Speváčka Monika Kandráčová Nezávidím ľuďom a stále im prajem dobro. To ma robí slobodnou

Rozhovor so speváčkou Monikou Kandráčovou (68), ktorá je mamou známeho speváka Ondreja Kandráča, o tom, ako sa dostala k spevu ľudových a duchovných piesní aj ako prežívala chorobu manžela a jeho skorý odchod do večnosti.

V rozhovore tiež prezradila, ktorá je jej obľúbená modlitba, prečo má rada žalmy aj prečo jej deti vykali. Vo februári si prevzala cenu patróna umelcov Fra Angelico, ktorú udeľuje Rada pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS.

Ako ste sa dostali k spevu?

Narodila som sa v dedine Ďačov, kde sa živo udržiavali ľudové zvyky, piesne a tradície. Už môj pradedko bol dedinský muzikant. Každú nedeľu hrával na husliach na moste. Za to dostával tabak do fajky.

Rada som s rodičmi a starými rodičmi chodila do nášho gréckokatolíckeho chrámu, kde sa krásne spievalo. Piesne a obrady boli pre mňa vtedy tajomné a príťažlivé, prenikalo to celé moje vnútro. Bolo nás šesť detí, mám štyroch bratov a jednu sestru a sme súdržná rodina. U nás sa na všetkých oslavách väčšinou spievalo. Spev dokázal viac ako prostá reč a v speve sme sa zjednocovali.

Ste z obce Ďačov, ktorá sa vyznačuje aj veľkým množstvom kňazských aj rehoľných povolaní. Čím to podľa vás je?

Vydala som sa do Krásnej Lúky a v Ďačove už nežijem 49 rokov, no musím skonštatovať, že tam sú veľmi pokorní ľudia.

V akom zmysle?

Sú veľmi pracovití a vážia si jeden druhého. Žijú v pravde živú vieru. Keď chodím do kostola, nemôžem ublížiť susedovi. Už pred chrámom na nádvorí cítim, aké to je premodlené miesto. Práve v chráme v Ďačove som vždy načerpala silu.

Vraciate sa aj teraz do rodnej obce?

Áno, mám tam súrodencov, ku ktorým môžem prísť kedykoľvek, a pravidelne sa stretávame. 

Aj tam niekedy kantorujete?

To nie, ale kantoruje tam môj najmladší brat a ďalší brat kantoroval v Sabinove.

Takže vaša láska k folklórnym piesňam pochádza z rodiny?

Áno, ale aj k duchovným. Aj teraz, keď sa stretneme, tak si zaspievame Blaženstvá a ešte jednu veľkonočnú gréckokatolícku pieseň. 

Môj dedko Andrej Kaňuščák bol v cerkvi kantorom a kantoroval aj na púťach, kde som s ním ako malá chodila. Tam som sa priučila mnohým piesňam. Dedko spieval v šarišskom nárečí a ani to im neubralo na dôstojnosti a zbožnosti.

Veľmi ma oslovil aj výrok pápeža Františka, ktorý povedal, že ľudová zbožnosť, ktorá sa vie kreatívne modliť a spievať, je imunitným systémom cirkvi. A práve spev udržiava túto zbožnosť.

Vyrastali ste v komunistickom režime, keď bola gréckokatolícka cirkev zakázaná až do roku 1968. Ako sa vám darilo žiť vieru?

Vždy sme chodili na púte do Ľutiny. Pamätám si, že v čase uvoľnenia tam prišiel dnes blahoslavený biskup Vasiľ Hopko. 

Vtedy ma vybrali, mala som asi desať rokov, aby som sa naučila básničku a privítala ho s kyticou poľných kvetov. Nepamätám si už tú báseň, ale viem, že posledné slová boli „vitajte tu medzi nami, vladyka náš, otče drahý. Prijmite túto kyticu od veriacich pútnikov z Ďačova“. 

A vtedy som mu podala kyticu a rozplakala sa. Ako dieťa som sa za to hanbila, ale dnes by som sa za tie slzy už nehanbila. Vasiľ Hopko ma vtedy požehnal a objal.

Čiže váš požehnal a objal svätec.

Áno. Mám k nemu veľkú úctu.

Nemali ste problémy pre vieru, keďže ste spievali aj na súťažiach? Neprekážalo im, že spievate aj náboženské piesne?

Nie, nemala. Riaditeľ vtedy vedel, že reprezentujem školu a chodím aj do kostola. Keď sa pýtal, kto bol v nedeľu v kostole, ja som sa vždy prihlásila. Ale keď bolo treba reprezentovať školu, tak som šla spievať.

Po skončení školy som sa vydala za učiteľa. On vedel, že inklinujem ku kostolu. Zo začiatku chodil so mnou aj on, najprv do sakristie. Doma sme vieru praktizovali a komunisti sa mohli aj na hlavu postaviť. Ja som sa nikdy nehanbila za vieru a vždy som šla aj na púte.

Aj nás vyšetrovali, keď sme šli do Ľutiny, lebo si tam zapisovali poznávacie značky áut. V pondelok potom prišli a pýtali sa, či sme boli v Ľutine. Hovorím, že áno a chodím do kostola. No a čo?

Potom sa pýtali, či aj chlapci chodia, hovorím, že hej. „Ta viete, choďte niekde na inú dedinu, keď tak radi máte kostol,“ vraveli mi. A ja som im na to povedala, že nikam nepôjdem, lebo mňa všade poznajú.

Tak potom chceli, aby aspoň deti chodili inde. Ale deti mali kamarátov. Ja som sa ich nebála, ale bola som voči nim úctivá. Keď prišli, ponúkla som im vodu, kávu, jedlo a tak som ich odzbrojila. Pýtala som sa ich, čo zlé sa v kostole počúva, a že v dedine okrem kostola nemáme žiadnu kultúru. Tak ako má chlapec vyrastať?

Teraz po rokoch, už v čase slobody, títo inšpektori nakoniec sami vykonávali úlohu kostolníkov a aj ich deti sa venujú cirkevnej činnosti.

Ľutina je vaše najobľúbenejšie pútnické miesto?

Áno, už od detstva. Neodpustím si, aby som nešla na púť, keď nemôžem ísť v nedeľu, tak idem cez týždeň. A rada mám aj Levoču, kde sme chodili pešo z Ďačova ešte ako deti.

Dokážete mať z púte duchovný úžitok, keď tam spievate? Nepremýšľate nad tým cez omšu, že potom idete vystupovať?

Cítim istú zodpovednosť. Najradšej mám, keď sa niekde v skrytosti môžem pomodliť. Avšak k ľuďom sa musíte aj ozvať, pozdraviť, na východe každý každého pozná.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na internete sú videoklipy, kde spievate aj so svojimi vnúčatami ľudové piesne v detskom podaní. Ako vznikol tento projekt a prečo je podľa vás dôležité odovzdávať ľudové piesne ďalším generáciám?

Spev je prirodzený spôsob človeka vyjadriť vnútorné bohatstvo. Pre mňa je ľudový aj náboženský spev ako modlitba.

Spevom sa teda modlíte?

Áno, a je to aj výrazom oduševnených nábožných citov. Aj ľudová pieseň je hodnotná, pretože človek tam vyspieval svoje túžby, sklamania a nádeje. Krásna pieseň je Poduvaj, vitričku, po tej šivej skaľe, ozdaj mi odduješ zo šerdečka žaľ. Sadaj slnko sadaj, za vysokú horu, keď nebudeš sadať, stiahnem ťa za nohu. Keby slnko znalo, jak to ťažko robiť, ponáhľalo by sa za horu zachodiť. 

To sú piesne, ktoré vyjadrujú bolesť ľudí.

Chcete tieto piesne takto odovzdať najmladším?

Rozhodne, nech si to zapamätajú a nech to šíria ďalej. Vnúčatá učím aj šarišské výrazy. Kvašni (kyslý), vidriźňac śe (vysmievať sa niekomu, vyškierať sa). Minule mi vnučka hovorí: „Babka, na hodine slovenčiny sme mali napísať desať šarišských slov a ja som napísala vidriźňac śe.“ 

Majú dnes deti záujem o ľudové piesne?

Myslím, že hej. To vidíte hneď, že deti to teší. Bola som na koncerte ZUŠ-ky, spievali tam všelijaké, aj anglické piesne, ale hneď ako prišiel Abovčan v krojoch s muzikou, to bol zlatý klinec programu. Ľudová hudba je v našej DNA.

Kedysi ste koncertovali so synom, dnes spievate už s vnúčatami. Aké to je?

Krásne a očarujúce, je to úplná spokojnosť a naplnenie vnútra a duše. Veľmi ma to teší, že to pokračuje a že ľudovú hudbu majú rady aj vnúčatá.

Ako ste sa dostali k spevu, ste už povedali, ale kedy ste začali koncertovať?

Moje prvé vystúpenie bolo v roku 1962, keď u nás spúšťali obecný rozhlas a pani učiteľka ma zavolala, aby som pred tým, ako budú v rozhlase hlásiť správy, niečo zaspievala. 

Keď oznámili manželovi diagnózu, pýtala som sa Pána Boha prečo? Čo sa stalo? Kde som urobila chybu?

So spevom som vystupovala už na základnej škole. Neskôr som spievala v celoštátnej súťaži Melódie priateľstva, kde som získala prvé miesto a za odmenu som dostala letecký zájazd do Moskvy a Leningradu. 

Na súťaži som spievala jednu východoslovenskú – šarišskú a, samozrejme, povinnú ruskú pieseň Zorka zalataja.

Potom som spievala v školských spevokoloch. Keď som sa zoznámila s manželom Milanom, tak som vystupovala s ním ako sólistka. Zúčastnila som sa aj na medzinárodnej rozhlasovej súťaži Prix De Musique Folklorique De Radio Bratislava, kde som z dvanástich rozhlasových staníc obsadila prvé miesto a zlatú medailu.

Kde ste sa s manželom zoznámili?

Keď som v roku 1974 vyhrala súťaž Melódie priateľstva, moju fotografiu uverejnili v časopise, ktorý odoberal známy etnograf pán Lazorík z Krivian, čo bola susedná dedina. Môj vtedy budúci manžel bol jeho žiakom. Raz mu pán Lazorík hovorí: „Kukaj, kukaj, Milan, jake tu dzifče tu z Ďačova a vihralo takú súťaž, ta bi sme mohli za ňu isc.“

Sadli do trabanta a prišli k nám na návštevu. Ja som bola práve vtedy v kostole, ale sestra bola doma, tak utekala potom po mňa, aby som šla rýchlo domov, lebo ktosi k nám prišiel. Viem, že mama vtedy piekla naľešniky, teda zemiakové placky, ponúkla ich a oni nám všetko pojedli. (Smiech.) Napokon naše stretnutia vyústili do manželstva.

Váš manžel však zomrel dosť skoro.

Mal 57 rokov, bolo to veľmi ťažké.

Vy ste sa oňho aj starali.

Asi desať rokov bol chorý. Nemal žiadne bolesti, len veľkú únavu a potom mu diagnostikovali ťažkú chorobu. Ale musím povedať, že Pán Boh dopustil, ale neopustil. 

Ak sa nemýlim, v jednom čase ste sa starali o chorého manžela aj svokra?

Áno, manžel s dedkom boli súbežne v jednom dome chorí. Ale poviem to ešte raz, Pán Boh dopustil, ale neopustil. Vždy mi dodal silu.

Dnes sa mnohí, ktorí aj môžu, boja starať o chorých blízkych. Ako sa na to pozeráte?

Ľudia sa boja obety. Keď som sa starala o svojich chlapcov, mala som neskutočný vnútorný pokoj, očistilo sa mi vnútro. Vždy keď sme mali v dedine bohoslužbu, tak som išla do kostola, a každý deň som sa modlila ruženec. To ma posilňovalo a napĺňalo. 

Asi sa vám vtedy nežilo ľahko.

Bolo to náročné, chodila som aj do práce.

Hovoríte, že Pán Boh dopustí, ale neopustí, tak ste teda cítili jeho prítomnosť?

Keď oznámili manželovi diagnózu, pýtala som sa Pána Boha prečo. Čo sa stalo? Kde som urobila chybu? Spolu sme koncertovali, ocko na harmonike, chlapci na husličkách, a to aj v kostole, išlo nám to prekrásne. Čo to má znamenať, že mi ho berieš? Ale ja viem, že ty ma máš rád, a som zvedavá, akú mi dáš náhradu. Toto som vtedy hovorila Bohu.

Snažím sa byť normálna.  Môžete krásne zahrať, zaspievať, ale povinnosti doma vás neminú. 

Akú vám dal náhradu?

Vnúčatá, to je pohladenie po duši.

Deti už boli dospelé?

Keď manžel ochorel, ešte úplne nie, študovali na vysokých školách.  

Vaše deti popri vás prirodzene inklinovali k hudbe alebo ste ich museli trocha aj nútiť?

S manželom sme spolu pôsobili vo folklórnej skupine v Šarišských Dravciach a deti sme brali so sebou. Iné ani nepočúvali. Neriešili sme to, tak to bolo. 

Takže deti nemali na výber?

Nie.

A neprotestovali?

Nie. Niekde som aj čítala, že akým hudobným žánrom sa dieťa zaoberá do 14 – 15 rokov, tak tým ostane ovplyvnené na celý život.

Kedy začal verejne koncertovať váš syn Ondrej? Ako si na to spomínate?

Na umeleckej škole a aj na gymnáziu mali súbor a tak to postupne išlo.

Ste dosť populárna, no v dobrom slova zmysle pôsobíte celkom skromne a obyčajne. Čo vás drží pri zemi?

Pokora. Stále si uvedomujem, že iní sú oveľa šikovnejší ako ja, tak prečo by som sa mala vyvyšovať? Žijem pokojný život a nezamáva so mnou ani svetská sláva a ani hana. Svetská sláva, poľná tráva. Som si vedomá, že ten dar som zadarmo dostala.

Snažíte sa niekedy korigovať aj syna, aby sa držal pri zemi?

Snažím sa byť normálna. Môžete krásne zahrať, zaspievať, ale povinnosti doma vás neminú. 

Ste už vo veku, keď by ste mali nárok oddychovať, no keď sme si dohodovali tento rozhovor, dlho sme sa nevedeli stretnúť. Boli ste dosť zaneprázdnená. 

Mám veľkú chuť žiť, napĺňa ma to, mám rada život. Chcem byť ešte užitočná.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď nahrávate piesne, skladáte si aj vlastné alebo spievate to, čo ste počuli a poznáte, a snažíte sa to odovzdať ďalej?

Je zaujímavé, že stále mám odkiaľ čerpať. Môj dedko Andrej Kaňuščák mal bohatý archív piesní a mnohé z nich, najmä v nárečí, som prespievala. 

Taktiež mi veľmi archaické gréckokatolícke piesne v staroslovienčine odovzdal gréckokatolícky kňaz a muzikológ Nikefor Petraševič. Zomrel vo veku 97 rokov a hlboko som mu za to vďačná.

Ako vám ich odovzdal? Dal vám nejaké znotované zápisky?

Dal mi svoje rukopisné texty a spolu sme si ich predspievali. Niektoré piesne mal na magnetofónových kazetách, ja som si to napočúvala a potom v štúdiu nahrala.  

Stále viete vytiahnuť niečo nové, čo ste ešte nenaspievali?

Ten archív je stále bohatý.

Na koncert som nejako dokrívala, odspievala dve hodiny a potom som išla rovno na traumatológiu.

Viete povedať, koľko piesní máte v hlave?

(Smiech.) Veľa.

Čo sa stane, keď vám na koncerte vypadnú slová?

Vždy si nejako spomeniem. Niekedy keď si pred koncertom opakujem piesne, tak si neviem na niektoré slovo spomenúť, ale na javisku to potom naskočí.

Je nejaký koncert, na ktorý si za tie roky zvlášť spomínate?

Všetky koncerty boli nádherné, vždy dávam zo seba maximum bez ohľadu na to, koľko ľudí príde. Spomínam si na jeden koncert v Tichom Potoku, kde pozvali celú moju rodinu, aby sme im prišli spievať. Bol vtedy február a ja som sa pri odchode z domu šmykla na schodoch a zlomila si nohu. Mala som obutú čižmu, ktorá držala nohu po kope. 

Na koncert som nejako dokrívala, odspievala dve hodiny a potom som išla rovno na traumatológiu. Bola to záležitosť nohy, ale hlasivky ma neboleli. Tiež si spomínam, ako sme vítali v roku 1995 piesňou Boža Maty, čista Marije slavna pápeža Jána Pavla II. v Prešove.

Mohla som ho sledovať z bezprostrednej blízkosti, ako sa opieral o paličku a pomaly vychádzal, bol mierne ohnutý, akoby na svojom pleci niesol ťarchu celého sveta. Boli sme tam celá rodina, manžel aj synovia Milan a Ondrej. A takisto som pred troma rokmi privítala tou istou piesňou pápeža Františka v Prešove so synom Ondrejom a jeho kapelou a potom som spievala aj v Šaštíne. 

Čo robíte, keď vám pred koncertom odíde hlas?

Aj to sa stáva, no nejako to rozospievam. Ešte sa mi nestalo, aby som kvôli hlasu zrušila koncert. Kvalita spevu je nižšia, ale nejako sa snažím. Musím si hlas chrániť. Nepijem perlivé nápoje, zmrzlinu som nejedla už možno päťdesiat rokov.

Ak by sme Hej, sokoly! naspievali pred desiatimi rokmi, ľudia by to neprijali

Adam Takáč

To máte bez zmrzliny trocha smutný život.

Niekedy si kúpim nanuk, dám ho do hrnčeka roztopiť a tak ho zjem. 

Dokedy ešte chcete verejne vystupovať?

Chcela by som do smrti. 

Čo vám dáva chuť do života?

Keďže už šestnásť rokov nemám manžela a bývam sama, len cez zimu som u syna v Košiciach, nechodím po návštevách a susedkách, ale rada sa prechádzam na kalváriu v Krásnej Lúke alebo po chodníku sv. Martina. 

Doma sa učím naspamäť žalmy a mám rada aj poéziu Milana Rúfusa. Keď ma osloví nejaký citát alebo báseň v rádiu alebo v novinách, zapíšem si to na papier, dám na stolík pod sklo, a keď raňajkujem, prečítam si to, na obed zase. Robím to, aby som si cibrila pamäť.

Učíte sa predsa piesne.

Nie, to už mám zafixované.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Aká ste babka?

Mám veľmi rada vnúčatká.

V jednom rozhovore som čítal, že vaši synovia vám vykali. Prečo?

Bývali sme na dedine a tam bol taký zvyk. Hovorilo sa, že keď je niekto od teba desať rokov starší, zákonite mu musíš vykať. Bolo zvykom, že aj kmotry si vykali, a to aj keď boli rovesníčky a kamarátky. Hneď ako boli kmotry, teda že si išli za krstné deťom, už si vykali. Mali k sebe takú úctu a zdvorilosť. Ani tykanie rodičom nebolo v móde.

A synovia vám vykajú do dnes?

Keď išli chlapci do internátu, tak nám povedali, že vo svete sa rodičom nevyká.

Takže ste si potom s deťmi potykali?

Áno.

A vnúčatá vám vykajú?

Už nie.

Spomenuli ste ruženec, spievate aj množstvo mariánskych piesní. Čo pre vás znamená Panna Mária?

Božiu Matku mám v prenesmiernej úcte. V mojich trápeniach aj radostiach je jediným miestom istoty a bezpečia. Verím v Boha tak, ako slepý verí v slnko. Nevidí ho, ale cíti. Mojím krédom je žiť s nohami na zemi, rukami pri práci a srdcom a mysľou pri Bohu.

Nevnímajú vás niekedy ľudia tak, že ste speváčka, ktorá je slávna a nevie čo s peniazmi a všetko je jednoduché?

Žijem skromne. Bola som v jednej dedine na vystúpení, kde sa ma pýtal istý pán, ako to vyzerá u nás doma, či máme nejakú slúžku alebo ako? Hovorím mu, chodím do zamestnania, prídem domov, oblečiem si tepláky a idem do záhrady. A on na to: „Ako mi odľahlo, že ste taká istá ako my.“

Čo pre vás znamená, že syn, ktorý išiel vo vašich šľapajach, vás prerástol?

Veľmi sa z toho teším, avšak mám ako matka obavy, aby sa neprepracoval. Požehnávam ho, aby sa mu darilo.

Máte aj nevestu, niekedy sú vzťahy medzi nevestami a svokrami zložité. Ako sa snažíte, aby ste vychádzali? 

Nechávam deti voľne dýchať. Keď treba, prídem, postrážim vnúčatá, ale snažím sa nevtierať.

Čo by ste poradili iným svokrám a babkám, ktoré to možno nevedia?

Nemiešať sa, iba pozorovať, a keď je to v poriadku, nezasahovať. Hovorí sa: „Budz švekričo dobrá, budze i nevesta dobrá."

Dodržiavate veľkonočné zvyky?

Môj dedko, ktorého som spomínala, bol duchovne hĺbavý. Vždy sa modlil aj modlitbu Zlatý Otčenáš, pri ktorej aj plakal. Tú modlitbu si už nepamätám, ale bolo to niečo ako evanjelium o umučení Krista v nárečí. Boli to akoby dialógy medzi Ježišom a jeho matkou Máriou.

Na Zelený štvrtok sa postilo, jedli sme len zeleninové jedlá. Chodili sme do chrámu na obrady. Na Veľkonočný pondelok zomrel môj manžel, vždy si naňho spomeniem, ale žijem v nádeji, že sa stretneme a že je mu dobre. 

Pochovávali ho kňazi s arcibiskupom v bielom rúchu, a keď ho vkladali do hrobu, spievali sme Christos Voskrese iz mertvych, smertiju smerť poprav i suščim vo hrobich život darovav... Keď Kristus vstal z mŕtvych, aj my vstaneme. Je to milostivý čas zomrieť v období Veľkej noci.

Spomínali ste, že cez zimu ste v Košiciach, viem, že tam chodíte aj do gréckokatolíckeho chrámu.

Vydala som sa do rímskokatolíckeho prostredia a naša liturgia, obrady a pobožnosti mi veľmi chýbali. Keď som teraz počas zimy v Košiciach, tak sa zase vraciam k svojim gréckokatolíckym koreňom. Som rada, že môžem chodiť na sväté liturgie a obrady. Veľmi ma to napĺňa.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Z vás ide radosť a aj o zlých veciach hovoríte, že boli na niečo dobré. Táto radosť je v povahe alebo z viery?

Nezávidím ľuďom a stále im prajem dobro. To ma robí slobodnou.

Pohybujete sa tak trocha aj v šoubiznise. Ako tam berú ľudia, že sa hlásite k viere?

Nestretla som sa s nejakým posmechom alebo poznámkami.

Nie je pre vás niekedy otravné, keď sa ľudia prihovárajú, chcú možno fotku alebo autogram?

Nie, ja som rada, keď sa ľudia prihovoria. Nerobí mi to problém.

Ako znášate, keď si v bulvárnych médiách prečítate nejaké nepravdy o sebe alebo o rodine?

To ma zabolí. Ale syn Ondrej už je nad vecou. Ja sa niekedy možno viac trápim, nepoviem mu to síce, ale mňa to zabolí. Ondrej mi hovorí, že často takto vypisujú ľudia, ktorí nič nedokázali. Taký človek len posudzuje.

Aké ešte máte ďalšie sny a túžby?

Dôležitá je šťastná hodina smrti. A ešte, ak mi to Pán Boh dopraje, aby som ešte dlhé roky videla vnúčatá, ako sa im darí, ako prosperujú, učia sa a pracujú. A potom sa stretnúť s milosrdným Pánom.

Titulná fotografia: Postoj/Tomáš Puškáš