KULTUREVUE: Mečiarov Kováč, Kováčov Mečiar

„Prvého prezidenta nám obesili, čo máme urobiť s týmto?“ kládol si pred rokmi v rozhovore pre Financial Times veľavravnú otázku premiér Vladimír Mečiar. Aj napriek enormnému úsiliu Mečiarova družina Kováča nikdy neodstavila. Dnes už vyše 80-ročný exprezident s podlomeným zdravím tak po vzore veľkých štátnikov mohol vydať pamäti, v ktorých – ústami publicistu Mariána Leška – vystupuje ako korunný svedok temných deväťdesiatych rokov.

Kniha Pamäti s podtitulom Môj príbeh občana a prezidenta vznikala dlho. Slabnúcemu exprezidentovi pri jej tvorbe pomáhal najmä spisovateľ Anton Baláž, niekdajší Kováčov hovorca a spolupracovník. Dielo, obohatené množstvom fotografií pochádzajúcich nielen z archívu prezidenta, je vzácne hneď z niekoľkých dôvodov.

Príbeh prezidenta a občana

Spomienok od významných slovenských politikov ponovembrovej éry pretavených na papier nemáme na Slovensku veľa. Aj vzhľadom na ešte stále krátku existenciu nášho štátu. Kým na spoveď „otca slovenskej štátnosti“ Vladimíra Mečiara stále čakáme, Dzurindova Kde je vôľa, tam je cesta pripomína skôr lacný predvolebný materiál. Literárne pokusy dvojnásobného prezidenta Ivana Gašparoviča snáď ani nestoja za zmienku. Nehovoriac o pralesoch a anakondách jeho predchodcu Rudolfa Schustera.

Kniha Michala Kováča je o to hodnotnejšia, že osvetľuje práve tú časť našich dejín, kvôli ktorým nás kedysi Madeleine Korbel Albrightová nazvala dierou na mape Európy. V neposlednom rade príbeh občana a prezidenta Kováča slúži ako memento. Nielen pre budúce generácie, ale aj pre tú dnešnú.

Ak niekto niekedy pochyboval o nenormálnosti mečiarizmu 90. rokov, po prečítaní Kováčových pamätí stratí aj posledné ilúzie o tejto smutnej ére. Kováč v knihe ponúka niekoľko čitateľsky príťažlivých informácií, často vyplývajúcich len z exprezidentových rozhovorov medzi štyrmi očami. Mnohé z nich by poľahky diskvalifikovali viacerých ľudí pôsobiacich i dnes vo verejnej sfére. Keby sa to na Slovensku dalo. Každopádne za zmienku stoja aspoň niektoré z nich.

Kováč vs. mečiarizmus

„Kováč sa špecifickému a niekoľkoročnému konfliktu s Mečiarom venuje v celej knihe precízne, pútavo a obohacuje ho o nový rozmer.“ Zdieľať

Nedobrý vzťah medzi Mečiarom a Kováčom, jedným zo zakladateľov a prvých podpredsedov HZDS, je všeobecne známy. Kováč sa tomuto špecifickému a niekoľkoročnému konfliktu venuje v celej knihe precízne, pútavo a obohacuje ho o nový rozmer. Čitateľa privádza ku koreňu problému – k novembru 1993, keď Vladimír Mečiar prišiel osobne prezidenta žiadať, aby vymenoval Ivana Lexu za ministra privatizácie. „Pozri, Michal, ja ho potrebujem, lebo pravdepodobne budú predčasné voľby. HZDS má prázdnu kasu, a tak potrebujem Lexu, aby nakradol peniaze a potom ho kopnem a pôjde preč.“ Tento výrok naštartoval vojnu medzi prezidentom a predsedom vlády, ktorý v nej na seba zobral úlohu agresora. A tú plnil vskutku zodpovedne.

Vyslovenie nedôvery prezidentovi v parlamente, výzvy na abdikáciu, verejné zosmiešňovanie i zastrašovanie vyvrcholilo únosom prezidentovho syna. Kauze sa Kováč venuje v samostatnej kapitole a dokazuje, že do incidentu, ktorý nemá obdobu ani v autoritatívnych režimoch, nebola zapletená len SIS, ale celá Mečiarova garnitúra. Ešte predtým, než do pozície hlavného vyšetrovateľa únosu Mečiar dosadil svojho človeka, pozval predseda NR SR Gašparovič prezidenta k sebe domov. Ponúkol mu obchod, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani Miloševičovi ľudia na Balkáne. Ak Kováč zastaví vyšetrovanie únosu, oni nezačnú trestné stíhanie jeho syna v kauze Technopol. Na reakciu Kováča, nech sa Mečiar dištancuje od Lexu, Gašparovič odpovedal sebe vlastným spôsobom: „Ty si myslíš, že za únosom je Lexa? Ja by som to tak na sto percent netvrdil. Možno je to tak na 90 percent.“ Amnestie, ktoré na celý prípad únosu Mečiar s prezidentskými právomocami udelil, sú dodnes jedinou prekážkou v jeho úplnom prešetrení. Kováč v knihe správne podotkol, že právo, ktoré má slúžiť presadzovaniu spravodlivosti, je tak, paradoxne, prekážkou jeho zadosťučineniu.

Mečiar pápežovi: Prestaneme sa klbčiť

Kým doma sa Michal Kováč stretával prevažne s nepriazňou až neúctou, ináč to bolo v zahraničí. Exprezident spomína na stretnutia s Billom Clintonom, predstaviteľmi NATO, EÚ či pápežom Jánom Pavlom II. Špeciálnu úlohu v živote Michala Kováča zohrala práve viera. Stretnutie s pápežom vyústilo do rozhodnutia pozvať Svätého Otca na Slovensko. Bývalý prezident, ktorého možno aj dnes stretnúť na nedeľnej omši v bratislavskej Dúbravke, bol presvedčený, že pápežova charizma prinesie aj na Slovensko „jas pravdy, jasnosť vo vzťahoch medzi vládcami a občanmi, rešpektovanie práv politických protivníkov (...), tak ako o tom hovorí encyklika Veritatis splendor“. Pod vplyvom významnej návštevy sa rozhodol do vzťahu Mečiar – Kováč vstúpiť aj kardinál Korec. Zorganizoval stretnutie oboch ústavných činiteľov, na ktorom Mečiar po Korcovi pápežovi odkázal: „Prestaneme sa medzi sebou klbčiť.“

Záujem pápeža o dianie na Slovensku či stretnutie u kardinála neboli jediné prípady, kedy cirkev dala v období mečiarizmu o sebe vedieť. Krátko pred príchodom Jána Pavla II. a po parlamentom vyslovení nedôvery prezidentovi v máji 1995, predseda KBS Rudolf Baláž a arcibiskupi Sokol a Tkáč adresovali Gašparovičovi vyhlásenie, v ktorom vyjadrovali plnú podporu prezidentovi. List sa čítal vo všetkých kostoloch a Kováč ho označil za „nesmierne morálne povzbudenie“. Ani intervencia duchovenstva však nezabrala. Už onedlho bol unesený prezidentov syn.

Kováčove Pamäti veľmi jasne nastavili zrkadlo trom vládam Vladimíra Mečiara. Je to výpoveď muža, ktorý sa vzoprel vtedy, keď sa charaktery lámali pod ťarchou peňazí a strachu. Ak si bývalý prezident vypil kalich horkosti až do dna počas výkonu svojej životnej funkcie, dnes mu patrí úcta. Zaslúži si ju. Exprezident v pamätiach napísal, že neverí, „že keď človek spraví nejaký morálne nevyhnutný skutok, môže sa to skončiť negatívne“. Kováč ich počas svojho úradovania spravil veľa. A mal pravdu. Skončilo sa to dobre.

Tomáš Kysel
Autor je študent žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Michal Kováč: Pamäti. Môj príbeh občana a prezidenta. MilaniuM 2010. 448 s. 15,98 eur.

Ilustračné foto: eurozpravy.cz

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo