Prečo si liberáli nevedia vyskladať Lipšica

Prečo si liberáli nevedia vyskladať Lipšica

Foto - Pavol Rábara

To, čo Lipšic považuje za zneužitie regulácie slobody prejavu, je pre mnohých z nich vítaným kolaterálnym bonusom.

Daniel Lipšic vzbudil za posledné týždne rozruch hneď viackrát. Kvôli tomu, čo narozprával vo verejných diskusiách a v rozhovoroch pre médiá, najširšie pre Postoj pred pár dňami.

Rozruch vzbudil z viacerých dôvodov. Po prvé preto, že od človeka, ktorý práve odišiel z politiky, sa viac ako diskutérska vášeň očakáva póza múdreho starca, ktorému už môže byť všetko jedno. 

Lipšic však prišiel s témou ochrany slobody prejavu. Ostro napadol novú úpravu Lucie Žitňanskej, ktorá rozširuje trestnú závažnosť verbálných prejavov na špeciálne vybrané skupiny. Lipšic ju posúva na Ústavný súd a chce, aby ju zablokoval.

V čase, keď sa spoločenská debata zaplavuje dezinformáciami, agresívnymi výzvami, sprisahaneckými teóriami a popieraním závažných historických udalostí, z čoho ťažia najviac nenávistní blázni, pôsobí Lipšicovo zapálenie zvláštne. Akoby držal stranu všetkým tým bláznom, ktorí sa cez psychedelické konštrukty snažia získať verejný vplyv (a nie že by sa im to nezačalo dariť).

Prečo máme strach

Posilnenie regulácie slobody prejavy je dnes, paradoxne, významná liberálna agenda. Dlho boli práve na opačnej strane. V sedemdesiatych rokoch, keď po kultúrnej revolúcii došlo k posúvaniu hraníc toho, čo sa považovalo za etické alebo slušné, sa pod slobodu prejavu skrylo aj právo na šírenie pornografie či vulgárne zosmiešňovanie oponentov, najmä rozličných autorít – predstaviteľov štátu, cirkví, a pod. 

Dnes sa situácia otočila a práve z liberálnej strany prichádzajú návrhy na väčšiu reguláciu slobody prejavu. Na Slovensku v podobe novej úpravy ministerky Mostu Lucie Žitňanskej.

Argumenty predkladateľov prísnejšej regulácie sú dobre čitateľné. Za posledné roky zaplavila - najmä vďaka internetu - verejný diskurz vlna primitívneho zneužívania slobody prejavu. Zosmiešňovanie, nadávanie, volanie po agresivite vyšlo z krčiem, stalo sa súčasťou verejnej debaty a stalo sa nástrojom, ktorým sa robí politika. 

Lipšic má zásadnú pravdu v tom, že regulácia slobody prejavu sa v západnej civilizácii posúva od posudzovania urážok, lží či vulgarizmov do kultúrno-etickej oblasti Zdieľať

Obava, čo nakoniec prinesie politika a politici kalkulujúci len s agresivitou a pomstychtivosťou voličov, je na mieste, či sa na to pozriete ako liberál alebo konzervatívec. 

Charlie je omyl, bráňte inštitúcie

V porovnaní s tým, čo ešte nedávno tvrdili liberáli, však došlo k schizofrenickému posunu. Tí istí ľudia, vrcholoví politici, novinári, ktorí sa pred dvoma rokmi hrdo hlásili k primitívnym urážkam Charlie Hebdo ako k prejavu slobody slova sťaby výdobytku západnej civilizácie, dnes volajú po silnejšej regulácii výkonu tohto práva. Charlie Hebdo pritom neponúkal nič viac než zábavu v štýle „haha, vyzeráte ako čierna opica, haha, obcujete so zvieraťom, haha, som žid a v koncentráku sa bozkávam s esesákmi, haha, váš boh je gej“.  

Debata o tom, či Charlie a jeho klony majú byť právne tolerované, by bola komplikovaná. No jednoznačne by sa malo žiadať od spoločenských lídrov, aby tento typ humoru odsudzovali morálne. A to zvlášť od tých, ktorí majú zároveň plno rečí o tom, ako strata úcty k inštitúciám rozbíja západnú demokraciu.

V čom je Lipšic kľúčový

Lipšic má zásadnú pravdu v tom, že regulácia slobody prejavu sa v západnej civilizácii posúva od posudzovania urážok, lží či vulgarizmov do kultúrno-etickej oblasti. Prípadov je veľmi veľa, vôbec nie sú banálne, akurát sú pod prahom citlivosti liberálov.  

Nehrabme sa v histórii, poďme na najčerstvejšie udalosti: minulý mesiac sme priniesli článok o novej francúzskej právnej úprave, čerstvo schválenej senátom, podľa ktorej aj webové stránky s prolife tematikou sa dopúšťajú trestného činu, ak poskytujú informácie o prerušení tehotenstva spôsobom, ktorý by sa dal označiť ako morálny nátlak. 

Lenže čo iné je celý spor o povahu potratov, ak nie apelovanie na morálku, či z jednej alebo druhej strany?

(A keď už sme vo Francúzsku, len pár dní predtým tamojšie úrady zakázali vysielať známu medzinárodnú reklamu s deťmi s Downovým syndrómom. Môže sa vraj dotknúť žien, ktoré išli na potrat. A naozaj nejde o žiadne hoaxy.)

Keď Daniel Lipšic tvrdí, že ten, kto nakoniec tieto sankcie schytá, sú účastníci sporov v kultúrno-etickej oblasti, tak to nehovorí preto, že by si to prečítal na konšpiračnom webe. Pôsobil ako medzinárodný konzultant pre tento typ sporov vo viacerých prípadoch v Európe, dlhodobo sleduje judikatúru a vie z prvej ruky, ako sa mení interpretácia starých princípov v dnešnom čase. 

Jeho tvrdenie, že Žitňaskej úprava je jedným (nie jediným) z predpokladov, aby sa tak mohlo diať aj u nás, je v podstate technická poznámka.  

Lipšic vidí, že nástroje, o ktorých sa dnes hovorí, že sú určené na umravnenie neonacistov a podobných, sa môžu veľmi ľahko stať kladivom proti úplne iným skupinám. A tiež vidí, že sa nedá spoľahnúť na to, že by navrhovateľom týchto noriem záležalo na tom, aby sa tak nedialo.

Kresťanstvo v šedej zóne

Zvlášť sa to týka kresťanstva. Kresťanstvo, respektíve sekulárne, ale tradične konzervatívne postoje, sú dnes v principiálnom konflikte s celým zástupom toho, čo sa za posledné desaťročia začalo politicky vyznávať v západnej civilizácii. Dokonca sa dá hovoriť o tom, že kresťanstvo hlása odopieranie niektorých moderných práv – svojou definíciou manželstva či svojou definíciou vzniku života. 

A sekulárnej spoločnosti to prekáža čoraz viac.

Keď sa Hillary Clintonová, takmer prezidentka slobodného sveta, o tejto narastajúcej bariére medzi modernou spoločnosťou a  kresťanstvom rozprávala so svojimi poradcami, ako prezradila korešpondencia uniknutá cez Wikileaks, dospela k záveru, že riešenie tohto konfliktu je v tom, že kresťania jednoducho „musia zmeniť svoju vieru“. 

Ako poznamenal komentátor Washington Post (odporúčame celý komentár) Marc A. Thiessen, „ide zrejme o najradikálnejšie protináboženské vyjadrenie od kandidáta na prezidenta, aké v USA kedy bolo. A predsa, mainstreamové médiá tieto protináboženské predsudky odignorovali. Ak by sa takto vyjadrili o akejkoľvek inej skupine, bola by už ona a jej tím politicky exkomunikovaní“.

Ak sa učenie katolíkov či iných „menej pokrokových“ vyznaní nezmení, budú, ako hovorí v komunikácii jeden z jej poradcov, v dnešnej západnej spoločnosti len reliktami „stredovekého diktátorstva.“ 

Pointa však je, že Clintonová a jej tím mali v princípe pravdu. Kresťanstvo tak, ako ho dnes vyznáva napríklad doktrína katolíckej cirkvi, evanjelikáli či iné kresťanské cirkvi, je v týchto témach v prudkom rozpore s tým, čo vyznáva čoraz viac krajín západnej civilizácie vo svojich zákonoch.

Veľká časť západného kresťanstva sa už adaptovala a svoju vieru prispôsobila. No tí, čo adaptáciu odmietajú, sa budú čoraz častejšie dostávať do konfliktov, vrátane súdnych. 

Príkladov je opäť veľa, ale aby sme nevyťahovali kostlivcov, tak opäť jeden aktuálny. V lete začal prokurátor stíhanie proti známemu španielskemu kardinálovi, keď tvrdil, že nabúravanie konceptu rodiny, ako ho chápe kresťanstvo a ako to požadujú LGBT aktivisti, bude mať pre spoločnosť negatívne dôsledky.

Tí, podľa ktorých sú Lipšicove argumenty len obranou fašizmu, v zásade potvrdzujú jeho tézu: že zneužitie slobody prejavy proti ľuďom s takým svetonázorom, aký má Lipšic, by oni vôbec nevnímali ako zneužitie, ale skôr ako kolaterálny bonus. Zdieľať

Prokurátor argumentáciu vyše 50 žalujúcich organizácií uznal a kardinála pohnal až pred súd. Keď súd rozhodol, že prípadom sa zaoberať nebude, odporcovia tvrdili, že je to viac kvôli statusu žalovaného, ako z právnych dôvodov. 

A opäť, ich argumentácia má logiku. Ak legislatíva explicitne tvrdí, že nesmiete hanobiť skupinu ľudí, ktorých spája napríklad ich sexuálna orientácia a vy potom poviete, že ich postoje a životný štýl sú je pre krajinu hrozbou, ťažko možno povedať, že ste ich neurážali.

No, a teraz choďte za konzervatívcom Lipšicom a povedzte mu, aby zdieľal nadšenie liberálov s normami sprísňujúcimi reguláciu slobody prejavu.

Čo si vybrať

V otázke slobody prejavu tak zostali konzervatívci – kresťania uväznení medzi dvoma mlynskými kameňmi. Sú presvedčení, veľmi pravdepodobne oprávnene, že nástroje, ktoré sa vyvíjajú na ochranu pred neonacistami a podobnými živlami, môžu byť použité proti nim. A nik im vlastne ani nehovorí, že to tak nebude, ak budú trvať na svojom. Podľa Lipšica je preto lepšia voľba ďalej tolerovať prakticky neobmedzenú slobodu prejavu, kde hranicou je až explicitné volanie po násilí.

Lipšic však neponúka odpoveď na to, čo robiť, aby sa zneužitie slobody prejavy nestalo akcelerátorom spoločenskej deštrukcie, občianskych konfliktov či vojen.

Ako najväčšia škoda sa nakoniec ukazuje to, že liberáli pri ťažení za rozumnou reguláciou slobody prejavu nerozumne dopustili, aby ohrozila aj konzervatívcov, respektíve kresťanov. 

Alebo, napíšme to ešte priamejšie.

Tí, podľa ktorých sú Lipšicove argumenty len obranou fašizmu, v zásade potvrdzujú jeho tézu: že zneužitie slobody prejavy proti ľuďom s takým svetonázorom, aký má Lipšic, by oni vôbec nevnímali ako zneužitie, ale skôr ako kolaterálny bonus.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo