Libanonský analytik o vojne na Blízkom východe Odzbrojenie Hizballáhu je nevyhnutné, sýrska intervencia je reálna hrozba

Georges Haddad je libanonský analytik, v minulosti pracoval pre mimovládnu organizáciu ALEF, neskôr pre Expertise France. V rozhovore pre Postoj vysvetľuje, aký vplyv má vojna s Izraelom na Libanon, prečo štát nedokázal odzbrojiť Hizballáh a prečo sa Libanončania obávajú novej okupácie.

Vojna medzi Iránom a Izraelom trvá už tri týždne a rozrástla sa aj do Libanonu. Čo sa odvtedy stalo a aká je situácia v krajine?

Vojna sa začala v noci z 1. na 2. marca – keď Hizballáh odpálil sériu rakiet a Izrael zareagoval. Potom všetko vybuchlo.

Máme milión vysídlených ľudí; prednedávnom sme prekročili tisíc mŕtvych a 2 500 zranených ľudí. Prvýkrát v našej histórii sme dostali od IDF (izraelskej armády) príkazy na masívnu evakuáciu. Nariadili evakuovať celý juh, údolie Bikáa (šiitský región na východe Libanonu) a južné predmestia Bejrútu.

Čelíme obrovskej humanitárnej kríze, pretože libanonský štát nemá prostriedky na to, aby sa o ľudí postaral. V útulkoch je len obmedzený počet miest a sotva dokážu poskytnúť pomoc; nemajú ani prostriedky na nákup liekov alebo potravín a ich distribúciu ľuďom. A je zima, takže každé dva dni sú veľké dažde. Ľudia sú so svojimi rodinami na uliciach v stanoch.

Rozsah škôd je, ako to vnímam ja, zatiaľ menší ako v poslednej vojne pred dvoma rokmi. Ale vtedy sme mali za dva mesiace štyritisíc úmrtí; teraz sú to už takmer dva týždne a sme na tisíci.

Ako na to reaguje libanonská spoločnosť?

Ľudia začínajú vidieť určité napätie medzi libanonskými skupinami a komunitami. Boja sa prechádzať z jedného regiónu do druhého.

Nehovoríme o kresťanoch proti sunnitom alebo sunnitoch proti šiitom, ale o veľmi lokalizovanom napätí na konkrétnych uliciach, pretože niektorí ľudia sa boja. Niekedy odmietajú ubytovať evakuovaných ľudí v dedine, inokedy v dôsledku náletu môžu ľudia zo susedstva rozbiť autá patriace vysídleným ľuďom.

Pred pár dňami došlo v jednej bejrútskej štvrti k streľbe. V niektorých oblastiach je to značne napäté, ale stále je to veľmi lokálne a ide o spory medzi evakuovanými a miestnymi komunitami. V tejto fáze to nie je politické.

Po sociálnych sieťach koluje niekoľko videí o konfliktoch medzi ľuďmi, ktorí sympatizovali s Hizballáhom, a inými, ktorí ich napríklad chceli vyhodiť z obchodov. Ako vnímajú celú situáciu rôzne komunity v Libanone?

Toto je jedna z najstarších otázok, ktoré v Libanone máme. Myslím si, že tentoraz sa viac ľudí zjednocuje proti myšlienke konfliktu. To však vôbec neznamená, že každý chce mier alebo normalizáciu vzťahov s Izraelom.

Libanončania majú pocit, že sú uviaznutí medzi kladivom a nákovou. Na jednej strane si uvedomujú, že Hizballáh zaťahuje krajinu do vojen a ohrozuje suverenitu štátu. Na druhej strane Izrael stále zabíja veľa civilistov a ničí domy. Podľa ich informácií sa v budove môže nachádzať kancelária Hizballáhu, ale potrestaná je celá budova. Je to kolektívny trest, takže väčšina Libanončanov nedôveruje ani jednej z bojujúcich strán.

Šiitské obyvateľstvo (ktoré tvorí popri kresťanoch a sunnitoch asi tretinu populácie, pozn. red.) je citlivejšie, pretože je historicky spojené s Hizballáhom. V Libanone má každá náboženská skupina svoje vlastné strany a ľudia sú viac previazaní s týmito stranami než so štátom samotným.

Šiiti sú ešte stále veľmi naviazaní na Hizballáh, pretože Hizballáh od svojho vzniku začiatkom osemdesiatych rokov tvoril jadro protiizraelského odporu na juhu. Povedal by som, že päťdesiat až šesťdesiat percent šiitov stále do veľkej miery podporuje Hizballáh. Zvyšok má k nemu rezervovanejší postoj, niektorí sú aj proti.

V poslednom čase vidíme, že šiitskou komunitou prechádza zlom. Môžete vidieť videá šiitov odsudzujúcich Hizballáh. Niektorí ľudia to vnímajú ako príležitosť konečne skoncovať so zbraňami a využiť túto vojnu v prospech Libanonu počas rokovaní.

Vojna pred rokom a pol sa skončila dohodou o odzbrojení Hizballáhu na juhu Libanonu, kde kontrolu mala prevziať libanonská armáda. Prečo tento plán zlyhal a ako sa mohol Hizballáh tak rýchlo zapojiť do novej vojny?

Posledná vojna sa skončila prímerím 27. novembra 2024. Dohoda vyžadovala, aby sa Hizballáh na juhu odzbrojil. Toto prímerie však platilo len dva mesiace a potom bolo predĺžené do konca februára 2025. Odvtedy v Libanone žiadne prímerie neplatí. Technicky vzaté, opäť sme tak boli vo vojne.

Nový prezident a premiér sú suverénni ľudia, ktorí chcú, aby štát prevzal späť moc, ale nemajú na to prostriedky. Ako odzbrojiť Hizballáh, ak armáda nemá dostatok zbraní a Hizballáh sa vyhráža odvetou? Zabili mnoho intelektuálov, novinárov aj politikov, často pri bombových útokoch.

Navyše je Hizballáh profesionálny v blokovaní demokratických procesov. Nechodia do parlamentu, nechodia na vládne rokovania.

Niektorí ľudia tvrdili, že armáda na juhu odstránila 10-tisíc rakiet. Iní dokonca tvrdili, že odstránili všetky zbrane na juhu, čo je očividne lož, pretože momentálne vidíme, že sa na juhu používajú zbrane. Takže vláda otáľala, čo nakoniec nahnevalo Izraelčanov a Američanov. Mali sme pätnásť alebo šestnásť mesiacov na to, aby sme niečo podnikli, a preto sme teraz v tejto situácii.

Malá utečenka z južného Libanonu v Bejrúte. Foto: TASR/AP/Hussein Malla

Myslíte si, že odzbrojenie je vôbec možné vzhľadom na silu libanonskej armády?

Nejde o to, či je to možné, je to nevyhnutné. Po 7. októbri(2023, útoku Hamasu na Izrael) sa Západ a Izrael rozhodli rozložiť os odporu(alianciu Iránu a protiizraelských militantov na Blízkom východe). Teda Irán, režim Bašára al-Asada, Hamas a libanonské milície. Ak sa Hizballáh neodzbrojí, vojna tu bude neustále.

Libanonská vláda sa musí stretnúť s Američanmi, Francúzmi a Izraelčanmi, aby prediskutovali, ako môžu tieto krajiny logisticky podporiť Libanon a pomôcť jeho armáde realizovať demontáž vojenského arzenálu Hizballáhu. Je potrebné posilniť štát a armádu. Ak Hizballáh neodzbroja, urobí to Izrael. Ibaže ten Hizballáh zničí vojenskou cestou.

Prieskum z minulého leta ukázal, že okolo deväťdesiat percent libanonských kresťanov, sunnitov a drúzov podporuje odzbrojenie neštátnych aktérov, teda najmä Hizballáhu, ale u šiitov to bolo menej ako tridsať percent. Zmenilo sa to?

Myslím, že áno. Možno šesťdesiat percent šiitov stále sympatizuje s Hizballáhom, ale zvyšných štyridsať percent je odmeraných alebo proti nemu. V súčasnosti je viac šiitov proti Hizballáhu, pretože boli niekoľkokrát vysídlení. Chýbajú peniaze na obnovu ako po vojne v roku 2006. Prichádzajú o výhody, pretože Hizballáh prišiel o financie.

Ľudia v posledných dvoch rokoch viackrát museli opustiť svoje domovy, majú chorých rodičov, starých rodičov, deti a od Hizballáhu nedostávajú žiadnu pomoc.

Medzi mojimi priateľmi, ktorí boli prívržencami osi odporu, zaznieva veľa kritiky. Hovoria: „Sme proti Izraelu, ale Hizballáh už nedokáže chrániť juh.“

Dochádza u šiitov k presunu od Hizballáhu smerom k druhej šiitskej strane v Libanone, hnutiu Amal?

V skutočnosti nie, hoci medzi šiitmi panuje spomínané vnútorné napätie. Časť Hizballáhu očakávala, že im Amal pomôže, ale líder Amalu Nabíh Berrí sa dištancoval od súčasných činov Hizballáhu a označil ich za chybu.

Berrí sa snaží zachrániť to, čo zostalo zo šiitskej moci v krajine, pretože vie, že časy sa menia.

Pred dvadsiatimi rokmi Hizballáh dokázal odškodniť ľudí, ktorí stratili svoje domy pri izraelských náletoch. Prečo to teraz nedokáže?

V roku 2006 medzinárodné spoločenstvo a arabské štáty poslali do Libanonu veľa peňazí, pretože krajine vtedy dôverovali. Libanon sa v tom čase práve oslobodil spod sýrskej okupácie, ktorá sa skončila v roku 2005.

Navyše vtedy bola palestínska otázka pre Arabov ešte dôležitá, nemali sme Abrahámovské dohody o normalizácii vzťahov medzi Izraelom a niektorými arabskými štátmi.

Dnes je kontext iný pre zapojenie Hizballáhu do vojny v Sýrii a jeho spojenie s Iránom. Arabské štáty tam podporovali povstalcov, ale Hizballáh intervenoval na strane Asadovho režimu. Štáty v Perzskom zálive majú s Iránom vlastné problémy.

Po poslednej vojne bola zavedená aj blokáda na takmer všetko, čo do krajiny prichádza z Iránu, prehľadávajú každý kufor.

Hizballáh bol vojensky zničený. Stratil veľa zbraní a vojenského vybavenia a peniaze, ktoré získava prostredníctvom kryptomien, sa používajú na obnovu jeho arzenálu, nie na pomoc ľuďom.

Zásah mostu cez rieku Lítání. Foto: TASR/AP/Mohammad Zaatari

Po poslednej vojne dokázal Libanon zvoliť nového prezidenta, ktorého voľbu Hizballáh dlho blokoval. Ako vnímajú Libanončania prezidenta po roku v úrade?

Je to obvyklý rozkol. Niektorí ho podporujú v boji proti Hizballáhu, iní ho vidia ako hrozbu pre svoju moc. Väčšina ho vníma pozitívne, ale jeho prostriedky sú obmedzené finančnou krízou a korupciou v krajine.

Podľa môjho názoru vláda počas tejto vojny trochu zlyhala, pretože veľmi pomaly vydávala vyhlásenia alebo navštevovala vysídlených ľudí. Na stretnutie s ľuďmi nepotrebujete peniaze.

Sýrsky prezident Ahmad Šara prednedávnom podporil požiadavku odzbrojiť Hizballáh. Existuje riziko sýrskej intervencie v Libanone, najmä v údolí Bikáa na východe krajiny?

To riziko rozhodne existuje. Nové sýrske vedenie stále cíti veľký hnev voči Hizballáhu za jeho účasť v sýrskej občianskej vojne, keď celé roky podporoval Asada. V niektorých dedinách Hizballáh doslova spôsobil hladomor.

Druhá vec je, že Sýria vždy považovala Libanon za súčasť Sýrie, nikdy nestrávila myšlienku nezávislého Libanonu. Spôsobovalo to trenice ešte pred občianskou vojnou. Navyše hranica nie je skutočne vyznačená, je to podobné ako naša hranica s Izraelom.

To územie je veľmi kmeňové. Máte klany, ktoré žijú na pomedzí oboch krajín. Chodia tam, vracajú sa a sú na to zvyknuté. Takže máte všetky predpoklady na to, aby to vybuchlo.

V súčasnosti Sýrčania ubezpečili libanonské úrady, že neplánujú nič robiť. Sú tam len preto, aby kontrolovali obchodovanie s drogami, so zbraňami a podobne. Ale naisto to nikdy neviete.

V osemdesiatych rokoch Sýrčania a Izraelčania ruka v ruke pracovali na rozdelení Libanonu do vlastných zón vplyvu a potom oba štáty krajinu okupovali. Izrael mal asi desať až pätnásť percent krajiny a Sýria zvyšok. Oba štáty sa o tom radili a v rámci libanonskej spoločnosti hrali hry podľa princípu „rozdeľuj a panuj“. Takže áno, samozrejme, existuje potenciál, že sa to stane. Obzvlášť teraz, keď Izrael znovu komunikuje so Sýriou.

Prímerie v LibanoneIzrael vyhral, ale Gaza zostáva neriešená

Christian Heitmann

Ako vnímajú Libanončania súčasný vývoj v Sýrii?

Došlo k určitému rozčarovaniu. Ľudia si uvedomujú, že Sýria je stále nestabilná. Ústredná vláda v Damasku sa snaží upevniť moc, ale je to mozaika sunnitských skupín, sú tam umiernenejšie prúdy aj radikálni islamisti, ktorí sú často Uzbeci alebo Ujguri. Ľudia sú zo vzťahu medzi Sýriou a Izraelom zmätení.

Bašár Asad je dnes takmer zabudnutý. Ľudia sa smejú z toho, ako jeho režim padol za desať dní, pripomína im to spôsob, ako sa za pár rokov rozpadla kontrola Hizballáhu nad Libanonom. Ale je to iné ako v prípade Saddáma Husajna či Kaddáfího, nikomu nechýbajú dni sýrskej okupácie.

Môže Izrael v dôsledku tejto vojny trvalo obsadiť južný Libanon, podobne ako sa to stalo s Golanskými výšinami?

Existuje riziko trvalej okupácie juhu ako vyjednávacieho argumentu na vyvíjanie maximálneho tlaku na libanonský štát. Izrael by mohol povedať: „Vrátime vám juh, ak nám sľúbite mier a diplomatické uznanie.“ To by v podstate oddelilo Libanon od palestínskej otázky.

Libanon a Izrael už dlhšie rokujú o dohode, ktorá by jasne určila spoločnú hranicu. V akom štádiu sa nachádzajú tieto rokovania?

Ešte pred 7. októbrom sme videli podpísanie dohody o námornej hranici, ale odvtedy sa nič zásadné nestalo.

Na začiatku rokovaní sa hovorilo o trinástich sporných bodoch, teraz ich zostáva sedem. Izrael dlho chcel priame rokovania, bez mediátorov, a Libanon je dnes tiež otvorený priamym rokovaniam, pretože chce prímerie.

Izraelčania však hovoria „žiadne prímerie“, kým nebude Hizballáh odzbrojený. Opätovné prímerie už Izraelu dávno nestačí, chce sa zbaviť Hizballáhu.

Boli by aj v Libanone ostatné komunity ako kresťania, sunniti či drúzovia otvorené normalizácii vzťahov s Izraelom?

Normalizácia je veľké slovo, ktoré znamená otvorenie ambasád a obchodu. Nemyslím si, že sme v tejto fáze. Väčšina ľudí by podľa môjho názoru akceptovala mier, teda oficiálny koniec vojnového stavu, ale k normalizácii sme ďaleko. To by si vyžadovalo širší národný konsenzus.

Ako sa môže táto vojna skončiť?

Bude musieť existovať nejaká zmluva. Nemyslím si, že by sa Izraelčania zastavili pred zničením Hizballáhu. Chcú dohodu, v ktorej sa Hizballáh vojensky úplne podriadi.