Pohľad zvonku Chceme skutočne nezávislú kultúru? Zrušme fondy a povoľme sponzoring v kultúre tak, ako to už funguje v športe

Čo to je nezriaďovaná kultúra a ako je dnes financovaná

Teraz je veľmi skloňovaná otázka podpory nezriaďovanej kultúry a fungovania kultúrnych fondov. Čo je to vlastne nezriaďovaná kultúra?

Názvom nezriaďovaná kultúra sa zvyknú označovať tie kultúrne inštitúcie a združenia, ktoré nezriaďuje štát ani samospráva. Tvoria ju najmä občianske združenia, neziskové organizácie, rôzni súkromní prevádzkovatelia či umelci v slobodnom povolaní. K nezriaďovanej kultúre patria aj aktuálne často pertraktované tzv. nezávislé kultúrne centrá.

Veľkú časť prostriedkov na svoju činnosť získava nezriaďovaná kultúra od štátu, samospráv a nimi zriaďovaných nadácií, fondov a organizácií. Práve preto sme svedkami protestov, keď Fond na podporu umenia obmedzil poskytovanie finančnej podpory organizáciám, ktoré ich roky dostávali a stali sa od nich existenčne závislé.

Zaznieva kritika, že financie dostávajú teraz projekty, ktoré nie sú dostatočne kvalitné alebo sa venujú kultúrnym aktivitám len okrajovo alebo vôbec. Organizácie a kultúrne centrá, ktoré boli z podpory kultúry fondmi vyradené, preto volajú po obnove finančných schém, ktoré tu roky fungovali a zabezpečovali im financie na ich činnosť.

Ako by však mala fungovať podpora nezriaďovanej kultúry na Slovensku? Je správne, ak sú kultúrne centrá, združenia, či umelci v slobodnom povolaní závislí od príspevkov od štátu?

Ako dnes fungujú fondy na podporu kultúry

Cieľom zriadenia fondov zákonom bolo odtieniť ich od politického rozhodovania. Úmyslom bolo vytvoriť inštitúcie, ktoré budú nezávislé od ústredných orgánov štátnej správy, aby výmena politickej garnitúry, resp. ministra kultúry nemala vplyv na podporu umeleckých aktivít nimi podporovaných.

Ako v každej organizácii, aj v týchto fondoch došlo postupom času k ich inklinácii k projektom, ktoré viac odzrkadľovali názorové alebo ideové preferencie ich vedúcich predstaviteľov či členov rôznych rozhodovacích orgánov.

Organizácie na opačnej strane spektra sa roky sťažovali, že sú ich žiadosti zamietané alebo dostávajú výrazne nižšiu podporu.

Pri veľkých dotáciách svietili stále mená tých istých festivalov, prehliadok či súťaží, a ak niektoré nové pribudli, takmer ste sa nemohli pomýliť, ak ste tvrdili, že ich reprezentantom je názorový prívrženec ľavicovoprogresívneho prúdu, pričom teraz sú, naopak, masívne podporované pravicovokonzervatívne projekty.

Netvrdím, že zámerne alebo organizovane, či vedome prideľovali dotácie a granty svojim názorovo blízkym kulturtrégrom, len poukázať na to, že úplne prirodzene každý z nás preferuje – v súkromí aj v práci – to, čo je mu názorovo a ideovo bližšie.

Nevyhnutne sa každý systém postupne sám uzavrie, a tak ako sa mohol javiť v ostatných rokoch štedrejší k ľavicovejším či progresívnejším projektom, inokedy sa môže javiť, že je štedrejší k tým pravicovým či konzervatívnejším.

Úplne mimo, samozrejme, stoja excesy v pridelenej podpore, ktoré sú neobhájiteľné, pretože nespĺňajú ani základné kritériá podporovanej kultúrnej činnosti, rovnako ako rušenie už schválených projektov s platnými zmluvami.

Je navyše úplne zrejmé, že súčasný systém podpory nezriaďovanej kultúry si s rastom počtu súkromných projektov či kultúrnych centier vyžaduje čoraz väčšiu sumu finančných prostriedkov a nevytvára skutočnú nezávislú kultúru, ak je tá závislá od štátneho či samosprávneho financovania.

Vždy bude navyše dochádzať k zmenám politických garnitúr a tie z opačnej strany, ako sú naše ideové preferencie, budú mať kultúrne priority alebo predstavy, ktoré sa nebudú s našimi zhodovať. O to viac v súčasnosti, keďže sa kultúra a jej predstavitelia čoraz viac angažujú v spoločenských, ekonomických i kultúrno-etických témach, ktoré sú zároveň aj predmetom politického súboja.

Sám už viac ako desať rokov pôsobím ako organizátor koncertov klasickej hudby a opakovane som žiadal o podporu tak zo štátnych, ako aj samosprávnych grantových a dotačných schém, a to s rôznym úspechom. Občas som neprideleniu financií rozumel, občas sa mi zdalo, asi ako každému neúspešnému žiadateľovi, že môj projekt bol lepší ako tie podporené.

Ako vytvoriť systém podpory nezriaďovanej kultúry, ktorý je skutočne nezávislý

Som presvedčený, že to zriadením tzv. nezávislých fondov, štátnych grantových schém či samosprávnych dotačných štruktúr nejde.

Ak do nich štát či samospráva vkladajú finančné prostriedky, skôr alebo neskôr budú chcieť mať dosah na ich prerozdeľovanie. A to buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom svojich nominantov. Tí môžu do rozhodovania zasahovať rôznymi spôsobmi – napríklad ako dnešná Rada Fondu na podporu umenia, ktorá mení rozhodnutia komisií alebo ich ovplyvňuje nepriamo tým, ako tieto komisie kreuje.

Niekedy môže stačiť, že niektorá časť kultúrneho spektra rezignuje na vysielanie svojich nominantov do komisií, lebo nadobudne presvedčenie, že predstavitelia jej videnia kultúry sú vždy prehlasovaní.

Iste, stále sú projekty, ktoré sa nachádzajú na pravo-ľavom alebo progresívno-konzervatívnom spektre v strede. Kto môže namietať proti beethovenovskému festivalu, súťaži mladých výtvarníkov či baletnému sympóziu?

Aj tie však tvoria konkrétni ľudia, ktorí majú svoje názory, a len veľmi zriedka stretnete v jednej nezriaďovanej inštitúcii pracovať vedľa seba progresívcov a konzervatívcov alebo, ak chcete, socialistov a liberálov, čo je, napokon, úplne prirodzené.

A tak sa opäť dostaneme k otázke, či nebol konkrétny projekt podporený aj preto, že sú názory reprezentantov nezriaďovanej inštitúcie tým, ktorí o financiách rozhodujú, jednoducho sympatické. Rozhodovanie jednotlivca je totiž vždy z povahy veci subjektívne. A asi nemáme ambíciu skladať komisie tak, že v každej bude sedieť paritný počet ľudí z protistojacich táborov, čo by napríklad dnes bolo vzhľadom na polarizáciu spoločnosti nepredstaviteľné.

Preto si myslím, že treba vytvoriť priestor na financovanie nezriaďovanej kultúry mimo zdrojov štátu a samosprávy.

Podpora kultúry priamo podnikateľmi

Jednou z možností je rovnaký prístup k sponzoringu v kultúre ako k sponzoringu v športe. To by znamenalo, že prostriedky poskytnuté na základe zmluvy o sponzorstve v kultúre alebo na podporu kultúry by boli u sponzora daňovými výdavkami.

Fondy by teda bolo možné zrušiť až po zavedení obdobného systému daňovo uznateľnej podpory kultúry ako v športe. Na podporu menších lokálnych projektov by však minimálne na prechodné obdobie zostali zachované podporné schémy miest, obcí a samosprávnych krajov.

V prípade, že by sa zaviedol aj tzv. daňový superodpočet rovnako ako v športe, mohli by si sponzori 50 percent takejto sumy odpočítať navyše aj z daňového základu, a to až do výšky 50 percent, pričom celková suma je limitovaná výškou 250-tisíc eur.

Ak by teda súkromný podnikateľ poskytol 10-tisíc eur na podporu kultúrneho projektu, tak by tým štát prišiel o daň z tejto sumy vo výške 25 percent, teda 2 500 eur, a podnikateľ by fakticky poskytol 7 500 eur.

V prípade zavedenia daňového superodpočtu by v prípade podpory 10-tisíc eur štát prišiel o daň približne 3 750 eur a podnikateľ by teda fakticky poskytol okolo 6 250 eur.

Tým by sa systém podpory kultúry vyrovnal systému podpory športu.

Zároveň by takúto podporu musel podnikateľ riadne zahrnúť do svojich daňových výdavkov a podliehala by riadnej kontrole finančnej správy. Bolo by tak v záujme samotných podnikateľov, aby boli finančné prostriedky použité výlučne na kultúrnu činnosť.

Istou, ale nie neprekonateľnou prekážkou by bolo stanovenie okruhu oprávnených subjektov na prijímanie takejto podpory. Mohlo by ísť, obdobne ako pri športe, o priamu podporu umelcov a kultúrnych inštitúcií.

Benefitom takéhoto systému je, že by neexistovala žiadna komisia, výbor, rada či minister, ktorí by podľa svojich subjektívnych preferencií rozhodovali o tom, čo má byť z verejných zdrojov podporené. Bolo by len na manažéroch kultúrnych inštitúcií, aby presvedčili podnikateľov, že podpora ich projektu, činnosti alebo podujatia je súčasťou tzv. spoločenskej zodpovednosti podniku.

Áno, úspešnejšie by boli tie kultúrne inštitúcie či profesionálni umelci, ktorí by lepšie dokázali odprezentovať podnikateľom, že ich divadelné predstavenie, koncert, tanečné vystúpenie či výtvarné dielo je hodné ich podpory a spojenia s ich obchodným menom.

Financovanie kultúry podnikateľmi, resp. bohatými ľuďmi, by malo dva benefity navyše: v kultúrnych inštitúciách by museli pracovať profesionálni manažéri, ktorí rozumejú financiám, a na Slovensku by opäť vyrástli mecéni, ktorým na kultúre záleží tak, že na to dávajú vlastné peniaze a s konkrétnymi kultúrnymi projektmi či umelcami chcú spojiť svoje meno.