KOMENTÁR: Turecký sen

Zdá sa, že v turecko-arménskych vzťahoch svitá na lepšie časy. Novopodpísaná dohoda znamená, že po šestnástich rokoch bude otvorená spoločná hranica a obnovia sa diplomatické vzťahy.

V prípade krajín, ktoré sú v napätí už niekoľko storočí, by sa dalo hovoriť o skutočnom úspechu. Populárny americký denník New York Times už stihol do neba vychváliť ešte „neoťukanú“ ministerku zahraničných vecí Hillary Clintonovú. V USA sa opäť aspoň na okamih vytvorila ilúzia svetového žandára a všemocného sprostredkovateľa. Nálady na druhej strane Atlantiku by však nemali byť také ružové. Dohoda medzi Tureckom a Arménskom nie je výsledkom niekoľkoročného vývoja a už vôbec nie snahy USA či kohokoľvek iného. Len ťažko uveriť tomu, že Turci, ktorí pred deväťdesiatimi rokmi vyvraždili 1,5 milióna Arménov a dodnes odmietajú hovoriť o genocíde, náhle zahoreli láskou k svojmu susedovi a chcú „zakopať vojnovú sekeru.“

Dôvody sú prozaické. Potomkovia „otca Turecka“ Atatürka sú od roku 1997 kandidátmi na členstvo v Európskej únii. Normalizácia vzťahov s Cyprom, Gréckom a Arménskom je jedna z podmienok vstupu. Teda nie diplomatický úspech, ale z núdze cnosť. Vízia benefitov a prílevu nového kapitálu nútia robiť krajinu polmesiaca rozhodnutia, o ktorých by inak asi ani nepremýšľali.

Svedčí o tom aj stav kurdskej menšiny v Turecku. Hoci je navonok všetko v poriadku, Amnesty International či Reportéri bez hraníc ukazujú, že to tak nie je. Snaha premiéra Erdogana a jeho Strany spravodlivosti a rozvoja jednoducho naráža na prekážky, ktoré pramenia z viac než tisícročných religióznych a kultúrnych rozdielov medzi Tureckom a zvyškom Európy.

Nová dohoda s Arménskom, ktorá vznikala krvopotne a za ktorou vôbec nestojí väčšina obyvateľov, je len ďalším dôkazom toho, že tak ako ma Paríž ďaleko od Bagdadu, tak má Istanbul od Bruselu.

Tomáš Kysel
Foto: wikimedia.org