Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
06. február 2017

Zdá sa, že žijeme v roku Antitrumpa

Minulý rok bol v znamení vzbury voči establišmentu. Otázka preto znela, kam všade zatečie antiliberálna vlna, ktorá priniesla brexit a následne víťazstvo Donalda Trumpa. Ale dnes akoby tá vlna narazila na múr.
Zdá sa, že žijeme v roku Antitrumpa

Martin Schulz, čerstvo nominovaný kandidát na kancelára, dvíha palce na tlačovej konferencii v sídle SPD, Berlín v nedeľu 29. januára 2017. Foto TASR/AP

Po júnovom hlasovaní Britov za odchod z EÚ a ešte viac po novembrovom triumfe Trumpa prorokovali mnohí súmrak liberálnej demokracie.

A naozaj, predstaviteľné bolo zrazu všetko: vlna protestu mala vyniesť Norberta Hofera v Rakúsku do prezidentského kresla (nestalo sa, Hofer prehral prekvapivo jasne), Taliani mali v referende odmietnuť premiéra Mattea Renziho (stalo sa, Renzi prehral prekvapivo jasne). Kľúčovým mal byť však supervolebný rok 2017, preto sa maľovali scenáre, čo bude s EÚ, ak sa stane francúzskou prezidentkou Marine Le Penová, súčasne sa v možných rakúskych predčasných voľbách dostane k moci Stracheho FPÖ a v Nemecku síce aj po septembrových voľbách ostane pri moci Angela Merkelová, ale mimoriadne oslabená úspechom domácich nacionalistov.

Lenže vo Francúzsku, Nemecku aj Rakúsku od začiatku roka došlo k významným politickým premenám. Národno-populistické strany, ktorým sa v posledných rokoch darilo aj vďaka utečeneckej kríze a ktoré Trumpov nástup slávili ako nástup novej éry, sú zrazu bez víťaznej energie.

A, naopak, nadmieru sa darí politikom, ktorí v očiach odporcov zosobňujú liberalizmus, ľavičiarstvo, euroideológiu, skrátka zástupcom zdiskreditovanej elity, ktorá patrí na smetisko dejín. Hovorcami doby a časti sklamaných ľudí sú však zrazu sociálni demokrati Martin Schulz a Christian Kern a liberál Emmanuel Macron.

Liberál verzus Le Penová

Začnime Francúzskom, na ktoré budú v najbližších troch mesiacoch upäté pohľady celej Európy. Prvé kolo prezidentských volieb sa tam uskutoční koncom apríla, líderka Národného frontu Marine Le Penová má naďalej veľkú šancu, aby postúpila do druhého kola.

Faktom však je, že po Trumpovom víťazstve jej popularita v prieskumoch nerastie, skôr stagnuje či je dokonca o niečo nižšia než na jeseň minulého roku.

Rovnako naďalej platí, že v druhom kole by nemala šancu proti žiadnemu z doterajších hlavných súperov. Dosiaľ ním mal byť konzervatívec Francois Fillon, ktorého ničí rodinkársky škandál (v priebehu mnohých rokov vyplatil štát Fillonovej manželke ako jeho zrejme len fiktívnej poslaneckej asistentke vyše 800-tisíc eur), toho však teraz predbieha 39-ročný charizmatický liberál Emmanuel Macron.

Macron síce o sebe vyhlasuje, že je protisystémovým kandidátom, čo je od neho tak trochu vtip. Má tie najlepšie elitné francúzske školy, pracoval ako bankár u Rothschilda, bol ministrom hospodárstva v Hollandeho vláde. Svojou dravosťou po moci, sviežosťou aj politickým programom možno najviac pripomína Tonyho Blaira.

Kritizuje zabehané strany, rôzne záujmové skupiny, čo z neho robí narušiteľa systému, ale určite nie v trumpovskom zmysle slova. Naopak, populárny Emmanuel Macron je prakticky vo všetkom programovým antimodelom Trumpa a Le Penovej – otvorene vyhlasuje, že Merkelovej utečenecká politika zachránila dôstojnosť Európy. Amerických vedcov, ktorí majú strach zo svojej novej vlády, pozýva, aby sa presťahovali do Francúzska.

Hovorí o sebe, že je eurofil. Odpoveďou na problémy EÚ má byť podľa neho tesnejšia európska integrácia vrátane fiškálnych transferov. Takisto v ekonomickej politike hovorí Macron opak toho, čo Le Penová, je proti protekcionizmu, ekonomiku chce podobne ako Fillon liberalizovať.

Čoraz populárnejší Emmanuel Macron je prakticky vo všetkom programovým antimodelom Trumpa a Le Penovej – otvorene vyhlasuje, že Merkelovej utečenecká politika zachránila dôstojnosť Európy. Zdieľať

Ak by stál v druhom kole proti Le Penovej, podľa prieskumov by ju rozdrvil, minimálne v pomere 60 ku 40. Samozrejme, v priebehu ďalších týždňov sa môžu nálady Francúzov zmeniť.

Zaujímavá situácia by napríklad nastala, keby sa v prvom kole volieb medzi sebou prerozdelili hlasy stredovejších kandidátov a do druhého kola vďaka tomu spolu s Le Penovou postúpil radikálnejší ľavicový kandidát (za takého možno považovať aj kandidáta vládnych socialistov Benoîta Hamona). Alebo môže krajinu, ktorá je stále vo výnimočnom stave, opäť šokovať teror.

No aj dnes, rovnako ako v letopočte pred Trumpom platí, že Le Penovej konečné víťazstvo je len málo pravdepodobné.

Martin Schulz, nemecká nádej na zmenu

Ešte pozoruhodnejšie veci sa dejú v posledných týždňoch v Nemecku.

Pritom koniec minulého roka sa opäť niesol v znamení zlyhania establišmentu. Nemcami otriasol teroristický útok v Berlíne, keď tuniský atentátnik Anis Amri zabil na vianočných trhoch dvanástich ľudí, následne z Nemecka ušiel, až ho pri náhodnej prestrelke zneškodnili policajti v Miláne.

Pre Merkelovej vládu však bol najhorší celkový kontext: Amri prišiel do Nemecka spolu s vyše 800-tisíc utečencami v júli roku 2015. Odvtedy 14-krát zmenil svoju identitu, pričom úrady vedeli o jeho kontaktoch na nebezpečnú islamistickú scénu, dokonca aj o jeho plánoch na samovražedný útok. Lenže štát na rôznych úrovniach pre údajný nedostatok dôkazov proti Amrimu nič nepodnikol.

Aj preto sa vo vianočnom období zdalo, že teroristický útok v Berlíne musí zalomcovať politickou scénou, a to ešte väčšmi než minuloročné vyčíňanie mladých mužov počas silvestrovských osláv v Kolíne. A ak by z toho mal niekto profitovať, tak najmä Alternatíva pre Nemecko (AfD), nemecká verzia toho, čo dnes nazývame trumpizmus.

Ale nič také sa, paradoxne, nestalo. Lepšie povedané, stal sa skôr opak.

V prvom rade, zodpovednosť za konkrétne zlyhania bola v dôsledku nemeckého federalizmu až príliš rozriedená medzi viaceré regionálne úrady spolkových krajín. V druhom rade, Merkelovej CDU previedla šikovne pozornosť práve na tento systémový problém. Minister vnútra Thomas de Maizière navrhol bezprecedentnú centralizáciu vnútornej bezpečnostnej politiky Nemecka, mala to byť reakcia na minulé zlyhania a prevencia pred budúcimi hrozbami.

Voči tomuto návrhu ministra z CDU sa zdvihla búrka nevôle, Angela Merkelová sa však aj týmto stala v očiach verejnosti zástankyňou robustnejšej bezpečnostnej politiky – keďže s výnimkou AfD všetky ostatné strany podporovali v roku 2015 jej dočasnú politiku otvorenej náruče, CDU chce vo volebnom roku získavať vo verejnosti body, že navrhuje najtvrdšie bezpečnostné opatrenia.

Keď preto nedávno minister financií Wolfgang Schäuble, po Merkelovej najväčšia autorita v CDU, priznal, že utečenecká politika z roku 2015 sa vymkla spod kontroly, mohol už len lakonicky dodať: „My politici sme ľudia, aj my robíme chyby. Ale aspoň sa z chýb môžeme učiť.“

Táto veta dokonale vystihuje rozpoloženie väčšiny Nemcov: spätne vnímajú rok 2015 ako veľký či čiastočný omyl, je im sympatické, keď to vrcholní politici vrátane Merkelovej viac či menej priznávajú, zároveň dôverujú súčasnej mocenskej elite, že sa vo svete nových rizík bude správať rozumne.

Aj to je dôvod, prečo CDU rástla postupne späť takmer k 40 percentám a prečo AfD narazila na strop. Minulý rok táto strana radikálneho protestu siahala v prieskumoch k 15 percentám, vo viacerých regionálnych voľbách dosiahla skvelé výsledky. Od teroru v Berlíne však mierne klesá, podľa niektorých prieskumov na jedenásť percent.

Populistická AfD od teroristického útoku v Berlíne, paradoxne, mierne klesá, podľa niektorých prieskumov na jedenásť percent. Zdieľať


AfD si za to môže aj sama: pôvodne chcela byť zberným táborom pre sklamaných voličov CDU, tých však postupne odstrašoval obraz rozhádanej strany, ktorej menšia časť nie je celkom vyrovnaná s nemeckou minulosťou. Opäť sa to prejavilo minulý mesiac: jeden z čelných politikov AfD sa verejne sťažoval na „hlúpu politiku vyrovnávania s minulosťou“, pričom berlínsky pamätník obetiam holokaustu označil dvojznačne ako „pamätník hanby“. Šéfka AfD Frauke Petry ho za to chcela vylúčiť zo strany, jej kolegovia vo vedení ju však prehlasovali.

Na začiatku volebného roka tak AfD pôsobí, ako keby išla v septembri na porážku.

No a v posledných dňoch sa udialo niečo, čo už nepredpokladal žiaden politický komentátor.

O tom, že Merkelová sa stane štvrtýkrát kancelárkou, nepanovali veľké pochybnosti ani 24. januára, keď predseda sociálnych demokratov Sigmar Gabriel oznámil, že kandidátom SPD na kancelára bude Martin Schulz.

Bolo to veľké prekvapenie, pretože všetci čakali, že do vopred takmer beznádejného súboja s Merkelovou pôjde samotný Gabriel. Ten si to však na poslednú chvíľu rozmyslel a ukázal na značne populárnejšieho Schulza. To ešte nemuselo veľa znamenať, SPD mala v posledných voľbách rovnako topkandidátov s vysokou osobnou obľúbenosťou, no aj tak historicky pohorela a CDU jej ukradla časť voličov.

Po nominácii Schulza však vypukla medzi dosiaľ porazeneckými sociálnymi demokratmi eufória, ktorá sa preniesla aj na bývalých voličov SPD. Strana v priebehu dvoch týždňov vzrástla o osem až desať percent, v poslednom prieskume dokonca po viac než desaťročí predbehla CDU.

Médiá nie sú nadšené ani tak zo Schulza, ako skôr z predstavy, že nemecké voľby konečne nebudú bezalternatívne, ako to dlho vyzeralo.
 

Čerstvý kandidát na kancelára Martin Schulz v diskusnej relácii u Anne Will.

Inzercia

Lenže alternatívou voči Merkelovej nie je akási nemecká obdoba Trumpa, ale bývalý predseda Európskeho parlamentu, neodmysliteľná súčasť bruselskej elity a dobrý priateľ predsedu Európskej komisie Jeana-Claudeho Junckera.

Medzi Merkelovou a Schulzom je len málo programových rozdielov, a ak nejaké sú, len málo z nich útočí na Merkelovej slabé miesta. Čo sa týka utečencov, je Martin Schulz ešte väčší „slniečkar“ než Merkelová. V minulosti kancelárku kritizoval za nedostatočnú solidaritu voči európskemu juhu a za príliš tvrdú politiku voči Grécku – to mu Merkelovej volebný blok CDU/CSU bude určite v kampani často pripomínať.

Schulz má však pár veľkých výhod na svojej strane. Jeho raketový vzostup v prieskumoch ukazuje, že väčšina Nemcov si síce Merkelovú váži, ale z jej pomaly dvanásťročnej éry sú už trochu unavení. Schulzova devíza je teda novosť a neopozeranosť – ako predsedu europarlamentu ho vnímali Nemci len periférne, pre nemalú časť domácej verejnosti je tento 61-ročný politik, ktorý bol od roku 1994 europoslancom, vlastne zbrusu novou tvárou.

Nový líder SPD je pútavý rečník, vystupuje úplne inak než štátnicky priam vydestilovaná kancelárka Merkelová. Má prirodzený populistický ťah, prejavuje emócie aj vášeň, disponuje schröderovskou túžbou po moci.

Martin Schulz má takisto zaujímavý osobný príbeh, o ktorom rád hovorí: ako mladík sa zle učil, chcel byť totiž profesionálnym futbalistom, keď však zistil, že na to nemá, prepadol alkoholu. Nemá vysokú školu ani maturitu, práve toto nedostatočné formálne vzdelanie mu často pripomínajú politickí súperi aj médiá.

Schulz má prirodzený populistický ťah, prejavuje emócie aj vášeň, disponuje schröderovskou túžbou po moci. Zdieľať

Tento nedostatok však Schulz v týchto dňoch premieňa na prednosť, ako akýsi americký príbeh na nemecký spôsob, o mužovi takmer stratenej existencie, ktorý si uvedomil svoj problém, začal na sebe pracovať a dosiahol všetko, čo si želal. A teraz si želá dosiahnuť na úrad kancelára, aby slúžil aj tým menej úspešným.

Schulzovi sa navyše celkom neprávom vyčíta jeho údajná nevzdelanosť. Patrí medzi najsčítanejších nemeckých politikov, napríklad v dejinách prvej svetovej vojny sa vyzná na porovnateľnej úrovni ako profesionálni historici.

To všetko sú dôvody, pre ktoré Schulz bude ešte chvíľu Nemcov fascinovať. Potom sa však dostane pod lupu aj jeho politický program, ktorý je známy zatiaľ len v hrubých rysoch.

Z jeho prvých vystúpení je zrejmé, že bude hrať na tradičnú sociálnodemokratickú kartu s potrebnou dávkou populizmu: hovorí o tvrdo pracujúcej strednej triede, ktorá dodržuje pravidlá, no na druhej strane stoja proti nej veľkokapitalisti, ktorí si aj v prípade katastrofálnych chýb užívajú zlaté padáky (prípad Volkswagen a sfalšované emisie).

Rečniť bude tiež o nadnárodných firmách ako Amazon a Google, ktoré sa vyhýbajú plateniu daní. Pri utečeneckej téme zdôrazňuje, že kým Nemecko bolo zo správnych dôvodov solidárne, ostatní odmietajú pomoc, pričom čerpajú masívnu pomoc z eurofondov. A to sa musí zásadne zmeniť, dodáva pevným hlasom Schulz.

Merkelová verzus Schulz, kto by v trumpovskej dobe čakal, že toto má byť vzrušujúci súboj.  

Rakúska hviezda sa volá Christian Kern

Podobnú eufóriu, akú v posledných dňoch zažívajú nemeckí sociálni demokrati, už majú niekoľko mesiacov pod kožou ich rakúski kolegovia.

Tie príbehy sú v čomsi celkom podobné: rakúski sociálni demokrati boli na smrť unavenou stranou, na čele s bývalým kancelárom Wernerom Faymannom už len rezignovane padali nadol. Keď prišla utečenecká kríza, hovorili rovnakým jazykom ako Angela Merkelová. Rakúsko sa stalo prijímacou aj tranzitnou krajinou státisícov imigrantov, ktorí prichádzali po balkánskej trase z Blízkeho východu.

Na počet obyvateľov Rakúšania prijali v roku 2015 dokonca viac utečencov než preplnené Nemecko.

Lenže v Rakúsku je na rozdiel od Nemecka tradične silná protiimigrantská strana, preto nebolo prekvapujúce, že FPÖ v tomto období výrazne posilňovala. Vládni sociálni demokrati aj ľudovci boli preto aj politicky nútení reagovať na hrozivú situáciu, postavili sa proti Merkelovej aj do čela krajín, ktoré zablokovali balkánsku cestu. Prijímali aj ďalšie opatrenia, no ani to nepomáhalo, zrazu vyzerali len ako nepodarené kópie originálu, ktorým bola vždy FPÖ.

Až prišli prezidentské voľby, v ktorých sa prvýkrát v rakúskej histórii prebojoval do druhého kola kandidát nacionalistov z FPÖ Norbert Hofer. Spätne je zrejmé, že tento kritický okamih bol pre sociálnych demokratov požehnaním: vláda sociálnych demokratov a ľudovcov bola v tom čase politicky aj morálne na dne, po prezidentskom fiasku napokon odstúpil kancelár a dlhoročný šéf SPÖ Faymann, ktorého už nikto nebral celkom vážne.

Na miesto Faymanna prišiel Christian Kern, dovtedajší šéf rakúskych železníc, ktorý celkom zmenil najskôr imidž a teraz aj politiku rakúskej vlády a svojej strany. Aj jemu môže ďakovať Alexander Van der Bellen, že na konci minulého roka porazil Hofera s takým nečakaným náskokom.

Ale to bol len začiatok. V polovici januára usporiadal Kern veľkú politickú šou, akú Rakúsko ešte nevidelo. Umiestnil ju do Welsu, mesta so 60-tisíc obyvateľmi, ktoré symbolizuje vzburu voči elitám. Vo Welse bola tradičná bašta sociálnych demokratov, až kým mesto celkom neovládla Stracheho FPÖ. Kern pozval do haly miestneho výstaviska obyvateľov mesta aj funkcionárov svojej strany, aby im v takmer dvojhodinovom prejave, prerušovanom iba búrlivým potleskom, predstavil novú víziu Rakúska.
 

Rakúsky kancelár Christian Kern vo svojom veľkolepom vystúpení vo Welse.

V skutočnosti však išlo o niečo iné, vrátiť SPÖ zablúdených voličov.

Kern začal preto tým, že celkom rozumie voličom, ktorí sa od sociálnych demokratov v posledných rokoch odvrátili a dnes volia nacionalistov z FPÖ: „Rozumiem vášmu sklamaniu. No nie vy ste zišli z cesty, to my sme zišli z cesty. Nie je to vaša vina, je to naša vina.“ Kern sa aj ďalej ospravedlňoval bývalým voličom, že politici na nich zabudli a upli sa na technokratické spravovanie štátu.

Takisto – tak ako teraz Schulz – rečnil o tvrdo pracujúcej strednej triede a kapitalistoch, ktorí sa zameriavajú na optimalizovanie daní. Kern pôsobil počas prejavu ako rocková hviezda (jeho prejav by si mali podrobne naštudovať spindoktori Smeru a Roberta Fica).

Pôsobivý rečnícky maratón zakončil trumpovským heslom: „Machen wir unser Land wieder stark“ (make our country great again).

Nový kancelár však neostal len pri silnom mediálnom efekte, následne predložil 150-stranový programový dokument a na konci januára vyvolal vládnu krízu medzi jeho stranou a spoluvládnucími ľudovcami. Donútil ich, aby súhlasili s revíziou vládneho programu, inak treba rátať s predčasnými voľbami.

Christian Kern odkazuje bývalým voličom sociálnej demokracie, ktorí prešli k strane H. C. Stracheho: „Rozumiem vášmu sklamaniu. No nie vy ste zišli z cesty, to my sme zišli z cesty. Nie je to vaša vina, je to naša vina.“  Zdieľať


Kern so svojou cieľavedomosťou uspel a vnútil krajine nové témy. Niektoré prišli z klasickej sociálnodemokratickej dielne, navrhuje napríklad zvýšenie minimálnej mzdy na 1 500 eur, revolučnú prestavbu energetickej politiky a dedičskú daň pre všetkých, čo zdedia nad milión eur.

Takisto žiada obmedzenie imigrácie. Jeho minister obrany Peter Doskozil chce podľa rakúskeho vzoru v celej EÚ presadiť zavedenie hornej hranice, nad ktorú už nemožno prijať žiadneho utečenca. Kern sa však dôsledne odlišuje od rétoriky FPÖ – aj vo Welse pôsobivo rozprával o osude jednej Sýrčanky, ktorú ťažko zranila nastražená mína ISIS. „Ak je niekomu takéto utrpenie ľahostajné, má srdce z kameňa,“ povedal a všetci vedeli, proti komu tá veta mieri.

Christian Kern takisto prekvapil EÚ s ďalšou požiadavkou: trvá na tom, aby obyvatelia z tých krajín, ktorých mzdová úroveň nedosahuje 80 percent rakúskej úrovne, mohli pracovať v Rakúsku iba v prípade, ak na dané miesto nie je možné zamestnať domácu pracovnú silu. Kern tak reaguje na rastúcu nezamestnanosť Rakúšanov, tvrdí, že obrovský prílev pracovných migrantov zo strednej a východnej Európy nedokáže domáci trh práce absorbovať. Úniu de facto žiada, aby jeden z jej základných princípov, voľný pohyb pracovníkov, prestal v doterajšej podobe platiť. To je politika, ktorej dobre rozumie aj Donald Trump, ten však nerozumie, prečo Kern pri tom neudiera päsťou do stola a nepokúša sa vyhostiť z krajiny prvých Slovákov či Rumunov.

Kernova stratégia zatiaľ vychádza. SPÖ v posledných prieskumoch rastie a dýcha FPÖ na chrbát. Navyše, ak by si mali Rakúšania vyberať na post kancelára medzi Kernom a Strachem v priamych voľbách, kancelár by lídra populistov deklasoval.

 

Aj takto teda môže vojsť do dejín rok 2017: Ako rok, keď sa v kontinentálnej Európe nekonal Trump, ktorý sa zmocnil anglosaského sveta, ale Antitrump. Hoci miestami aj s trumpovským podmazom.

 

Odporúčame