju. Zdieľať

Ale dnes už je jasné, že keď sa dostal k moci, štát nespravoval dobre. Všetky lukratívne či vplyvovo dôležité sektory (políciu, súdnictvo, finančnú správu, agrosektor, štátne firmy, zdravotnícky biznis, pozemkové fondy...) rozdelil medzi svojich ľudí a dovolil im, aby si tam bašovali, ako chcú.

Dnes je to už politik v úpadku, jeho verní sú v base alebo sa kajajú, alebo čakajú, kedy u nich zazvonia ľudia z NAKA. Ale Fico bojuje ako lev, a tento jeho zápas je svojím spôsobom fascinujúci. Ale je to už len boj existenciálny.

Politicky je to mŕtvy muž. A určite sa teraz musí aj sám seba pýtať, prečo sa nestal čímsi ako Viktor Orbán, teda politikom európskeho rangu. V mnohom kontroverzný, ale zároveň silný a vzbudzujúci rešpekt.

Ambície byť politickým vodcom mali mnohí, aj ľudia s rôznymi druhmi talentov. Ale ako politický líder neuspel ani Daniel Lipšic, ani Radoslav Procházka, ani Vladimír Palko, ani Miroslav Beblavý, ani Andrej Kiska či Alojz Hlina.

Súčasná politická garnitúra je chudobná na veľké politické talenty. Niektorí ľudia majú dobré úmysly aj schopnosti istého druhu, ale nie sú vodcami.

Igor Matovič bol presvedčivý ako kritik Ficovho korupčného sveta, ale tam niekde boli aj jeho limity. Veronika Remišová bola silná, keď so svojím tímom odhaľovala bašovanie s eurofondmi, no ako politická líderka neuspela.

Boris Kollár je pozoruhodne talentovaný mocenský hráč, ale inak zúfalo vyprázdnený. Richard Sulík je v tejto zostave stále ešte vodcovská hviezda, ale už vidno, že ho politika prestala baviť a radšej by sa venoval niečomu inému.

Ak sa ukazuje v súčasnej garnitúre zaujímavý politik, ktorý má svoju víziu a aj štátnický rozmer, tak to je asi Milan Krajniak.

Je jasne čitateľný, má predstavu o Slovensku, svoju reformu, svoje hodnoty a jeho správanie vzbudzuje rešpekt. Mimochodom, keď väčšina politikov dovolenkovala, on predstavoval svoj zatiaľ najväčší reformný projekt.

No jeho spojenie s Borisom Kollárom a stranou s mnohými čudnými persónami ukazuje jeho limity.

Lebo politický vodca musí stáť na čele silnej strany a viesť ju. A doviesť ju až k moci.

Byť druhý, to tým najambicióznejším nestačí.

Ako ukázal už v staroveku istý Gaius Julius Caesar.